znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 136/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   Š.,   L.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. R.   M.,   H.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.Z r u š u j e   rozsudok   Krajského súdu v Prešove č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. M. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov konania 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e   Krajský súd v Prešove p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta Mgr. R. M., H., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť M. Š., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 a ktorou navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   M.   Š.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12 Co 53/2008-168 zo dňa 30. 10. 2008 porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 53/2008-168 zo dňa 30. 10. 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znova konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   136/09-12   z   2.   apríla   2009   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 C 163/06 vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 77/06, v ktorom sa domáhal zaplatenia sumy 100 000 Sk s prísl. proti L. F. Žalobu v tejto veci sťažovateľ odôvodnil tým, že L. F. požičal 100 000 Sk, ktoré sa mu L. F. zaviazal vrátiť do 6. januára 2003, a pre prípad, že sa dostane do omeškania, zaviazal sa zaplatiť mu zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, tak ako to vyplýva z písomne uzatvorenej zmluvy o pôžičke   zo   6.   decembra   2002.   Okresný   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   platobným rozkazom sp. zn. 5 Ro 242/2005 z 13. októbra 2005, ktorý sa však L. F. nepodarilo doručiť, a preto bol uznesením okresného súdu č. k. 5 Ro 242/05-15 z 10. januára 2006 zrušený. Keďže   sa   okresnému   súdu   nepodarilo   zistiť   miesto   pobytu   L.   F.,   bol   mu   ustanovený opatrovník. Vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 77/2006-34 z 1. júna 2006 tak,   že   žalobe   v   celom   rozsahu   vyhovel   a L.   F.   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu 100 000 Sk s úrokom z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy od 7. januára 2003 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 77/2006-34 z 1. júna 2006 nadobudol právoplatnosť 11. júla 2006.

Sťažovateľ   20.   júla   2006   doručil   súdnemu   exekútorovi   Mgr.   M.   P.   návrh   na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 77/2006-34 z 1. júna 2006 proti L. F.

Sťažovateľ 17. júla 2006 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal proti J. B. (ďalej len „žalovaný“) určenia neúčinnosti   kúpnej   zmluvy datovanej 1. júnom 2006, ktorou previedol L. F. a jeho bývalá manželka M. F., rod. B., ako predávajúci vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 319, a to parc. č. 502/5 o výmere 537 m2 zast. plochy   a   nádvoria   a   rodinný   dom   súp.   č.   256   v   k.   ú.   T.   (ďalej   len   „nehnuteľnosť“) žalovanému   ako   kupujúcemu   (ďalej   len   „kúpna zmluva“).   Vo   svojej   žalobe sťažovateľ tvrdil, že L. F. takto previedol nehnuteľnosť s úmyslom ukrátiť, resp. zmariť uspokojenie jeho pohľadávky. Poukázal na to, že táto kúpna zmluva mala byť uzatvorená v deň, keď o žalobe sťažovateľa proti L. F. rozhodol okresný súd, úmysel L. F. ukrátiť ho musel byť žalovanému   známy   v   čase   podpisu   kúpnej   zmluvy,   pretože   začiatkom   júna   2006 kontaktoval sťažovateľa právny zástupca žalovaného JUDr. K., aby ho oboznámil s tým, že žalovaný má záujem nehnuteľnosť kúpiť od L. F., a keďže má vedomosť o tom, že jemu L. F.   dlhuje,   navrhol   mu,   že   žalovaný   od   neho   odkúpi   pohľadávku   voči   L.   F.   Zmluvu o postúpení pohľadávky mal pripraviť žalovaný, resp. jeho právny zástupca, avšak takáto zmluva   medzi   sťažovateľom   a žalovaným   podpísaná   nebola,   pretože   právny   zástupca žalovaného 10. júna 2006 sťažovateľovi oznámil, že medzičasom už bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného.

