znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 135/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu   Jána Mazáka o   sťažnosti   Prvej   správcovskej,   a. s.,   Bratislava, Mlynské nivy   61, zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I o zastavení konania č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Prvej správcovskej, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I o zastavení konania č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 z r u š u j e   a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. júla 2003 doručené   podanie   Prvej   správcovskej,   a.   s.,   Bratislava,   Mlynské   nivy   61   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. M., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu   základných   práv   podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   z 13.   marca   2003,   ktorým   bolo   zastavené   konanie   o zaplatenie   dlhu s príslušenstvom voči odporcom, vlastníkom bytov v dome spravovanom sťažovateľkou.

Na základe návrhu právneho zástupcu sťažovateľky okresný súd vydal 25. októbra 2001 platobný rozkaz sp. zn. Ro 3640/01, ktorým zaviazal odporcov zaplatiť sťažovateľke dlžnú sumu s príslušenstvom. Keďže odporkyňa v 2. rade včas podala proti platobnému rozkazu odpor, platobný rozkaz bol zrušený a bolo nariadené pojednávanie, pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 C 5/02. Okresný súd listom zo 4. marca 2002 sťažovateľku vyzval, aby mu v lehote 5 dní zaslala kvalifikovaný návrh v zmysle § 79 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   v   ktorom   konkretizuje   uplatňovanú   čiastku   za jednotlivé služby a jednotlivé obdobia podľa rokov a mesiacov, pod hrozbou zastavenia konania.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 25. marca 2002 doplnil návrh o listinné dôkazy, ktoré podľa neho preukazovali tvrdenia navrhovateľky, čím odstránil nedostatky podania v zmysle výzvy okresného súdu. Okresný súd 9. októbra 2002 opakovane   vyzval   sťažovateľku   na   špecifikovanie   uplatňovanej   pohľadávky   spôsobom uvedeným vo výzve.

Sťažovateľka reagovala na výzvu 16. októbra 2002 tak, že okresnému súdu zaslala informatívne výpisy, ktoré podľa nej preukazujú sumy, ktoré mali odporcovia uhradiť za jednotlivé mesiace, sumy, ktoré skutočne uhradili, a ich nedoplatky za jednotlivé mesiace a sumárne aj za jednotlivé roky.

Podľa sťažovateľky bolo vo veci nariadených päť pojednávaní. Prvé dve (31. októbra 2002, 3. decembra 2002) boli odročené pre neprítomnosť odporcov. Na ďalšom pojednávaní (19. decembra 2002) podľa sťažovateľky prejavil odporca v 1. rade ochotu uhradiť svoj dlh a pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   pokusu   o   mimosúdne   urovnanie   sporu.   Na nasledujúcom pojednávaní okresný súd konštatoval, že nedošlo k zmieru ani k späťvzatiu návrhu,   pričom   sťažovateľka   tvrdí,   že   odporca   v 1.   rade   opätovne   uznal   svoj   záväzok, poukázal však na svoju nesolventnosť.

Na pojednávaní 13. marca 2003 okresný súd vyhlásil uznesenie o zastavení konania podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že „Navrhovateľka podala neúplný návrh, a tento ani na dve výzvy súdu náležite nedoplnila. Keďže tento nedostatok bráni ďalšiemu pokračovaniu vo veci súd konanie zastavil“.

Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd uvedeným uznesením porušil jej základné právo   na   súdnu   ochranu,   tým   že „...   prílišným   formalizmom   pri   posudzovaní   konania sťažovateľa požadoval doplnenie podania, ktoré podľa nášho názoru nemá oporu v zákone, a ktoré nemalo základný význam pre ochranu zákonnosti v danom konaní, resp. nebolo podľa nášho názoru prekážkou pre akýkoľvek ďalší postup porušovateľa a zastavil konanie v predmetnej veci bez prihliadnutia k tomu, že sťažovateľ reagoval na výzvu na doplnenie podania spôsobom vyššie uvedeným...“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 bolo   porušené   základné   právo   spoločnosti   Prvá   správcovská,   a.   s.,   IČO:   35   685   271, Mlynské Nivy č. 61, 824 98 Bratislava, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka č.: 1024/B, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č. k. 18 C 5/02-96 z 13. marca 2003 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. II. ÚS 135/04-13 z 27. mája 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. júna 2004 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   súčasne   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavného súdu listom z 23.   júna   2004   (doručeným   ústavnému   súdu   28.   júna   2004),   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľky z 1. júla 2004 (sp. zn. Spr. 2113/04 doručenom ústavnému súdu 7. júla 2004) okrem iného uviedla:

„... Konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 5/02 na základe návrhu   navrhovateľa   doručeného   tunajšiemu   súdu   dňa   22.   10.   2001   bolo   zastavené uznesením č. k. 18 C 5/02-96 zo dňa 13. 3. 2003 právoplatným dňa 5. 5. 2003.

Dovoľujem si poukázať na zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom znení a ako i na zák. č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení noviel.

Sudca   je   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislý   a zákony   a iné   všeobecne   záväzné právne   predpisy   vykladá   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia,   rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade   so   zákonom   a pri   rozhodovaní   je   viazaný   len   Ústavou   SR,   ústavným   zákonom a zákonom.   Právny   názor   Ústavného   súdu   SR   obsiahnutý   v jeho   rozhodnutí   vydanom v konaní na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.

Do kompetencie predsedu ani podpredsedu súdu neprináleží vyslovovať svoj právny názor k rozhodovacej činnosti zákonnej sudkyne, a preto k sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa   nesúhlasu   s procesným   postupom   sudkyne   v predmetnom   konaní   a nesúhlasu   so spôsobom rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 5/02 sa nemôžem vyjadriť. Orgán štátnej správy súdov sa nemôže vyjadrovať   alebo hodnotiť procesnoprávny postup   sudcov   v konkrétnych   súdnych   konaniach,   zaujímať   svoj   právny   názor   k veci. S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujem   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky, aby bola vzatá na vedomie namietaná skutočnosť.“

II.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   18   C   5/02-96 z 13. marca 2003 o zastavení konania podľa § 43 ods. 2 OSP.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   teda   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti s jej uplatnením – povinnosti, ktoré zákon v súvislosti s uplatňovaním jeho uvedeného práva od účastníka nevyžaduje (čl. 2 ods. 3 ústavy).

Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu 22. októbra 2001. Po vydaní platobného rozkazu okresným súdom   25.   októbra   2001,   odporca   podal   21.   novembra   2001   odpor   proti   platobnému rozkazu.

Okresný súd ďalej vyzval sťažovateľku (navrhovateľku), aby v lehote piatich dní zaslala „súdu kvalifikovaný návrh, t. j. obsahujúci rozhodujúce skutočnosti v zmysle § 79 Občianskeho súdneho poriadku (konkretizujte uplatňovanú čiastku za aké služby a za ktoré mesiace a roky), inak súd konanie zastaví. V zmysle § 129 zašlite súdu náklady služieb za celý dom za predmetné roky“.

Sťažovateľka doplnila návrh 25. marca 2002 predovšetkým o listinné dôkazy.

Okresný súd 9. októbra 2002 sťažovateľku opätovne vyzval, aby v lehote troch dní špecifikovala „uplatňované   pohľadávky   tak,   že   uvediete   koľko   predstavujú   neuhradené zálohy mesačne a to v rozpise koľko za ktorý mesiac, rok a koľko dlhujú na vyúčtovaní za rok 1999 a koľko za rok 2000, inak súd konanie zastaví“.

Sťažovateľka doplnila návrh 25. októbra 2002 listinnými dôkazmi.

