znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   MAC TV,   s. r. o., Brečtanová   1,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Petrom   Ďurčekom,   Advokátska kancelária Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 7/2012 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   MAC   TV,   s. r. o.,   Brečtanová   1,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 7/2012 z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na základe riadne a včas podaného (riadneho) opravného prostriedku v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sž 7/2012 domáhala preskúmania zákonnosti (neprávoplatného) rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo „správny orgán“) č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012,   ktorým   sťažovateľke   za   porušenie   povinnosti   v   zmysle   ustanovenia   §   33   ods.   4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.   z.   o   telekomunikáciách   v   znení účinnom v rozhodujúcom   období (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) tým, že v rámci televíznej programovej služby „JOJ“ v období od 10. decembra 2010 do 19. februára 2011 odvysielala 13 reklamných šotov na lieky (13 čiastkových   skutkov   presne   špecifikovaných   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   rady, pozn.),   pričom   pre   krátkosť   dĺžky   zobrazenia   textových   informácií   nezabezpečila,   aby reklama na   lieky   obsahovala   jednoznačnú   a   zrozumiteľnú   výzvu   na   pozorné   prečítanie poučenia   o ich   správnom   použití   obsiahnutého v   písomnej   informácii   pre používateľov pribalenej k lieku (ďalej len „správny delikt“), uložila pokutu v sume 43 147 € v zmysle ustanovenia § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii.

V danej veci rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľky v zmysle ustanovení § 250l   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   účinnom v rozhodujúcom   období   (ďalej   aj   „OSP“)   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sž 7/2012 z 20. marca 2013 tak, že rozhodnutie rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 ako vecne správne potvrdil.   Tento   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   označeným   rozhodnutím   rady nadobudol právoplatnosť 12. apríla 2013.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie označeného základného práva zaručeného ústavou, ako aj označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - porušenie princípu verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci...

Sťažovateľka namieta, že dňa 02.04.2012 doručila Rade, riadnu žiadosť o vytýčenie ústneho pojednávania v spojenej veci 13 správnych konaní, v zmysle ktorej sa dožadovala svojho práva na ústne prerokovanie veci pred Radou.

Rada predmetnú žiadosť zamietla a ústne pojednávanie vo veci nevytýčila, pričom dňa 03.04.2012 vydala rozhodnutie č. RP/14/2012...

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zaujal právny názor, že Rada nebola povinná vo veci nariadiť ústne pojednávanie na prerokovanie správneho deliktu pretože podľa § 21 ods.   1   Správneho   poriadku   nariadenie   ústneho   pojednávania   správnym   orgánom   je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (Zákon o vysielaní tak neustanovuje) alebo ak by sa tým malo prispieť k objasneniu veci.

Najvyšší   súd   mal   za   to,   že   ústne   pojednávanie   by   k   objasneniu   veci   neprispelo, nakoľko správny orgán si skutkové podklady vo veciach zadovážil z úradnej povinnosti a sťažovateľka ostala v správnom konaní s výnimkou jedného konania nečinná...

S týmto právnym názorom sa sťažovateľka nestotožňuje, keďže jej vec je „trestného charakteru“... Zo skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že vo veci samej boli vydané 2 rozhodnutia najvyššieho súdu, nakoľko prvým z nich najvyšší súd prvé rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Z prvého rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn.: 2 Sž/23/2011,   jednoznačne   vyplýva   (a   túto   skutočnosť   potvrdila   aj   Rada   v   rozhodnutí RP/14/2012), že najvyšší súd zrušil svojimi viacerými rozhodnutiami celkovo 13 rozhodnutí Rady a záväzným právnym názorom Radu zaviazal, aby čiastkové útoky pokračovacieho správneho   deliktu   posudzovalo   ako   pokračovací   správny   delikt,   viedla   jedno   konanie a vydala jednu sankciu v súlade s trestnoprávnymi princípmi.

Z uvedenej skutočnosti jednoznačne vyplýva, že konanie voči sťažovateľke po prvom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu sa signifikantne zmenilo, ako sa aj zmenil skutkový stav   veci   a   jeho   právna   kvalifikácia.   Je   teda   jednoznačné,   že ústne   pojednávanie   pred správnym orgánom by jednoznačne prispelo k objasneniu veci vo vzťahu k sťažovateľke, pretože skutkový a právny stav zistený pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sa podstatne zmenil a vyžadoval si „nazeranie“ na vec ako na vec novú...

... Sťažovateľka sa v konaní pred správnym orgánom nemohla vyjadriť k veci ústne, nemala   možnosť   byť   prítomná   pri   vykonávaní   dôkazov   a   nemohla   dôkazy   preskúmať, pretože Rada o ich vykonaní nikdy nevyhotovila zápisnicu.

