znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 136/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Dňa 3.11.2006 vydal Daňový úrad K. platobný výmer č. 709/230/36925/06/ZIM, ktorým   podľa   §   44   ods.   4   Zákona   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   určil platiteľovi   dane   Ing.   Mgr.   K.   M.,...   -   žalobcovi   rozdiel   dane   z pridanej   hodnoty   za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59.003,- Sk , ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto platobnému výmeru podal žalobca dňa 8.12.2006 odvolanie. Dňa   11.12.2006   vydal   Daňový   úrad   K.   výzvu   č.   709/230/40614/06/ZIM,   ktorou vyzval žalobcu na doplnenie odvolania.

Podaním zo dňa 21.1.2007 doplnil žalobca svoje odvolanie. Dňa   16.3.2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   I/223/3970- 23409/2007/991545-r,   ktorým   prerušilo   konanie   vo   veci   odvolania   podaného   dňa 11.12.2006 Ing. Mgr. K. M. - žalobcom.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/21250/2007-71/4 zo dňa   8.8.2007   zrušilo   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   SR   č.   I/223/3970- 22368/2007/991545-r zo dňa 15.3.2007.

Dňa   12.10.2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   I/223/3970- 77378/2007/991545-r,   ktorým   Daňové   riaditeľstvo   SR   podľa   §   48   ods.   4   Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov odvolanie proti platobnému výmeru Daňového úradu K. č. 709/230/36925/06/ZIM zo dňa 3.11.2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona č. 511/1992 Zb., ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2001 v sume 59.003,- Sk podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu Ing. Mgr. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti   rozhodnutiu   žalovaného   -   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky sp.zn. I/223/3970-77378/2007/991545-r zo dňa 12.10.2007 podal sťažovateľ na Krajský   súd   v   Košiciach   žalobu   na   jeho   preskúmanie   a   navrhol,   aby   súd   napadnuté rozhodnutie   zrušil   a   zrušil   platobný   výmer   Daňového   úradu   K.   zo   dňa   3.11.2006 č. 709/230/36925/06/ZIM, a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach upovedomením zo dňa 17.6.2008 oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nevyhovel.

K žalobe sa vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR vyjadrením zo dňa 17.12.2007. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 7 S 111/2007 zo dňa 18.6.2008 žalobu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 5 Sžf 68/2008 zo dňa 29.9.2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal.   Predmetný   rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   dňa 30.11.2009.(...)

Sťažovateľ v priebehu výkonu daňovej kontroly, vyrubovacieho konania, aj konania pred   súdom   I.   stupňa,   aj   pred   Najvyšším   súdom   SR,   poukazoval   na   postup   daňových orgánov, ktorý bol v rozpore správnymi predpismi predovšetkým Zákonom č. 511/1992 Zb. upravujúcimi   práva   a   povinnosti   daňových   subjektov   a   postup   daňových   orgánov v daňovom konaní, aj pri výkone daňovej kontroly.

Napriek   tomu,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   výsledkom   takéhoto   nezákonného postupu, ktoré je v rozpore tak s ústavným imperatívom uvedenom v článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj s právom sťažovateľa domáhať sa zákonom predpísaným postupom svojho práva na inom orgáne SR, I. stupňový súd, ani odvolací súd nepostupovali tak, ako im to ukladá ustanovenie § 250j O.s.p.(...)

Sťažovateľ opakovane v rôznych štádiách daňovej kontroly, aj daňového konania poukazoval na to, že daňová kontrola je uňho vykonávaná nezákonne, z dôvodu, že bola vykonávaná   zamestnancami   Daňového   úradu   P.   bez   toho,   aby   pre   takýto   postup   boli splnené zákonné podmienky.