Kúpna   zmluva   uzatvorená   L.   F.   a   jeho   bývalou   manželkou   M.   F.,   rod.   B.,   ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim datovaná 1. júna 2006 je založená na č. l. 78 – 79 spisu okresného súdu a vyplýva z nej, že podpis predávajúcej M. F. bol úradne overený 5. júna 2006, za L. F. podpísala zmluvu L. F. a jej podpis bol úradne overený 2. júna 2006. Konala na základe splnomocnenia udeleného L. F. 2. mája 2006 v Č. Kúpna cena bola dojednaná na sumu 900 000 Sk, ktorej časť 307 652 Sk bola zaplatená predávajúcim pred podpisom   tejto   zmluvy   a   časť   592   348   Sk   je   splatná   do   30   dní   od   podpisu   zmluvy. Predávajúci v čl. III tejto zmluvy ubezpečili kupujúceho, že na prevádzanej nehnuteľnosti neviaznu iné ťarchy, ako obmedzujúca poznámka o upovedomení o zriadení exekučného práva   súdnou   exekútorkou   JUDr. P.   a exekučný   príkaz   vydaný   na predaj   nehnuteľnosti súdnym exekútorom JUDr. K.

Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu sp. zn. 3 C 163/2006 (č. l. 46 spisu), nehnuteľnosť žalovaný previedol darovacou zmluvou z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený pod č. V 1265/2006 11. septembra 2006.

Žalovaný   sa   v   priebehu   konania   bránil   tým,   že   síce   k   stretnutiu   jeho   právneho zástupcu   a   sťažovateľa   začiatkom   júna   2006   došlo,   toto   stretnutie   však   zorganizoval JUDr. K. a sťažovateľ na ňom nevedel preukázať výšku svojej pohľadávky voči L. F. a ani jej   priznanie   súdom.   K   uzatvoreniu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   nedošlo   preto,   že sťažovateľ   nepreukázal   existenciu   svojej   pohľadávky   žalovanému   právoplatným   a vykonateľným rozsudkom súdu.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 C 163/06-143 z 19. marca 2008 zamietol a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania. Konštatoval, že v čase jednania, ktoré zorganizoval JUDr. K. 5. júna 2006, sťažovateľova pohľadávka voči L. F. nebola sťažovateľovi priznaná právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, L. F. bol okrem predmetnej nehnuteľnosti aj vlastníkom iných nehnuteľností, o čom sú v súdnom spise založené listy vlastníctva na č. l. 81 – 95, a v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný v čase uzatvárania kúpnej zmluvy mal vedomosť o tom, že sťažovateľ má pohľadávku voči L. F. Navyše z dokazovania vyplynulo, že žalovaný sa snažil uhradiť za L. F. všetky jeho dlhy,   o   ktorých   mal   vedomosť   a   ktoré   boli   preukázané,   tieto   boli   uhradené   veriteľom v exekučných veciach vedených JUDr. K. a JUDr. P. a boli uhradené i iné dlhy L. F., spolu v sume 307 652 Sk, ktorá zodpovedala prvej splátke kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy. Proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   3   C   163/06-143   z   19.   marca   2008   podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na to, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna 2006,   teda   štyri   dni   pred   stretnutím   sťažovateľa   a   právneho   zástupcu   žalovaného,   čo vyplýva priamo z jej obsahu, žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako svedkov v konaní pred okresným súdom. Navyše okresný súd nevypočul, hoci to sťažovateľ žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   12   Co   53/2008-168   z   30.   októbra   2008   rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 163/06-143 z 19. marca 2008 potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, t. j. 1. júna 2006, nemal sťažovateľ vymáhateľnú pohľadávku voči L. F. v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v tom čase rozsudok okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 77/06, ktorým bol L. F. zaviazaný plniť sťažovateľovi, nebol ešte právoplatný.

Rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť 18. decembra 2008.

Sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ v podstate tým, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj princíp právnej istoty. Všeobecné súdy nemôžu svojvoľne   pristupovať   k   výkladu   hmotnoprávnych   ani   procesnoprávnych   noriem a aplikovať   ich   svojvoľne,   ale naopak musí   platiť,   že   v   rovnakých   alebo analogických prípadoch musia rozhodovať rovnako. Ak všeobecný súd chce vyriešiť otázku, ktorá bola už prv právoplatne rozhodnutá iným súdom v obdobnej veci podstatne odchylným spôsobom, musí sa argumentačne vyrovnať so skoršími súdnymi rozhodnutiami, pretože inak poruší princíp právnej istoty, a tým aj základné právo na súdnu   ochranu účastníka. Rozsudok krajského súdu sa podstatne odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka od toho, čo už bolo judikované Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 102/99 v   rozsudku   z   23.   decembra   1999   konštatoval,   že   zákonnému   pojmu   „vymáhateľná pohľadávka“   zodpovedá   taká   pohľadávka,   ktorú   možno   úspešne   vymáhať   pred   súdom v základnom   konaní.   Krajský   súd   si   tento   názor   neosvojil,   keď   dospel   k   záveru,   že „vymáhateľnou   pohľadávkou“   je   iba   pohľadávka   právoplatne   priznaná   súdnym rozhodnutím, ktoré je vykonateľné. Tento svoj názor však bližšie neodôvodnil a tobôž sa argumentačne nevyporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším súdom v obdobnej veci. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   podaním   sp.   zn.   Spr.   10078/09 z 26. mája 2009 tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 a ďalej uviedol:

„Ak   došlo   k   jednaniu   o   možnom   odkúpení   pohľadávok   žalobcu   proti   L.   F.,   tak žalobca nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L. F.   a   jeho   manželkou   a   žalovaným   o   predaji   nehnuteľností.   Rozsudok   Okresného   súdu Vranov   nad   Topľou   z   1.   6.   2006   nadobudol   právoplatnosť   až   11.   7.   2006.   Ak   dlžník predával   svoje   nehnuteľnosti,   tak   žalobca   v   čase   uzavretia   kúpnej   zmluvy   nemal vymáhateľnú pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti právneho   úkonu   voči   nemu,   ak   dlžník   predával   nehnuteľnosti   žalovanému.   V   čase uzatvárania   kúpnej   zmluvy   1.   6.   2006   medzi   manželmi   F.   a   žalovaným   nemal   žalobca vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi. Žalobca sa nemôže domáhať odporovateľnosti právneho   úkonu   z   uzavretej   kúpnej   zmluvy   1. 6.   2006   o   predaji   nehnuteľnosti   medzi dlžníkom žalobcu pánom F. a jeho manželkou a žalovaným. Okresný súd správne rozhodol, ak   žalobu   zamietol.   Krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správne.

Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov prvostupňového konania, nakoľko tieto boli vypočítané správne.“

Krajský súd na výzvu ústavného súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľ oznámil ústavnému súdu listom z 1. júna 2009, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). Tento prístup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   vecí patriacich do ich právomocí zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008:„Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozsudku a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že   dlžníkove   právne   úkony   podľa   odsekov   2   až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Ide o úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že tým ukráti možnosť veriteľov uspokojovať svoje pohľadávky na majetku pôvodného dlžníka.   Ak by dlžník právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval na   uspokojenie   pohľadávky   veriteľov,   nebolo   by dôvodné   vyslovovať neúčinnosť   takých právnych úkonov. Neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať len na   základe   právoplatnosti   rozsudku   proti   dlžníkovi.   Vymáhateľnosť   pohľadávky   jasne hovorí   o   tom,   že   táto   pohľadávka   má   byť   priznaná   súdom   a   má   byť   právoplatná a vykonateľná. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojich veriteľov (§ 42a ods.2 Občianskeho zákonníka) a teda úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany sa predpokladajú (prezumujú). Druhá strana má možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale nie je možné vyčítať ani neznalosť, že nemohol pri náležitej starostlivosti zistiť, že bol tu úmysel pôvodného dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobca v tejto veci poukázal na to, že mal rozhodnutie okresného súdu – rozsudok z 1. 6. 2006 pod č. k. 7 C 77/2006-34, v ktorom bol dlžník L. F. zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Sk s 0,1 % úrokom z omeškania denne od 7. 1. 2003 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 22.169,- Sk. Ak pôvodný dlžník L. F. prevádzal nehnuteľnosti v spoluvlastníctve s jeho manželkou a tento úmysel bol známy kupujúcemu – žalovanému,   potom   tu   bol   dôvod   na   určenie   neúčinnosti   kúpnej   zmluivy   o   predaji nehnuteľnosti z 1.   6.   2006   medzi   L.   F.   a   jeho manželkou a   žalovaným.   O pohľadávke žalobcu   proti   dlžníkovi   L.   F.   mal   vedieť   žalovaný   na   základe   jednania   z   5.   6.   2006   v advokátskej kancelárii JUDr. M. K.

