znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a. s., Tomášikova   48,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Romanom   Kvasnicom, Advokátska   kancelária   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s. r. o.,   Sad   A.   Kmeťa   24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 187/2011-195 z 15. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 187/2011-195 z 15. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 11. augusta 1994 s E. O. (ďalej len „žalobkyňa“), zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na vyplácanie peňažného   plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu   sťažovateľky   v   sume   7   069   Sk (234,65 €) mesačne vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „Občiansky zákonník“).

Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   vedenom   pod sp.   zn.   16   C 107/2010   domáhala proti   sťažovateľke   ako žalovanej zaplatenia sumy 234,65 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na   danú   otázku   ovplyvňuje   možnosti   ukončenia   právneho   vzťahu   založeného   touto zmluvou.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   16   C   107/2010-127   z   27.   januára   2011   bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 234,65 € s príslušenstvom, keďže podľa okresného   súdu   je   zmluva   o   dôchodku   zmluvou   na   dobu   určitú   a   výpoveď   zmluvy o dôchodku   sťažovateľkou   je   neplatná.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania – riadneho opravného prostriedku bol jej nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia oprávnenej osoby).

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   15   Co   187/2011-195   z   15.   januára 2013   rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) potvrdil ako vecne správny. Tento   rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť 4. marca 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 15.01.2013, č. k. 15 Co/187/2011-195, bolo porušené naše právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...   a   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy...   a   to   z   dôvodu   že   odvolací   súd   svoje rozhodnutie...   neodôvodnil   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s celou prednesenou právnou argumentáciou, ktorá mala pre posúdenie veci rozhodný význam.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu: a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania), d/   týkajúcou   sa   nesprávneho   výkladu   ustanovenia   §   842   Občianskeho   zákonníka súdom prvého stupňa (článok VII. odvolania),

e/   poukazujúcou   na   to,   že   zákon   ani   posudzovaná   zmluva   o   dôchodku   žiadnym spôsobom   neupravili   dobu   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   ale   len   dobu   trvania   práva   na dôchodok (článok VIII. odvolania),

f/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania), g/   poukazujúcou   na   to,   že   smrť   fyzickej   osoby   nie   je   vždy   objektívne   zistiteľnou skutočnosťou (článok XI. odvolania).

I keď má odvolací súd právo obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, v tomto prípade bol takýto   postup   odvolacieho   súdu   nesprávny   a   nezlučiteľný   so   zásadou   spravodlivého súdneho konania, pretože ani prvostupňový a následne ani odvolací súd sa v odôvodnení svojich   rozhodnutí   nevysporiadali   vecne   so   všetkými   námietkami   žalovaného   proti tvrdenému nároku žalobkyne, pričom odvolací súd sa nezaoberal vecnými ani právnymi dôvodmi odvolania, ktoré smerovali proti správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. V takomto prípade nepostačovalo skonštatovať údajnú správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa...“.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti ďalej uviedla: «... Vo veci podané odvolanie sme odôvodňovali okrem iného i nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa... že posudzovaná zmluva o dôchodku je platnou... Prvým v odvolaní uvedeným dôvodom bola absolútna neplatnosť zmluvy o dôchodku pre rozpor so zákonom (článok III odvolania). Druhým, absolútna neplatnosť pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania) a tretím nedostatok písomnej formy (článok V. odvolania).

Odvolací súd sa zaoberal len právnou argumentáciou ohľadom nedostatku písomnej formy. Pokiaľ ide o neplatnosť posudzovanej zmluvy pre rozpor so zákonom a neurčitosť, odvolací   súd   len   uviedol,   že   táto   zmluva   je   dostatočne   určitá   a   úplne   sa   stotožnil s posúdením tejto otázky súdom prvého stupňa. Na tomto mieste si dovoľujeme zdôrazniť, že právna argumentácia o neplatnosti zmluvy o dôchodku pre rozpor so zákonom a neurčitosť bola uvedená až v odvolaní...

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sme   taktiež   namietali,   že   ak   by   zmluva o dôchodku nebola absolútne neplatnou, právo na plnenia by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť   plnenia   podľa   ustanovenia   §   575   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v   spojení s ustanoveniami § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ako „Zákon o bankách). Táto právna argumentácia je podrobne rozpracovaná v článku VI. odvolania... táto právna argumentácia bola uvedená až v odvolaní.

