znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 135/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   G.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. D., R.,   vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. G.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2013   doručená   v mene   Š.   G.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“)   sťažnosť   vo   veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. októbra 2012.

2.   Z priloženého   splnomocnenia   vyplýva,   že   splnomocnenie   pre   advokáta JUDr. M. D. „aby   vo   veci   ústavnej   sťažnosti   podanej   proti   Rozsudku   Okresného   súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11, Uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 a uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 môjho syna Š. G. pred Ústavným   súdom   SR   zastupoval“ podpísala   overene   30. januára   2013   –   M.   S.,   matka odsúdeného Š. G.  

3. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «Rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012 som bol uznaný vinným v bode 1) výrokovej časti zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2) výrokovej časti z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. (...)

Za to som bol odsúdený podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. h, m Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a podľa § 48 ods. 1, 2 písm. a Tr. zák. pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomu rozsudku som v zákonnej lehote podal odvolanie čo do viny a trestu, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Dovolanie,   ktoré   som   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30.   mája 2012 podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky tento uznesením sp zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012 podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol. Dovolanie bolo môjmu právnemu zástupcovi doručené dňa 02. decembra 2012. (...) Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   60/2012 z 24. 10. 2012, jemu predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. 05. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29.   03.   2012   ako aj   konaním,   ktoré   im predchádzalo boli   porušené moje základné práva a slobody najmä základné právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie. (...)

Súdy rozhodujúce v mojej trestnej veci sa týmto základnými ústavnými princípmi neriadili.

Skutok uvedený v bode 2) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote   sp.   zn.   3   T211/11   z   29.   03.   2012   kvalifikovaný   ako   prečin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. oba súdy nesprávne právne posúdili. Z toho potom pramení aj nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. Som presvedčený, že právne posúdenie skutku spočíva okrem iného aj v riešení otázky, či popisovaný skutok je vôbec trestný čin prípadne ak áno, o ktorý trestný čin ide. To znamená, že nedostatočné preukázanie okolnosti potrebnej pre zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným činom by malo byť posudzované ako nesprávne právne posúdenie skutku. Právny záver o protiprávnosti   určitého   činu   musí   mať   totiž   podklad   v   zodpovedajúcich   skutkových okolnostiach, obsiahnutých v odsudzujúcom rozsudku. Súdy ma však v bode 2.) výrokovej časti uznali vinným z prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa §171 ods. 1 Tr. zák. napriek tomu, že   nebolo   určené   tzv.   objemové   kritérium,   pokiaľ   ide   o   naplnenie   znaku,   „obvyklá jednorázová dávka“ a to podľa miery závislosti a druhu drogy.

Pre naplnenie zákonných znakov prečinu podľa §171 ods. 1 Tr. zák. totiž nestačí len prechovávanie   rastlinnej   látky   zn.   Cannabis   bez   toho,   aby   sa   príslušnou   expertízou nezistilo,   či zaistená rastlinná látka má aj skutočné vlastnosti omamnej látky t.   j.   také vlastnosti,   že   je   skutočne   aj   schopná   účinkovať   na   psychiku   konzumenta.   Základným meradlom je nie zaistené množstvo, ale skúmanie koncentrácie účinnej látky THC (t. j. tetrahydrocannabinol) v zaistenom materiály.

Bez takého skúmania totiž nie je vôbec možné ustáliť, či zaistený materiál má vôbec vlastnosti   drogy,   a   už   vôbec   sa   nedá   ustáliť,   či   tento   materiál   je   schopný   účinkovať na psychiku konkrétneho konzumenta.

