znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   H.,   t.   č.   vo výkone   trestu   L.,   a Z.   K.,   H.,   t. č. vo výkone   trestu   L.,   zastúpených   advokátom   JUDr. L.   C.,   R.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 a jeho uznesením z 26. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a Z. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2009 doručená sťažnosť M. L., H., t. č. vo výkone trestu L., a Z. K., H., t. č. vo výkone trestu L. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 a jeho uznesením z 26. januára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   T   7/2003   z 15.   novembra   2005   uznaní   vinnými z trestných činov vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a j) v tom čase účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a porušovania   domovej   slobody   podľa   §   238   ods.   1   a   3   Trestného   zákona   spáchaných formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, za čo boli odsúdení na trest odňatia   slobody   v trvaní   15,   resp.   12   rokov   so   zaradením   do   III. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali odvolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007 zamietol.

Sťažovatelia   napokon   v ich   trestnej   veci   podali proti   uzneseniu   najvyššieho súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktoré však najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 uznesením z 26. januára 2009 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd uznesením z 26. januára 2009 porušil ich základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že ich dovolanie „bezdôvodne   odmietol“,   a zároveň   svojím   postupom   v dovolacom   konaní   porušil   ich základné práva zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že konal so zbytočnými prieťahmi, a navyše nerozhodol na verejnom zasadnutí v ich prítomnosti.

Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedli:„Máme za to, že čl. 46/1 Ústavy SR každému zaručuje právo, aby sa mohol domáhať ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom nás porušovateľ o toto naše právo pripravil tým, že naše podanie bezdôvodne odmietol. Sme presvedčení o tom, že opodstatnenosť nami podaného dovolania nepochybne vyplýva zo samotného dovolania, kde   jeho   prípustnosť   podrobne   rozoberáme,   na   ktorý   rozbor   týmto   v   celom   rozsahu odkazujeme. Nazdávame sa, že k vydaniu tohto rozhodnutia došlo preto, lebo súd dlho nekonal a my sme si ho dovolili urgovať a následne sa naň aj sťažovať pre prieťahy v konaní.   Podotýkame,   že   citované   uznesenie   -   hoci   je   datované   skôr,   ako   nami   podaná sťažnosť - bolo nám neskôr doručené. Keď sme sa zmienili o prieťahoch v konaní žiada sa poznamenať, že NS SR o dovolaní nekonal vôbec 1 rok od jeho podania a len po našej urgencii   nám   oznámili,   že   termín   verejného   zasadnutia   bol   vytýčený   na   15.   12.   2008. Nevieme prečo, ale súd nás vôbec neinformoval o tom, že prečo nerozhodol v uvedený deň, ani nás neupovedomil o ďalšom termíne, len nám doručil citované uznesenie. Zastávame názor, že v uvedenom konaní bolo porušené naše právo zakotvené v čl. 48/2 Ústavy SR, pretože   súd   nerozhodol   o veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Naviac   si   myslíme,   že   bolo porušené i naše právo na verejné prejednanie veci a v našej prítomnosti vyplývajúce z toho istého ustanovenia Ústavy.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 a uznesením z 26. januára 2009 porušil ich základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, predmetné uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, sťažovateľom prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po   4 000   €   a prizná   im   náhradu   trov   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 2/2008 a jeho uznesením z 26. januára 2009.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   z 26.   januára   2009,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov   proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Z   obsahu   dovolania   oboch   obvinených   vyplýva,   že   vyčítajú   prvostupňovému i druhostupňovému súdu, že nezohľadnili ich obhajobu, že sa žalovaného skutku nedopustili, že súdy odlišne hodnotili dôkazy od ich predstáv, pretože za vierohodné považovali tie, ktoré   naopak   obaja   obvinení   považujú   za   nevierohodné,   najmä   pokiaľ   išlo   o   dôkaz porovnávaním   pachových   stôp   a   dôkaz   výsluchom   svedkyne   M.   G.   a   že   bolo   treba vykonávať ešte ďalšie dôkazy tak, ako sa naznačuje v dovolaniach.

Z uvedeného potom vyvodzovali existenciu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h), písm. i), písm. j) Tr. por. (...)