Zásadnou   skutočnosťou,   ktorá   bola   predmetom   sporu   medzi   daňovými   orgánmi a sťažovateľom   bolo   posúdenie,   či   je   možné   vykonať   u   sťažovateľa   daňovú   kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa. Sťažovateľ tento   postup   napádal   vo   svojich   námietkach,   aj   vo   svojej   žalobe   tvrdiac,   že   takýmto postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení Zákona č. 511/1992   Zb.   o   miestnej   príslušnosti   v   daňovom   konaní   (daňovej   kontrole).   Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 150/2001 Z.z., je daňové   riaditeľstvo   zamestnávateľom   zamestnancov   daňových   orgánov   a   preto   nedošlo k pochybeniu,   ak   kontrolu   u   sťažovateľa   mali   vykonávať   osoby,   ktoré   síce   neboli zamestnancom Daňového úradu K., ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. V tejto argumentácii, napriek tomu,   že bola obsiahnutá v žalobe (sťažovateľ v žalobe uviedol:,,Opakovane poukazoval svojimi námietkami na nesprávne zloženie kontrolnej skupiny“ ). (...) Ďalším   argumentom   v   prospech   nezákonnosti   daňovej   kontroly   je   jej   trvanie presahujúce zákonom určenú dobu.

Kontrolovaný daňový subjekt má v priebehu daňovej kontroly okrem iného povinnosť umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (§ 15 ods. 6 písm. a /), poskytovať požadované informácie sám, alebo ním určenou osobou (§ 15 ods. 6 písm.   c /), predkladať   účtovné   a   iné   doklady,   ktoré   preukazujú   hospodárske   operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých   vedenie   bolo   správcom   dane   uložené   a   podávať   k   ním   ústne   alebo   písomné vysvetlenia (§15 ods. 6 písm. d /), má okrem iných predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Z princípov právneho štátu vyjadrených v Ústave SR v článku 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v článku 2 ods. 3 ústavy - podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá a v článku 13 ods. 1 písm. a / - podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,   v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. 1 písm. a /) vyplýva, že nemôže byť na ujmu sťažovateľovi, že v čase po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplnil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 15 ods. 6, pretože tieto povinnosti už nemal.(...)

Z vyššie uvedených súvislostí však nesporne vyplýva, že v tom čase, keď zamestnanci vykonávajúci   uňho   daňovú   kontrolu   ukladali   povinnosti,   sťažovateľ   už   nemal   zákonnú povinnosť   tieto   dôkazy   predkladať.   Je   teda   nesporné,   že   nenastala   hypotéza,   ktorá   by umožnila určiť daň podľa pomôcok, tak ako to upravuje ustanovenie § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb..

Vzhľadom na to, že k prípadu predpokladanému v ustanovení § 29 ods. 6 nedošlo, postup správcu dane pri určovaní daňovej povinnosti prostredníctvom daňových pomôcok je nezákonný.

Správca dane nebol oprávnený určiť daň podľa pomôcok. Ďalšou   vadou,   ktorá   mala   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   je skutočnosť, že I. stupňový orgán doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. vrátane oznámenia zo dňa 4.5.2006 č. 709/320/15203/2006. Ako však vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ splnomocnil JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní. Z ustanovenia § 1a   písm. d / Zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, čo je daňovým   konaním   a   z   ustanovenia   §   15   citovaného   zákona   vyplýva,   čo   je   daňovou kontrolou. Je nesporné a vyplýva to, aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Sžf 9/2007, že daňové konanie nemožno zamieňať s daňovou kontrolou, a daňová kontrola nie je súčasťou daňového konania. Okrem toho, že I. stupňový správny orgán, tým, že doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. porušil daňové tajomstvo, zasiahol tým   do   práv   sťažovateľa,   keďže   písomnosti   podľa   Zákona   o   správe   daní   je   potrebné doručovať   adresátovi,   v   tomto   prípade,   daňovému   subjektu.   Doručovanie   v rozpore s ustanoveniami § 17 Zákona č. 511/1992 Zb. nemôže mať účinky, ktoré z tohto zákonného ustanovenia pre riadne a zákonné doručenie vyplývajú.

