znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 136/08-61

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K, zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na   účinný   prostriedok   nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obdo 31/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 31/2006 p o r u š i l   základné právo spoločnosti F., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   Obdo   31/2006-88 z 26. apríla 2007 z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   v sume   6   732   Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) advokátke JUDr. I. R. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 6 732 Sk (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti spoločnosti F., s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS   136/08-25   z   18.   marca   2008   bola   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ustanovená   za   právnu   zástupkyňu   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátka JUDr. I. R., K. Zároveň bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obdo 31/2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. septembra 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 14. augusta 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že ešte v roku 1998 si sťažovateľka prenajala od úpadcu - zmluvou   uzavretou   so   správkyňou   konkurznej   podstaty   (ďalej   len   „správkyňa“)   -   jeho výrobné   priestory.   Správkyňa   nájomnú   zmluvu   vypovedala   a 5.   októbra   2000   zabránila sťažovateľke vo vyprataní jej majetku, pričom nevyhovela ani výzve na zinventarizovanie odňatého majetku. Sťažovateľke zároveň odňala účtovníctvo, ako aj obchodnú, personálnu a výrobnú agendu. Sťažovateľkine námietky zaslané konkurznému súdu sa minuli účinkom. Vzhľadom na to podľa jej tvrdenia sťažovateľka dodnes nedisponuje svojím účtovníctvom.

Na základe žaloby spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), bola sťažovateľka platobným rozkazom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) z 5. marca 2001 zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   žalobou   požadovanú   sumu.   Sťažovateľka   podala   odpor a v následnom konaní rozsudkom okresného súdu č. k. 33 Cb 620/01-72 z 5. júna 2003 bolo znova   rozhodnuté   v jej   neprospech.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   sa   uskutočnilo 4. júna   2004   odvolacie   pojednávanie,   ktoré   však   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia dokazovania.   Predvolaním   z 3.   mája   2005   bol   určený   ďalší   termín   odvolacieho pojednávania   na   17.   máj   2005.   Dňa   16.   mája   2005   sa   právny   zástupca   sťažovateľky v kancelárii Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov s tým, že k veci sa chce vyjadriť, o čom bol spísaný úradný záznam. Dňa 20. júla 2005 bol sťažovateľke doručený rozsudok krajského súdu č. k. 1 Cob 102/03-135 zo 17. mája 2005, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Dňa 2. augusta 2005 sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom namietala   najmä   porušenie   svojich   práv   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom, konať   pred   súdom,   disponovať   s hmotnými   právami   účastníka   konania   a nebyť   odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi.   Uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   Obdo   31/2006-88 z 26. apríla 2007 bolo dovolanie odmietnuté.

Sťažovateľka   v dovolaní   okrem   iného   namietala,   že   o jej   odvolaní   rozhodol nesprávne obsadený súd. Túto skutočnosť nevidí sťažovateľka v tom, že senátu predsedali postupne   rôzni   členovia   toho   istého   senátu,   ako   nesprávne   interpretuje   dovolanie sťažovateľky najvyšší súd, ale v tom, že o jej veci rozhodovali aj dodatočne určení členovia senátu, ktorí sa s vecou nemohli oboznámiť v dostatočnej miere. Ak o veci rozhodovali postupne   dvaja   predsedovia   senátu   mužského   pohlavia,   ale   rozhodnutie   napokon   vydal senát   v trojčlennom   ženskom   zložení,   museli   o veci   rozhodovať   ako   členovia   senátu minimálne piati ľudia, ktorí však v žiadnom prípade nemôžu tvoriť jeden trojčlenný senát. O veci teda museli nesporne rozhodovať ako členovia senátu aj sudcovia z iných senátov, pričom ich začlenenie do rozhodujúceho senátu, namiesto pôvodného člena senátu, nebolo sťažovateľke   oznámené,   ale   ani   zdôvodnené.   Sťažovateľka   bola   vo   svojich   právach vyplývajúcich z čl. 48 ods. 1 ústavy obmedzená tým, že s jej prednesmi a argumentáciou uvedenou   na   odvolacom   pojednávaní   4.   júla   2004   boli   oboznámení len   dvaja   členovia senátu, ktorí vo veci rozhodli 17. mája 2005. Tretí člen senátu rozhodoval za situácie, keď bol   oboznámený   len   s listinnými   dôkazmi   a zápisnicou.   Skutočnosť,   že   17.   mája   2005 rozhodovala   aj   sudkyňa,   o ktorej   začlenení   do   senátu   nemala   sťažovateľka   žiadnu vedomosť, jej znemožnila vzniesť proti tejto sudkyni prípadnú námietku zaujatosti, čo treba považovať za porušenie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Krajský   súd   po   odvolacom   pojednávaní   konanom   4.   júna   2004   zabezpečil   nové dôkazy, ktoré 17. mája 2005 vykonal, a na ich podklade rozhodol. Žiaden z týchto nových dôkazov nebol sťažovateľke doručený na vyjadrenie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku krajského   súdu   zo   17.   mája   2005,   tento   nezaujal   žiadne   stanovisko   k ospravedlneniu neúčasti   jej   právneho   zástupcu   na   odvolacom   pojednávaní   konanom   17.   mája   2005. Odvolacie pojednávanie tohto dňa sa pritom uskutočnilo za neprítomnosti sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu. Nejde teda o situáciu, keď odvolací súd včasné ospravedlnenie neúčasti na odvolacom pojednávaní neakceptoval, ale o ňom jednoducho nerozhodol. Ak by aj   sťažovateľka   akceptovala   argumentáciu   najvyššieho   súdu   v otázke   ospravedlnenia neúčasti na odvolacom pojednávaní 17. mája 2005 (hypoteticky), vzhľadom na nedoručenie novozabezpečených dôkazov a na nemožnosť ich preštudovania a prípravy stanoviska by aj tak mohla úspešne požiadať o odročenie odvolacieho pojednávania. Postupom krajského súdu však boli tieto procesné práva sťažovateľky porušené (čl. 48 ods. 2 ústavy).

