znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Mariannou   Lechmanovou,   Advokátska   kancelária,Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovanýchčl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.24 Co 22/2010-240   zo   7.   júla   2010,   ako   aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Cdo 323/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušeniesvojich   základných   práv   garantovaných   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 22/2010 a jeho uznesením zo 7. júla 2010 (ďalej aj„napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“),   ako   aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 323/2013 a jehouznesením z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“; ďalej spolu aj„napadnuté   uznesenia“).   Sťažovateľ   sťažnosť   doplnil   prostredníctvom   svojej   právnejzástupkyne podaním doručeným ústavnému súdu 29. januára 2015.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že v roku 2009 podal na Okresnom súdePiešťany (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu svojich práv porušovaných Ústavom navýkon   trestu   odňatia   slobody   a   Ústavom   na   výkon   väzby v Leopoldove.   Okresný   súdv rámci konania o tejto žalobe uznesením sp. zn. 9 C 183/2009 zo 17. decembra 2009nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľ   podal   protiuzneseniu   okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   zmenilprvostupňové rozhodnutie tak, že priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkovv rozsahu   95   %.   Keďže   sťažovateľ   podľa   jeho   vyjadrenia   nedisponuje   finančnýmiprostriedkami   ani   na   zaplatenie   zvyšných   5   %   zo   súdneho   poplatku,   podal   protinapadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie. Najvyšší súd napadnutým uznesenímdovolanie odmietol.

3. Podľa sťažovateľa dôsledkom vydania napadnutých uznesení všeobecných súdovbude   to,   že   jeho   žaloba   o   ochranu   jeho   práv   bude   zamietnutá,   pretože   nedisponujefinančnými   prostriedkami   na   zaplatenie   5   %   zo   súdneho   poplatku.   Tým   má   podľasťažovateľa   dochádzať   k poškodzovaniu   jeho   práva   na   prístup   k súdu,   práva   na   súdnuochranu a práva na účinný opravný prostriedok.

4.   Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenia   sú   ústavneneudržateľné a arbitrárne.

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho práva garantované čl. 46ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru boli postupom a napadnutým uznesením krajskéhosúdu, ako aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené. Ďalej navrhuje,aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenienajvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlovôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   aleborozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sanamietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

8. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46 ústavya   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdua napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že krajský súd a najvyšší súd ústavnenekonformným   a   arbitrárnym   spôsobom   rozhodli   v otázke   oslobodenia   sťažovateľa   odplatenia súdnych poplatkov.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boliporušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľaduna to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

10. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahomnamietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľoznačil namietané porušenie práva len článkom ústavy (čl. 46 ústavy), pričom z celéhoobsahu sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa (podľa sťažovateľa závery krajskéhosúdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne) možno konštatovať, že namieta porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd ustálil predmet tohtokonania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu k potenciálnemu porušeniučl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu

11.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zmenil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.9 C 183/2009-226 zo 17. decembra 2009 a sťažovateľovi priznal oslobodenie od plateniasúdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Z oznámenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov zo dňa 19.11.2009 bolo zistené, že navrhovateľ je vo výkone trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu. Prvýkrát bol zaradený do práce dňa 11.3.2008 a jeho pracovné zaradenie trvá. Z jeho hrubej pracovnej odmeny sú mu vykonávané zrážky podľa § 45 zákona č. 475/2005 Z. z. a výška jeho čistej odmeny bola v období od januára 2009 do mája 2009 76,12 Eur, za obdobie od júna 2009 do októbra 2009 dosiahla priemernú sumu 147,22 Eur. Na konte odsúdeného boli ku dňu podania správy evidované finančné prostriedky vo výške 185,60 Eur. Podľa predloženého vyhlásenia o osobných, majetkových a zárobkových pomerov a potvrdenia navrhovateľ je nemajetný. Súdny poplatok, ktorý má v danom prípade žalobca povinnosť zaplatiť, pokiaľ bude jeho návrh posúdený ako návrh na ochranu osobnosti činí podľa položky 7b písm. a) a b) 66,-Eur plus 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, t.j. plus 746,86 Eur spolu 812,86 Eur. Z porovnania výšky súdneho poplatku, ktorý by mal navrhovateľ v danej veci zaplatiť, s jeho mesačnými príjmami, resp. s finančnými prostriedkami na účte, s prihliadnutím na to, že inak je nemajetný, je zrejmé, že súdny poplatok v uvedenej výške nie je schopný zaplatiť. Zaplatenie predmetného súdneho poplatku navrhovateľom nie je reálne, ani keby bolo možné súdny poplatok zaplatiť v splátkach, avšak odvolací súd podotýka, že zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v účinnom znení, umožnenie úhrady súdneho poplatku v splátkach nepozná.

