SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 133/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. MichalomTreščákom ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesenímz 24. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesenímz 24. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalovaným v súdnom konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 201/2011, v ktorom sa(ďalej len „žalobca“, v citáciách aj „navrhovateľ“) proti nemu domáha zaplatenia sumy241 200 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že„navrhovateľ pri podaní návrhu na začatie konania podal zároveň žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nakoľko... viackrát nereagoval na výzvu súdu na zdokladovanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov, no zároveň súdny poplatok za podanie návrhu nezaplatil, súd konanie zastavil uznesením zo dňa 19. 03. 2014. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 168 ods. 2 OSP uznesenie, proti ktorému je možné podať odvolanie sa doručuje účastníkom konania, súd uznesenie o zastavení konania zo dňa 19. 03. 2014 sťažovateľovi nedoručil... Proti tomuto uzneseniu však podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uznesenie dňa 30. 04. 2014 zrušil uznesením sp. zn. 4 Co/123/2014 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prvostupňový súd v novom konaní rozhodol uznesením zo dňa 24. 09. 2014, ktorým navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
... v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011 nebolo sťažovateľovi doručené žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí súdu...“.
Keďže sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 24 C 201/2011 a jeho uznesením č. k. 24 C 201/2011-115 z 24. septembra 2014(ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) došlo k porušeniuním označených práv, podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietanýmporušením označených práv odôvodňuje takto:
„V prípade, ak by bolo uznesenie o zastavení konania, resp. následne aj iné rozhodnutia týkajúce sa konania sťažovateľovi doručené, mohol by sa sťažovateľ vyjadriť a poukázať na to, že navrhovateľ je v skutočnosti majetný a má prostriedky na platenie ako súdnych poplatkov, tak aj trov konania...
S poukazom na vyššie uvedené je sťažovateľ presvedčený, že uvedeným postupom súdu bol vylúčený z konania a tiež, že nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo zasiahnuté do jeho práv.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I a jeho uznesením sp. zn. 24 C/201/2011 zo dňa 24. 09. 2014 bolo porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu I sp. zn. 24 C/201/2011 zo dňa 24. 09. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania... na účet jeho právneho zástupcu...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojiljudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo naspravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastníksúdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovýmia právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právnevýznamné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
1. K námietke týkajúcej sa neústavnosti napadnutého uznesenia okresného súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa, že„nesprávnym rozhodnutím súdu o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov bolo zasiahnuté do jeho práv“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredil naposúdenie, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.
O sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou ide vtedy, keď namietanýmpostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základnéhopráva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a osobou sťažovateľa,prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011,II. ÚS 245/2011). O nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietanýmpostupom, príp. rozhodnutím orgánu štátu a osobou sťažovateľa ide zvlášť vtedy,ak sťažovateľ nie je účastníkom namietaného konania, alebo aspoň jeho relevantnej(namietanej) časti.
Z uvedeného vyplýva, že na podanie ústavnej sťažnosti je aktívne legitimovaný ibaten účastník konania vystupujúci pred orgánom verejnej moci, ktorému mohla byť jehorozhodnutím alebo postupom predchádzajúcim jeho vydaniu objektívne spôsobená nejakáujma.
Rozhodnutie všeobecného súdu o (ne)priznaní oslobodenia účastníka konaniaod súdnych poplatkov sa z podstaty veci netýka tej časti sporového konania, v ktorej jehoúčastníci vystupujú vo vzájomnom procesnoprávnom vzťahu. Preto oslobodenie jednéhoz účastníkov sporového konania od súdnych poplatkov nemá zároveň vplyv na zmenu práva povinností druhého účastníka tohto konania a z procesného hľadiska tak nemožnonegatívne zasiahnuť do jeho právneho postavenia. Rozhodovanie o návrhu účastníkakonania na oslobodenie od súdnych poplatkov súvisí primárne s jeho verejnomocenskýmpomerom k štátu, v rámci ktorého si štát zabezpečuje určitý príspevok do štátneho rozpočtuna činnosť súdnej moci. Z uvedených dôvodov sa uznesenie, ktorým všeobecný súdrozhodol o návrhu účastníka na oslobodenie od súdnych poplatkov, doručuje iba tomuúčastníkovi konania, ktorý takýto návrh podal, čím príslušná procesnoprávna úpravavylučuje účasť ostatných účastníkov konania pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenieod súdnych poplatkov. Pre úplnosť týchto úvah je potrebné uviesť, že v prípade,ak všeobecný súd prizná účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, predseda senátualebo samosudca iba upovedomí o tejto skutočnosti ostatných účastníkov konaniana najbližšom pojednávaní (§ 138 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu nedisponoval žiadnymiprocesnými právami, ktoré by mu vyplývali z Občianskeho súdneho poriadku, a tedaz ústavného hľadiska ani základnými právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenienamieta touto sťažnosťou.
Pretože sťažnosť ústavnému súdu podal sťažovateľ, ktorý nie je aktívne legitimovanýna jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenouosobou, a preto ju vo vzťahu k nemu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri napr. II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 5/2012).
2. K námietke týkajúcej sa neústavnosti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 201/2011
Sťažovateľ okresnému súdu v tejto súvislosti vytýka, že nedoručením mu uzneseniao zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobcu stratil možnosť„poukázať na to, že navrhovateľ je v skutočnosti majetný a má prostriedky na platenie... súdnych poplatkov...“. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sústredilna posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide námietku, ktorou sťažovateľ spochybňuje správnosť postupu okresnéhosúdu pri doručovaní mu uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatkužalobcom, ústavný súd aj s poukazom na svoje predchádzajúce závery uvádza, že túto jehonámietku považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neopodstatnenú, keďže dostatočnýmspôsobom neozrejmil príčinný vzťah medzi touto jeho námietkou a porušením nímoznačených práv. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľ v danej vecidostatočným spôsobom nekonkretizoval, ktoré procesné práva alebo ústavnoprávne princípyboli namietaným postupom okresného súdu porušené a ako sa takéto porušenie dotýka nímoznačených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovanáargumentácia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je výlučne výrazom jehoformálneho vnímania práva na spravodlivý proces, bez toho, aby túto rovinu naplnilaj ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľovi v okolnostiach danej veci pre zjavnúabsenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietanéporušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, reálnosťktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto anipostup okresného súdu v priebehu jeho konania nevyznieva vo vzťahu k sťažovateľovinespravodlivo.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súduje dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamejsúvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienkyna poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016