Je   absurdné   tvrdenie   obsiahnuté   v   odôvodnení   rozhodnutia   správneho   orgánu I. stupňa, s ktorým sa stotožnil aj DR SR, že až 15.5.2006 bolo zúžené splnomocnenie pre JUDr. E. K. a to tým, že sa vzdal zastupovania sťažovateľa v daňovej kontrole. Sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu udeleného splnomocnenia, nikdy nesplnomocnil JUDr. E. K. na zastupovanie v daňovej kontrole a preto oznámenie tejto skutočnosti nemôže mať žiaden konštitutívny význam.

Sťažovateľ za nesprávny postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozhodnutia považuje aj taký postup zamestnancov vykonávajúcich daňovú kontrolu.(...)

Aj   I.   stupňový   správny   orgán,   aj   DR   SR   dospeli   k   nesprávnemu   rozhodnutiu, nerešpektovaní   známych   a   nespochybniteľných   skutkových   okolností   a   na   vec   sa vzťahujúcich ustanovení platného právneho predpisu.

Z ustanovenia § 4 ods. 4 Zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom do 31.12.2001 totiž vyplýva, že dobrovoľnými platiteľmi dane z pridanej hodnoty podľa tohto zákona mohli byť aj osoby podliehajúce dani , ktorým nevznikla povinnosť registrácie podľa ods. 1 až 3, ak daňový úrad uznal oprávnenosť žiadosti o registráciu.

Z   citovaného   zákonného   ustanovenia   vyplýva,   že   základom   pre   posúdenie, č i sťažovateľ bol alebo nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty, je otázka, či bol osobou podliehajúcou dani, podľa ustanovenia § 2 ods. 1, 2, 4 citovaného zákona. Ako vyplýva z ods. 1 citovaného zákonného ustanovenia, jeho písm. d / - zdaniteľným plnením je aj poskytovanie služieb.

Na   to,   aby   určitá   činnosť   mohla   byť   posudzovaná   ako   zdaniteľné   plnenie,   však museli byť splnené predpoklady uvedené v ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia a to, že toto zdaniteľné plnenie podľa ods. 1 bolo uskutočňované v rámci podnikania, alebo v rámci činnosti, ktorá súvisí s podnikaním alebo išlo o plnenie uskutočňované právnickou alebo fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej podľa osobitného predpisu, pričom týmto osobitným predpisom podľa poznámky 2a k citovanému ustanoveniu bol Zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch.

Je teda zrejmé, že súdny exekútor v uvedenom čase nespĺňal základnú podmienku platiteľa dane z pridanej hodnoty a teda nebol osobou uskutočňujúcou zdaniteľné plnenie. (...) V období, za ktoré sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 59 003 Sk, nebol osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 289/1995 Z.z. v platnom znení.

Záver súdu I. stupňa o tom, že samotná registrácia je právnym dôvodom na to, aby bol sťažovateľ považovaný za osobu podliehajúcu dani, neobstojí. Táto skutočnosť vyplýva zo   znenia   zákona   č.   289/1995   Z.z.   v   znení   platnom   do   31.12.2001.   To,   argumenty sťažovateľa uvedené v žalobe sú dôvodné, vyplynulo aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 6-SŽ-221/00 zo dňa 27.6.2001.