Ako   však   vyplýva   zo   znaleckého   posudku   vypracovaného   KEU   PZ,   odbor prírodovedného skúmania a kriminalistickej identifikácie č. PPZ-833/KEU-SL-EXP-2011 koncentrácia účinnej látky THC v nájdenej rastlinnej látke nebola vôbec skúmaná a teda zistená   a   nebola   zanalizovaná   týmto   posudkom   doporučovaná   kvalitatívna a semikvantitatívna   analýza   na   určenie   približného   obsahu   /množstva/   účinnej   látky vo vzorke. Keďže súd nemal k dispozícii dôkaz o tom, že zaistený rastlinný materiál aj skutočne obsahoval účinnú látku THC a teda spĺňal vlastnosti omamnej látky nemohol vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť aj pre nedostatok materiálnej stránky trestného činu a mal rozhodnúť o mojom oslobodení spod tohto prečinu /§ 285 písm. b/ res. c/ Tr. por/. Z uvedeného je nepochybné, že všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 2/ výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn.   3 T 211/11 z 29.   03.   2012 aplikovali   ustanovenie   §   171   ods.   1   Tr.   zák.   bez   relevantných   dôvodov   v   rozpore s konštatovanou   rozhodovacou   praxou,   čo   je   potrebné   považovať   za   postup   odporujúci zákonu.   Takýto   postup   je   zároveň   aj   zásahom   do   princípu   právnej   istoty   ako   súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Tento nedostatok v právnom posúdení skutku uvedeného v bode 2) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012 mal potom pri   rozhodovaní   o   treste   za   následok   nesprávne   použitie   aj   iného   hmotnoprávneho ustanovenia, konkrétne aplikáciu tzv. asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. a tým porušenie vyššie citovaného článku 49 Ústavy Slovenskej republiky odhliadnuc už od stanoviska   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   protiústavnosti   ustanovenia   §   41 ods. 2 veta prvá Tr. zák.

Vo vzťahu ku skutku 1) výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 3 T 211/12 z 29. 03. 2012 kvalifikovaného ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. sa žiada uviesť nasledovné:

Aj keď obsahovo nie je v ustanovení § 274 ods. 2 Tr. por. resp. § 275 Tr. por. uvedené,   ako   majú   záverečná   reč   obhajcu   a   obžalovaného   resp.   posledné   slovo obžalovaného   vyzerať,   evidentne   je   ich   cieľom   deklarovať   svoje   právo   na   obhajobu a v rámci tohto práva žiadať súd o objektívne vyhodnotenie dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania a teda zákonu zodpovedajúce právne posúdenie skutku.

Prvostupňový a ani odvolací súd napadnutým rozhodnutím túto žiadosť prednesenú v rámci záverečnej reči resp. posledného slova neakceptoval, zabezpečené dôkazy v zmysle zásad uvedených v ust. § 2 ods. 10 Tr. por. nevyhodnotil a tým zásadným spôsobom zasiahol do   môjho   práva   na   obhajobu   a   znemožnil   jej   účinné   presadenie   v   rámci   meritórneho rozhodnutia vo veci. Takéto znemožnenie obhajoby nastalo najmä tým, že bez zjavného dôvodu   súdy   odmietli   akceptovať   dôkazy   jednoznačne   vyznievajúce   v   môj   prospech s odôvodnením o ich nevieryhodnosti, ale tiež tým, že v rozpore s ust. § 34 ods. 2 a 4 Tr. por. odmietli vykonať všetky uplatnené dôkazy.

Vytýkané znemožnenie účinne uplatňovať si svoje právo na obhajobu malo potom zásadný   vplyv   aj   na   to,   že   napadnuté   uznesenie   je   založené   na   nesprávnom   právnom posúdení skutku.

Vyššie   uvedená   právna   argumentácia   má   svoj   reálny   základ   v   nasledovných skutočnostiach.

Súdy   nekriticky   vyhodnotili   rozporné   výpovede   poškodenej   R.   S.,   v   rámci   nich akceptoval   len   tú   časť,   ktorá   je   pre   mňa   najmenej   priaznivá   a   nezohľadnil   evidentnú tendenciu poškodenej skresľovať priebeh udalostí v R. a jej pobyt v mojej rodine.

Dôkaz   o   tom,   že   som   to   bol   ja   kto   zlákal   poškodenú   R.   S.   v R.   pod   zámienkou starostlivosti o moje dve maloleté deti do V. na prostitúciu a že som ju vo V. k prostitúcii nútil produkovaný nebol.

Z výpovede samotnej poškodenej, ale tiež svedkýň K. R. a V. D. je nepochybné, že to bola   svedkyňa   D.,   ktorá   na   osobný   dotaz   poškodenej   jej   doporučila   vykonávať opatrovateľskú starostlivosť o moje dve deti v R., s čím poškodená súhlasila.

