znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 134/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 o sťažnosti Ing. K. K., bytom N., zastúpeného komerčnou právničkou Mgr. T. B., P., ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   aby   jeho   záležitosť   bola   prejednaná spravodlivo a v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v konaniach   vedených   na   Okresnom   súde   v   Prievidzi   pod   sp.   zn. 12 C 115/94 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 4 Co 480/00, za účasti Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, po jej predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2002 doručená sťažnosť Ing. K. K., bytom N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva, aby jeho záležitosť bola prejednaná spravodlivo a v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 12 C 115/94 a na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 4 Co 480/00.

Uviedol,   že   v   týchto   konaniach   vôbec   nedošlo   k   prejednaniu   veci   pred   súdom a spravodlivo,   pretože   súd   nesprávne   vyložil   a   použil   pojem   inej   škody   upravený v Občianskom   zákonníku.   Súdy   nerozhodli   v   primeranej   lehote,   pretože   vec   bola právoplatne skončená len v roku 2002 (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13. novembra 2001).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z informácie Okresného súdu v Prievidzi bolo zistené, že rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 13. novembra 2001 sp. zn. 4 Co 480/00 bol sťažovateľovi doručený pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Účelom základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote súdom (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (účastník konania pred súdom) domáhajúca sa rozhodnutia. Samotným prerokovaním veci na súde   sa   právna   neistota   neodstráni.   Vytvorenie   ústavne   súladného   stavu,   t.   j.   stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu. Vo veci sťažovateľa však došlo   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   pretože   jeho   vec   bola,   tak   ako   to   aj   tvrdí vo svojej sťažnosti, právoplatne rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť došla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Článok 6 ods. 1 dohovoru obsahuje procesné princípy, ktorých súhrn tvorí základné právo na spravodlivý proces a ich pôsobenie zabezpečuje reálne uplatnenie tohto práva. K týmto   princípom   patrí   aj   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci.   Spravodlivým prejednaním   veci   je   také   prejednanie   veci,   ktorého   výsledkom   je   patrične   odôvodnené a ústavne konformné rozhodnutie nestranného a nezávislého súdu.

Obsahom práva na spravodlivé prejednania veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na to, aby občianskoprávny súd prevzal interpretáciu obyčajného zákona od účastníka konania, tak ako sa toho v sťažnosti domáha sťažovateľ, ak tvrdí, že súd neakceptoval jeho výklad tzv. inej škody v spore o náhradu škody. Z predložených rozsudkov Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že súdy nevyhoveli sťažovateľovi s jeho nárokom na náhradu tzv. inej škody.

Článok 6 ods. 1 dohovoru, ktorý obsahuje aj právo na spravodlivé prejednanie veci, neobsahuje ako svoju zložku také právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, ak tvrdí, že súd by bol spravodlivo prejednal jeho vec len vtedy, ak by sa stotožnil s jeho výkladom Občianskeho zákonníka, a preto aj táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená.

Na základe týchto zistení a právnych záverov ústavný súd celú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.