Sťažovateľ v odvolaní predložil stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 21.6.2007,   v   ktorom   MS   SR,   Sekcia   civilného   práva   na   žiadosť   prezidenta   Slovenskej komory exekútorov sa vyjadrila k otázke právneho postavenia súdneho exekútora. Sťažovateľovi je zrejmé, že súd n i e j e viazaný stanoviskom MS SR. Je však viazaný právnymi predpismi, v tomto prípade zákonom č. 289/1995 Z.z.. Pokiaľ   súd   I.   stupňa   konštatuje,   že   poznámky   pod   čiarou   nie   sú   v   zmysle legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, časťou právneho predpisu s normatívnou povahou, možno s ním súhlasiť len do určitej miery. Ak poznámka 2a k ustanoveniu § 2 ods. 2 písm. b/   Zákona   č.   289/1995   Z.z.   k   31.12.2001   obsahovala   odkaz   iba   na   Zákon   o   znalcoch a tlmočníkoch, a p o tomto dátume aj odkaz na Zákon o súdnych exekútoroch, nemôže byť táto skutočnosť nehodnotená v kontexte ďalších argumentov smerujúcich k záveru, že do 31.12.2001 nebol osobou podliehajúcou DPH.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci takýto nález:„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého – každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom,   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky a podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR – podľa ktorého, povinnosti možno ukladať zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 68/2008 zo dňa 29.9. 2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 68/2008 zo dňa 29.9.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ak aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2008 z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis   rozhodnutie   sp.   zn.   III.   ÚS   138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Z   tohoto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu prechádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:„Podľa podanej žaloby sa v tomto konaní žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   správcu   dane   vydané   podľa   §   44 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. o určení dane podľa pomôcok v zmysle § 15 ods. 2 a § 29 ods. 6 uvedeného   zákona   za   zdaňovacie   obdobie   máj   2001.   Žalobca   ako   jeden   z   dôvodov nezákonnosti uviedol nesplnenie zákonných podmienok pre použitie tohto spôsobu určenia dane   tým,   že   správca   dane   požadoval   predložiť   daňové   doklady   aj   po   uplynutí   lehoty stanovenej v § 30a ods. 7 uvedeného zákona.

Krajský súd posúdil túto skutočnosť tak, že daňový subjekt bol povinný strpieť výkon daňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane ustanovené daňovému subjektu v § 15 ods. 6 zák.č. 511/1992 Zb. aj po uplynutí lehoty uvedenej v § 30a ods. 7 tohto zákona. K   tomuto   záveru   dospel   po   preskúmaní   všetkých   skutočností,   v dôsledku   ktorých   došlo k márnemu uplynutiu tejto lehoty, pričom, aj keď išlo o prostriedky zákonom povolené, posúdil   ich   ako   porušenie   zásady   proporcionality   zo   strany   žalobcu.   Ak   teda   bola vykonávaná daňová kontrola u daňového subjektu po uplynutí zákonnej jednoročnej lehoty, takýto postup správneho orgánu bol v súlade s ust. § 30a ods. 7, § 15 ods. 2 zák.č. 511/1992 Zb.(...) Daňová   kontrola   nie   je   ani   samostatným   konaním,   pretože   svojím   zaradením v zákone   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   (ďalej   iba   zákon   o   správe   daní)   je   dielčím procesným postupom vykonávaným v rámci daňového konania. Účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodné pre správne určenie dane. Začatie   daňovej   kontroly,   spravidla   spísaním   zápisnice   o   zahájení   daňovej   kontroly,   je určitým úkonom správcu dane smerujúcim proti daňovému subjektu a sú s ním spojené povinnosti kontrolovaného subjektu. Priebeh kontroly pozostáva z postupne vykonávaných úkonov pracovníka vykonávajúceho kontrolu smerujúcich proti kontrolovanému subjektu a končí spísaním protokolu o daňovej kontrole a jeho podpísaním. Uvedený protokol nie je rozhodnutím v zmysle § 30 zákona o správe daní, pretože sa ním neukladajú žiadne práva ani   povinnosti   daňovému   subjektu,   je   iba   podkladom   na   prípadné   vydanie   rozhodnutia v daňovom konaní. Daňová kontrola je teda procesom kontrolným.