Princíp   verejnosti,   ústnosti   a   prítomnosti   na   prerokovaní   veci   aspoň   na   jednom stupni v konaní pred správnym orgánom nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak sa verejnosti a ústnosti konania sťažovateľka nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala. Najvyšší súd nebral tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a jeho výklad a aplikácia Správneho poriadku sa javí vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju objektívne nemožno akceptovať (obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). V tejto súvislosti navyše iný senát najvyššieho súdu v obdobných prípadoch zrušil rozhodnutie Rady a vec jej vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/200/2009 z 24. februára 2010 alebo 8 Sž/19/2010 z 03.02.2011).

... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - nevykonanie dôkazov (nevyhotovenie zápisnice)...

Sťažovateľka uvádza, že dňa 20.03.2013 na vytýčenom pojednávaní pred najvyšším súdom   namietala   skutočnosť,   že   Rada   počas   správneho   konania   nikdy   o   vykonaných dôkazoch nevyhotovila riadnu zápisnicu...

V   zmysle   ustanovenia   §   22   ods.   1   Správneho   poriadku,   o   ústnych   podaniach a o dôležitých   úkonoch   v   konaní,   najmä   o   vykonaných   dôkazoch...   správny   orgán   spíše zápisnicu.

...   Rada   v   rozhodnutí   č.   RP/14/2012   síce   tvrdila,   že   sa   s   podkladmi   (dôkazmi) oboznámila, avšak z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo, atď. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo správneho spisu a ani z odôvodnenia predmetného rozhodnutia. Z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica. Uvedená   skutočnosť   je   však   v   priamom   rozpore   s   odôvodnením   predmetného rozhodnutia Rady, z ktorého je zrejmé, že rozhodnutie Rady je postavené na zisteniach, ktoré mohla Rada získať jedine detailným preskúmaním predložených obrazovo-zvukových záznamov z vysielania.

Sťažovateľka   má   za   to,   že   členovia   Rady   sa   s   predmetným   dôkazom,   ktorým   je záznam   z vysielania nijakým spôsobom   priamo   neoboznámili   a tento   nevykonali   a túto skutočnosť namietala na pojednávaní pred najvyšším súdom dňa 20.3.2013.

Vzhliadnutie   obrazovo-zvukového   záznamu   z   vysielania   členmi   Rady   je   možné považovať za špecifickú formu ohliadky podľa ustanovenia § 38 Správneho poriadku... Rada   predmetné   dôkazy   nevykonala,   resp.   o   ich   vykonaní,   ako   dôkazného prostriedku   (ohliadky)   v   rozpore   s   ustanovením   §   22   ods.   1   Správneho   poriadku nevyhotovila zápisnicu...

V tejto súvislosti si sťažovateľka dovoľuje poukázať na Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího   správního   soudu   ČR,   sp.   zn.:   7As/57/2010-82,   z   03.04.2012,   ako   podpornú judikatúru   uznávanej   inštitúcie   v   oblasti   správneho   práva,   konkrétne   aplikovateľnej   na oblasť vysielania a retransmisie...

Neexistenciu   zápisníc   o   vykonaných   dôkazov   vyhodnotil   ústavný   súd   rovnako   za zásah do základného právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy. (III. ÚS/231/2010)

... Zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie - nedodržanie princípu právnej istoty

... So zreteľom na rozsudky najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Sžo/200/2009 z 24. februára 2010 alebo 8 Sž/19/2010 z 03.02.2011) sťažovateľka namieta, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd totiž v tomto prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne totožnej veci bez toho, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní. Argumentácia najvyššieho súdu musí pritom byť spoľahlivým vodidlom pre obdobné situácie aj v budúcnosti.

... najvyšší súd svojim prvým rozhodnutím vo veci zrušil prvé rozhodnutie Rady a vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom... vyslovil svoj záväzný právny názor... všetky činy sťažovateľky posúdiť ako čiastkové útoky jedného pokračovacieho správneho deliktu a za tento uložiť jednu sankciu v súlade s absorbčnou zásadou.