Na druhej strane, ale navrhovateľ je zamestnaný, má pravidelný mesačný príjem v uvedenej výške a dokonca i úspory - finančné prostriedky na účte. Odvolací súd bol preto toho názoru, že v danom prípade nebolo dôvodným, aby bolo navrhovateľovi priznané oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   celom   rozsahu,   ale   iba   čiastočne   a   to   tak,   aby z finančných prostriedkov, ktoré má k dispozícií dokázal vymedzenú časť súdneho poplatku zaplatiť bez toho, aby bolo ohrozené uspokojovanie jeho odôvodnených potrieb. Odvolací súd bol pritom toho názoru, že primeraným v danom prípade je oslobodenie navrhovateľa od súdnych poplatkov v rozsahu 95%. Podľa tohto vyčíslený súdny poplatok by potom predstavoval v danom prípade sumu 40,64 Eur. Podľa názoru odvolacieho súdu takúto sumu poplatku, obdobne ako i zodpovedajúcu časť trov právneho zastúpenia (§ 138 ods. 3 O.s.p.) môže navrhovateľ reálne zo svojich príjmov, resp. z finančných prostriedkov na účte zaplatiť bez toho, aby bolo ohrozené uspokojovanie jeho základných potrieb.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolaním napadnuté uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   časti,   ktorou   navrhovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   nepriznal,   s   použitím   §   220   O.s.p.   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi   priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %.

... Vyššie citované ust. § 30 O.s.p. umožňuje na žiadosť ustanoviť účastníkovi za zástupcu buď Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do osobitného zoznamu za splnenia zákonnej podmienky jednak, že sú u neho predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov a zároveň kumulatívne, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že u navrhovateľa boli splnené podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov, preto prvý z predpokladov pre ustanovenie mu zástupcu pre konanie súdom podľa citovaného § 30 O.s.p. bol splnený. S poukazom na znenie citovaného § 30 ods. 2 O.s.p. odvolací súd pritom zastáva názor, že ako podmienka pre ustanovenie účastníkovi zástupcu súdom postačí i splnenie podmienok na čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, keďže až pri právoplatnom uznesení súdu o úplnom odňatí   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   dochádza   k   zrušeniu   ustanovenia zástupcu súdom.

Keďže   v   danom   prípade   navrhovateľ   svoju   žalobu   právne   kvalifikuje   jednak s odkazom   na   §   11   a   nasledujúce   Občianskeho   zákonníka   o   ochrane   osobnosti,   ako i s odkazom   na   §   9   ods.   2   a   3   zák.   č.   365/2004   Z.   z.   -   antidiskriminačný   zákon   ako i s poukazom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je zrejmé, že ide o vec právne zložitú a náročnú, pričom navrhovateľ nemá   právnické   vzdelanie,   jeho   možnosti   sú   naviac   obmedzené   tým,   že   je   doživotne vo výkone trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho je možné uzavrieť, že na ochranu jeho záujmov   v   tomto   konaní   je   potrebné,   aby   mu   bol   ustanovený   zástupca   súdom. Pri posudzovaní schopnosti navrhovateľa obhajovať svoje práva v predmetnom súdnom konaní, pritom nie je možné vychádzať iba z obsahu jeho podania, keďže je zrejmé, že právnymi vedomosťami obsiahnutými v žalobe sám navrhovateľ nedisponuje a ako to sám potvrdil v odvolaní, text žaloby z väčšej časti opísal z iného podania písaného osobou s právnickým vzdelaním.“

12. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie jealternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov   (podobne II.   ÚS   1/95, II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úlohaústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonovvšeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžubyť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

13.   Ústavný   súd   ďalej   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o   oslobodení   od   súdnychpoplatkov   spravidla   nemôže   byť   predmetom   ústavnej   ochrany,   pretože   aj   keď   sa   jehovýsledok sekundárne dotýka účastníka konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnychpoplatkov   vzhľadom na   podstatu   konania   v zásade   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcuporušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonomustanovené   podmienky   pre   takéto   oslobodenie,   patrí   zásadne   do   rozhodovacej   sféryvšeobecných   súdov   (porov.   uznesenie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.III.   ÚS   788/09).