Zhodne s okresným súdom krajský súd konštatuje, že žalovaný mal v úmysle odkúpiť nehnuteľnosti v T., zapísané na LV č. 319. Preto bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve dňa 29. 5. 2006 medzi kupujúcim J. B. a predávajúcimi M. F. a L. F. s tým, že budúci predávajúci do 1. 6. 2006 splnia všetky záväzky voči svojim veriteľom G., a. s., P., s. r. o., S., a. s., V., a. s. a V., a. s., K., pričom predávajúci vyhlasujú, že im nie sú známi žiadni ďaľší veritelia, ktorí by sa mohli domáhať svojich pohľadávok odporovateľnosťou kúpnej zmluvy   na   nehnuteľnosti,   zapísané   v   tejto   zmluve,   ktoré   majú   byť   predmetom   predaja. Následne 1. 6. 2006 došlo k podpisu kúpnej zmluvy o predaji nehnuteľností v k. ú. T., zapísané na LV č. 319, medzi M. F. a L. F. ako predávajúcimi a kupujúcim J. B. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Správou katastra V. dňa 6. 6. 2006.

Ak došlo k jednaniu o možnom odkúpení pohľadávok žalobcu proti L. F., tak žalobca nemá k dispozícii právoplatné rozhodnutie v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi L. F. a jeho manželkou a žalovaným o predaji nehnuteľností. Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z 1. 6. 2006 nadobudol právoplatnosť až 11. 7. 2006. Ak dlžník predával svoje nehnuteľnosti,   tak   žalobca   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   nemal   vymáhateľnú pohľadávku voči dlžníkovi pánovi F. Preto sa nemôže domáhať neúčinnosti právneho úkonu voči nemu, ak dlžník predával nehnuteľnosti žalovanému. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 medzi manželmi F. a žalovaným nemal žalobca vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi.   Žalobca sa nemôže domáhať   odporovateľnosti   právneho úkonu z uzatvorenej kúpnej zmluvy 1. 6. 2006 o predaji nehnuteľnosti medzi pôvodným dlžníkom žalobcu pánom F.   a jeho manželkou a žalovaným.   Okresný súd správne rozhodol,   ak žalobu   zamietol. Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správné.“

Ako   vyplynulo   z   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 3 C 163/06-143 z   19. marca   2008,   sťažovateľ   tomuto   rozsudku   vyčítal,   že   okresný   súd nevzal do úvahy, že kúpna zmluva nebola uzatvorená 1. júna 2006, teda štyri dni pred stretnutím sťažovateľa a právneho zástupcu žalovaného, čo vyplýva priamo z jej obsahu, ďalej, že nevzal do úvahy, že žalovaný o pohľadávke sťažovateľa voči L. F. nepochybne vedomosť mal, pretože sťažovateľ o tom informoval JUDr. K., ktorý konal ako právny zástupca žalovaného, čo vyplynulo aj z výsluchu osôb prítomných na tomto stretnutí ako svedkov v konaní pred okresným súdom, ako aj to, že okresný súd nevypočul, hoci to sťažovateľ žiadal, M. F. a L. F., hoci obe podpisovali kúpnu zmluvu a mali vedomosť o okolnostiach jej uzatvorenia. Tieto otázky považuje ústavný súd za právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008, krajský súd v ňom na uvedené odvolacie dôvody žiadnym spôsobom nereagoval.

Ako   je   zrejmé   z   obsahu   spisu   okresného   súdu,   sťažovateľ   už   v   žalobe   vo   veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 3 C 163/06 doručenej okresnému súdu 17. júla 2006   poukázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   v   zmysle   ktorého   zákonnému   pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom   v základnom   konaní. Z   odôvodnenia rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že krajský   súd   zaujal   právny   názor,   podľa   ktorého „neúčinnosti   právnych   úkonov   voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať len na základe právoplatnosti rozsudku proti dlžníkovi. Vymáhateľnosť pohľadávky jasne hovorí o tom, že táto pohľadávka má byť priznaná súdom a má byť právoplatná a vykonateľná.“.

Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že   dlžníkove   právne   úkony   podľa   odsekov   2   až   5,   ak   ukracujú   uspokojenie   jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa   §   42a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   odporovať   možno   právnemu   úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

Podľa   §   42b   ods.   4   Občianskeho   zákonníka   právny   úkon,   ktorému   veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol i to, že rozsudok krajského súdu sa podstatne odchýlil   pri   výklade   pojmu   „vymáhateľná   pohľadávka“   v   §   42a   ods.   1   Občianskeho zákonníka od toho, čo už bolo judikované najvyšším súdom napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom v rozsudku z 23. decembra 1999 konštatoval, že zákonnému pojmu   „vymáhateľná   pohľadávka“   zodpovedá   taká   pohľadávka,   ktorú   možno   úspešne vymáhať   pred   súdom   v   základnom   konaní.   Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd rozhodoval v obdobnej veci a hoci si krajský súd jeho názor neosvojil, svoj názor bližšie neodôvodnil a argumentačne sa nevysporiadal s opačným názorom vysloveným najvyšším súdom.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 dospel k záveru, že z tohto odôvodnenia nemožno zistiť   nielen   to,   ako   sa   vysporiadal   krajský   súd   s   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa uvedenými v odvolaní, o ktorom rozhodoval, ale aj to, že riadnym spôsobom neodôvodnil svoj právny názor („neúčinnosti právnych úkonov voči veriteľom sa môže veriteľ domáhať len   na   základe   právoplatnosti   rozsudku   proti   dlžníkovi“) odchylný   od   sťažovateľom označeného rozhodnutia najvyššieho súdu. Iba konštatovanie krajského súdu, podľa ktorého uvedený názor jasne vyplýva z dikcie právnej úpravy, nepostačuje zvlášť v situácii, ak v inej veci za predpokladu, že bola obdobná, rozhodol najvyšší súd odlišne.

Najvyšší   súd   rozhodoval   vo   veci   sp.   zn.   3   Cdo   102/99,   na   ktorú   poukazuje sťažovateľ,   ako   súd   dovolací,   pričom   dovolanie   bolo   podané   neúspešným   žalobcom v konaní o odporovateľnosti podľa § 42a Občianskeho zákonníka potom, ako krajský súd potvrdil   zamietací   rozsudok   okresného   súdu   z dôvodu,   že   za vymáhateľnú pohľadávku podľa   §   42a   Občianskeho   zákonníka   považoval   iba   „pohľadávku,   ktorá   má   už   kvalitu judikovaného práva v zmysle Občianskeho súdneho poriadku alebo je vykonateľná podľa iných procesných predpisov – § 274 OSP“. V danej veci v čase uzatvorenia zmluvy, ktorej odporovateľnosti   sa   žalobca   domáhal,   nebola   mu   jeho   pohľadávka   ešte   priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, keď sa tak stalo až jedenásť mesiacov neskôr.

S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 102/99 za rozhodovanie vo veci obdobnej, ako bola vec sťažovateľa. Preto sa ústavný súd zaoberal argumentáciou najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3 Cdo 102/99, pričom z rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999 vyplýva, že najvyšší súd zaujal právny názor, podľa ktorého «zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká   pohľadávka,   ktorú   možno   vymáhať   pred   súdom   v   základnom   konaní»   s   týmto odôvodnením:

«Citovaný text zákona (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.) a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu   žalobu   sa   spája   len   s   pohľadávkou   priznanou   vykonateľným   súdnym rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“,   jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Vymáhateľný je podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava   v   roku   1965   alebo   podľa   Krátkeho   slovníka   slovenského   jazyka   vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989 taký, „ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobiť a pod.“, teda „čo možno vymáhať“. Naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, „ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný“, pričom sa tu výslovne   odkazuje   na   slovné   spojenia   „vykonateľná   listina,   vykonateľné   rozhodnutie, vykonateľný rozsudok“.

