znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., bytom Š., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 T 2/04 z 30. novembra 2004, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 9/05 z 19. apríla 2005 a   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k.   XV/1   Pz   63/06-9 z 9. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. N.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 30. marca 2006 doručené   podanie   P.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ”),   ktorým   namietal   porušenie   svojich základných práv a slobôd v trestnej veci postupom orgánov činných v trestnom konaní tým, že bol „odsúdený na základe výpovedí jediného svedka (...)“ a „ani pri jedinom výsluchu dotyčného (korunného svedka) v prípravnom konaní nebol prítomný môj právny zástupca (...), čím boli porušené moje základné ľudské práva z dôvodu nedostatočnej obhajoby (...)“.

Keďže podanie neobsahovalo náležitosti požadované ustanoveniami § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   6.   apríla   2006   vyzval sťažovateľa na doplnenie a spresnenie sťažnosti. Na základe tejto výzvy bolo ústavnému súdu   18.   apríla   2006   doručené   podanie   sťažovateľa,   z ktorého   vyplýva,   že   sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 2/04 z 30. novembra 2004, Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   To   9/05   z 19.   apríla   2005 a oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. k. XV/1 Pz 63/06-9 z 9. marca 2006.

Zo sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 2/04 z 30. novembra 2004 uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5 Trestného zákona.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 To 9/05 z 19. apríla 2005 podľa § 256 Trestného poriadku odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   1.   decembra   2005   podaním   adresovaným   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré bolo odstúpené 2. februára 2006 generálnej prokuratúre, podal podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že generálna prokuratúra neakceptovaním jeho námietok „voči porušovaniu mojich základných práv hrubo porušila článok 13 Dohovoru o ľudských právach... (...)“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že:

«Generálna prokuratúra SR svojím rozhodnutím XV/1Pz 63/06-9 zo dňa 09. 03. 2006 zabránila sťažovateľovi vo využití účinného právneho prostriedku nápravy pred národným orgánom   tým,   že   neakceptovala   jeho   podanie   sťažnosti   proti   porušeniu   zákona   voči Uzneseniu NS SR sp. zn. 2 To 9/05 z 19. 04. 2005, ktorým bolo v zmysle § 256 Tr. por. zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku KS v Nitre sp. zn. 2 T 2/04 z 30. 11. 2004, čím sa dopustila   porušenia   Dohovoru   o základných   ľudských   právach   a slobodách   voči sťažovateľovi a na základe tohto rozhodnutia vydal nasledovný nález:

Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd P. N. nar...., bytom v Š., napadnuté rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR sp.   zn.   XV/1   Pz 63/06-9   zo   dňa   09. 03. 2006   zrušuje,   pokračovanie   v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa zakazuje a Generálnej prokuratúre SR prikazuje, aby svojím rozhodnutím o oprávnenosti sťažnosti pre porušenie zákona, ktorého porušením boli porušené jeho - sťažovateľove - základné práva a slobody obnovil stav pred porušením jeho základného práva a slobody (...).

Keďže si nemôžem dovoliť platiť právneho zástupcu, odvolávam sa na čl. 47 Ústavy SR – „každý má právo na právnu pomoc...“ a na § 38 ods. 1, a žiadam aby mi bol právny zástupca pre konanie pred Ústavným súdom SR ustanovený.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v § 20 a v § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených základných práv podľa ústavy rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 T 2/04 z 30. novembra 2004 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/05 z 19. apríla 2005 nadobudol právoplatnosť 19. apríla 2005. Rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 9. novembra 2005.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   až 30.   marca   2006, nemal   ústavný   súd   inú   možnosť,   než   ju   vo vzťahu   k namietaným   rozhodnutiam všeobecných   súdov   po predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

2.   Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   13 dohovoru tým, že „ Generálna prokuratúra SR svojím rozhodnutím XV/1Pz 63/06-9 zo dňa 09. 03. 2006   zabránila   sťažovateľovi   vo   využití   účinného   právneho   prostriedku   nápravy pred národným orgánom tým,   že neakceptovala jeho podanie sťažnosti proti   porušeniu zákona voči Uzneseniu NS SR sp. zn. 2 To 9/05 z 19. 04. 2005, ktorým bolo v zmysle § 256 Tr. por. zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku KS v Nitre sp. zn. 2 T 2/04 z 30. 11. 2004, čím sa dopustila porušenia Dohovoru o základných ľudských právach a slobodách voči sťažovateľovi“, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predpoklady na podanie sťažnosti pre porušenie zákona sú upravené v ustanoveniach § 266 a nasl. zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, účinného do 31. decembra 2005. Z týchto ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o mimoriadny opravný prostriedok ako procesný inštitút, ktorý môže najvyššiemu súdu podať iba generálny prokurátor a minister spravodlivosti.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03, IV. ÚS 344/04),   že na akceptovanie,   resp.   vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sťažnosť pre porušenie zákona je, nemá sťažovateľ nárok, teda   generálny prokurátor   nemá povinnosť takémuto   podnetu,   ktorý   mu bol   postúpený, vyhovieť. Ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá   charakter   práva,   ktorému   je poskytovaná   ochrana.   Z   tohto   dôvodu   generálny prokurátor   nemôže   odložením   takéhoto   podania,   t. j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa. Podnecovateľ má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený.

Ako   vyplýva   z príloh   k sťažnosti,   prokurátor   generálnej   prokuratúry   na   základe podnetu   sťažovateľa   preskúmal   namietané   rozhodnutia   všeobecných   súdov   v trestnom konaní a svoje zistenia uviedol v oznámení č. k. XV/1 Pz 63/06-9 z 9. marca 2006.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   bol   o   vybavení   svojho   podnetu generálnou prokuratúrou riadne vyrozumený. Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2006