znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 137/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho, o sťažnosti W., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo W., spol. s r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   W.,   spol.   s r.   o.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Kežmarok   j e   p o v i n n ý   uhradiť W., spol. s r. o. trovy konania 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet advokátky JUDr. M. B., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2006   doručená   sťažnosť   spoločnosti   W.,   spol.   s r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., P., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Cb 196/99 a sp. zn. 2 Cb 197/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   konania   sp.   zn.   2   Cb   196/99   je   žaloba o zaplatenie 989 404 Sk s príslušenstvom podaná v novembri 1999. V priebehu konania žalobca   postúpil   pohľadávku   sťažovateľke.   Predmetom   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 2 Cb 197/99 je žaloba o zaplatenie 585 375 Sk s príslušenstvom, ktorú podala okresnému súdu právna predchodkyňa sťažovateľky. V obidvoch konaniach sa sťažovateľka domáha vydania   bezdôvodného   obohatenia   z dôvodu   užívania   železničnej   vlečky   a pozemku odporcom bez právneho dôvodu. Sťažovateľka uvádza, že obidve veci spolu úzko súvisia a dokazovanie v jednom konaní možno využiť aj pre konanie druhé, rozdiel spočíva iba v období, za ktoré sa náhrada požaduje.

V obidvoch konaniach okresný súd vydal platobné rozkazy, proti ktorým žalovaný podal odpor. V konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 196/99 rozhodol okresný súd 14. februára 2001 rozsudkom, ktorý na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) 17. mája 2002 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľka uvádza, že po vrátení veci okresný súd nekonal tak, aby vec včas rozhodol, keď prvé pojednávanie nariadil až na 30. jún 2003. V tejto veci okresný súd vyhlásil rozsudok 15. marca 2004. Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd v konaní sp. zn.   2   Cb   197/99   nekonal   od   vydania   platobného   rozkazu   31. decembra   1999   do 19. decembra 2001, keď bolo nariadené prvé pojednávanie a ďalšie pojednávanie nariadil na 10. december 2002. Okresný súd aj v tejto veci vyhlásil rozsudok 15. marca 2004.

Sťažovateľka namieta, že rozsudky vyhlásené 15. marca 2004 jej okresný súd doručil až na základe sťažnosti podanej predsedovi okresného súdu - v konaní sp. zn. 2 Cb 196/99 jej bol doručený rozsudok 29. októbra 2004 a v konaní sp. zn. 2 Cb 197/99 až 19. júla 2005, čomu   predchádzala   sťažnosť   podaná   predsedovi   krajského   súdu.   Ďalej   sťažovateľka namieta,   že   po   podaní   odvolania   22.   novembra   2004   proti   rozsudku   vo   veci   sp.   zn. 2 Cb 196/99   okresný   súd   predložil   spis   s odvolaním   krajskému   súdu   až   po   niekoľkých mesiacoch a vo veci sp. zn. 2 Cb 197/99 okresný súd spis s odvolaním z 15. augusta 2005 odvolaciemu súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu nepredložil.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález :

„1) Základné právo navrhovateľa W., spol. s r. o., P. IČO:... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených podľa čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu v Kežmarku v konaní sp. zn. 2 Cb 196/99 a v konaní sp. zn. 2 Cb 197/99 bolo porušené.

2)   Okresnému   súdu   v Kežmarku   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cb 196/99   a v konaní   vednom   pod   sp.   zn.   2   Cb   197/99   ďalej   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3) Navrhovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 300 000,- (slovom tristotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4) Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia za konanie 2 Cb 196/99 vo výške Sk 14.800,- (za 1 právny úkon plus rež. paušál 150 Sk) a za konanie 2 Cb 197/99 vo výške Sk 10.300,- (za 1 PÚ plus rež. paušál) k rukám právnej zástupkyne JUDr. M. B. v lehote 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   137/06-17 zo 4. mája 2006 ju v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   3.   júla   2006 uviedol,   že   zotrváva   na   stanovisku   zákonnej   sudkyne,   ktoré   okresný   súd   predložil ústavnému   súdu   na   jeho   výzvu   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   spolu s príslušnými   súdnymi   spismi.   Okrem   iného   sa   vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu uvádza:

