znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Z. P., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie uznesením Okresného súdu Košice I z 27. apríla 2005 sp. zn. 29 Er 2135/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2005 doručená   sťažnosť   Z.   P.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením z 27. apríla 2005 sp. zn. 29 Er 2135/04, ktorým boli jej námietky   proti   upovedomeniu   exekútora   o začatí   exekúcie   zamietnuté.   Proti   tomuto uzneseniu nebolo pripustené odvolanie. Sťažovateľka tvrdí, že nepripustenie odvolania proti tomuto   uzneseniu   znamená   „... odopretie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne konanie...“.

Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, zrušil toto rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené v ustanoveniach ústavy a zákona o ústavnom súde, odôvodnila sťažovateľka tak, že proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí námietok nebolo prípustné odvolanie. V   exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   má   však   povinný   viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov. K takým právnym prostriedkom patria návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (jej vykonávanie).

Z   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50. Nie je to však jediný prostriedok obrany povinného,   a   navyše   ani   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv   povinného   z   dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam nie je možné takéto rozhodnutie napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo   neboli   podané   námietky   podľa   §   50   Exekučného   poriadku,   prípadne   sa   takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane povinného   vyplýva z toho,   že proti   rozhodnutiu   o   tomto   návrhu   je prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o   ktorom   sa   rozhoduje   v riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa.

Sťažovateľka   o   týchto   možnostiach   ochrany   jej   práv   v   exekučnom   konaní neuvažovala. Zamerala sa len na to, že podľa jej názoru mal byť pripustený riadny opravný prostriedok.

Tento prístup sťažovateľky   k ochrane jej   základného práva   na spravodlivé   súdne konanie nie je v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy, ktorý ustanovuje, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. V tomto prípade je to Exekučný poriadok, ktorý   však   proti   uzneseniu   o zamietnutí   námietok   nepripúšťa   odvolanie   (§   202   ods.   3 Občianskeho   súdneho   poriadku),   lebo   to   by   predpokladalo   výslovnú   úpravu   možnosti použiť taký opravný prostriedok priamo v Exekučnom poriadku.

Sťažovateľka mala na ochranu namietaného porušenia označených základných práv právne prostriedky, ktoré nevyužila, a preto v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde senát ústavného súdu odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako neprípustnú (IV. ÚS 211/03).