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv vyplývajúcich z ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obdo 31/2006 s tým, aby uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2006 z 26. apríla 2007 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje ďalej finančnú náhradu za nemajetkovú ujmu v sume 10 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   zo   16.   októbra   2008   doručeného ústavnému   súdu   22.   októbra   2008   vyplýva,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná.   Najvyšší   súd rozhodoval   o dovolaní   sťažovateľky   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu. V dovolaní   sťažovateľka   namietala   celkovú   vecnú   nesprávnosť   rozsudku,   nesprávne hodnotenie dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a neúplné dokazovanie. Najvyšší súd by mohol prípadné chyby v uvedenom smere napraviť len za predpokladu, keby dovolanie vo veci bolo prípustné podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť dovolania však v danom prípade mohla byť založená len na niektorom z dôvodov uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľka sa odvolávala na dôvody uvedené v § 237 písm.   f)   a g)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Naplnenie   dôvodu   prípustnosti   dovolania podľa   písm.   f)   videla   v tom,   že   krajský   súd   napriek   jej   ospravedlneniu   nevyhovel   jej žiadosti o odročenie pojednávania a odvolanie prerokoval v jej neprítomnosti. Za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa písm. g) považovala skutočnosť, že o odvolaní rozhodol senát v inom zložení, než v akom konal na prvom odvolacom pojednávaní, ktoré bolo odročené. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov, ktorých sa sťažovateľka dovolávala, nie je naplnený. Svoj záver dostatočne odôvodnil a vysvetlil spôsob, akým k nemu dospel. Z obsahu spisu a z odôvodnenia uznesenia nevyplýva, že by sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti   dovolania   bol   dopustil   nesprávnosti   alebo   že   by   pri   aplikácii   príslušných zákonných   ustanovení   postupoval   z ústavného   hľadiska   zjavne   nesprávne   alebo neodôvodnene.   Ústavný   súd   má   nepochybne   právomoc   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   z hľadiska,   či   ním   nedošlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd. V danej veci však nejde o takýto prípad.