«...v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 boli pojednávania vytýčené v dňoch 13. 2., 29. 4., 26. 5., 30. 3., 23. 10. 2003, 4. 3., 11. 3. a 15. 3. 2004. Vo veci sa po zrušení rozsudku   v konaní   2   Cb   196/99   pojednávalo   súbežne   v obidvoch   konaniach.   Ide   o veci súvisiace, rozdielne sú len obdobia, za ktoré žalobca žiadal bezdôvodné obohatenie. Aj to bolo   čiastočným   dôvodom,   že súd   najprv   rozhodol   v jednej   veci   a po   získaní   právneho názoru   krajského   súdu   (ide   o pomerne   rozsiahle   a komplikované   dokazovanie)   konal súbežne v oboch právnych veciach. Ale tiež sa nedá tvrdiť, že by sa v konaní 2 Cb 197/99 vôbec nekonalo (výzva na zaplatenie súdneho poplatku za návrh dňa 31. 12. 1999, vydanie platobného rozkazu 31. 1. 2000, výzva na zaplatenie poplatku za odpor a doručenie odporu na vyjadrenie 27. 3. 2000, pojednávania 7. 9., 17. 10. 2000, zaslanie kópie doplneného návrhu odporcom 5. 9. 2001, pojednávanie 19. 12. 2001, 10. 12. 2002, 23. 1. 2003.....). Nemožno   teda súhlasiť   s vyjadreniami   právnej   zástupkyne žalobcu   v sťažnosti   a údajmi, ktoré tam uviedla. Opak je preukázateľný spisovým materiálom, ktorý ste mali k dispozícií. Je pravdou, že rozsudok nebol doručený v zákonnej 30-dňovej lehote, avšak aj z dôvodov nižšie   uvedených   som   mala   predĺženú   lehotu   na   vypracovanie   rozsudku   (viď   spisový materiál).

(...) Netvrdím, že vo veci sa nedalo konať rýchlejšie, možno účelnejšie, ale na aspoň čiastočnú obhajobu sudkyne chcem uviesť, že okrem vecí Cb vybavuje veci registrov C, PaNc, S, Ú, E, Er, T, Tp. Samozrejme, že nie je výnimka, aj keď určité povinnosti jej vyplývali   aj   z funkcie   podpredsedu   súdu.   Nie   nezanedbateľným,   aj   keď   uznávam,   že subjektívnym dôvodom „pomalšieho“ vybavovania vecí v jej senáte bol a aj čiastočne je aj jej zdravotný stav (práceneschopnosť 14. 2. až 18. 2. 2000, 4. 3. až 11. 3. 2002, 10. 6 až 27. 6. 2002, 24. 2. až 25. 3. 2003, 18. 10. až 11. 12. 2004, 6. 5. až 12. 5. 2005, 12. 12. 2005 až 5. 1. 2006, 27. 3. až 31. 3. 2006).(...)

Na záver už len poukazujem na vyššie uvedené skutočnosti (...) a uvádzam, že návrh na   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300   000,-   Sk   považujem   za   nedôvodný   a ničím nepodložený.

V súčasnosti konkrétne od 5. júna 2006 sa predmetný spisový materiál nachádza na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní žalobcu.»

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 Cb 197/99 zistil nasledovný priebeh konania:

1. Dňa 30. novembra 1999 bola okresnému súdu doručená žaloba T., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie 233 350 Sk s príslušenstvom proti P., a. s., K. [ďalej   aj   „žalovaný   1)“   alebo   „žalovaný“]   a Správa   štátnych   hmotných   rezerv Slovenskej republiky [ďalej len „žalovaný 2)“].

2. Okresný súd 31. decembra 1999 vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku.

3. Dňa 31. januára 2000 okresný súd vydal platobný rozkaz.

4. Prípisom z 27. marca 2003 bol žalobca vyzvaný na vyjadrenie k odporu žalovaného

1) a 2) a žalovaný 2) na vyjadrenie k odporu žalovaného 1).

5. Na pojednávaní 7. septembra 2000 sa zúčastnila len právna zástupkyňa žalovaného

2),   ktorá   namietla   jeho   pasívnu   legitimáciu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na

17. október   2000.   Dňa   16.   októbra   2000   konajúca   sudkyňa   termín   pojednávania zrušila z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu – v spise nie je uvedené ktorého.

6. Okresný súd 5. septembra 2001 vyzval žalovaného 1) a žalovaného 2) na vyjadrenie k podaniu   žalobcu, ktoré bolo   doručené 10.   mája 2001 a ktorým   žalobca rozšíril žalobu o 350 025 Sk s príslušenstvom a vzal späť žalobu voči žalovanému 2).

7. Dňa 30. októbra 2001 bolo nariadené pojednávanie na 19. december 2001, ktoré sa nekonalo z dôvodu práceneschopnosti právneho zástupcu žalovaného.

8. Dňa 4. novembra 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. december 2002, na ktorom rozhodol o zastavení konania voči žalovanému 2) a pripustil zmenu návrhu.

9.   Na pojednávaní 23. januára 2003 právna zástupkyňa žalobcu navrhla pripojiť spis sp. zn. 2 Cb 196/99 a právny zástupca žalovaného odkázal taktiež na vyjadrenie žalovaného v označenom spise.

