znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 136/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný právnyprostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč 3/2013z 3. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoruuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.3 Sžnč 3/2013 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesenímzamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa táto domáhala, aby odporca (Ministerstvozdravotníctva Slovenskej republiky), ktorému bola adresovaná jej sťažnosť z 8. júla 2012proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnostizo 7. februára 2012 a ďalších podnetov, bol zaviazaný prešetriť ju v lehote jedného mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Navrhovateľka sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu návrhom podaným podľa § 250t O.s.p., a žiada zaviazať odporcu prešetriť sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012.

Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v § 250t.

Súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle judikatúry ESĽP je okrem iného právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch inak chránených čl. 6 Dohovoru. Aplikácia relevantnej judikatúry týkajúca sa plynulosti konania na súde platí aj na konanie na správnom orgáne.

Podľa § 250t ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne (§ 250t ods. 4 O.s.p.).

Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti O.s.p. je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Petitom je návrh, aby sa nečinnému správnemu orgánu uložila povinnosť konať a rozhodnúť v primeranej lehote, ktorá nemôže byť dlhšia než tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia.

Prešetrovanie sťažností je predmetom činnosti postupu orgánov, verejnej správy a iných orgánov podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Súd v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani v iných druhoch občianskeho súdneho konania nemá právomoc prešetrovať postup pri vybavovaní sťažností.

V predmetnej veci petit podaného návrhu nezodpovedá ustanoveniu § 250t O.s.p., pretože navrhovateľka nežiada uloženie povinnosti konať a rozhodnúť, ale domáha sa nariadenia prešetrenia vybavovania sťažnosti.

V zmysle § 153 O.s.p. je súd petitom zásadne viazaný a odstraňuje len vady podľa § 43 O.s.p., spočívajúce v nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podania. V danej veci súd nemohol poskytnúť navrhovateľke ani poučenie o nesprávnej formulácii petitu, keďže išlo by poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle § 5 O.s.p. neprípustné. Takýmto postupom by súd mohol narušiť princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní (§ 18 O.s.p.).

Súd nemôže odstraňovať vady petitu spočívajúce v hmotnoprávnej kvalifikácii, pretože rozsah poučovacej povinnosti súdu je obmedzený len na procesné práva a povinnosti (§ 5 O.s.p.). Súd tak môže a musí odstraňovať vady petitu spočívajúce v jeho nezrozumiteľnosti, nejasnosti či neurčitosti, nemôže však účastníka poučovať o tom, že účastníkom (navrhovateľom) formulovaný petit je podľa hmotného práva materiálne nevykonateľný. (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 186)

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd návrh navrhovateľky podľa § 250t ods. 4 O.s.p. zamietol.“

3. Podľa sťažovateľky najvyšší súd uprednostnil formalistické posúdeniepredpokladu prípustnosti návrhu namietajúceho nečinnosť orgánu verejnej správy predmateriálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu, čo podľa sťažovateľkyv zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu zakladá porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Podľa slov sťažovateľky najvyšší súd nedospel k záveru, že odporca nekoná bezvážneho dôvodu spôsobom ustanoveným zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) tým, že je v konaní nečinný a jehonečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej osoby aleboprávnickej osoby domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom porušené alebo inak dotknuté.

3.1 Sťažovateľka uviedla, že najvyšší súd nemal preukázané, že odporca prešetrilvšetky body jej sťažnosti z 8. júla 2012 osobitne a výsledok prešetrenia každej časti (bodu)sťažnosti jej oznámil v súlade s § 18 a § 20 zákona o sťažnostiach.

3.2 Sťažovateľka uzavrela, že najvyšší súd neodstránil stav jej právnej neistoty,v ktorej sa bude nachádzať, pokým odporca neprešetrí I. a II. bod, 1. bod, 3. až 10. bod, 17.až 22. bod a 25. až 33. bod z jej sťažnosti z 8. júla 2012 v spojení so sťažnosťouzo 7. februára 2012 a pozistenískutočného stavu veci neuvedie, či jej sťažnosť v jejjednotlivých bodoch je v súlade alebo v rozpore so všeobecne záväznými právnymipredpismi, či je v každom osobitnom bode opodstatnená alebo neopodstatnená, a v prípadeopodstatnenosti neuvedie príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Najvyšší súdtýmto postupom podľa presvedčenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a odoprel aj právona účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč/3/2013 zo dňa 3. decembra 2013 bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžnč/3/2013 zo dňa 3. decembra 2013 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).

III.

7. Ústavný súd najprv uvádza, že sťažovateľka nepriložila k sťažnosti splnomocneniena zastupovanie advokátom pred ústavným súdom a ani nezdokladovala, že požiadalaCentrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta [porov. § 3 ods. 1 písm. a) zákonač. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmenea doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znenízákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov].

7.1 Uvedený nedostatok sťažnosti by už sám osebe bol dôvodom na odmietnutiesťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonompredpísaných náležitostí.

7.2 Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavkumateriálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov,ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Ústavný súd vzhľadom na závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesenía sťažovateľkine námietky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovorupripomína, že súd nemusí rozhodovať v súlade s názorom a presvedčením účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom súupravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť zrejmé, že sa zaoberala vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na ním preprerokúvanú vec a neuspokojilsa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov (porov. napr. Helle v. Fínsko,č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnostiz 3. 5. 2001, bod 2).

8.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správnehosúdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie jenahradzovať činnosť orgánov verejnej správy. Treba rovnako vziať do úvahy, že správnysúd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky v rámcisvojich zákonom (§ 244 a nasl. OSP) zverených právomocí (porov. mutatis mutandisIV. ÚS 127/2012).

8.3 Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgánverejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnympredpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosťorgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľnevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

8.4 Ústavný súd k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a vysporiadaniu sas námietkami sťažovateľky uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o potrebezamietnutia jej návrhu je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsoboma presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobomuviedol dôvody, pre ktoré nebolo možné uložiť odporcovi povinnosť konať o sťažnostisťažovateľky. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých súd môže uložiťorgánu verejnej správy povinnosť vo veci konať a rozhodnúť, patrí do výlučnej právomocisprávneho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a ústavný súd vzhľadom na udržateľnosť záverovnajvyššieho súdu nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať do rozhodovacej činnostinajvyššieho súdu. Sťažnosť je potrebné preto odmietnuť v časti namietaného porušeniačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššiehosúdu ako zjavne neopodstatnenú.

9. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu,je potrebné upozorniť, že účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorejsa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95).Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu v čase, keď bolo konanie pred najvyššímsúdom právoplatne skončené, a teda právna neistota sťažovateľky bola v čase podaniasťažnosti ústavnému súdu odstránená. V tomto smere je potrebné sťažnosť aj v tejto častiodmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016