znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 135/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   B.,   B.   T.,   B.,   a   Ing.   J.   Š.,   B.,   zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária – JUDr. M. M., s. r. o., B., konajúcou JUDr. M. M., advokátom, vo veci namietaného porušenia ich práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Cbs   164/04   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 49/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č., B. T. a Ing. J. Š. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009   doručená   sťažnosť   R.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   1.   rade“),   B.   T.   (ďalej   len „sťažovateľ v 2. rade“) a Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“)   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cbs 164/04   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Obo 49/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovatelia boli ako žalovaní v 1. až 3. rade účastníkmi konania v právnej veci S. c/a R. Č. a spol., o určenie vlastníckeho práva k obchodnému podielu a iné, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č.k. 9Cbs 164/04 a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č.k. 1 Obo 49/08... Vo vyššie uvedenej veci sa S. (ďalej tiež „žalobca“) domáhal určenia, že

- žalobca S.,..., bytom P., je výlučným spoločníkom a konateľom spoločnosti H., s.r.o., identifikačné číslo... s výškou vkladu 200.000 Sk...,

- zmluva o prevode časti obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu v spoločnosti H.   s.r.o.,(...) vyhotovená dňa 3.   8.   2004,   uzatvorená medzi žalovanými v 1. a 2. rade dňa 3. 9. 2004,(...), je neplatná a ďalej určuje, že zmluva o prevode časti obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu   v   spoločnosti   H.   s.r.o.,(...),   vyhotovená   dňa   3.   8.   2004,   uzatvorená   medzi žalovanými v 1. a 3. rade dňa 3. 9. 2004,(...), je neplatná.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. 9 Cbs 164/04-262 zo dňa 22. 1. 2008 určil, že

a) žalobca   je   výlučným   spoločníkom   a   konateľom   spoločnosti   H.,   s.r.o.,(...), s výškou vkladu 200-00 Sk,(...);

b) zmluvy o prevode obchodného podielu a o zriadení záložného práva na časť obchodného podielu H., s.r.o.,(...), uzatvorené medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade dňa 3. 9. 2004, sú neplatné(...).

Proti   vyššie   uvedenému   rozsudku   podali   sťažovatelia   v   1.   až   3.   rade   odvolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   1   Obo   49/2008   zo   dňa   24.   6.   2009 prvostupňový rozsudok potvrdil...

Podstata sporu vo vyššie uvedenej veci je založená na Zmluve o prevode obchodného podielu zo dňa 3. 8. 2004, uzavretej medzi sťažovateľom v 1. rade a žalobcom, podľa ktorej predmetom   prevodu   mal   byť   obchodný   podiel   na   spoločnosti   H.,   s.r.o.   (ďalej   len „Zmluva“).»

Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 22 Cbs 6/2005-170 z 19. januára 2006 ako aj potvrdzujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu vo veci určenia platnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu považovali Krajský súd v Bratislave, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní za preukázané, že odstúpenie od zmluvy o prevode obchodného podielu je neplatné.

Podľa názoru sťažovateľov: «Ak Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutia založili na rozsudku Krajského súdu v Trnave (č. k. 22Cbs 6/2005)   bez   toho,   že   by   popri   ňom   osobitne   skúmali   aj   podmienky   účinkov   prevodu obchodného   podielu,   t.   j.   doručenie   Zmluvy   spoločnosti   (§   115   ods.   4   Obchodného zákonníka) a súhlas spoločníka s prevodom obchodného podielu (čl. II bod 2. Zmluvy), tak nerozhodovali   ako   nezávislé   a   nestranné   súdy,   čím   zasiahli   do   Základných   práv sťažovateľov v 1. až 3. rade...

Inak povedané, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave tým, že nevykonali právne posúdenie a dokazovanie ohľadom účinkov prevodu obchodného podielu medzi   zmluvnými   stranami   a   voči   spoločnosti,   a   že   za   tým   účelom   nevykonali   na   to zamerané dokazovanie... a „uspokojili“ sa iba s tvrdeniami žalobcu a nesprávnym právnym záverom vyvodeným v rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 22Cbs 6/2005, že Zmluva je platná a účinná, sťažovateľom fakticky odňali možnosť efektívne konať pred súdom,(...) osobitne závažným spôsobom boli týmto postupom porušené práva sťažovateľov v 2. a 3. rade,   keď   im   nebolo   umožnené   klásť   žalobcovi   otázky   týkajúce   sa   skutočností posudzovaných Krajským súdom v Trnave v konaní vedenom pod č. k. 22Cbs 6/2005 aj napriek tomu, že neboli jeho účastníkmi...

Zásah do Základných práv sťažovateľov spočíva aj v tom, že Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne odôvodnili, z akého dôvodu sú neplatné rozhodnutia sťažovateľa v 1. rade zo dňa 2. 9. 2004 a zo dňa 3. 9. 2004, keď sa uspokojili iba s konštatovaním, že sú v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka a v prípade určenia neplatnosti zmlúv uzavretých medzi sťažovateľom v 1. rade a sťažovateľmi v 2. a 3. rade dokonca dôvod ich neplatnosti dokonca vôbec právne nekvalifikovali.»

Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o právnej veci S. c/a R. Č., B. T. a Ing. J. Š., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod č.k.: 9C 164/04 a Najvyššom súde Slovenskej republiky pod č.k. 1 Obo 49/08, porušili právo R. Č., B. T. a Ing. J. Š. domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom súd   zaručené v článku 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   aby   ich   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom zaručené v článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi   v 1.   rade vo   výške   10.000 €,   sťažovateľovi   v 2.   rade vo   výške 10.000   € a sťažovateľovi v 3. rade vo výške 10.000 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 9 Cbs 164/04-262 zo dňa 22. 1. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 Obo 49/2008 zo dňa 24. 6. 2009.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške 3.189,73 €..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že v predmetnej veci podali aj dovolanie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   napriek   tomu   ústavný   súd   žiadajú, „aby   túto sťažnosť neodmietol prijať z dôvodu podľa § 53 ods. 1 Zákona o Ústavnom súde, nakoľko napriek podaniu dovolania v predmetnej vecí z dôvodu podľa ust. § 237 písm. f) a g) O.s.p. je otázka prípustnosti a účinnosti tohto opravného prostriedku prinajmenšom diskutabilná, kedže sa nejedná o rozhodnutia uvedené v ust. §§ 238 a 239 O.s.p.(...) na závažnosti zásahu do vlastníckych práv sťažovateľov zo strany Krajského súd v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú založené dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by sa touto sťažnosťou mal zaoberať Ústavný súd Slovenskej republiky aj napriek podanému dovolaniu; (...)“.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010