10. Pojednávanie z 18. februára 2003 bolo odročené na 13. marec 2003 s tým, že v ten istý deň mu bude predchádzať pojednávanie vo veci sp. zn. 2 Cb 196/99, na ktoré budú predvolaní dvaja svedkovia.

11. Pojednávanie z 29. apríla 2003 bolo odročené na 26. máj 2003 za účelom vyžiadania dokladov od Ž., a. s.

12.   Pojednávanie   z   26.   mája   2003   bolo   odročené   na   19.   jún   2003   za   účelom znovupredvolania právneho zástupcu žalovaného pod hrozbou poriadkovej pokuty a urgovania správy od Ž., a. s.

13. Pojednávanie z 19. júna 2003 bolo odročené na 30. jún 2003, pretože sa nedostavili právni zástupcovia účastníkov a právny zástupca žalovaného sa ospravedlnil.

14. Dňa 30. septembra 2003 bolo nariadené pojednávanie na 23. október 2003, na ktoré sa napriek vykázanému doručeniu nedostavil právny zástupca žalovaného, a preto bolo   pojednávanie   odročené   na   6.   november   2003   s tým,   že   právny   zástupca žalovaného bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty.

15. Dňa 17. februára 2004 bolo nariadené pojednávanie na 4. marec 2004.

16.   Na   pojednávaní   11.   marca   2004   právna   zástupkyňa   žalobcu   oznámila,   že k 5. januáru   2004   sťažovateľka   prevzala   majetok,   práva   a záväzky   žalobcu. Pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 15. marec 2004.

17. Dňa 15. marca 2004 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

18.   Dňa 20. apríla 2004 konajúca sudkyňa požiadala o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie   rozsudku.   (predseda   okresného   súdu   súhlasil   s predĺžením   lehoty, v spise nie je uvedené dokedy bola lehota predĺžená)

19. Dňa 12. júla 2005 okresný súd odoslal rozsudok účastníkom konania.

20. Podaním doručeným 19. júla 2005 žalovaný žiadal o opravu úvodnej časti rozsudku (označenie žalovaného) a doplnenie vyčíslenia trov právneho zastúpenia do výroku o trovách konania.

21. Dňa 16. augusta 2005 bolo doručené odvolanie žalobcu.

22. Okresný súd 5. apríla 2006 vydal opravné uznesenie k rozsudku z 15. marca 2004.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že spis sp. zn. 2 Cb 197/99 bol predložený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľky   26.   júla   2006   po   doplnení doručeniek. Na krajskom súde je konanie vedené pod sp. zn. 1 Cob 54/2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, II. ÚS 2/05) vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa troch kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok na zaplatenie bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie   cudzej   veci   bez   právneho   dôvodu.   Právny predchodca   sťažovateľky   v žalobe   zakladá   tento   nárok   na písomnom   uznaní   záväzku žalovaným.

Podľa názoru ústavného súdu ide o konanie, ktoré po skutkovej a právnej stránke vykazuje znaky určitej náročnosti, táto okolnosť však vzhľadom na etapy konania, v ktorých boli   zistené   obdobia   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   neovplyvnila   namietanú   dĺžku konania okresného súdu.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť a zo zadovážených podkladov ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť podiel sťažovateľky na namietanej dĺžke konania.

3.   Napokon   ústavný   súd   pri   posudzovaní   existencie   zbytočných   prieťahov v namietanom   konaní   hodnotil   postup   okresného   súdu.   Pri   posudzovaní   tohto   kritéria ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cb 196/99, pretože výsledky   dokazovania v tomto súbežne prebiehajúcom konaní boli pokladom pre rozhodnutie okresného súdu aj vo veci sp. zn. 2 Cb 197/99.

Návrh na začatie konania podal právny predchodca sťažovateľky. K zmene účastníka konania na strane navrhovateľa došlo na základe univerzálnej sukcesie z dôvodu zániku pôvodného žalobcu zlúčením so sťažovateľkou. V tejto súvislosti už ústavný súd vyslovil, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov (I. ÚS 52/2001, IV. ÚS 222/03). Preto bol predmetom posudzovania vo vzťahu k sťažovateľke postup okresného súdu v konaní sp. zn. 2 Cb 197/99 od podania žaloby.

Ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   2   Cb   197/99   zistil   v postupe   okresného   súdu v namietanom konaní do vyhlásenia rozsudku obdobia nečinnosti od 16. októbra 2000 do 5. septembra 2001 a od 19. decembra 2001 do 4. novembra 2002. Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že vzhľadom na súvislosť s konaním sp. zn. 2 Cb 196/99 okresný súd najskôr rozhodol v jednej veci a po získaní právneho názoru odvolacieho súdu konal súbežne v obidvoch veciach. Zo spisu sp. zn. 2 Cb 196/99 vyplýva, že okresný súd 14. februára 2001 vyhlásil rozsudok,   proti ktorému sa odvolal žalovaný. Po rozhodnutí odvolacieho   súdu   bol   spis   9.   septembra   2002   vrátený   okresnému   súdu.   Ústavný   súd nepovažuje rozhodovanie odvolacieho súdu v súvisiacom konaní sp. zn. 2 Cb 196/99 za dôvod na spočívanie posudzovanej veci a ospravedlnenie nečinnosti okresného súdu.