14.   Ústavný   súd   už   judikoval,   že   samotné   nepriznanie   oslobodenia   od   súdnehopoplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnuochranu (porov. II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012).

15.   Rozhodovanie   o   tom,   či   sú   splnené   zákonom   (t.   j.   Občianskym   súdnymporiadkom;   ďalej   len   „OSP“)   ustanovené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnychpoplatkov, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecoujudikatúry   všeobecných   súdov,   aby   vymedzila   kritériá,   z   ktorých   bude   pri   aplikáciizákonných ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (porov.I. ÚS 27/2014, III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014). Všeobecné súdy sú pri rozhodovanío priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov však povinné s ohľadom na všetky podstatnéskutočnosti   vyskytujúce   sa   v   konkrétnom   prípade   a význam   práva   na   súdnu   ochranuv demokratickej   spoločnosti   primerane   vyvažovať   záujem   štátu   na   vyberaní   súdnychpoplatkov   za   rozhodovanie   sporov   na   jednej   strane   a záujem   účastníka   konaniauplatňujúceho si svoj nárok (resp. práva) súdnou cestou [porov. Kreuz v. Poľsko (No. 1),č. 28249/95, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 19. 6. 2001,bod 66].

16. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelýchprípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba zapredpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti zaplatiťsúdny   poplatok   došlo   vzhľadom   na   výšku   súdneho   poplatku,   posudzovanú   vo   svetlekonkrétnych okolností prípadu a vo svetle ekonomických (finančných) možností sťažovateľazaplatiť tento súdny poplatok, a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom, došlok obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov. Jedamski andJedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok ESĽP z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinouuvedeného   stavu   býva   najčastejšie   úplná   rezignácia   všeobecného   súdu   na   vyvažovanieverejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej„premennej“ pri vyvažovaní).

17.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v   skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čoby   nasvedčovalo   jeho   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti. V   rámcirozhodovania o odpustení   súdneho   poplatku krajský   súd   uplatnil   zákonom   poskytovanýpriestor   na   uváženie,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   vstupovaťa nahradzovať   prijaté   právne   závery   krajského   súdu. Ústavný   súd   konštatuje,   že   výrokkrajského   súdu   v napadnutom   uznesení   má   dostatočnú   oporu   v   odôvodnení   jehorozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil, ktoré právne predpisy aplikoval, tietosúčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej vecia súčasne   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   obsahovalo   náležitú   argumentáciu,prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o odpustení 95 % súdneho poplatku.

18.   Sťažnosť   však   možno   v tejto   časti   považovať   za   neopodstatnenú   aj   z ďalšíchdôvodov. Sťažovateľ namieta, že v dôsledku vydania napadnutých uznesení všeobecnýchsúdov   dôjde   v budúcnosti   k zamietnutiu   jeho   žaloby   podanej   okresnému   súdu,   keďženedisponuje finančnými prostriedkami na zaplatenie 5 % súdneho poplatku, čím dochádzak porušovaniu jeho ústavných práv. Uvedená námietka však nevychádza z právneho stavuexistujúceho,   ale   predpokladaného,   t.   j.   právna   skutočnosť,   že   v dôsledku   napadnutýchuznesení dôjde k zamietnutiu jeho žaloby, na ktorú sťažovateľ poukazuje a ktorú namieta,ešte nenastala, resp. sťažovateľ nepreukázal, že k zamietnutiu žaloby okresným súdom ajdošlo.   Z uvedeného   pohľadu   chýba   príčinná   súvislosť   medzi   vydaním   napadnutéhouznesenie   krajského   súdu,   námietkami   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   a skutočnýmprávnym stavom spočívajúcim v konaní o žalobe sťažovateľa pred okresným súdom.

19.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného   porušeniasťažovateľových práv napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu

20. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol sťažovateľom podané dovolanie.Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   takto:   «Odvolací   súd   napadnutým   uznesením   v   podstate rozhodol   tak,   že   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   časti   v   ktorej   žalobcovi   nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 5 % potvrdil a zmenil ho v zostatku - žalobcovi priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 95 %. Z dovolania a následnej   odpovedi   žalobcu   na   výzvu   súdu   vyplýva,   že   žalobca   dovolaním   napadol potvrdzujúcu   časť   výroku   uznesenia   odvolacieho   súdu,   t.j.   tú   časť,   kde   žalobca   nebol oslobodený od platenia súdnych poplatkov v plnom rozsahu.