Odôvodnenie odvolacieho súdu ohľadom Zákona o bankách je ďalším jednoznačným dôkazom toho, že odvolací súd vôbec pri rozhodovaní o odvolaní nepoznal obsah rozsudku súdu prvého stupňa...

V podanom odvolaní sme podrobne odôvodnili, prečo s vyššie uvedenými právnymi závermi súdu prvého stupňa nesúhlasíme.

a/ V článku VII. odvolania sme uviedli, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom výklade ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka, ktoré súd nesprávne vykladá tak, že zmluva o dôchodku sa uzatvára na dobu určitú...

Zo   znenia   ustanovenia   §   842   Občianskeho   zákonníka   je   zrejmé,   že   zmluva o dôchodku je uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú...

b/ V súvislosti s dobou trvania zmluvy o dôchodku sme poukázali na rozdiel medzi trvaním práva na dôchodok a medzi trvaním zmluvy o dôchodku (článok VIII. odvolania). Ide o rozdiel medzi trvaním zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok (t.j. právneho   titulu,   ktorým   sa   právo   na   dôchodok   podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka zakladá) a trvaním práva na dôchodok, ktoré je obsahom zmluvy...

Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, že údajne určitá doba trvania práva na dôchodok („na doživotne“) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Konštantná judikatúra súdov je pritom taká, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho trvania, má sa za to, že ide zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, so všetkými zákonnými dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t.j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať... S touto právnou argumentáciou sa odvolací súd žiadnym spôsobom nezaoberal. Išlo pritom o právnu argumentáciu uvádzanú až v odvolaní...

c/ V podanom odvolaní sme taktiež namietali, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania).

S touto právnou argumentáciu sa odvolací súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom odvolaní vytýkali, že sa s touto právnou argumentáciou vôbec nevysporiadal...

d/ K právnemu názoru súdu prvého stupňa, že určitú dobu trvania zmluvného vzťahu možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú skutočnosť... sme už počas prvostupňového konania a následne v odvolaní (článok XI. odvolania) uviedli, že Zmluva o dôchodku nespĺňa všetky znaky vyššie uvedenej definície zmluvy uzatvorenej na dobu   určitú.   Je   tomu   tak   najmä   preto,   že   smrť   fyzickej   osoby   nie   je   vždy   objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí... S touto právnou argumentáciou sa nevysporiadal ani súd prvého stupňa ani odvolací súd...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.   v skratke   SLSP,   a.s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.01.2013, č. k. 15Co/187/2011-195, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 15.01.2013, č. k. 15Co/l87/2011-195, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol...

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania... k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 107/2010-127 z 27. januára 2011. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky súvisiacimi s právnym posúdením veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   sumu   234,65   €   s príslušenstvom,   a   v   tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho odôvodnenia:

«... Súd... mal za preukázané, že navrhovateľka odišla do dôchodku (starobného) dňa 30.04.1994...   následne   v   zmysle   ust.   §   842   až   §   844   Občianskeho   zákonníka   uzavreli účastníci konania dňa 11.08.1994 zmluvu o dôchodku nazvanú ako zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“ V zmysle tejto zmluvy o dôchodku sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (=234,65 euro) mesačne vždy k   15.   dňu   nasledujúceho   mesiaca   až   do   dožitia   navrhovateľky.   Od   uzavretia   zmluvy o dôchodku   odporca   pravidelne   mesačne   vyplácal   navrhovateľke   čiastku,   na   ktorú   sa zaviazal   zmluvou   o   dôchodku.   Odporca   dňa   26.10.2009   výpoveďou   vypovedal   zmluvu o dôchodku, pričom ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa ust. §   582   Občianskeho   zákonníka.   Podľa   tejto   výpovede   platnosť   a   účinnosť   zmluvy o dôchodku   skončiť   ku   koncu   najbližšieho   kalendárneho   štvrťroka,   t.j.   dňa   31.03.2010. Odporca k 15.04.2010 už nevykonal žiadnu platbu v prospech navrhovateľky...

