SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 135/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Chlapíks. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co 431/2014 z 27. novembra 2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 431/2014 a jeho uznesením z 27. novembra 2014.Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len„okresný súd“) 24. apríla 2009 sa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“) domáhal vočisťažovateľovi ako žalovanému 1 a ⬛⬛⬛⬛ ako žalovanému 2 (ďalej len„žalovaný 2“), a to osobitne od každého z nich zaplatenia sumy po 33 193,92 € s prísl.Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 60/2009-73 z 13. júna 2011 bola žaloba v celomrozsahu zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 249/2011-126 z 11. januára 2012bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že žalobe bolo vyhovené.
Na základe uvedeného právoplatného rozsudku bolo voči sťažovateľovi a žalovanému2 vedené exekučné konanie, v rámci ktorého bola pohľadávka žalobcu voči sťažovateľoviuspokojená v celom rozsahu.
Sťažovateľ a žalovaný 2 podali proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 249/2011-126 z 11. januára 2012 dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 184/2012-184 zo 6. augusta 2013 bol rozsudok krajskéhosúdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu,že mal zohľadniť nielen to, že protistranou neboli skutkové tvrdenia sťažovateľaa žalovaného 2 popierané, ale mal zohľadniť aj celkový záver veci. Keďže krajský súdzmenil rozsudok okresného súdu a odklonil sa od skutkového stavu zisteného okresnýmsúdom, pričom rozhodnutie riadne neodôvodnil, najvyšší súd považoval rozsudok„za nepreukázateľný“.
Následne krajský súd v novom odvolacom konaní zrušil rozsudok okresného súduz 13. júna 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, ktoré už prebiehalo pod novou sp. zn.2 C 82/2014.
Vzhľadom na to, že návrh žalobcu voči sťažovateľovi bol v exekučnom konanívymožený, žalobca po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie podaním z 19. marca2014 zobral žalobu proti sťažovateľovi v celom rozsahu späť.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 C 82/2014-224 z 3. júna 2014 bolo konanie vočisťažovateľovi zastavené, pričom žalobca bol zaviazaný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.Rozhodnutie o trovách oprel okresný súd o ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vetyObčianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konaniesa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
Na základe odvolania žalobcu uznesením krajského súdu č. k. 11 Co 431/2014-253z 27. novembra 2014 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách zmenené tak, žežiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Podľa názorukrajského súdu k zastaveniu konania nedošlo zavinením žalobcu, ale ani zavinenímsťažovateľa. Žalobca vraj nemal inú možnosť ako pristúpiť k späťvzatiu žaloby, keďže jehopohľadávka voči sťažovateľovi bola riadne uspokojená.
Podľa presvedčenia sťažovateľa krajský súd porušil jeho označené práva podľaústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Zrušením právoplatného rozsudku krajského súdu ako exekučného titulu dodatočneodpadol právny dôvod plnenia sťažovateľa a pohľadávka vymožená v prospech žalobcuv rámci exekúcie predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskehozákonníka, ktoré sa podľa § 456 Občianskeho zákonníka musí vydať tomu, na úkor koho sazískal. Žalobca, zastúpený počas celého konania právnym zástupcom, si musel byť podoručení zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu tejto skutočnosti vedomý. Postupovalvšak tak, že podaním z 19. marca 2014 zobral žalobu proti sťažovateľovi späť s tým, že jehonárok bol už v exekučnom konaní uspokojený.