Ďalšie   obdobia   nečinnosti   však   ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   po vyhlásení rozsudku 15. marca 2004. Okresný súd odoslal rozsudok účastníkom konania až 12. júla 2005. Konajúca sudkyňa vo svojom vyjadrení argumentovala predĺžením lehoty písomného   vyhotovenia   rozsudku   podľa   §   158   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku účinného v čase jeho vyhotovenia. Z predloženého spisu vyplýva, že predseda okresného súdu   súhlasil   s predĺžením   tridsaťdňovej   lehoty,   pričom   ale   v spise   neuviedol,   dokedy uvedenú   lehotu   predĺžil   a nevyjadrila   sa   k tomu   ani   sudkyňa   v stanovisku   zaslanom ústavnému   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu,   podporeného   jeho   judikatúrou (III. ÚS 63/05), písomné vyhotovenie a odoslanie rozhodnutia po takmer 16 mesiacoch od jeho vyhlásenia je ústavne neakceptovateľné a takéto predĺženie zákonnej lehoty nemožno ospravedlniť   žiadnou   právnou   a skutkovou   náročnosťou   veci   a z toho   vyplývajúcou zložitosťou rozhodnutia, a s tým súvisiacou časovou náročnosťou jeho vyhotovenia, čo ani v danom prípade neprichádza do úvahy. Pretože ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v konaní sp. zn. 2 Cb 197/99 aj v spojitosti s postupom v konaní sp. zn. 2 Cb 196/99, nemohol prehliadnuť, že vo veci sp. zn. 2 Cb 196/99 okresný súd rozsudok, ktorý bol vyhlásený   tiež   15.   marca   2004,   odoslal   účastníkom   konania   25.   októbra   2004,   pričom v rozsudku č. k. 2 Cb 197/99-206 z 15. marca 2004 použil podstatnú časť jeho odôvodnenia. Okresný súd bol nečinný aj v ďalšom období v súvislosti s opravou rozsudku, keď opravné uznesenie vydal až po viac ako ôsmich mesiacoch, po tom, čo ho na nedostatky písomného vyhotovenia rozsudku upozornil žalovaný a viac ako jedenásť mesiacov trvalo okresnému súdu predloženie spisu s odvolaním žalobcu odvolaciemu súdu.

Argumenty okresného súdu o zaťaženosti konajúcej sudkyne ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 58/02, II. ÚS 48/05) neakceptoval, pretože táto skutočnosť nezbavuje   súd   zodpovednosti   vo   vzťahu   k   účastníkovi   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na uvedené obdobia nečinnosti ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 bolo porušené základné právo sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že na základe podaného odvolania je príslušný na ďalšie konanie vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 Cb 197/99 odvolací súd, ktorým je v danom prípade krajský súd, ktorému už okresný súd predložil vec na rozhodnutie, neprichádzalo už do   úvahy,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu konať   v predmetnom   konaní   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   §   56   ods.   4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu poruší, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo veci sp. zn. 2 Cb 197/99 v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že „spolu v obidvoch konaniach máme viazané viac ako jeden a pol milióna Sk, ktoré by sme mohli použiť na opravu železničnej vlečky a jej využitie pre potreby podnikania. Kvôli prieťahom v konaní však   je   zrejme,   že   do   predmetnej   nehnuteľnosti   budeme   musieť   investovať   vlastné prostriedky hoci železničná vlečka bola v určitom období (najmä r. 1990 až do r. 2000) využívaná výlučne odporcom,   ktorý   na   jej   úhradu nijako neprispel“ ako   aj finančnými nákladmi spojenými so súdnym konaním.

Ústavný   súd   pripomína,   že   predmet   občianskeho   súdneho   konania   nemožno stotožňovať s oprávnením ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v súvislosti so zistením porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   fakultatívne   a nenahrádza   uspokojenie   nárokov   uplatnených   v konaní, v ktorom bolo zistené porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 55/02).

Zohľadňujúc   všetky   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného   zadosťučinenia   40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún) sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. B., ktoré si uplatnila za jeden úkon právnej služby s režijným paušálom spolu 10 300 Sk. Ústavný súd trovy   právneho   zastúpenia   priznal   v sume   5   788 Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (vypočítanou zo základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku   2005,   ktorá   bola   16 381 Sk,   t. j.   2-krát   2 730 Sk   a   2-krát   164 Sk   za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2006).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006