Rada sa však týmto... názorom najvyššieho súdu neriadila, dokonca o jeho správnosti polemizovala v rozhodnutí č. RP/14/2012, v ktorom uviedla, že 14. správny delikt bude posudzovať samostatne, čiže v rozpore so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím v takomto postupe nevidel porušenie práv... Rada sa dôsledne záväzným právnym názorom najvyššieho súdu neriadila ani pri ukladaní   sankcie,   keď   v   rozpore   so   všetkými   zásadami   pre   ukladanie   trestu   uložila sťažovateľke trest kumulatívny, kedy jednoduchou matematikou vynásobila uložené sankcie v zrušených rozhodnutiach počtom správnych konaní (13 x 3.319,- EUR = 43.147,- EUR). Takýto spôsob ukladania trestu je neprípustný a jeho potvrdenie zo strany najvyššieho súdu zasiahlo do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s.r.o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6Sž/7/2012 zo dňa 20.03.2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6Sž/7/2012 zo dňa 20.03.2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 a   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   7/2012 z 20. marca 2013.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že rada (správny orgán) napriek jej žiadosti rozhodla o uložení pokuty za spáchanie (pokračujúceho) správneho deliktu bez ústneho prerokovania   veci,   čím   jej   odňala   možnosť   byť   pri   prerokovaní   veci,   najmä   však   pri vykonávaní   dôkazov   prítomnou,   avšak   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   túto   jej námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú (bod 1). V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka vytýka,   že   rada   o   vykonanom   dokazovaní,   najmä   obrazovo-zvukovými   záznamami z televíznych vysielaní reklamných šotov na lieky (presne špecifikovaných vo výrokovej časti rozhodnutia rady, pozn.) nevyhotovila (nespísala) zápisnicu (bod 2). Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd nepovažoval za porušenie jej práv ani to, že rada nerešpektovala pre ňu inak záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho (skoršom) rozsudku sp. zn. 2 Sž 23/2011 z 15.   februára   2011 o   posudzovaní čiastkových   skutkov   (útokov) sťažovateľky   ako   jedného   (pokračujúceho)   správneho   deliktu   a   o   spôsobe   jeho sankcionovania, keď o „14. čiastkovom skutku“ rozhodla samostatným rozhodnutím (pod č. RP   38/2012),   pričom   sťažovateľke   uložila   pokutu   nesprávnym „kumulatívnym“ spôsobom (bod 3). Nakoniec sťažovateľka vyslovuje svoje presvedčenie o porušení princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva tým, že najvyšší súd v danej veci rozhodol inak ako podľa tvrdenia sťažovateľky v skutkovo a právne obdobných (totožných) veciach najvyšším súdom vedených pod sp. zn. 2 Sžo 200/2009 a sp. zn. 8 Sžo 19/2010, pričom v napadnutom rozsudku odklon svojho (skoršieho) právneho názoru vyjadreného v týchto iných veciach nijako nezdôvodnil (bod 4).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

S   prihliadnutím   na   obsah   týchto   článkov   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že v obidvoch prípadoch ide o záruku prístupu k súdu s tým, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje toto základné právo vo veciach, o ktorých rozhodujú orgány verejnej správy, preto je aj vnímaný   ako   „lex   specialis“   vo   vzťahu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Spoločné   namietanie (kombinácia)   porušenia   týchto   základných   práv   vo   vzťahu   k   tomu   istému   rozhodnutiu všeobecného   súdu   odôvodňuje   aj   ich   spoločné   posúdenie   ústavným   súdom   s náležitým rešpektovaním odchýlok, ktoré sú v nich prítomné.

Účelom   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   je   zabezpečiť   osobám   ústavné   právo   (zákonnú a garantovanú   možnosť)   domáhať   sa   na   príslušnom   orgáne   štátu   pomocou   exaktne stanoveného   procesného   postupu   svojich   práv.   Ústava   garantuje   taktiež   možnosť preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   prostredníctvom   súdneho preskúmavania. Samotné konanie podľa čl. 46 ods. 2 ústavy musí mať charakter súdneho konania,   ktoré   okrem   inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a   nestrannosti   orgánu rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe preskúmavaniu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Účastník konania musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa preskúmavanej zákonnosti (I. ÚS 146/08).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy umožnenie   reálneho   prístupu   každému,   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude   spravodlivo   prerokovaná nezávislým a   nestranným súdom   postupom   ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Najvyšší súd sa po prerokovaní veci na nariadenom pojednávaní vo svojom rozsudku sp. zn. 6 Sžo 7/2012 z 20. marca 2013 s námietkami sťažovateľky vysporiadal okrem iného najmä takto:

„... Pokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada mu odňala právo konať pred správnym orgánom tým, že nevyhovela jeho žiadosti nariadiť ústne pojednávanie vo veci, najvyšší súd nemohol   súhlasiť   ani   s   touto   jeho   námietkou.   Správny   poriadok,   ako   procesný   právny predpis pre predmetné konanie, v § 21 ods. 1 ustanovuje, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci najmä, ak sa tým prispeje k jej objasneniu alebo, ak   tak   ustanoví   osobitný   zákon.   Zákon   o   vysielam   a   retransmisii   neobsahuje   procesné ustanovenia   týkajúce   sa   vedenia   konania,   preto   v   danom   prípade   by   z   toho   dôvodu prichádzalo   do   úvahy   nariadenie   ústneho   pojednávanie   len   vzhľadom   k   povahe   veci a predovšetkým,   ak   by   sa   na   ústnym   pojednávaním   prispelo   k   objasneniu   veci. Zo skutkových okolností vyplývajúcich z obsahu administratívnych spisov však vyplýva, že správny orgán si skutkové podklady vo veciach zadovážil z úradnej povinnosti, vo všetkých trinástich prípadov vyzval navrhovateľa a to aj   opakovane na podanie vyjadrenia veci a navrhnutia dôkazov, pričom navrhovateľ len v jednom z týchto prípadov podal vyjadrenie k veci bez navrhnutia dôkazov. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v priebehu všetkých dvanástich správnych konám nečinný a vo všetkých veciach pasívne pristupoval k celému procesu dokazovania, v tomto štádiu konania návrh na nariadenie ústneho pojednávania možno považovať za účelové s prihliadnutím na to, že v danej veci by nariadenie ústneho pojednávania ani neviedlo k objasneniu veci. Súčasne najvyšší súd dáva do pozornosti, že v jednotlivých   prípadoch   sa   vykonalo   ústne   pojednávame   vo   veci   v   konaniach   súdu o opravnom   prostriedku   navrhovateľa   proti   predchádzajúcim   rozhodnutiam   Rady,   kde navrhovateľ   mal   právo   sa   vyjadrovať   aj   ku   skutkovým   okolnostiam   a   z   rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorými boli predchádzajúce rozhodnutia Rady zrušené a veci jej boli vrátené na ďalšie konanie, nevyplýva, že dôvodom zrušenia predchádzajúcich rozhodnutí Rady bol nedostatočne zistený skutkový stav. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho súdu námietku navrhovateľa, ktorou namietal odňatie možnosti konať pred správnym orgánom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ   navrhovateľ   namietal,   že   v   danom   prípade   žalovaný   správny   orgán postupoval nezákonným spôsobom pri ukladaní sankcie, odvolací súd sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou... Sankcie a postup ich ukladania zákonodarca Rade stanovil v § 64 zákona č. 308/2000 Z. z. s odkazom na správny poriadok (§ 71). Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia   vyplýva,   že   Rada   postupovala   v   intenciách   názoru   najvyššieho   súdu vysloveného   v   zrušujúcich   rozsudkov   a   teda   jednotlivé   porušenia   právnej   povinnosti posudzovala   ako   čiastkové   útoky   pokračujúceho   deliktu   analogicky   v   zmysle trestnoprávnych zásad pre nedostatok právnej úpravy sankcionovania správnych deliktov. V tejto   súvislosti   senát   najvyššieho   súdu   zastáva   názor,   že   i   keď   povinnosťou   Rady   je v prípade   administratívneho   trestania   postupovať   v   zmysle   trestnoprávnych   zásad analogicky,   to   však   vzhľadom   na   charakter   postavenia   Rady   ako   aj   na   charakter administratívneho   trestania   podľa   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   neznamená,   že   Rada   pri posudzovaní porušenia právnej povinnosti a ukladaní sankcie za takéto porušenie postupuje priamo podľa trestnoprávnej úpravy (Trestného poriadku a Trestného zákona).

Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie právnej   povinnosti   vysielateľa   a   na   základe   správnej   úvahy   uložiť   zákonom   dovolenú sankciu.   Súd   je   oprávnený   v   rámci   súdneho   prieskumu   posúdiť   len,   či   správny   orgán nevybočil so správnej úvahy zákonom predpokladanej. Zákonodarca v právnej norme § 67 ods.   5   písm.   a/   zákona   o   vysielaní   a   retransmisie   ustanovuje,   že   Rada   uloží   pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby... od 3 319 eur do 165 969 eur... ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu. Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za pokračujúci správny delikt pokutu vo výške 43 147 euro... Rada uložila navrhovateľovi pokutu na dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby... senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty určila v rozsahu správnej úvahy zákonom dovolenej. Možno súhlasiť s argumentáciou Rady že, tým že predmetný administratívny delikt pozostával z trinástich čiastkových útokov, táto skutočnosť   zvyšuje   jeho   závažnosť,   a   preto   aj   sankcia   za   pokračujúci   správny   delikt pozostávajúci   z   viacerých   čiastkových   útokov   musí   byť   vyššia   ako   sankcia   uložená   za samostatný   správny   delikt.   Pokiaľ   sa   i   javí   postup   Rady   pri   určení   výšky   sankcie... netradičný, nie je však možné takto určenú výšky sankcie považovať v rozpore so zásadami správneho trestania a ani v rozpore s absorpčnou zásadou. Pri ukladaní úhrnného trestu uvedeným postupom Rada postupovala v súlade s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn. 2 Sž/27/2011, v ktorom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval, že zákon nedáva možnosť Rade uložiť pokutu za každý jednotlivý odvysielaný reklamný šot. Taktiež svojím   rozhodnutím   Rada   nevybočila   z   judikatúry   najvyššieho   súdu,   keď   najvyšší   súd v rozhodnutí sp. zn. 8 Sž/28/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, konštatoval, že pri súbehu viacerých správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť analógie legis to znamená absorpčnú zásadu. Vychádzajúc zo skutkových zistení v danom prípade je zrejmé, že navrhovateľ sa všetkými trinástimi skutkami kladenými mu za vinu preskúmavaným rozhodnutím dopustil porušenia povinnosti ustanovenej v paragrafe 33 ods. 4 písmena a/ zákona č. 308/2000 Z. z. a za porušenie ktorej povinnosti zákonodarca ustanovuje uloženie pokuty vo výške určenej v § 67 ods. 5 písm. a/. Najvyšší súd súhlasí s názorom Rady, že pri určení výšky uloženej pokuty je potrebné prihliadať na skutočnosť, že predmetný delikt bol tvorený trinástimi čiastkovými útokmi, čo zvyšuje jeho závažnosť, a preto pri určení výšky pokuty podľa právnej normy stanovujúcej rovnakú sadzbu pokuty za jednotlivé čiastkové útoky, je potrebné vychádzať z rozsahu zákonom stanovenej sadzby pokuty, pričom na ďalšie čiastkové útoky sa prihliada ako na priťažujúcu okolnosť. Odvolací   súd   sa   taktiež   nemohol   stotožniť   s   názorom   navrhovateľa,   že   Rada   sa náležité neriadila právnym názorom vysloveným v zrušujúcich rozhodnutiach, pretože bolo zrušených   celkovo   14   rozhodnutí,   avšak   Rada   napadnutým   rozhodnutím   rozhodla   len o 13 čiastkových   útokoch   a   o   14   správnom   delikte   rozhodla   samostatným   rozhodnutím zn. RP 38/2012. Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielam a retransmisie. Pokiaľ teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisie nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore s názorom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcich rozhodnutiach, s poukazom na to, že najvyšší súd zrušil predchádzajúce rozhodnutia Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania a v rôznych časových úsekoch...

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody uvedené v jeho opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné, a   ktorou   namietal   nezákonnosť   rozhodnutia   Rady   z   dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti, pretože v   správnom   konaní   zn.   254/PLO/O/2097/2011   sa vykonala   rekonštrukcia   spisu, najvyšší súd nemohol na túto námietku prihliadnuť, pretože navrhovateľ ňou rozšíril dôvody nezákonnosti namietané v opravnom prostriedku po uplynutí zákonnej lehoty ustanovenej v § 250m ods. 2 O.s.p., keďže navrhovateľ môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle § 250h ods. 1 O.s.p. v spojení s 2501 ods. 2 O.s.p. Vzhľadom   na   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil...“

V   zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) a ústavného   súdu   treba   pojmy   „trestné   obvinenie“   a   „práva   alebo   záväzky   občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne od   ich   definovania   vo   vnútroštátnom   právnom   poriadku   členských   štátov   dohovoru. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP, dospel ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania vo veci sťažovateľky bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. 2. 1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. 8. 1997; III. ÚS 341/07).

1. Ústavný   súd   však   nemá v okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého nenariadením ústneho prerokovania veci   radou   sťažovateľke nebola odňatá   možnosť   konať pred správnym orgánom.   Tento záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu v podstatnej časti opierajúceho o rozhodnutie rady   totiž   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti   nesprístupnenia   zápisníc   o   hlasovaní   a   §   49,   §   53,   §   54,   §   56   až §   68 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom v rozhodujúcom období.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon.

Najvyšší súd sťažovateľkou namietaný postup rady s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s ustanovením § 21 ods. 1 Správneho poriadku   ústavne   súladným   spôsobom   odôvodnil,   keď   ustálil,   že   (osobitný)   zákon o vysielaní a retransmisii nariadenie ústneho pojednávania rade neukladá, nevyžaduje si to ani   povaha   veci,   a   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol   aj   postup,   akým   dospel k názoru, že nariadenie ústneho pojednávania by neprispelo ani k jej ďalšiemu objasneniu.

