znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 135/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť K. F., bytom G., ktorou namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného   práva   na   rovnosť   v súdnom   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   9   C   72/03 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 51/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. F.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2005 doručená sťažnosť K. F., bytom G. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej tvrdí, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 72/03 a v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 8 Co 51/04 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   tieto   podstatné   dôvody   pre   svoje   tvrdenia o porušení základných práv:

„Sťažujem sa na Okresný súd Bratislava 1, aj na Krajský súd Bratislava. Obidva menované súdy svojimi rozsudkami vydanými v občiansko súdnych konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 72/03-22 a 8 Co 51/04-38 porušili moje základné práva, ktoré sú chránené článkami 46 ods. 1, 3 a 47 ods. 3 Ústavy SR.

Odôvodnenie:

1) Náhrady škody podľa článku 46 ods. 1, 3 ústavy spôsobenej mi nesprávnym úradným postupom   orgánu   štátu,   respektíve   absolútnym   neplatným   právnym   úkonom   môjho zmluvného partnera som sa na menovaných súdoch nedomohla.

2) Obidva vo veci konajúce súdy prehliadli flagrantné porušenie rovnosti účastníkov v konaní tým, že nevyvodili adekvátne právne dôsledky z tej skutočnosti, že môj zmluvný partner Ministerstvo financií – zneužil štátnu moc tým, že na zmenu dvojstrannej zmluvy, ktorú so mnou uzavrel vo forme kupónovej knižky na 2. vlnu kupónovej privatizácie písomne v roku 1994, použil zákon č. 190/1995 Z. z. vydaný dňa 6. 9. 1995 a zverejnený v Zbierke zákonov dňa 14. septembra 1995. Môj zmluvný partner porušil princíp rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorý garantuje článok 47 ods. 3 ústavy!

Jednostrannou   zmenou   kupónovej   privatizácie,   na   jednorazové   odškodnenie dlhopisom splatným 31. 12. 2000, môj zmluvný partner konal v rozpore s ustanovením § 40 ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka,   čím   naplnil   skutkovú   podstatu   absolútne   neplatného právneho   úkonu.   Do   dnešných   dní   som   z platne   uzavretej   zmluvy   nedostala   od   môjho zmluvného partnera nijaké plnenie! Ja som svoj zmluvný záväzok splnila ešte v októbri 1994 pri   registrácii   kupónovej   knižky   na   registračnom   mieste   určenom   mojím   zmluvným partnerom. Nedostala som zaplatený ani dlhopis vrátane jeho výnosu, ktorý by som bola považovala za plnenie zálohové a nárokovala by som si len rozdiel toho čo by bolo plnenie podľa platnej zmluvy a zaplatenou hodnotou za dlhopis.“

Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že okresný súd a krajský súd porušili jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a základné právo na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 59 820 Sk.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej   predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v súdnom konaní rovní.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu z dôvodu, že všeobecné súdy neakceptovali jej právny názor na predmet sporu, a preto sa nedomohla žalovanej náhrady škody. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu však nepatrí aj právo na úspech v súdnom   konaní,   resp.   právo   na   rešpektovanie   právneho   názoru   účastníka   na   predmet konania. Sťažovateľka uviedla len tieto námietky a ich obsah v žiadnom prípade nemá takú spojitosť s obsahom základného práva na súdnu ochranu, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Žiadna spojitosť neexistuje ani s tvrdeným porušením čl. 46 ods. 3 ústavy. Na jeho porušenie   nepostačuje   to,   že   sťažovateľka   sa   žalovanej   náhrady   nedomohla,   ak   inak v súdnom konaní riadne uplatnila nárok na náhradu škody, súdy ho prejednali a o ňom rozhodli.

Sťažovateľka vyvodzovala porušenie základného práva na rovnosť v súdnom konaní z toho,   že   žalovaný   zneužil   štátnu   moc,   prijal   nový   zákon,   a   tým   dosiahol   zmenu dvojstrannej zmluvy v kupónovej privatizácii.

Rovnosťou strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa ústavný súd už zaoberal vo svojej   rozhodovacej   činnosti.   Ústavný   súd   uviedol,   že   táto   zásada   sa   prejavuje vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia subjektov,   o   ktorých   právach   a   povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd (PL. ÚS 43/95,   II.   ÚS   121/02).   Obsah   práva   rovnosti   ako   jedného   z   určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania, ako aj iného civilného procesu) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej   z   procesných   strán   (II.   ÚS   35/02). Z uvedeného vymedzenia obsahu základného práva na rovnosť v súdnom konaní vyplýva, že jeho obsahu sa netýkajú predsúdne úkony účastníkov konania. Preto medzi tvrdenými dôvodmi   porušenia   základného   práva   na   rovnosť   v súdnom   konaní   a   jeho   obsahom neexistuje žiadnu   súvislosť,   ktorá   by bola preskúmateľná   po   prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie.

Z týchto   podstatných   dôvodov   bola   sťažnosť   odmietnutá   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).