Z uvedeného je nepochybné, že som to nebol ja kto by ju bol akýmkoľvek spôsobom zlákal   do   zahraničia   a   už   rozhodne   nie   pod   zámienkou   opatrovateľskej   starostlivosti na výkon   prostitúcie.   Keďže   som   s   družkou   K.   R.   skutočne   k   dvom   deťom   potreboval opatrovateľku   potom   ako   nám   V.   D.   oznámila   vážny   záujem   poškodenej   o   túto   prácu, zabezpečil som jej prevoz do našej domácnosti vo V. Z výpovedí svedkýň V. D., K. R., M. K., H. C., M. G. je nepochybné, že moja družka K. R. mala záujem o opatrovateľskú službu pre naše dve maloleté deti a že po príchode poškodenej R. S. do našej domácnosti vo V. aj túto skutočne niekoľko dní realizovala. Ani jeden zo svedkov nemal vedomosť o tom, že by poškodená R. S. počas pobytu v našej domácnosti vo V. vykonávala prostitúciu a to dokonca z môjho prinútenia. V tejto súvislosti nie bez významu je samotná výpoveď poškodenej R. S. pred   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   na   území   Spolkovej   republiky   Nemecko z 20. 11. 2009,   v   ktorej   doslovne   uvádza   „na   hraničnom   priechode   do   Rakúska   nás nekontrolovali a my sme šli priamo domov k Š. Š. býva v jednom výškovom dome na okraji V. spolu so svojim cca. dvojročnými deťmi /dvojičkami/ a svojou ženou K. Vo V. som sa zdržala asi týždeň a bývala som u Š. a jeho rodiny a dobre som sa cítila. Š. som úplne dôverovala a nemala som ani problém, aby som pracovala v Nemecku. Asi po týždni prišiel potom Š. priateľ G. W. so svojou družkou.“

V tejto výpovedi niet ani zmienky o tom, že by poškodená R. S. počas pobytu v mojej domácnosti vykonávala prostitúciu na území Rakúska niet ani zmienky o tom, že by som ju k takejto činnosti akýmkoľvek spôsobom nútil (práve opačne, tvrdí, že sa u nás cítila dobre), že by mi musela odovzdávať peniaze, ktoré za to od klientov dostávala, alebo že by som bol za sprostredkovanie práce v Nemecku za ňu požadoval sumu 3.500 €. Už samotné tvrdenie poškodenej,   že   do   Spolkovej   republiky   Nemecko   odišla   s G.   B.   a   spol.   dobrovoľne jednoznačne vyvracia jej tvrdenie o vykonávaní prostitúcie na území Rakúska. Ešte aj na hlavnom   pojednávaní   poškodená   S.   dokazovala,   že   ponuku   na   prácu   v   Rakúsku (opatrovateľky) dostala od svedkyne D., že ona D. vyslovene povedala, že má o túto prácu záujem, že ona požiadala D., aby som pre ňu z Rakúska prišiel a že skutočne po príchode do Rakúska pár dní dávala pozor na moje dve deti. Jej rozporné tvrdenia ohľadne dĺžky pobytu v Rakúsku sú neprehliadnuteľné. Kým vo výpovedi pred orgánmi SNR dokazuje, že sa v Rakúsku zdržiavala asi týždeň, v rámci konfrontácie z 11. 03. 2011 už hovorí o dvoch až troch týždňoch.

V   spise   sa   nenachádza   jediný   dôkaz,   ktorý   by   svedčil   o   mojej   vedomosti,   akým spôsobom sa správali k poškodenej po jej odchode z mojej domácnosti do Nemecka G. W., G. B. a H. S. Považujem preto za nezákonné pokiaľ sa v bode 1/ výrokovej časti uvádza konanie týchto troch osôb. Ani orgány SRN činné vo veci proti G. W., G. B. a H. S. priamu súvislosť s pobytom poškodenej v Rakúsku a s mojim konaním nevideli čo je evidentne vyjadrené skutočnosťou, že ma ako spolupáchateľa nestíhali a dokonca nevypočuli ani ako svedka. Orgány činné v trestnom konaní, ale tiež súd nemal právo ako dôkaz použiť prepisy telefonických   rozhovorov   (tieto   sú   na   viac   nekonkrétne),   keďže   tieto   v   žiadnom   štádiu trestného konania a teda ani na súde neboli stotožňované.