Pokiaľ teda najvyšší súd, vychádzajúc z tej okolnosti, že rada sťažovateľku pred vydaním   rozhodnutia   č.   RP   14/2012   z   3.   apríla   2012   vo   všetkých   pôvodne   trinástich samostatne vedených veciach (prípadoch), resp. ohľadne všetkých 13 čiastkových skutkov, (vopred) písomne riadne a včas vyzvala na vyjadrenie a na podanie prípadných ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, avšak sťažovateľka možnosť vyjadrenia využila iba v súvislosti s jedným čiastkovým skutkom, t. j. čo sa týka ďalších čiastkových skutkov, túto možnosť nevyužila, dôsledkom čoho rada jej žiadosti o nariadenie ústneho prerokovania veci z 2. apríla 2012 podanej v záverečnom štádiu konania [zákonná 3-mesačná lehota na rozhodnutie počítaná odo dňa doručenia (zrušujúceho) rozhodnutia najvyššieho súdu začala rade   plynúť   ešte   12.   januára   2012   (ustanovenie   §   64   ods.   7   zákona   o   vysielaní a retransmisii),   pozn.]   pre   jej   účelovosť   nevyhovela,   námietku   sťažovateľky   o   odňatí možnosti   konať   pred   správnym   orgánom   nepovažoval   sa   opodstatnenú,   je   tento   názor ústavne plne akceptovateľný.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neuskutočnenie ústneho pojednávania v konaní pred radou (správnym orgánom) nespôsobuje ujmu požiadavkám podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   spočívajúcim   v   zachovaní   princípu   ústnosti,   verejnosti   a   prítomnosti   na prerokovaní veci. Správny orgán, akým bola v tomto konkrétnom prípade rada ako orgán výkonnej moci štátu, totiž nespĺňal a nespĺňa atribúty nestranného a nezávislého súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Verejné prerokovanie trestného obvinenia, resp. uskutočnenie ústneho pojednávania pred takýmto orgánom, preto nemôže naplniť čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý zaručuje takéto prerokovanie pred nestranným a nezávislým súdom (argumetum a simili PL. ÚS 12/97).

Absenciu nezávislého súdu, ktorý by preskúmal správne rozhodnutie, skonštatoval ESĽP   aj   v   rozsudku   z   2.   septembra   1998   v   prípade   Lauko   proti   Slovenskej   republike č. sťažnosti 26138/95. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí uviedol, že napriek tomu, že zverenie úlohy stíhať a trestať priestupky správnym orgánom nie je s dohovorom nezlučiteľné,   dotknutá   osoba   musí   mať   možnosť   nechať   rozhodnutie   prijaté   proti   nej preskúmať súdom, ktorý spĺňa záruky čl. 6 ods. 1 dohovoru. V predmetnom prípade však sťažovateľ (Lauko) na rozdiel od prípadu sťažovateľky nemal možnosť nechať preskúmať rozhodnutia správnych orgánov nezávislým a nestranným súdom, a teda z tohto dôvodu nebolo rešpektované jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Obdobne rozhodol ESĽP aj rozsudkom z 2. 9. 1998 vo veci Kadubec proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95.

Zároveň však ESĽP uviedol, že prerokovanie priestupkov (a analogicky potom aj správnych   deliktov)   správnymi orgánmi   nie je   v   rozpore   s   dohovorom,   ak rozhodnutia správnych orgánov je možné preskúmať súdom, ktorý napĺňa znaky čl. 6 dohovoru, teda je nestranný, nezávislý a zriadený zákonom.

V zmysle ustanovenia § 250q ods. 2 OSP o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.

V zmysle ustanovenia § 250j ods. 5 OSP vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 môže súd rozhodnúť rozsudkom... o peňažnej sankcii, ak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že... o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán. Rozsudok súdu nahrádza rozhodnutie správneho orgánu...

V zmysle ustanovenia § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol...   o   uložení   sankcie,   súd   pri   preskúmavaní   tohto   rozhodnutia   nie   je   viazaný skutkovým   stavom   zisteným   správnym   orgánom.   Súd   môže   vychádzať   zo   skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   vtedajší   právny   zástupca   sťažovateľky   osobne zúčastnil ústneho verejného pojednávania nariadeného najvyšším súdom na 20. marec 2013 (samotná sťažovateľka sa pojednávania nezúčastnila napriek tomu, že na toto pojednávanie bola   riadne   a   včas   predvolaná,   pozn.),   mal   možnosť   v   jej   mene   nielenže   sa   vyjadriť ku všetkým   okolnostiam   veci,   čo   aj   využil,   ale   tiež   aj   podávať   návrhy   na   vykonanie dokazovania   vrátane   návrhu   na   opakovanie   alebo   doplnenie   dokazovania   prehratím rozhodujúcich obrazovo-zvukových záznamov, čo však už nevyužil, resp. najvyššiemu súdu bezprostredne pred vyhlásením dokazovania za skončené oznámil, že nemá žiadne ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvody, pre ktoré ústavný súd v danej veci dospel k záveru,   že   táto   bola   prerokovaná   verejne,   ústne   a   pri   plnom   rešpektovaní   práva sťažovateľky   byť   osobne   prítomnou   na   jej   prerokovaní   nezávislým   a   nestranným (najvyšším)   súdom   s neobmedzenou   právomocou   na   jej   preskúmanie   po   právnej   aj skutkovej stránke, t. j. s plnou jurisdikciou.

