znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 CoE 52/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2007 doručená a 15. marca 2007 doplnená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9   CoE 52/05 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že:„(...)

-   dňa   16.   marca   2005   podal   som   prostredníctvom   Okresného   sudu   Bratislava   I odvolanie   vo   veci   E   466/95   (výkon   súdneho   rozhodnutia   na   základe   rozsudkov   súdov všetkých   stupňov   až   o   Najvyšší   sud   Slovenskej   republiky,   na   základe   ktorých   bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky povinné zaradiť ma do pracovného pomeru na základe zákona o mimosúdnych rehabilitáciách z roku 1991 a na základe predchádzajúcej politickej rehabilitácie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky z júna 1990),

- dňa 30. novembra 2005 odvolací Krajský sud v Bratislave vo veci 9 CoE 52/05 rozhodol o vrátení súdneho spisu Okresnému súdu Bratislava I bez rozhodnutia o odvolaní z toho dôvodu, aby prvostupňový súd rozhodol o žiadosti žalobcu - navrhovateľa o žiadosti o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   určení   zástupcu   z   radov   advokátov,   spis   zaslal dotknutý Krajský sud v Bratislave Okresnému súdu Bratislava I dňa 18. decembra 2005 – k tomu ako sťažovateľ poznamenávam, že išlo o zbytočný úkon krajského súdu, pretože o mojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu mohol rozhodnúť aj Krajský súd v Bratislave, ako to urobil v prípade iných mojich podaní, keď bez vracania spisu prvostupňovému súdu rozhodol o takejto mojej žiadosti odvolací súd, zbytočným súdnym úkonom postaral sa odvolací krajský súd o prehĺbenie prieťahov v súdnom konaní na Krajskom súde v Bratislave vo veci 9 CoE 52/05,

- uznesením zo dňa 10. októbra 2006 rozhodol Okresný sud Bratislava I v exekučnej veci 1 E 466/95-75 o priznaní mi ako oprávnenému oslobodenia od súdnych poplatkov pre konanie vo veci 1 E 466/95 a ustanovil mi ako oprávnenému pre zastupovanie pred súdom zástupcu z radov advokátov a to Mgr. R. Z., B.,

- dňa 6. septembra 2006 poslal som predsedovi Krajského súdu v Bratislave sťažnosť na   prieťahy   v   súdnom   konaní   v   odvolacom   konaní   vo   veci   E   466/95   proti   uzneseniu Okresného sudu Bratislava I,

- listom zo dňa 22. septembra 2006, Spr. 2220/06 potvrdil JUDr. T. K., podpredseda Krajského súdu v Bratislave prijatie mojej sťažnosti v konaní krajského súdu vedenom pod zn. 9 CoE 52/05 a zároveň vyhodnotil moju sťažnosť ako neopodstatnenú.

Využitie prípustných opravných prostriedkov:

- sťažnosť predsedovi Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka ul. 10, Bratislava na prieťahy   v   súdnom   konaní   v   odvolacom   konaní   vo   veci   E   466/95   proti   rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I a na Krajskom súde vedenej pod sp. zn. 9 CoE 52/05,

-   odpoveď   podpredsedu   Krajského   sadu   v   Bratislave   JUDr.   T.   K.   zo   dňa 22. septembra 2006 na moju sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci 9 CoE 52/05.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa domáham:

- pri poukázaní na preukázané trvanie prieťahov v súdnom konaní, keďže od podania môjho odvolania uplynuli už dva roky a odvolací súd, Krajský súd v Bratislave, za tento čas zariadil   iba   rozhodnutie   o   tom,   o   mojej   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a o ustanovení mi právneho zástupcu z radov advokátov, aby bola vo veci zjednaná náprava tým, že Ústavný súd Slovenskej republiky prikáže Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v konaní bez prieťahov vo veci 9 CoE 52/05. Poukazujem pritom na to, že súdne konanie vo veci   môjho   pracovného   zaradenia   u   odporcu,   ktorým   je   Ministerstvo   vnútra   SR prebiehajú od roku 1991, pričom výkon rozhodnutia bol nariadený ešte v roku 1995,

- vzhľadom na uvedené, na ďalšie moje poškodenia zapríčineného o. i. prieťahmi v súdnom konaní na dotknutom Krajskom súde v Bratislave, a to aj s prihliadnutím na závažnosť súdneho riešenia veci, ktorá sa týka môjho zaradenia do pracovného pomeru u žalovaného – odporcu, teraz už povinného domáham sa tiež, aby mi ústavný súd priznal primerané zadosťučinenie a zaviazal svojím rozhodnutím Krajský súd v Bratislave vyplatiť mi odškodné v primeranej výške, za ktorú považujem vzhľadom na uvedené 200 000,- Sk.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti síce neoznačil články ústavy, v ktorých sú zaručené základné práva, ktorých porušenie žiadal vysloviť, avšak z obsahu sťažnosti a formulácie jeho požiadaviek vyplýva, že namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Odvolávajúc sa na svoju dlhodobú nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 52/05.

Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu krajského súdu, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal   a   ktorý   mu   bol   doručený   13. marca 2008,   ústavný   súd   zistil, že napadnuté konanie sa začalo 29. apríla 2005, keď bol krajskému súdu doručený spis Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. E 466/95-61 z 12. januára 2005, ktorým bol zastavený súdny výkon rozhodnutia. Dňa 30. novembra 2005 krajský súd rozhodol o vrátení spisu okresnému   súdu   bez   rozhodnutia   o odvolaní   z dôvodu,   aby   prvostupňový   súd   rozhodol o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   a súčasne o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Predmetný   spis   (sp.   zn. E 466/95) bol okresnému súdu vrátený 18. decembra 2005.  

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 52/05 sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 29. apríla 2005 do 30. novembra 2005 (sedem mesiacov), ktoré krajský súd potreboval   na   vrátenie   danej   veci   okresnému   súdu,   hoci   nebolo   krátke,   ešte   nemožno považovať za porušenie práva sťažovateľa garantovaného v citovanom článku ústavy.S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že k zásahu do práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v napadnutom konaní nedošlo ani z dôvodu, že   krajský   súd   vrátil   predmetný   spis   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia,   pretože   je nepochybné,   že   povinnosťou   krajského   súdu   bolo   aj   v predmetnej   veci   skúmať,   či   sú splnené všetky zákonné podmienky odvolacieho konania, a keďže dospel k záveru, že to tak nebolo, ďalej postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

2. Okrem uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že   účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci   (pozri   napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00). Predmetná sťažnosť bola ústavnému súd doručená 14.   marca   2007,   pričom   napadnuté   konanie vedené   krajským   súdom pod   sp.   zn. 9 CoE 52/05   bolo   ukončené   už   najneskôr   18.   decembra   2005,   teda   v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   už   tvrdené   porušovanie   označeného   základného   práva sťažovateľa nemohlo ani trvať.

Tento   skutkový   stav,   ktorého   relevantnosť   po   zadovážení   spisu   krajského   súdu sp. zn. 9 CoE 52/05 nemal ústavný súd dôvod spochybňovať, bol tiež základom na záver, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008