V   danej   veci   teda   dovolanie   smeruje   proti   potvrdzujúcej   časti   výroku   uznesenia odvolacieho   súdu,   ktorá   nevykazuje   znaky   niektorého   z   vyššie   uvedených   uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolací súd ďalej skúmal (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.), či dovolanie podané žalobcom nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade skutočne došlo.

Vady   konania   uvedené   v   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O.s.p.   žalobca   nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť podaného dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobca v dovolaní uviedol, že návrh odôvodnil s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu dovolania možno aj vyvodiť, že žalobca namieta nedostatočne zistený skutkový stav, s tým súvisiace nesprávne právne posúdenie veci s tým, že nepriznaním oslobodenia od platenia súdnych poplatkov úplne, t. j. na 100%, ale iba na 95%, mu bola rozhodnutím súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd však konštatuje, že žalobca, ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody od 1.9.2001 na doživotný výkon trestu, je zaradený do práce od 11. marca 2008 a toto zaradenie trvá, výška jeho čistej odmeny bola od januára 2009 do mája 2009 76,12 €, za obdobie od júla 2009 do októbra 2009 dosiahla priemernú sumu 147,22 €. Na konte   žalobcu boli finančné prostriedky vo výške 185,60   €. Podľa prehľadu,   ktorý   dovolaciemu   súdu   predložil   žalobca,   tento   nedisponuje   všetkými prostriedkami, pretože 97 € sú tzv. „úložným“, ktorými môže disponovať, má však úspory 60 €, ktoré sa však v dôsledku sústavných nákupov nezväčšujú, čistá pracovná odmena v máji 2010 bola 96,36 € (po vykonaní zrážok 43,37 €), v júni 2010- 113,77 € (po vykonaní zrážok 51,11 €), v júli 2010 - 49,36 € (po vykonaní zrážok 22,22 €). Žalobca tvrdí, že z disponovateľného príjmu si musí hradiť všetky náklady spojené s nákupom vecí osobnej potreby, ako napríklad - poštové známky, písacie potreby, šampón, holenie. Podľa názoru dovolacieho súdu je však v moci žalobcu uskromniť sa vo svojich „osobných potrebách“ a vzhľadom na možnosť práce za odmenu, zohľadňujúc aj výšku súdneho poplatku v danom rozhodnutí odvolacieho súdu o nepriznaní 5 % oslobodenia od platenia súdnych poplatkov pre žalobcu nezakladá vo vzťahu k žalobcovi vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., pretože mu týmto rozhodnutím nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.   Dovolanie   je   procesný   prostriedok,   ktorým   zákon   vytvára   účastníkovi   konania procesnú možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil opodstatneným   uplatnením   dovolacieho   dôvodu   správnosť   konania   alebo   rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním - ani pokiaľ je procesné prípustné - úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou 1 inštanciou, v ktorej by bolo   možné   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie.   Posúdiť   správnosť   a   úplnosť   skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zvýrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá veta O.s.p.). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.).

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.),   a   tak   ani   neprislúcha   dovolaciemu   súdu,   aby   prehodnocoval   dôkazy   vykonané súdmi nižších stupňov.

Pokiaľ   žalobca   v   dovolaní   napádal   nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Nesprávne   právne posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dôvodom,   samo   osebe   ale   prípustnosť   dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Pri   skúmaní   prípustnosti   dovolania   žalobcu   bolo   zistené,   že   tento   opravný prostriedok žalobcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., vdovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa žalobcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.»

21.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivýproces,   ktoré   sa   zaručuje   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje lenvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súdmôže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   predobčianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesnépodmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

23. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ideo prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

24.   Ústavný   súd   opakuje,   že   z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môžepreskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdunemajúci oporu v zákone.

26.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnostidovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

27. Otázka posúdenia,   či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej   neprípustnosti   ním   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkamuvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolaciehokonania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvodypodľa § 237 OSP.

29.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciusťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv.Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislostis namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6ods. 1 a čl. 13 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladua aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdovv opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015