Za daného stavu považuje sťažovateľ uznesenie krajského súdu z 27. novembra 2014za arbitrárne, právne neopodstatnené a vydané v rozpore so zákonom. Zastavenie konaniatotiž nepochybne zavinil žalobca, ktorý sa plnením získaným v rámci exekučného konaniabezdôvodne obohatil, a preto už nemienil v konaní ďalej pokračovať a vyčkať na novérozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že žalobca nezavinilzastavenie konania, keďže nemal inú možnosť, len po uspokojení pohľadávky pristúpiťk späťvzatiu žaloby, treba tento právny názor považovať za príkro rozporný s inštitútombezdôvodného obohatenia. Popri arbitrárnosti je aj prejavom absencie právnej a súdnejodbornosti pri rozhodovaní. Žalobca zmaril možnosť, aby všeobecný súd mohol meritórnerozhodnúť o jeho žalobe tým, že žalobu vzal späť. Späťvzatie žaloby znamená to, ako kebyžaloba nebola vôbec podaná.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo podľa čl. 20 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené
Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11 Co/431/2014-253 zo dňa 27.11.2014, ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho konania.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/431/2014-253 zo dňa 27.11.2014, ktorým zmenil výrok prvostupňového rozsudku a nepriznal účastníkom náhradu trov konania a náhradu trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Dušana Chlapíka, advokáta, Advokátska kancelária JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom v Žiline, ul. Sládkovičova 13, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 11 Co 431/2014-253 z 27. novembra 2014 vyplýva,že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 2 C 82/2014-224 z 3. júna 2014vo výroku o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva právo na náhradutrov konania. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné posudzovať otázku zavinenia(v súvislosti so zastavením konania) tak na strane žalobcu, ako aj na strane sťažovateľa.Zo spisu vyplýva, že žalobca na základe právoplatného exekučného titulu v rámci exekúciecelú svoju pohľadávku voči sťažovateľovi vymohol, a to 26. júna 2013. Následne 19. marca2014 vzal žalobu proti sťažovateľovi späť. Vzhľadom na tieto skutočnosti nebolo preukázanézavinenie na strane žalobcu, ale ani na strane sťažovateľa. Žalobca nemal inú možnosť, nežpristúpiť k späťvzatiu žaloby, keďže jeho pohľadávka voči sťažovateľovi bola riadneuspokojená. Nebolo preukázané ani to, že by k zastaveniu konania došlo pre správaniesťažovateľa, keďže uspokojenie pohľadávky sa realizovalo na základe exekúcie, a nie nazáklade dobrovoľného plnenia sťažovateľa. Keďže vo veci neboli splnené podmienky naaplikáciu špeciálneho ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, bolopotrebné aplikovať všeobecné ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdnehoporiadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak niektorý z účastníkov zavinil,že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanieodporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konaniaodporca.
Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre rozsudok je rozhodujúci stavv čase jeho vyhlásenia.
Jadrom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého žalobca zavinil zastaveniekonania tým, že vzal späť žalobu ešte predtým, ako by mal súd možnosť rozhodnúť v meriteveci, teda posúdiť, či je žaloba dôvodná, resp. či plnenie, ktoré exekučne žalobca odsťažovateľa vymohol, treba považovať za bezdôvodné obohatenie. Sťažovateľ nesúhlasís názorom krajského súdu, podľa ktorého žalobca v danej situácii nemal inú možnosť, nežvziať žalobu späť.
Podľa presvedčenia ústavného súdu sú závery krajského súdu jasné, zrozumiteľnéa presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nenesú.
Medzi účastníkmi konania je nepochybné, že žalobca vzal žalobu späť v čase, keďjeho pohľadávka bola v celosti uspokojená, a to v rámci exekúcie vedenej na základeskoršieho právoplatného rozsudku (ktorý bol neskôr zrušený najvyšším súdom v dovolacomkonaní).
Znamená to, že ak by žalobca nevzal žalobu späť, súd by musel bez toho, aby skúmalvecnú opodstatnenosť žaloby, túto zamietnuť z dôvodu, že uplatňovaný nárok bol užmedzičasom žalovaným uspokojený (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Zároveňto znamená, že by musel žalobcu zaviazať na náhradu trov ako účastníka, ktorý bol v sporeneúspešný.
Uvedená situácia je do určitej miery obdobná, ako napríklad pri posudzovaníurčovacích žalôb, v prípade ktorých je súd povinný prioritne skúmať existenciu naliehavéhoprávneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Ak takýto záujem nebude zistený, potomsúd nemá dôvod zaoberať sa vecnou stránkou žaloby. Obdobne v prípade námietkypremlčania, ak súd zistí jej dôvodnosť, žalobu zamietne bez toho, aby sa zaoberal vecnouopodstatnenosťou žaloby.
Otázkou vecnej opodstatnenosti žalobcovej pohľadávky by sa mohol súd zaoberaťv rámci prípadnej žaloby sťažovateľa proti žalobcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia(vrátenia exekučne vymoženej sumy), pričom by túto otázku musel posudzovať akopredbežnú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015