Okresný súd v zmysle § 174 OSP po zrušení platobného rozkazu nariadil celkovo päť pojednávaní (31. októbra 2002, 3. decembra 2002, 19. decembra 2002, 13. februára 2003 a 13. marca 2003), pričom prvé štyri pojednávania odročoval (pre neprítomnosť odporcov, pre   naznačenú   možnosť   pokusu   o zmier,   preto,   že   nemal   k dispozícii   súdny   spis).   Na pojednávaní 19. decembra 2002 okresný súd krátkou cestou doručil „špecifikáciu návrhu“ prítomnému odporcovi v prvom rade. Na piatom pojednávaní konanie zastavil. V uznesení o zastavení konania z 13. marca 2003 uviedol, že „Súd konštatuje, že špecifikácia č. l. 26 nie je dostačujúca, na ďalšiu výzvu navrhovateľ nereagoval a zaslal iba listinné dôkazy“.

Okresný súd teda neakceptoval doplnenia návrhu a konanie (ako vyplýva z kontextu uznesenia vo veci) podľa § 43 ods. 2 OSP zastavil. Proti takému uzneseniu nebolo v tom čase prípustné odvolanie. Okresný súd sťažovateľke uložil doplniť také údaje v návrhu, ktoré zákon v príslušných ustanoveniach výslovne nevyžaduje (§ 42 ani § 79 ods. 1 OSP). Okrem toho nevzal do úvahy, že procesné podmienky (§ 103 OSP) súd skúma z úradnej povinnosti. Preto v tomto smere nemožno ukladať účastníkovi povinnosť predkladať také dôkazy,   z ktorých   by   všeobecný   súd   chcel   vyvodiť   ďalšie   zistenia   o existencii   alebo neexistencii podmienky konania.

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy.   Všeobecný   súd   musel   vykladať   a používať   citované   ustanovenie   OSP v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Aplikáciou   a   výkladom   tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný   súd   musel   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú   poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa   musí   v každom   jednotlivom   prípade   stať   zárukou   zákonnosti   a slúžiť na   jej upevňovanie   a rozvíjanie   (§   3   OSP).   Prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do   procesných   úkonov   účastníkov,   ktoré   nemajú   oporu   v zákone,   ktoré   idú   nad   rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Samotný   Občiansky   súdny   poriadok   to   v   čase   prijatia   napadnutého   uznesenia okresného súdu vyjadroval tak, že umožňoval zastaviť konanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak   v   konaní   nemožno   pre   nedostatky   podania   pokračovať.   Pokračovanie   v   konaní znamenalo v tomto zmysle možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, ktorými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (IV. ÚS 1/02). Muselo ísť o prekážky pre akýkoľvek ďalší postup všeobecného súdu, napr. z podania nebol zistiteľný návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), nebolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, ako   to   vyžaduje   §   79   OSP.   Na   toto   ustanovenie   sa   okresný   súd   odvolával   vo   svojich výzvach, pričom sťažovateľka doplnila a upresnila návrh listinnými dôkazmi.

Ústavný súd preskúmaním spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 18 C 5/02 zistil, že okresný súd uznal, že na základe žaloby sťažovateľky sa dá konať a rozhodovať, čo potvrdil vydaním platobného rozkazu a ďalšími procesnými úkonmi. Pri týchto úkonoch okresný súd v štádiu výziev voči sťažovateľke postupoval formalisticky (nenáležitým odvolávaním sa na §   79   OSP),   čo   rovnako   platí   aj   pre štádium   súdneho   konania   po   doplnení   návrhu sťažovateľky   na   nariadených   pojednávaniach   (pozri   zápisnice   o nariadených pojednávaniach). Návrh sťažovateľky na konanie napokon vyhodnotil arbitrálne, v rozpore s účelom zákona obsiahnutým v § 1 OSP.

Uvedené skutočnosti a závery viedli ústavný súd k výroku o tom, že okresný súd zastavením konania pred ním spôsobom, ktorý je uvedený v predchádzajúcej časti tohto nálezu, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   rozhodnutie   o zastavení   konania   zrušiť,   ale aj vrátiť   vec   na   ďalšie   konanie,   v ktorom   všeobecný   súd   bude   pokračovať   v   tom štádiu, v ktorom   ho   zastavil.   V ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Okresný   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2004