Z uvedeného je nepochybné, že súd sa zaoberal len jednou osobou, ktorá dobrovoľne vycestovala tak do Rakúska a odtiaľ (tiež dobrovoľne) do SRN. Rozhodne som to nebol ja, kto na nej vykonal lesť či ju zlákal a prepravil do Rakúska na prostitúciu. Túto tam ani nevykonávala. Pokiaľ následne odišla do Nemecka (podotýkam, že tam išla dobrovoľne a podľa svedkyne B., s ktorou cestu organizovala aj vedela za akým účelom a na výkon akej činnosti tam ide) evidentne by takéto konanie nemohlo naplniť zákonné znaky zločinu podľa § 179   ods.   1   Tr.   zák.   ale   len   prečinu   kupliarstva   podľa   §   367   ods.   1   Tr.   zák.   Som presvedčený, že súd mal akceptovať náš návrh na pribratie znalcov z odboru psychiatrie a psychológie za účelom vyšetrenia duševného stavu poškodenej R. S., najmä na zistenie či jej výpovede je možné považovať za vierohodné, alebo nie, ale tiež zistenie, či poškodená nemá tendencie konfabulovať a ak áno v akom smere. Je potrebné sa zaoberať aj otázkou, či a ak áno do akej miery je v rámci výpovedí ovplyvniteľná a za akej situácie a ustáliť, čo bolo primárnym motívom toho, že podala na mňa trestné stíhanie.

Všeobecné súdy pri rozhodovaní v bode 1/ výrokovej časti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. z. 3 T 211/11 z 29. 03. 2012 aplikovali ust. § 179 ods. 1 Tr. zák. bez relevantných   dôvodov   a   v   rozpore   s   rozhodovacou   praxou,   čo   je   potrebné   považovať za postup odporujúci zákonu. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

V oboch citovaných skutkoch všeobecné súdy riešili právnu otázku bez toho, aby sa argumentáciou   vyrovnali   so   skoršími   súdnymi   rozhodnutiami   a   teda   nekonali   v   súlade s princípmi právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Tým porušili aj moje ústavné práva ako účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale tiež právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal toto uznesenie:

Sťažnosť Š. G.(...) vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základných práv podľa § 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a naň nadväzujúcim Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012 sa prijíma na ďalšie konanie, a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

1) Základné práva sťažovateľa Š. G. podľa č1.46 ods. 1 Ústavy SR a základné práva podľa   §   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   Uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   3   To   55/2012   z   30.   mája   2012   a   naň nadväzujúcim   Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   1   Tdo   60/2012   z   24. 10. 2012 porušené.

2) Zrušujú sa Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 55/2012 z 30. mája 2012 a naň nadväzujúce Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 60/2012 z 24. 10. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znova konal a rozhodol.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z priloženého   splnomocnenia   vyplýva,   že   predmetnú   sťažnosť   podáva   advokát JUDr. M. D., ktorý nebol splnomocnený odsúdeným Š. G., ale jeho matkou M. S.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS   4/96,   II.   ÚS   148/03)   s výnimkou,   keď   ide   o prípady,   keď   fyzická   osoba   má zákonného zástupcu.

Vo svojom   ďalšom   rozhodnutí   ústavný súd   vyslovil: „Na návrh   fyzických   alebo právnických osôb je ústavný súd oprávnený konať buď o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy, alebo o podnetoch podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, ak nimi namietali porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd.   Žiadny   iný   spôsob   začatia   konania   o ústavnej sťažnosti alebo podnete „sprostredkovaný“ iným subjektom odlišným od samotnej fyzickej alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojich základných práv alebo slobôd ani Ústava Slovenskej republiky a ani zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. nepozná, a preto ani neupravuje. Ak preto podnet ústavnému   súdu   podal   subjekt   odlišný   od   toho,   kto   ním   namietal   porušenie   svojho základného   práva   alebo   slobody,   je   potrebné   ho   odmietnuť,   pretože   ho   podala   zjavne neoprávnená osoba.“ (I. ÚS 43/98)

Z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že odsúdený Š. G., teda syn splnomocniteľky, nevystupoval v trestnom konaní ako osoba mladistvá, prípadne osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov. Nevznikol preto ani dôvod, aby jeho matka mohla podať zaňho návrh na začatie konania pred ústavným súdom pre porušenie jeho práv.

Keďže sťažnosť bola podaná osobou (splnomocniteľkou), ktorá bola kvalifikovane právne   zastúpená,   avšak splnomocnenie   pre   advokáta   nepodpísala   osoba,   ktorá   namieta porušenie niektorého zo svojich základných práv alebo slobôd, ale základného práva jej plnoletého syna, bola sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá, pretože ju podala zjavne neoprávnená osoba.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013