znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 135/06

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   mája   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Ing. arch. Ľ. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. Ľ. H. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19 C 582/97 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. arch. Ľ. H.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk (slovom stodvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. arch. Ľ. H. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 135/06-08 z 27. apríla 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konania podaním sp. zn. 1 Spr V 240/06 z 18. apríla 2007, v ktorom okrem iného uvádza:

„Listom   zo   dňa   11. 5. 2006   som   Vám   oznámil,   že   predmetný   spis   sa   odo   dňa 24. 4. 2006 nachádza na Najvyššom súde SR v Bratislave z dôvodu podaného dovolania, preto   nie   je   možné   spracovať   potrebné   vyjadrenie   k   predloženej   sťažnosti   a   táto   bude vybavená po vrátení spisu dovolacím súdom.

Dňa 16. 4. 2007   bol predmetný spis vrátený z Najvyššieho súdu SR   v Bratislave s rozhodnutím o podanom dovolaní. Na základe uvedeného Vám predkladám stanovisko k podanej sťažnosti zamerané na Vami položené otázky:

- spor   sťažovateľky   o   neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   možno   považovať   za skutkovo náročnejší s ohľadom na nutnosť vykonať rozsiahlejšie dokazovanie výsluchom viacerých svedkov.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba bola sťažovateľkou podaná na tunajšom súde dňa 15. 7. 1997.

- rovnopis žaloby bol zaslaný na vyjadrenie žalovanému dňa 14. 8. 1997.

- vyjadrenie žalovaného bolo súdu doručené 19. 9. 1997.

- dňa 24. 9. 1997 bol daný pokyn pre doručenie vyjadrenia žalovaného sťažovateľke.

- dňa 13. 10. 1997 predložila sťažovateľka doplnený návrh, ktorý bol 11. 11. 1997 doručovaný žalovanému.

- dňa 18. 3. 1998 bol určený termín pojednávania na 23. 4. 1998.

- z   dôvodu   ospravedlnenia   žalovaného   bolo   vytýčené   pojednávanie   odročené na neurčito.

- dňa   17. 1. 2000   bol   určený   termín   pojednávania   na   1. 2. 2000;   Žalovaný   svoju neúčasť na pojednávaní opäť ospravedlnil, preto bolo odročené na neurčito.

- 26. 4. 2002 bolo vytýčené pojednávanie na deň 14. 5. 2002.

- na uvedenom pojednávaní sťažovateľka uviedla, že okrem pôvodne uplatneného petitu žiada od žalovaného sumu 200.000,- Sk, ktorá predstavuje náhradu za ujmu na mene, zdraví, a dobrej povesti. Za účelom zaplatenia súdneho poplatku za takto uplatnený nárok bolo pojednávanie odročené na neurčito.

- dňa   22. 7. 2002   uplatnila   sťažovateľka   námietku   zaujatosti   proti   zákonnému sudcovi, preto bol spis dňa 24. 9. 2002 predložený na rozhodnutie o citovanej námietke Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa   9. 12.   2002   bol   spis   vrátený   Krajským   súdom   v Košiciach   s   rozhodnutím, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

- uznesením zo dňa 12. 5. 2003 bolo sťažovateľke priznané oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku.

- dňa 5. 9. 2003 bolo určené pojednávanie na 2. 10. 2003, ktoré sa uskutočnilo.

- ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 4. 3. 2004, 9. 9. 2004 a 14. 9. 2004. Na poslednom   z   uvedených   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   bola   žaloba zamietnutá.

- v   dňoch   24. 11. 2004   a   30. 11. 2004   boli   podané   proti   rozsudku   odvolania, v dôsledku čoho bol spis v mesiaci december 2004 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

- dňa   14. 12. 2005   bol   spis   vrátený   odvolacím   súdom   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok tunajšieho súdu čiastočne zmenený a čiastočne zrušený.

- dňa   15. 12. 2005   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozsudku   odvolacieho   súdu účastníkom konania.

- dňa   17. 1. 2006   bol   právny   zástupca   žalobcu   vyzvaný   na   špecifikáciu   návrhu žalobkyne na náhradu mzdy a návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy.

- dňa   17. 1. 2006   bolo   zároveň   doručené   dovolanie   žalovaného   proti   rozsudku Krajského   súdu   v   Košiciach,   v   dôsledku   čoho   bol   spis   predložený   dňa   31. 1. 2006 Najvyššiemu súdu v Bratislave, ktorý ho dňa 15. 3. 2006 vrátil tunajšiemu súdu z dôvodu, že nebol zaplatený súdny poplatok za podané dovolanie.

- na   výzvu   súdu   bol   súdny   poplatok   zaplatený   žalovaným   dňa   30. 3. 2006   a   dňa 24. 4. 2006 bol spis znova predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

- dňa   16. 4. 2007   bol   spis   vrátený   dovolacím   súdom   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- za prieťahy spôsobené súdom možno považovať obdobia od 23. 4. 1998 do 17. 1. 2000 a od 1. 2. 2000 do 26. 4. 2002.

- posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu.