Z repliky   sťažovateľky   z 30.   októbra   2008   vyplýva,   že   nesúhlasí   so   stanoviskom najvyššieho súdu. Vzhľadom na zákonnú definíciu pojmu zákonný sudca a vzhľadom na skutočnosti   uvedené   v sťažnosti   možno   usúdiť,   že   na   rozhodovaní   krajského   súdu v odvolacom konaní sa zúčastnili prinajmenšom piati sudcovia. Aj v prípade, že by títo sudcovia boli členmi senátu, ktorý bol podľa rozvrhu práce určený na prerokovanie veci, a niektorí z nich náhradníci pre prípad, ak by členovi senátu bránila v účasti na prerokovaní veci náhla prekážka, nebolo možné prerokovať vec v inom zložení senátu bez opatrenia predsedu krajského súdu podľa § 2 ods. 4 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre   okresné   a   krajské   súdy   v znení   neskorších   predpisov.   V súvislosti   s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy poukazuje sťažovateľka na to, že jej splnomocnený zástupca sa deň pred pojednávaním v úradnom zázname ospravedlnil v kancelárii krajského súdu z účasti   na   pojednávaní,   pričom   výslovne   uviedol,   že   sa   chce   vyjadriť   k vykonaným dôkazom. Napriek tomu však zo zápisnice z odvolacieho pojednávania konaného 17. mája 2005   nevyplýva,   že   by   sa   krajský   súd   zaoberal   týmto   ospravedlnením   a žiadosťou o možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Aj keď dôvod ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní   a odročenia   pojednávania   uvedený   účastníkom,   prípadne   jeho   právnym zástupcom posudzuje vždy súd, a to v súvislosti s ďalšími skutkovo a právne významnými skutočnosťami, a môže teda prísť aj k záveru, že dôvod uvedený v žiadosti nie je dôležitý, v prípade sťažovateľky krajský súd jej dôvod, pre ktorý odročenie pojednávania žiadala a svoju   neúčasť ospravedlnila,   neskúmal, neposudzoval,   vôbec sa   uplatnenými dôvodmi nezaoberal,   žiadosť   o odročenie   pojednávania   neoboznámil   a pojednávanie   vykonal. Nemožno prisvedčiť správnosti takého postupu, ktorý zvolil najvyšší súd pri posudzovaní oprávnenosti   dovolania   sťažovateľky.   Je   totiž   pravdou,   že   existujú   také   dôvody   na odročenie pojednávania, ktoré je možné preukázať súdu priamo so žiadosťou o odročenie pojednávania   (napr.   vopred   plánované   lekárske   vyšetrenie   alebo   kolízia   pojednávaní). Na druhej   strane   však   existujú   aj   také   dôvody,   predovšetkým   zdravotné,   ktoré   v čase žiadosti   o odročenie   pojednávania   nie   je   možné   súdu   preukázať,   keďže   účastník   alebo právny zástupca sa musí podrobiť neplánovanému ošetreniu, pričom dôkaz preukazujúci túto skutočnosť objektívne nie je možné predložiť v čase predloženia žiadosti o odročenie.

Hoci ústavný súd poskytol možnosť vyjadriť sa vo veci samej aj žalobkyni, táto nijaké vyjadrenie nepodala.

II.

Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom č. k. 1 Cob 102/03-119 zo 4. júna 2004 vyplýva, že senát krajského súdu konal v zložení JUDr. J. S. (predseda senátu), JUDr. J. K. a JUDr. K. P. (členky senátu). Odvolacie pojednávanie bolo odročené s tým, že budú vyžiadané správy z banky, polície a od správkyne.

