znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 135/07-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť akad. mal. a soch. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 369/05-68 z 12. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť akad. mal. a soch. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2007 doručená   sťažnosť   akad.   mal.   a soch.   M.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Obo 369/05-68 z 12. decembra 2006.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   7.   januára   2005 krajskému súdu žalobu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/91 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a zaplatila súdny poplatok 3 000 Sk. Krajský súd 18. marca 2005   vyzval   sťažovateľku,   aby   zaplatila   súdny   poplatok   za   návrh   597   000   Sk,   s čím sťažovateľka   nesúhlasila   a 5.   apríla   2005   požiadala   krajský   súd   o vyjadrenie,   akým spôsobom bola určená suma poplatku. Krajský súd sťažovateľke oznámil, že poplatok bol určený z ceny vylučovanej veci podľa znaleckého posudku vo výške 5 %, maximálne však 600   000   Sk.   Sťažovateľka   17.   mája 2005 požiadala o oslobodenie od platenia   súdneho poplatku   a v žiadosti   uviedla,   že   nesúhlasí   s postupom   krajského   súdu,   pretože   hodnota vylučovaných vecí sa nedá oceniť a majetok, ktorého vylúčenie žiada jej bol nezákonne scudzený. Krajský súd 9. augusta 2005 sťažovateľku vyzval, aby preukázala, že jej pomery odôvodňujú oslobodenie od súdneho poplatku. Vzhľadom na podanie zo 17. mája 2005 sťažovateľka na túto výzvu nereagovala. Sťažovateľke bolo 14. októbra 2005 doručené uznesenie krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   O odvolaní   proti   uzneseniu   rozhodol   najvyšší   súd uznesením č. k. 1 Obo 369/05-68 tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 21. marca 2007.

Sťažovateľka   vyjadruje   názor,   že „v tomto   konaní   došlo   k pochybeniu   súdov,   že porušovatelia nerozhodovali v primeranej lehote s poukazom na ust. § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 9 Cbi 3/05-60 a NS SR v konaní sp. zn. 1 Obo 369/05-68 porušili právo sťažovateľky Akad. mal. a soch. M. T., B., aby sa ich vec spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn. 9 Cbi 3/05-60 zo dňa 7. októbra 2005 a Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obo 369/05-68 zo dňa 12. decembra 2006 zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci sp. zn. 9 Cbi 3/05 neodkladne konal a rozhodol, ako nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Akad.   mal.   a soch.   M.   T.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo výške 7.459,- Sk, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H., (...) a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06).

1. Ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu č. k. 9 Cbi 3/05-60 zo 7. októbra 2005, odmietol pre nedostatok svojej právomoci, pretože bolo v právomoci všeobecného   súdu   na   základe   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   bol   proti   tomuto rozhodnutiu prípustný, aby poskytol ochranu tomu právu, ktorého porušenie sťažovateľka namieta.

2.   Sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Obo   369/05   z 12.   decembra   2006,   ústavný   súd   posúdil   s ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu z hľadiska záruk, ktoré pre sťažovateľku z označeného práva vyplývajú.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dovolávať každý, kto sa domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv (občianskej povahy), a sťažuje sa, že nemal možnosť takýto spor predložiť súdu spĺňajúcemu požiadavky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento článok zakotvuje „právo na súdnu ochranu“, ktorého jednou stránkou je právo na prístup   k   súdu,   t. j.   právo   obrátiť   sa   na   súd   v občianskoprávnej   veci.   Právo   na   prístup k súdu, ktoré môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok, ktorými sa však nesmie zasiahnuť do samej jeho podstaty, sa posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, pričom medzi relevantnými kritériami jeho záruk podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj kritérium, podľa ktorého výsledok konania musí byť bezprostredne   rozhodujúci   pre   dotknuté   právo   (napr.   rozsudok   Athanassoglou   a iní v. Švajčiarsko zo 6. apríla 2000).

Z judikatúry   ESĽP,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd,   vyplýva,   že „právo   na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom   (napr.   Guérin v. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (I.   ÚS   176/03,   III.   ÚS   18/06, II. ÚS 165/06) v súlade s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok Kreuz c. Poľsko z 19. júna 2001, § 60) uviedol, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok v občianskoprávnych veciach nie je možné považovať za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Prostriedkom   na   zabezpečenie   proporcionality   medzi   legitímnym   obmedzením vo forme súdnych poplatkov a zabezpečením efektívneho práva na prístup k súdu, ktorý rozhodne   o občianskych   právach   a záväzkoch   účastníka   konania,   je   zákonná   možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 Občianskeho súdneho poriadku), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

V danom   prípade   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   najvyšší   súd   svojím rozhodnutím, ktorým potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, porušil právo sťažovateľky na prístup k súdu ako základnému aspektu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bez ktorého by nemohla profitovať z ďalších záruk spravodlivého procesu vyplývajúcich z toho článku.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia uviedol: „...   predpokladom   pre   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku   sú   pomery účastníka a zistenie, že nejde o svojvoľné alebo inak zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Obidve podmienky musia byť splnené súčasne. Navrhovateľ teda musí svoje majetkové pomery doložiť, aby súd mohol posúdiť, či jeho majetkové pomery oslobodenie od platenia poplatku odôvodňujú. Súd na doloženie majetkových pomerov žalobcu vyzval, ale žalobca žiadne doklady, potrebné pre rozhodnutie o oslobodení od platenia súdneho poplatku nepredložil. Nebolo preto možné posúdiť jeho majetkové pomery a súd dôvodne jeho   návrhu   nevyhovel   a od   platenia   súdneho   poplatku   ho   neoslobodil.   Nemôže   preto odvolateľ   vytýkať   súdu   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   pre   vydanie   rozhodnutia o nepriznaní oslobodenia od platenia súdneho poplatku. (...) Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak   sudca   odvolaniu   podanému   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa nemieni vyhovieť úplne, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. V tomto prípade, ako je z predkladacej správy krajského zrejmé, sudca nemienil vyhovieť odvolaniu žalobcu, preto vec predložil na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu. Tento postup bol v súlade   o zákonom.   (...)   Ostatné   dôvody,   na   ktoré   sa   odvolateľ   odvoláva   vo   svojom odvolaní,   nemajú   relevanciu   vo   vzťahu   k zákonom   stanoveným   podmienkam,   ktoré   je potrebné z hľadiska § 138 ods. 1 O. s. p. skúmať. Zákonom stanovené podmienky žalobca nesplnil, doklady o svojich majetkových pomeroch žiadne nepredložil, nemohol byť teda ani zistený dôvod, aby ho súd od platenia súdneho poplatku oslobodil.“

Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu dostatočne odôvodnené, nevyplýva   z nich   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím   ich   podstaty a zmyslu, a preto nie je možné posúdiť namietané rozhodnutie ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obo 369/05 z 12. decembra 2006 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka namieta aj zbytočné prieťahy a nedodržanie primeranej lehoty na prerokovanie veci v označených konaniach krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry poskytuje ochranu základnému právu na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte   trvalo.   Právoplatnosťou   konečného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   dochádza   podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, a preto považuje sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   po   právoplatnom   skončení   veci   za   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02, II. ÚS 128/06).

Vzhľadom na to, že konanie bolo právoplatne skončené pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie najvyššieho súdu jej bolo doručené 21.   marca   2007),   ústavný   súd   sťažnosť   pre   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažnosť bola odmietnutá   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako celok, a preto   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími   uplatnenými   nárokmi   sťažovateľky, rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   namietaného   základného práva.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007