Z dodatku dovolania podaného obvineným Z. K. vyplýva, že dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. má byť to, že nebola vykonaná na dôkaz ich   pravdovravnosti   skúška   na   detektore   lži   a   nebol   zadovážený   v   tomto   smere   ani psychologický posudok.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. má spočívať v tom, že dôkazy výsluchom svedkyne M. G. a porovnávaním pachových stôp boli vykonané nezákonným spôsobom, lebo boli vykonštruované policajnými orgánmi.

Napokon dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., podľa obvineného Z.   K., malo byť to,   že za predpokladu,   že skutkový stav je v odsudzujúcom rozhodnutí správne   ustálený   a   poškodenú   zavraždil   obvinený   M.   L.,   u   neho   mala   byť   použitá   iná právna kvalifikácia skutku a naznačuje pokus trestného činu krádeže.

Tieto   dovolacie   námietky   sú   v   podstate   polemikou   s   tým   ako   prvostupňový   súd hodnotil dôkazy, prečo ich považoval za postačujúce na ustálenie skutkového stavu a čo z nich vyvodil. Podstatnú časť námietok uvedených v dovolaní uvádzali obvinení v riadnych opravných prostriedkoch v predchádzajúcich štádiách konania. So všetkými sa zaoberal odvolací súd, ktorý sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Zdôrazniť treba tú časť ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., že správnosť a úplnosť   zisteného   skutku   dovolací   súd   nemôže   skúmať   ani   meniť.   Dovolanie   ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu súdu nemôže slúžiť na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Z   tohto   zákonného   imperatívu   vychádzal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako dovolací súd, aj v prejednávanom prípade. Vychádzal z toho, že skutok, pre ktorý boli obvinení uznaní za vinných, bol úplne a správne zistený a nemohol tento skutok nijako meniť. Z pohľadu ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. mohol sa zaoberať len tým, či takto   zistený   a   ustálený   skutok,   ako   je   uvedený   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   bol   z hľadiska ustanovení Trestného zákona správne posúdený. Toto posúdenie skutku súdom prvého   stupňa,   s ktorým sa   stotožnil odvolací   súd,   zodpovedá   zákonu aj podľa   názoru päťčlenného senátu dovolacieho súdu.

Preto nemožno považovať za oprávnené námietky v dovolaniach vo vzťahu k tomu, že skutok nebol správne ustálený, z dôvodu, že súdy nesprávne hodnotili dôkazy alebo že mali vykonať ešte ďalšie.

Právo na obhajobu obvinených nemôže byť porušené tým, že súd, vychádzajúc zo zásady   voľného   hodnotenia   dôkazov,   hodnotí   dôkazy   ináč   než   je   predstava   obvineného alebo   inej   strany   v   konaní.   Obvinení   mali   v   plnej   miere   v   rámci   trestného   konania zabezpečené právo na obhajobu. V tomto smere sa nezisťuje, že by zásadným spôsobom bolo toto právo na obhajobu porušené. Ak sa nevykonal dôkaz podrobením sa skúške na polygrafe,   tzv.   detektore   lži,   lebo   sa   to   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   ani   súdmi nepožadovalo, nešlo o zásadné porušenie práva na obhajobu. Je treba poznamenať, že výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe, nemožno v trestnom konaní použiť ako dôkaz, pretože   podstatou   takého   vyšetrenia   je   výsluch   obvineného   ku   skutočnostiam,   ktoré   sa týkajú   trestného   činu,   avšak   v   trestnom   konaní   možno   použiť   len   tie   poznatky,   ktoré obvinený   poskytol   v   súlade   s   ustanoveniami   §   121   a   nasl.   teraz   účinného   Trestného poriadku, resp. v danej veci vzhľadom na čas konania, v súlade s ustanoveniami § 91 a nasl. Tr. por. účinného do 1. januára 2006.

V rámci voľného hodnotenia dôkazov, je vecou súdu zvážiť aj to, či existujúci súhrn dôkazov je alebo nie je postačujúci pre skutkové a právne závery, a teda aj to, či má alebo nemá   nariadiť   znalecké   dokazovanie   z   odboru   zdravotníctva,   odvetvia   psychológie, zamerané   na   tie   otázky,   ktoré   naznačovali   obvinení,   pokiaľ   sa   týka   zisťovania   ich pravdovravnosti. Pokiaľ to súdy nepovažovali za potrebné, lebo v konečnom dôsledku sami musia zhodnotiť, čo z údajov obvinených možno považovať za zodpovedajúce skutočnosti a čo nie, nemožno to považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu.