To, že zákonodarca použil termín vymáhateľná pohľadávka celkom vedome, svedčí aj dikcia druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (kde sa stanovuje, že: Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený), potom rovnaká dikcia sa objavuje aj v ustanovení § 350 ods. 1, 2, či v ustanovení § 845 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde by nemalo byť sporné, že tam uvedené pohľadávky nemožno vymáhať pred súdom v základnom konaní a nie až v konaní o výkon rozhodnutia (kde by to možné bolo) a nakoniec takúto dikciu obsahuje celý rad ustanovení Obchodného zákonníka (§ 584 ods. 2, § 599), či zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovanní v znení neskorších predpisov v ustanovení § 15 ods. 1 hovorí o „vymáhateľnej pohľadávke“, ale ustanovenie § 23 ods. 3 už o „vykonateľnej pohľadávke“. Všeobecne je uznávané, že ak zákon použije rôzne výrazy, myslí tým rôzne predmety, vzťahy, či situácie.

Z   uvedeného   bezpečne   vyplýva,   že   zákonné   pojmy   „vymáhateľná   pohľadávka“ a „vykonateľná pohľadávka“ nie sú v žiadnom prípade synonymické.»

Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor najvyššieho súdu považuje za relevantný,   zároveň   však   poukazuje   aj   na   to,   že   z   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 nevyplývajú žiadne, tobôž presvedčivé argumenty, pre ktoré by krajský súd považoval právny názor najvyššieho súdu za nesprávny či chybný.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   pokiaľ   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby   sa   argumentačne   vyrovnal   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami,   nekoná   v   súlade s princípom   právnej   istoty   v zmysle čl.   1 ods.   1 ústavy, a môže   tým   porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06).

Keďže   k   tomu   došlo   aj   danom   prípade,   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia nemožno   považovať za   dostatočné   po   skutkovej   i   právnej   stránke,   a preto   ústavný   súd vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sa vzťahujú obdobné právne úvahy).

Pre   úplnosť   ústavný   súd   k   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu poznamenáva, že správny bol právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého „ak by dlžník právnymi úkonmi zmenšoval síce svoj majetok, ale zostávajúci majetok by postačoval na uspokojenie   pohľadávky   veriteľov,   nebolo   by   dôvodné   vyslovovať   neúčinnosť   takých právnych úkonov“, a k tomu dodáva, že je to tak preto, že inak by nemohla byť naplnená podmienka uvedená v § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej odporovateľný právny úkon musí vedený úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa a musí veriteľa ukracovať na jeho vymáhateľnej pohľadávke, pričom naplnenie tejto podmienky je vylúčené v prípade, ak sa veriteľ môže spoľahlivo uspokojiť v čase vykonávaného úkonu, ktorý je predmetom odporovateľnosti,   z   iného   majetku   dlžníka.   Ani   v   tejto   súvislosti   však   nemožno   zistiť z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   a   ani okresného súdu,   ktorý   iba   konštatoval existenciu iného majetku dlžníka, avšak bez zohľadnenia časového aspektu a bez bližšieho a presvedčivého odôvodnenia názoru, že z takto označeného majetku sa sťažovateľ mohol spoľahlivo   uspokojiť   do   výšky   svojej   pohľadávky   v   čase   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy. K záveru v tejto otázke však bude možné dospieť až po vykonaní a dôslednom vyhodnotení dôkazov   preukazujúcich   skutočný   čas   uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   a   zmluvy   o   budúcej zmluve, na ktorej existenciu a obsah poukazuje žalovaný, ako aj okolnosti ich uzatvorenia, ktoré možno zistiť iba výsluchom všetkých ich účastníkov a splnomocnencov. Naostatok ústavný   súd   poukazuje   i   na   to,   že   krajský   súd   a   ani   okresný   súd   žiadnym   spôsobom nereagovali   na   skutočnosť,   že   žalovaný   nehnuteľnosť   previedol   darovacou   zmluvou z 13. augusta 2006 na M. B., rod. K., podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený pod   č.   V   1265/2006,   a   to   11.   septembra   2006.   S touto   otázkou   je   takisto   potrebné   sa vysporiadať.

S poukazom na už uvedené, keďže postup krajského súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojím rozsudkom č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 porušil sťažovateľom označené práva a toto svoje zistenie konštatoval vo výroku nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru bolo potrebné rozsudok krajského súdu č. k. 12 Co 53/2008-168 z 30. októbra 2008 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. R. M. v konaní pred ústavným súdom. Trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 245,70 € spolu za 2 úkony právnej pomoci urobené v roku 2009 podľa § 11 ods. 2 a § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j 2-krát po 115,90 € a 2-krát po 6,95 € režijný paušál.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2009