2. Sťažovateľka tiež vytýka, že rada o vykonanom dokazovaní, najmä obrazovo-zvukovými záznamami z televíznych vysielaní reklamných šotov, nevyhotovila (nespísala) zápisnicu, pričom túto námietku mala vzniesť až v priebehu konania na najvyššom súde, resp. na pojednávaní vo veci samej 20. marca 2013.

Podľa zistenia ústavného súdu z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom v danej veci sťažovateľky na najvyššom súde 20. marca 2013 však nijako nevyplýva, že by bola sťažovateľka, resp. jej vtedajší právny zástupca, ktorý bol na tomto pojednávaní osobne prítomný, takúto námietku bol vzniesol.

Vychádzajúc z uvedeného je potom celkom logické, že ak sťažovateľka, resp. jej vtedajší právny zástupca, námietku spočívajúcu v nevyhotovení zápisnice radou (správny orgánom) o vykonanom dokazovaní ani nevzniesla, nemožno najvyššiemu súdu vytýkať, že sa s touto „námietkou“ v napadnutom rozsudku nevysporiadal.

V danej súvislosti ústavný súd už iba pre úplnosť veci s poukazom na ustanovenie § 250l   ods.   2   OSP za   primeraného   použitia   ustanovenia   §   250h   ods.   1   OSP   v   spojení s ustanovením 250j ods. 1 a 2 OSP pripomína, že navrhovateľ (sťažovateľka) môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť iba v lehote na podanie opravného prostriedku, pričom   (najvyšší)   súd   je   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   (rady)   povinný preskúmať iba   v   rozsahu   a z   dôvodov   uvedených   v   opravnom   prostriedku,   t. j.   v   jeho medziach.

Inými slovami, ak by aj bola sťažovateľka svoju už uvedenú námietku, tak ako to tvrdí v sťažnosti, vzniesla na pojednávaní konanom na najvyššom súde 20. marca 2013, keď zákonná lehota na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 už zjavne uplynula, najvyšší súd by na túto jej námietku zrejme nebol prihliadol (pozri časť odôvodnenia napadnutého rozsudku na s. 12 vo vzťahu k námietkam vzneseným sťažovateľkou až na pojednávaní).

3. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky spočívajúcou v tom, že rada údajne nerešpektovala záväzný právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jej (skoršom) rozsudku sp. zn. 2 Sž 23/2011 z 15. februára 2011,   podľa   ktorého čiastkové   skutky sťažovateľky treba [na základe analogie legis za primeraného použitia ustanovenia § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Trestný zákon“), pozn.] posudzovať ako   jeden   (pokračujúci)   správny   delikt,   keď   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   o   jej „14. čiastkovom skutku“ rozhodla samostatným rozhodnutím pod č. RP 38/2012, resp. tento považovala už za iný správny delikt.

Ústavný súd tu predovšetkým podotýka, že predmetom súdneho prieskumu v rámci výkonu   správneho   súdnictva   v   zmysle   ustanovení   piatej   časti   tretej   hlavy   Občianskeho súdneho poriadku v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 7/2012 bolo rozhodnutie   rady   č.   RP   14/2012   z 3.   apríla   2012,   ktorým   rozhodla   o   (pokračovacom) správnom   delikte   pozostávajúceho   iba   z   13   čiastkových   skutkov   sťažovateľky,   pričom najvyšší súd v medziach opravného prostriedku sťažovateľky zákonnosť tohto rozhodnutia, a tým súčasne jeho predmet v celom rozsahu preskúmal.