Z úradného   záznamu   č.   k.   1   Cob   102/03-133   zo   16.   mája   2005   vyplýva,   že splnomocnený zástupca sťažovateľky Ing. V. K. ospravedlnil svoju neúčasť na odvolacom pojednávaní konanom 17. mája 2005 zo zdravotných dôvodov (zubné ochorenie). Zároveň požiadal o odročenie pojednávania, keďže sťažovateľka sa chce k veci vyjadriť.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   č.   k.   1   Cob   102/03-134 zo 17. mája 2005 vyplýva, že senát konal v zložení JUDr. G. M. (predsedníčka senátu), JUDr. J. K. a JUDr. Z. K. (členky senátu). Po vyvolaní veci sa zistilo, že sa na pojednávanie nedostavila   sťažovateľka.   Na   to   bol   oboznámený   úradný   záznam   zo   16.   mája   2005, z obsahu ktorého sa zistilo, že sťažovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a požiadala o odročenie pojednávania. Potom došlo k oboznámeniu listinných dôkazov z č. l. 124, 127 a 130.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Obdo 31/2006-88 z 26. apríla 2007 vyplýva, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 102/03-135 zo 17. mája 2005 bolo odmietnuté.   Sťažovateľka   prípustnosť   podaného   dovolania   oprela   o ustanovenie   §   237 písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku odôvodnila porušením jej práva vyjadriť sa k dôkazom na odvolacom pojednávaní 17. mája 2005, ktoré krajský súd uskutočnil napriek tomu, že ona sa riadne z účasti na ňom ospravedlnila 16. mája 2005 osobne formou úradného záznamu zo zdravotných   dôvodov   a požiadala   o odročenie   odvolacieho   pojednávania,   lebo   sa   chce k veci na odvolacom pojednávaní vyjadriť. Z úradného záznamu zo 16. mája 2005 najvyšší súd zistil pravdivosť uvedeného zdôvodnenia danosti prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a to   až   na   vážny   a pre   rozhodnutie   zásadný nedostatok obsahu tohto záznamu, a síce, že sťažovateľka zdravotné dôvody opodstatňujúce a ospravedlňujúce jej neúčasť na pripravenom odvolacom pojednávaní nijako nepreukázala. Z uvedeného možno vyvodiť len záver, že prípustnosť dovolania podľa   § 237 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku nie je daná. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku odôvodnila sťažovateľka tvrdením, že bola odňatá svojmu zákonnému sudcovi, ktorým je podľa jej mienky senát s predsedom JUDr. J. S., tým, že vo veci rozhodoval senát s predsedníčkou JUDr. G. M. a konal aj senát pod predsedníctvom JUDr. J. V. Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné, ak rozhodol vylúčený sudca, alebo bol súd neprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Sťažovateľka nepopiera, že vo veci rozhodoval senát, nepopiera, že senát nebol riadne obsadený, napr. nie sudcami, popiera len, že by predsedom senátu mohol byť v priebehu konania niekto iný ako ten, kto senátu predsedal   v čase začatia odvolacieho konania, teda v čase pridelenia veci na rozhodnutie. Domnieva sa, že len senát s predsedom JUDr.   J.   S.   je   jeho   zákonným   sudcom. «Táto   interpretácia   výrazu   „odňať   zákonnému sudcovi“ v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je správna a nemá oporu v ustanoveniach Obč. súdneho   poriadku,   ako   ustanovenia   príslušnej   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   SR v Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy, ktoré realizáciu tohto ustanovenia Ústavy SR v súdnom konaní zabezpečujú. Výraz odňať zákonnému sudcovi použitý v ust. čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy SR možno totiž vykladať len v spojení s druhou vetou cit. predpisu, ktorá ustanovuje, že príslušnosť súdu ustanoví zákon a iba taký výklad možno aplikovať.» Z uvedeného vyplýva, že ani prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku nie je daná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a tretej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods.   2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   uplatňuje   dve   zásadné   námietky   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu. Vytýka jednak, že krajský súd rozhodol o jej odvolaní v neprítomnosti jej splnomocneného zástupcu Ing. K. aj napriek tomu, že tento požiadal zo zdravotných dôvodov o odročenie pojednávania, pričom na odvolacom pojednávaní došlo aj k doplneniu dokazovania (čl. 48 ods. 2 ústavy). Okrem toho namieta, že senát krajského súdu nebol zostavený správne, lebo v ňom nesedeli všetci zákonní sudcovia (čl. 48 ods. 1 ústavy).

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   považuje   argumentáciu   najvyššieho   súdu   za správnu a dostatočnú, pokiaľ ide o obe námietky sťažovateľky.

Ústavný súd považuje obe zásadné námietky sťažovateľky za opodstatnené.K námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy

Zo skutkového hľadiska je medzi účastníkmi konania nesporné, že splnomocnený zástupca sťažovateľky Ing. K. 16. mája 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 17. mája   2005   zo   zdravotných   dôvodov   (zubné   ochorenie),   pričom   zároveň   požiadal o odročenie pojednávania, keďže sa chcel k veci vyjadriť. Rovnako je nesporné, že krajský súd   tejto   žiadosti   nevyhovel,   odvolacie   pojednávanie   vykonal   v neprítomnosti splnomocneného zástupcu sťažovateľky, doplnil dokazovanie oboznámením zadovážených listinných dôkazov a napokon rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ani   zo   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   č.   k.   1   Cob   102/03-134 zo 17. mája 2005, ale ani z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 102/03-135 zo 17. mája 2005 nie je možné zistiť dôvody, pre ktoré krajský súd žiadosť splnomocneného zástupcu neakceptoval. Podľa odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Obdo 31/2006-88 z 26.   apríla   2007   nebola   žiadosť   akceptovaná   preto,   lebo   splnomocnený   zástupca nepredložil dôkaz o tvrdenom zlom zdravotnom stave.

„Postup,   ktorým   súd   odníme   účastníkovi   konania   možnosť   vyjadriť   sa   k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému   účastníkovi   konania   podstatne   nevýhodnejšie   podmienky   na   preukázanie svojich tvrdení, než akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj porušením princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.“ (I. ÚS 49/01)

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vykonanie   pojednávania   v neprítomnosti   účastníka konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu napriek žiadosti o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov a vykonanie dokazovania na takomto pojednávaní je závažným zásahom do základného práva na súdnu ochranu v súvislosti s právom na prejednanie veci v prítomnosti účastníka konania a s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, bolo povinnosťou krajského súdu zvolený postup odôvodniť. Toto chýbajúce odôvodnenie nemožno   doplniť   v dovolacom   konaní   najvyšším   súdom.   Z uvedeného   aspektu   treba považovať postup krajského súdu za nepreskúmateľný.

