znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 135/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., D.; Ing. J. P., Ž.; Ing. D. H., Ž., a Ing. P. Š., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 342/91) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   M. V.,   Ing.   J. P.,   Ing.   D.   H a Ing. P.   Š. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   19.   marca 2009 doručená sťažnosť Ing. M. V., D.; Ing. J. P., Ž.; Ing. D. H., Ž., a Ing. P. Š., Ž. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/00 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 342/91).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti V., E., a. s., Ž. (ďalej len „odporca“), zaplatenia odmeny za zlepšovací návrh, o ktorom okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 342/91 z 5. mája 1993 rozhodol tak, že odporcu   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľom   každému   po   23 658   Sk   s 3   %   úrokom   od 11. decembra 1999 do zaplatenia, ďalej bol odporca v zmysle rozsudku povinný zaplatiť na účet okresného súdu poplatok za konanie 3 784 Sk a sťažovatelia solidárne 1 088,80 Sk na trovy znaleckého dokazovania, a napokon bol odporca povinný zaplatiť sťažovateľom trovy znaleckého dokazovania 3 088,80 Sk.

Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   uznesením sp.   zn. 12 Co 2244/93 z 2. septembra 1993 rozsudok   okresného súdu z 5. mája 1993 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po vykonaní ďalšieho dokazovania   rozsudkom   č.   k.   7   C   342/91-257   z 27.   marca   1996   návrh   sťažovateľov zamietol.   Toto   rozhodnutie,   proti   ktorému   podali   sťažovatelia   odvolanie,   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 2431/96 zo 6. marca 1997 potvrdil.

Sťažovatelia rozhodnutie krajského súdu napadli dovolaním, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 25/98 z 18. augusta 1998 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 2431/96 zo 6. marca 1997 zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   následne   uznesením   sp. zn. 15 Co 1546/99   z 29.   októbra   1999   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   342/91-261 z 27. marca 1996 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci ďalej konal a rozsudkom sp. zn. 2 C 155/00 z 2. apríla 2001 a doplňujúcim rozsudkom zo 6. septembra 2002 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť sťažovateľom   každému   po   23 659   Sk   so   17,6   %   úrokom   z omeškania   s účinnosťou   od 11. decembra   1989   do   zaplatenia,   ďalej   zaviazal   odporcu   na   úhradu   trov   konania sťažovateľom,   vo   zvyšnej   časti   návrh   sťažovateľov   zamietol   a konanie   proti   odporcovi v 3. rade, ktorým sa stal V., I., B., zastavil.

Proti rozsudku (ako aj doplňujúcemu rozsudku) okresného súdu podali sťažovatelia, ako aj odporca odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 8 Co 2175/02-420 z 30.   apríla   2003   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v spojitosti   s doplňujúcim rozsudkom vo výrokoch, ktorými bol odporca zaviazaný uhradiť sťažovateľom každému po 23 659 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania a nahradiť sťažovateľom trovy konania a ktorým vo zvyšnej časti návrh sťažovateľov zamietol, vec zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Ostatné odvolaním nenapadnuté výroky ostali nedotknuté, krajský súd však zmenil výrok o náhrade trov konania.

V priebehu   ďalšieho   konania   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   2   C   155/2000-570 z 28. februára 2007 rozhodol, že odporca je povinný uhradiť sťažovateľom po 2 372 Sk spolu   s úrokom   z omeškania   3   %   z dlžnej   sumy   od   11.   decembra   1989   do   zaplatenia. V ostatných častiach návrh sťažovateľov zamietol. Toto rozhodnutie sťažovatelia napadli odvolaním, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 166/2007-608 z 2. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2009, rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zmenil a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľom po 11 829 Sk s 3 % ročným úrokom   z omeškania   od   11.   decembra   1989   do   zaplatenia.   V ostatnej   časti   návrh sťažovateľov zamietol. Vo výroku odvolaním nenapadnutom ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Sťažovatelia   v sťažnosti   tvrdia,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 C 155/2000   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   342/91)   porušil   ich   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo takto odôvodnili:

„Súdne konanie na OS v Žiline začalo v podstate dňom 22. 2. 1991, keď na konajúci súd sťažovatelia zaslali po neúspešnom zmierovacom konaní proti odporcovi podklady a na výzvu   OS   v Žiline   tieto   doplnili   dňa   17.   4.   1991,   pričom   spisu   bolo   pridelené   č. k. 7 C 342/91, ktoré bolo od 1. 1. 2000 zmenené na č. k. 2 C 155/00.

Sťažovatelia sa snažili od začiatku súdneho konania o zabezpečenie jeho plynulého priebehu upozorňovaním na zbytočné prieťahy v konaní ústnou i písomnou formou. (...) Nečinnosť   a neefektívna   činnosť   súdu,   v dôsledku   čoho   došlo   k neúmernému predlženiu konania, je dokumentovaná nasledovne:

(...) Rozsudok OS 7 C 342/91 z 5. 5. 1993 - odvolal sa odporca a KS zrušil rozsudok OS pre nedostatočne zistený skutočný stav veci.

(...) Rozsudok OS 7 C 342/91 z 27. 3. 1996 - odvolal sa navrhovateľ, KS potvrdil rozsudok OS, ale pripustil proti rozsudku KS dovolanie - NS (4 Cdo 25/98) zrušuje rozsudok KS, pretože dovolanie sťažovateľov 1.) - 4.) je dôvodné

(...) KS uznesením 15 Co 1546/99 zrušuje rozsudok OS 7 C 342/91 z 27. 3. 1996 (...) Rozsudok OS 2 C 155/00-372 z 2. 4. 2001 a doplňujúci rozsudok OS 2 C 155/00- 399 zo 6. 2. 2002 - KS uznesením rozsudky OS zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. (...) Rozsudok OS 2 C 155/2000-570 z 28. 2. 2007 na odvolanie navrhovateľov KS rozsudkom 8 Co/166/2007-608 mení a rozsudok KS nadobudol právoplatnosť 17. 2. 2009, takmer po 18 ročnom súdnom konaní.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľa v rade 1.) Ing. M. V. (...), v rade 2.) Ing. J. P. (...), v rade 3.) Ing. D. H. (...), v rade 4.) Ing. P. Š. (...), prerokovať vec bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod č. k. 7 C 342/91 a od 1. 1. 2000 pod č. k. 2 C 155/00 bolo porušené.

2. Sťažovateľovi v rade 1.) Ing. M. V. (...), v rade 2.) Ing. J. P. (...), v rade 3.) Ing. D. H. (...), v rade 4.) Ing. P. Š. (...), sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie, každému vo výške 30 000,- EUR (...). Okresný súd v Žiline je povinný vyplatiť primerané finančné zadosťučinenie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Priznáva trovy konania - právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľov vo výške 741,75 EUR, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný uhradiť na účet JUDr. V. B., AK so sídlom (...) K. v termíne do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   C   155/00,   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   342/91   došlo k porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS 22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené   28.   februára   2007   rozsudkom   č.   k.   2   C   155/2000-570,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 17. februára 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 166/2007-608 z 2. decembra 2008. Sťažovatelia sa na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním zo 16. marca 2009 (doručeným ústavnému súdu 19. marca 2009), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na okresnom súde, ktorý sťažovatelia označili za účastníka   konania,   už netrvalo a   konanie o ich   sťažnosti   pred   ústavným súdom   nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   (mutatis mutandis I. ÚS 6/03). Rovnaký záver platí, aj pokiaľ ide o namietané porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   veci domáhali ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie   práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   ich   právna   neistota,   ústavný   súd odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   bolo   bez   právneho dôvodu, aby ústavný súd o týchto požiadavkách sťažovateľov rozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. apríla 2009