Súdy   sa   opakovane   zaoberali   otázkou   zákonnosti   vykonania   dôkazov   výsluchom svedkyne   M.   G.   a   postupom   pri   vykonávaní   odberu   a   porovnávania   pachových   stôp. Dovolací   súd   nezisťuje,   že   by   tieto   dôkazy   boli   získané   nezákonným   spôsobom.   Ide   v podstate   tiež   len   o   otázku   hodnotenia   dôkazov,   pretože   v   predchádzajúcom   konaní,   po zrušení   pôvodných   rozhodnutí   prvostupňového   súdu,   sa   preukázalo,   že   postup   pri vykonávaní týchto dôkazov v prípravnom konaní bol správny. Z toho, že inú relevanciu týmto dôkazom kládli prvostupňový i druhostupňový súd pri napadnutom rozhodnutí, než sú obhajobné   hodnotenia   týchto   dôkazov   obvinenými,   neznamená,   že   sú   nezákonné   a nezakladá to dovolací dôvod podľa písmena g) ods. 1 § 371 Tr. por.

Pokiaľ aj v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu boli uvádzané výhrady vo vzťahu k dôkazu výsledkami vyhodnotenia pachových stôp, bolo jasne naznačené, že nemožno z nich vychádzať vtedy, pokiaľ by mali byť jediným dôkazom, nie však to, že by absolútne taký dôkaz nebol použiteľný, pokiaľ bol získaný zákonným spôsobom. Postup pri odoberaní   týchto   stôp   i   odoberania   vzoriek   pachových   stôp   bol   preverovaný   v   rámci súdneho   konania.   Znalcom   bolo   preukázané   dodržanie   metodických   pokynov   pri   tomto postupe.   Nebolo   zistené,   že   by   v   rozpore   s   Trestným   poriadkom   boli   odoberané porovnávacie vzorky pachových stôp od obvinených, čo by inak vylučovalo použitie takého dôkazu. Zároveň je zrejmé už z rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, že pachové stopy neboli ojedinelým dôkazom, o ktorý bol opretý výrok o vine, ale že tento dôkaz zapadal do série nepriamych dôkazov tvoriacich ucelenú reťaz.

Súdy oboch stupňov dostatočne jasne zdôvodnili v čom spočívalo spoločné konanie oboch obvinených a prečo skutok posudzovali ako spolupáchateľstvo na obidvoch trestných činoch, pre ktoré boli obvinení uznaní za vinných. Krajský súd to podrobne rozviedol a odvolací súd sa s tým stotožnil. K tomu treba len poznamenať, že o spáchame trestného činu spoločným konaním ide aj vtedy, keď jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe nenapĺňajú konanie zakladajúce skutkovú podstatu trestného činu, ale vo svojom súhrne také konanie predstavujú.