Záverom   môjho   vyjadrenia   si   dovoľujem   poukázať   na   skutočnosť,   že   ústavná sťažnosť bola podaná až dňa 11. 4. 2006, teda v čase, keď bolo tunajším súdom vo veci rozhodnuté (14. 9. 2004), dokonca bolo vo veci rozhodnuté i odvolacím súdom. Tunajší súd teda už v čase podania tejto sťažnosti nemohol spôsobovať v konaní prieťahy. Spis bol v tomto   období   predkladaný   v   dôsledku   podaného   dovolania   Najvyššiemu   súdu   SR v Bratislave v termínoch, ako sú vyššie uvedené. Bez rozhodnutia dovolacieho súdu pritom v konaní   nebolo   možné   pokračovať,   lebo   práve   rozhodnutie   tohto   súdu   bolo   základom pre rozhodnutie   o   ďalších   uplatňovaných   nárokoch   sťažovateľky.   Pri   rozhodovaní ústavného súdu žiadam o zváženie mnou uvádzaných skutočností.“

V zásade   rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   okresný   súd,   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu   spisu   okresného   súdu,   ktorý   mu   bol   doručený   23.   apríla   2007,   z   vyjadrení účastníkov a z obsahu sťažnosti a jej príloh.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 4. mája 2007 k stanovisku okresného súdu uviedol: «Stanovisko Okresného súdu som vzal na   vedomie.   Jeho   názor   na   trvanie,   resp.   „spôsobovanie“   prieťahov   považujem   za absurdný. Aj z toho dôvodu sa odvolávam na svoje posledné podania.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 19 C 582/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť II. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Ján Auxt členom II. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2007 sa sudca spravodajca stal predsedom III. senátu ústavného súdu a z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Sťažovateľka   sa   podanou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote (...) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   právo na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   posudzuje   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií: právna   a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 19 C 582/97 je žaloba sťažovateľky   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru,   ktorá   bola   doplnená v priebehu konania o ďalšie nároky (náhradu mzdy a zaplatenie nemajetkovej ujmy). Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávne spory týkajúce   sa   skončenia   pracovného   pomeru   nemožno   vo   všeobecnosti   považovať za skutkovo ani za právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a s účinnosťou od 1. apríla 2002 zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov),   ktorej   výklad   a používanie   sú   stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto sporoch. Neprimerane dlhú dobu konania od podania žaloby (15. júla 1997) do podania sťažnosti ústavnému súdu (11. apríla 2006, t. j. viac ako 10 rokov) a jeho priebeh nie je možné   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za dôsledok   vyvolaný   právnou   alebo faktickou   zložitosťou   prerokúvanej veci.   Doterajšia   dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná najmä z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o   pracovnoprávny   spor,   v ktorom   sa   pre   sťažovateľku   rieši   existenčná   otázka   (trvanie pracovného pomeru). Ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že ide o spor ako skutkovo a právne zložitý „s ohľadom na nutnosť vykonať rozsiahlejšie dokazovanie výsluchom   viacerých   svedkov“,   pretože   ako   to   vyplýva   zo   spisu   okresného   súdu, k dokazovaniu výsluchom svedkov pristúpil prvýkrát až na pojednávaní konanom 4. marca 2004.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote ústavný súd vyhodnocuje aj to, či a akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľala osoba,   ktorá   podala   sťažnosť.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky konania   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   samotná   sťažovateľka   neprispela   k   vzniku prieťahov v konaní a ani okresný súd nemal k jej správaniu výhrady.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v postupe okresného súdu dochádzalo k neefektívnej činnosti a v určitých   obdobiach   bol   okresný   súd   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nečinnosť okresného súdu bola zistená od 23. apríla 1998, keď odročil pojednávanie na   neurčito,   do   17.   januára   2000,   keď   určil   termín   pojednávania   na   1.   február   2000 (nečinnosť   takmer   21   mesiacov).   Ďalšia   nečinnosť   okresného   súdu   pokračovala od uvedeného termínu, keď odročil termín pojednávania na neurčito, do 26. apríla 2002, keď určil termín pojednávania na 14. máj 2002 (nečinnosť takmer 27 mesiacov).

Hoci okresný súd neskôr konal a vo veci aj rozhodol (14. septembra 2004), napriek tomu jeho rozhodnutie bolo odvolacím súdom v napadnutej časti v časti zmenené a zrušené a   vec   nie   je   do   dňa   rozhodovania   ústavného   súdu   skončená,   pretože   proti   rozhodnutiu odvolacieho   súdu   bolo   podané   dovolanie,   v dôsledku   ktorého   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky zrušil rozsudok   Krajského súdu v Košiciach   a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, teda stav právnej neistoty sťažovateľky nebol dosiaľ odstránený. Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už bolo vo veci rozhodnuté na odvolacom súde, a preto okresný súd už „nemohol spôsobovať v konaní prieťahy“, hoci je pravdou, že „bez rozhodnutia dovolacieho súdu (...) v   konaní   nebolo   možné   pokračovať,   lebo   práve   rozhodnutie   tohto   súdu   bolo   základom pre rozhodnutie o ďalších uplatňovaných nárokoch sťažovateľky“.

Ústavný súd na základe uvedeného preto dospel k záveru, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19 C 582/97   bolo   porušené   základného   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľky,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu   v zmysle § 56 ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 582/97 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk, ktoré odôvodnila dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 19 C 582/97 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (ide o pracovnoprávne nároky),   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   120   000   Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. T. Š.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu sťažovateľke priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2006   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý vo výške 2 730 Sk a k tomu 2 x 164 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v celkovej sume 5 788 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 788 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.