Zároveň   ústavný   súd   poznamenáva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sž 23/2011   z   15.   februára   2012,   ktorým   bolo   zrušené   (pôvodné)   rozhodnutie   rady č. RP 45/2011 zo 7. júna 2011 vydané v konaní vedenom pod č. 131-PLO/O-1243/2011, sa týka   práve   jedného   z   tých   13   čiastkových   skutkov,   ktoré   podľa   rozhodnutia   rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 predstavujú jeden (pokračovací) správny delikt. Z uvedeného vyplýva, že už uvedený právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozsudku sp. zn. 2 Sž 23/2011 z 15. februára 2012 vo vzťahu k tomu čiastkovému skutku sťažovateľky, ktorého sa týkal, zjavne radou a následne aj najvyšším súdom rešpektovaný bol.

Okrem   toho   podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozhodnutie   rady   č.   RP   038/2012 z 10. júla   2012,   ktorým   mala   samostatne   rozhodnúť   o „14.   čiastkovom   skutku“ sťažovateľky,   bolo   na   základe   ňou   podaného   opravného   prostriedku   takisto   podrobené súdnemu prieskumu, pričom najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 19/2012 z 24. apríla 2013 toto rozhodnutie rady ako vecne správne potvrdil. Napokon ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 441/2013-15 z 26. septembra 2013 sťažnosť sťažovateľky podanú podľa čl. 127 ústavy proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 19/2012 z 24. apríla 2013 odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V zmysle ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.

V zmysle ustanovenia § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby... od 3 319 eur do 165 969 eur..., ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie, vrátane reklamy a telenákupu.

Najvyšší súd sa riadne a logicky vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa výšky uloženej pokuty a spôsobu jej určenia, pokiaľ s poukazom na ustanovenie § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii ustálil, že rada (správny orgán) postupovala v   medziach   správnej   úvahy,   keď   za   (pokračujúci)   správny   delikt   pozostávajúci z 13 čiastkových skutkov, ktorá okolnosť podstatným spôsobom zvyšovala jeho závažnosť, berúc tiež do úvahy ďalšie zákonné hľadiská v zmysle ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe analogie legis (iba) za primeraného použitia zásad ukladania trestov platných v trestnom práve v rámci zákonnej sadzby v rozmedzí od 3 319 € do 165 969 € jej uložila zjavne nie neprimeranú pokutu vo výške 43 147 €.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že keďže administratívne sankcionovanie má trestnoprávny charakter,   treba pri   mlčaní zákona analogicky   vychádzať z predpisov trestného práva (Trestný zákon), pričom treba mať na zreteli primeranosť ich použitia aj pri spôsobe   určovania   sankcie   (pokuty)   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   toho-ktorého prípadu.

Keďže, ako to aj z odôvodnenia   napadnutého rozsudku   najvyššieho súdu   zrejme vyplýva, pri určení výšky pokuty (43 147 €) boli zohľadnené zákonné hľadiská v zmysle ustanovenia § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, podporné (pomocné) využitie matematickej metódy zo strany rady (správneho orgánu) pri určení presnej výšky pokuty spôsobom vynásobenia jej minimálnej možnej sumy, t. j. sumy predstavujúcej dolnú hranicu jej zákonnej sadzby (3 319 €), počtom čiastkových skutkov tvoriacich (pokračujúci) správny delikt   (13)   podľa   názoru   ústavného   súdu   samo   osebe   nepopiera   naplnenie   príslušných sankčných ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii v súlade s ich obsahom, zmyslom a účelom.

4. V závere sťažnosti sťažovateľka vyslovuje svoje presvedčenie, že k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nijako nezdôvodnil, z akých dôvodov rozhodol inak ako podľa názoru sťažovateľky v skutkovo a právne obdobných právnych veciach vedených na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžo 200/2009 a sp. zn. 8 Sžo 19/2010, čím malo dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty.

V   danej   súvislosti   ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   predmetom   konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 7/2012 bol iba súdny prieskum rozhodnutia rady č. RP 14/2012 z 3. apríla 2012 týkajúceho sa sťažovateľky, ktoré, resp. závery ktorého najvyšší súd z hľadiska dodržania zákonnosti aj preskúmal (pozri už uvedené). Skutočnosť, že najvyšší súd v iných veciach ako ústavným súdom preskúmavanej veci eventuálne zaujal odlišné stanovisko, pričom tieto iné (dve) rozhodnutia, a to rozsudok sp. zn. 2 Sžo 200/2009 z 24. februára 2010 a rozsudok sp. zn. 8 Sžo 19/2010 z 3. februára 2011, neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených   v   týchto   iných   veciach,   takže   takéto   rozhodnutia   v   iných   veciach (správnych deliktov) nie sú tak pre najvyšší súd ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Na   základe   už   uvedených   skutočností   (v   bodoch   1   –   4)   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky   ako   celok   proti   napadnutému   rozsudku   najvyššieho   súdu   už   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a že rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   o   trovách   konania   je   viazané na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014