Preto   keď   po   vzájomnej   dohode,   ktorá   nemusela   byť   ani   výslovná,   stačila konkludentná,   pri   ktorej   každý   spolupáchateľ   aspoň   vie   o   možnosti,   že   jeho   konanie   i konanie ďalšieho spolupáchateľa smeruje k spáchaniu trestného činu spoločným konaním a každý z nich je pre taký prípad s tým uzrozumený, obvinení kráčali spolu na miesto činu, ozbrojení a v rukaviciach a na mieste činu jeden z nich, v danom prípade obvinený M. L., udieral poškodenú zjavne surovým spôsobom, čo viedlo k jej bezprostrednej smrti a potom došlo k vniknutiu do domu poškodenej a jeho prehľadaniu s cieľom odcudzenia peňazí alebo vecí, nemôže byť konanie obvineného Z. K. na základe daného skutku kvalifikované len ako pokus trestného činu krádeže. Z toho dôvodu neobstojí jeho tvrdenie v dovolaní, že je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Za   spáchaný   trestný   čin   bol   obvineným   uložený   taký   druh   trestu,   ktorý   zákon pripúšťa a obom bol uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Keď vo veci rozhodoval   prvostupňový   súd,   nebol   ešte   účinný   nový   Trestný   zákon   č.   300/2005.   Ten nadobudol účinnosť až 1. januára 2006 a krajský súd vo veci rozhodoval 15. novembra 2005   a   nie   až   po   nadobudnutí   účinnosti   nového   Trestného   zákona,   ako   sa   uvádza   v dovolaní. Odvolací súd posudzoval vec v čase, keď už bol účinný nový Trestný zákon. Z hľadiska časovej pôsobnosti trestných zákonov bolo použitie predchádzajúceho Trestného zákona č. 140/1961 Zb. pre obvinených v danej veci ako celok priaznivejšie. Ustanovenie § 2 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 sa vzťahuje iba na druh trestu, nie na spôsob jeho výkonu. Iba ochranné opatrenie sa v zmysle § 2 ods. 3 v súčasnosti účinného Trestného zákona ukladá podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje. Preto ani pokiaľ ide o zaradenie obvinených na výkon trestu do tretej nápravnovýchovnej skupiny, nevykazuje napadnuté rozhodnutie také pochybenie, ktoré by zakladalo dovolací dôvod poľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. Napadnuté rozhodnutie v tomto   smere   nevyznieva   v   neprospech   obvinených   a   nemôže   robiť   problém   ani   pri samotnom výkone trestu.   Na   takéto   situácie pamätá   ustanovenie §   438 ods.   1 Tr.   zák. účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého ak sa v tomto zákone uvádza ústav na výkon trestu minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia, rozumie sa tým prvá, druhá alebo tretia nápravnovýchovná skupina ustanovená podľa doterajších predpisov. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   odvolací   súd,   napadnutým   uznesením zamietol   odvolania   oboch   obvinených   podľa   §   256   Tr.   por.   ako   nedôvodné.   Nešlo   o situáciu, že by odvolací súd zamietol odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, čo by opodstatňovalo dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. j) Tr. por. Taký dovolací dôvod v danom prípade nejestvuje. (...)“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 15/2006 z 24. júla 2007 odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   základné   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľov   „bezdôvodným odmietnutím“ ich mimoriadneho opravného prostriedku, ako to vo svojej sťažnosti tvrdia. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu   iba v prípade,   ak by ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľov,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom v dovolacom   konaní   porušil   ich   základné   právo   na   verejné   prerokovanie   veci   v ich prítomnosti (čl. 48 ods. 2 ústavy), ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou poznamenáva, že postup   všeobecného   súdu   v   súlade   s   procesnými   predpismi   nemôže   byť   porušením ústavných práv (napr. I. ÚS 17/98, I. ÚS 94/05).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľov bolo odmietnuté podľa   §   382   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   podľa   ktorého   dovolací   súd   na   neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Ako   vyplýva   zo   znenia   citovaného   ustanovenia,   najvyšší   súd   postupoval   presne v jeho   intenciách.   Opačným   postupom   by   sa   najvyšší   súd   odchýlil   od   jasného a jednoznačného znenia § 382 Trestného poriadku.

Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   k záveru,   že   medzi   sťažovateľmi   tvrdeným porušením ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (prejednanie veci v ich prítomnosti)   a označeným   postupom   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   neexistuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie ich sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ďalšou námietkou, ktorú sťažovatelia uviedli, bolo tvrdenie o porušení základného práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   V 2/2008 „nerozhodol   o veci   bez   zbytočných prieťahov“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na najvyššom súde právoplatne skončené 26. januára 2009 vydaním uznesenia sp. zn. 1 Tdo V 2/2008. Sťažovatelia sa na ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním   z   15.   marca   2009   (doručeným ústavnému súdu 18. marca 2009), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na najvyššom súde, ktorý sťažovatelia označili za „porušovateľa základného práva“, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný súd z racionálnych dôvodov nemohol v tejto súvislosti akceptovať tvrdenie sťažovateľov, že „citované uznesenie - hoci je datované skôr, ako nami podaná sťažnosť - bolo   nám   neskôr   doručené“,   pretože   to   nespochybňuje   záver   o tom,   že   v čase   písania sťažnosti ústavnému súdu sťažovatelia mali vedomosť o skončení dovolacieho konania.Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovatelia   sa   v predmetnej   veci domáhali ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   a o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľov (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti už nemusel zaoberať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009