V súvislosti   s vysloveným   názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   dôvodom zvoleného   postupu   mala   byť   skutočnosť,   že   splnomocnený   zástupca   nepredložil   dôkaz o svojom zdravotnom stave, treba poukázať na ustanovenie § 5 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, pričom túto povinnosť nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom. Sťažovateľku zastupoval v konaní splnomocnený zástupca, ktorý však nebol advokátom. Preto   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   poučiť   ho   o potrebe   predloženia   dôkazu o zdravotnom   stave.   Rovnako   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   dbať   aj   na   základné procesné právo sťažovateľky spočívajúce v možnosti vyjadriť sa k dôkazom, ktoré mali byť v odvolacom konaní na pojednávaní vykonané. Krajský súd túto svoju povinnosť opomenul, čím znemožnil sťažovateľke uplatniť svoje práva vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Hoci   postupom   krajského   súdu   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   konať v odvolacom konaní, najvyšší súd toto pochybenie nenapravil. Preto možno uzavrieť, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

K námietke porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že na odvolacom pojednávaní   konanom   4.   júna   2004   bol   odvolací   senát   zložený   zo   sudcov   JUDr.   J.   S. (predsedu senátu), JUDr. J. K. a JUDr. K. P. (členiek senátu). Naproti tomu zo zápisnice o odvolacom pojednávaní konanom 17. mája 2005 vyplýva, že senát bol zložený zo sudkýň JUDr. G. M. (predsedníčky senátu), JUDr. J. K. a JUDr. Z. K. (členiek senátu). Znamená to, že zloženie senátu bolo 17. mája 2005 odlišné než 4. júna 2004.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 33 Cb 620/01, ktorý si ústavný súd zadovážil, nie je možné zistiť, čo bolo dôvodom zmeny v zložení senátu, ale ani to, či uskutočnené zmeny mali oporu v platnom rozvrhu práce krajského súdu.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Najvyšší súd nepovažoval námietku sťažovateľky týkajúcu sa nesprávne obsadeného senátu za relevantnú, lebo podľa jeho právneho názoru môže byť senát nesprávne obsadený, iba keď v ňom zasadá osoba, ktorá nie je sudcom, prípadne ak rozhodoval samosudca, hoci mal rozhodovať senát.

„Procesný   postup,   v ktorom   o veci   účastníka   konania nerozhodol   zákonný   sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy, z čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a napokon aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a rozhodnutie   vydané   v takomto   konaní   preto   nemôže   byť   ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený zákonom   je   požiadavka,   aby   prípadné   námietky   účastníka   súdneho   konania   ohľadne porušenia   uvedených   práv   boli   náležite   preskúmané   a aby   sa   súd,   príslušný   o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“ (III. ÚS 116/06)

Podľa názoru ústavného súdu treba výklad najvyššieho súdu týkajúci sa prípustnosti dovolania v súvislosti s nesprávne obsadeným súdom podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku považovať za arbitrárny a priečiaci sa základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Je totiž povinnosťou všeobecných súdov vykladať zákony ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 až 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým ustanovenie § 237 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Práve   preto   jednotlivé   dôvody   prípustnosti   dovolania uvedené   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   treba   vykladať   tak,   aby   ich prostredníctvom   bola   poskytnutá   plná   ochrana   už   uvedeným   článkom   ústavy.   Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva najvyšší súd, neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný.

Najvyšší   súd   tým,   že   odmietol   vecne   skúmať námietku   sťažovateľky,   porušil   jej základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na záver o porušení čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd nepovažuje už za potrebné osobitne sa zaoberať námietkou porušenia čl. 13 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Obdo 31/2006-88 z 26. apríla 2007 a vrátil vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   advokátkou   predstavujú   celkom   sumu 6 732 Sk. Ide o odmenu za prevzatie a prípravu zastupovania a za stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, a to po 3 176 Sk za každý úkon. Prislúchal jej tiež režijný paušál dvakrát po 190 Sk. Trovy právneho zastúpenia uhradí Kancelária ústavného súdu, pričom najvyšší súd je povinný ju ústavnému súdu nahradiť (body 3 a 4 výroku nálezu).

Sťažovateľka napokon požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   je   v plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   základných   práv)   zrušením   uznesenia najvyššieho   súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008