Podľa ust. § 30a ods. 7 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu (§15) do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže   lehotu   uvedenú   v   prvej   vete   v   zložitých   prípadoch   pred   jej   uplynutím   primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov. Podľa ods. 8 tohto ustanovenia zákona ak správca dane alebo orgán podľa § 15 ods. 16 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo   dňa   jej   začatia,   je   povinný   o   tom   s   uvedením   dôvodov   písomne   upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Zákon č. 511/1992 Zb., ako vyplýva z uvedeného ustanovenia, síce žiaden následok s uplynutím uvedenej lehoty neupravuje, napriek tomu ako dôvod nezákonnosti môže byť zistenie, že je vykonávaná nad zákonom stanovený časový rámec. Môže sa tak však stať iba vtedy, ak týmto postupom dochádza k porušovaniu chránených práv účastníka. Nie teda iba na základe uplynutia samotnej lehoty, ale až po zistení porušovania chránených práv, teda nezákonnosti.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   to   vyplýva   práve   z   toho,   že   nejde o rozhodovaciu činnosť daňového orgánu, ale o procesný postup, ktorého výsledok môže byť základom začatia vyrubovacieho konania, v rámci ktorého voči záverečnej správe – protokolu   o   daňovej   kontrole,   ako   jednému   z   podkladov,   z   ktorých   správca   dane   pri rozhodovaní vychádzal, môže účastník v daňovom konaní vzniesť námietky.

Správne   teda   krajský   súd   ohľadne   tejto   námietky   posudzoval   dôvody   vybočenia z medzí   stanovených   zákonom   a   posúdenie,   že   nespôsobujú   nezákonnosť   procesu,   bolo správne.   Využívanie   ochranných   prostriedky   žalobcom   nebránilo   tomu,   aby   žalobca predložil   požadované   podklady   už   počas   plynutia   lehoty   na   kontrolu   DPH.   Ak   tak z odôvodnených dôvodov neurobil ani do konca lehoty, mal správca dane po oznámení postoja   žalobcu   k   uvedenej   povinnosti   oprávnenie   prikročiť   k   náhradnému   spôsobu. Vykonanie zvoleného   postupu   správcom dane   v primeranej   lehote,   nemohol   byt' potom považovaný za nezákonný úkon.

Podľa krajského súdu bol správny záver žalovaného aj v tom, že žalobca bol osobou podliehajúcou DPH, ako ho definoval správca dane, a to aj keď nevykonával činnosť podľa osobitného zákona č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch, ktorý ako jediný bol uvedený v odkaze pod čiarou k ust. § 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 511/1992 Zb. Skutočnosť, že poznámka 2a   obsahovala   odkaz   iba   na   zákon   o   znalcoch   a   tlmočníkoch,   podľa   krajského   súdu neznamenala, že iné činnosti vykonávané podľa ďalších právnych predpisov nespadajú pod výklad tohto ustanovenia.

Aj   s   týmto   záverom   sa   stotožnil   odvolací   súd,   pretože   ako   už   v   iných   svojich rozhodnutiach publikoval, činnosť exekútora je činnosťou vykonávanou vo forme nezávislej hospodárskej činnosti. Vychádzal pritom z rozhodnutia ESD č. C-456/07 zo dňa 21.5.2008, podľa ktorého činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, nie je oslobodená od DPH iba z dôvodu, že pozostáva z uskutočňovania úkonov, ktoré patria do právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že súdny exekútor pri výkone svojej funkcie také úkony uskutočňuje, nevykonáva podľa právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, svoju činnosť vo forme orgánu riadiaceho sa verejným právom, keďže nie je integrovaný do organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho nemôže vzťahovať oslobodenie stanovené v článku 4 ods. 5 prvom pododseku Šiestej smernice.

Žalobca teda vykonával zdaniteľné plnenie podliehajúce DPH aj predtým, ako bola táto   činnosť   zaradená   za   zdaniteľné   plnenie,   ako   činnosť   osoby   v   rámci   činnosti vykonávanej   podľa   osobitných   predpisov   uvedených   podľa   ust.   §   2   ods.   2   písm.   b/ v nadväznosti   na   osobitné   predpisy   uvedené   v   poznámke   pod   čiarou   č.   2a   zákona č. 289/1995 Z.z. zákonom č. 524/2001 Z.z.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd dal odpoveď v podstate na všetky argumenty sťažovateľa uvedené aj v sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdi   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom   by bolo možné uvažovať len   v prípade,   ak by sa   ten   toľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu   predmetný   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010