Spornou otázkou v konaní bola okolnosť absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku zo dňa 11.08.1994... Predmetná zmluva o dôchodku bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s ust. § 842 a ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spĺňala ďalšie požadované   náležitosti   pre   zachovanie   formy,   nakoľko   bola   podpísaná   oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal túto zmluvu jej zamestnanec, ktorým bol N. T. a ktorý tak urobil v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií, navyše na takýto úkon bol ako prezident a predseda predstavenstva spoločnosti odporcu oprávnený. Aj v prípade, ak by N. T. prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní   predmetnej   zmluvy   o   dôchodku,   toto   vybočenie   (exces)   odporca   zhojil (konvalidoval) dodatočne tým, že platnosť tejto zmluvy akceptoval, cítil sa byť ňou viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľky plnenia z predmetnej zmluvy. Ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľky však vyhlasuje za platný   právny   úkon   urobený   právnickou   osobou   (odporcom)   aj   taký   právny   úkon,   pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu činnosti   právnickej   osoby,   čo   mal   súd   preukázané,   a zároveň   len   vtedy,   ak   sa   jedná   o prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, ktorú vedomosť navrhovateľa odporca nepreukázal...

Na základe vyššie uvedeného súd považoval predmetnú zmluvu o dôchodku zo dňa 11.08.1994 za platne uzavretú, a teda platnú odo dňa jej uzavretia (odo dňa 11.08.1994). Ďalšou spornou okolnosťou v konaní bolo právne posúdenie, či zmluva o dôchodku uzatvorená „na doživotie“   (do konca života navrhovateľky) je zmluvou na dobu určitú alebo na dobu neurčitú...

Na   základe   predmetnej   zmluvy   o   dôchodku   uzatvorenej   v   zmysle   ust.   §   842 a nasledujúcich   Občianskeho   zákonníka,   vzniklo   navrhovateľke   doživotne   právo   na vyplácanie   dôchodku,   čím   doba   trvania   zmluvného   vzťahu   bola   vymedzená   ako   presne určená doba neurčitého trvania. V predmetnej zmluve je presne určený okamih začiatku a presne určiteľný okamih konca zmluvného vzťahu, ktorý nie je závislý od ľudskej vôle. Právo   na   vyplácanie   dôchodku   je   rýdzo   osobným   právom   viažucim   sa   len   na   osobu prijímateľa dôchodku, ktorá môže byť iba fyzickou osobou, pričom výšku dôchodku zákon neobmedzuje a samotný dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie (rentu)......   Z   pojmového   vymedzenia   zmluvy   o   dôchodku...   vyplýva,   že   sa   touto   zmluvou niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu trvania zakladá právo na vyplácanie dôchodku   v   určitej   výške   (rentu).   Ide   o   osobitný   zmluvný   typ.   Jej   účelom   je   niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom zákon nevyžaduje uvedenie určitého dôvodu alebo motívu na jej uzatvorenie (môžu to byť citové, či morálne pohnútky, iné) a za poskytnutý dôchodok sa nevyžaduje poskytnutie protiplnenia. Dobu trvania možno viazať na konkrétnu, dátumom neurčiteľnú, avšak objektívne zistiteľnú skutočnosť,   z   ktorej   je   možné   bez   pochýb   zistiť,   kedy   sa   právny   vzťah   skončí,   pričom v okamihu uzatvorenia   zmluvy nemusia   mať jej   účastníci istotu,   kedy   takáto dohodnutá doba uplynie, je však bezpochyby isté, že táto skutočnosť nastane.

Predmetnou zmluvou o dôchodku bolo v prospech navrhovateľky založené právo na vyplácanie   dôchodku   doživotne,   t.j.   na   dobu   určitú   neurčitého   trvania,   kedy   je   presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou navrhovateľky, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle...

Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie   je   neurčité.   Trvanie   právneho   vzťahu   bolo   účastníkmi   konania   dohodnuté   do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby vzniku skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ust. § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého   je   opakovaná   činnosť   alebo   záväzok,   a   to   jednostranným   právnym   úkonom   - výpoveďou.   Odporca   výpoveďou   zo   dňa   26.10.2009   vypovedal   predmetnú   zmluvu o dôchodku   podľa   ust.   §   582   Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že predmetná zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol túto zmluvu vypovedať podľa st. § 582 Občianskeho zákonníka...

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd v zmysle ust. § 842 Občianskeho zákonníka vyhodnotil   zmluvu   o   poskytovaní   plnenia   z   „Podporného   dôchodkového   fondu navrhovateľa“ zo dňa 11.08.1994 ako zmluvu, uzavretú na dobu určitú a v zmysle ust. § 582 ods.   1   Občianskeho   zákonníka   vyhodnotil   odporcovu   výpoveď   uvedenej   zmluvy   zo   dňa 26.10.2009   za   neplatnú,   pretože   nebolo   možné   podľa   ust.   §   582   ods.   1   Občianskeho zákonníka vypovedať uvedenú zmluvu, nakoľko táto bola podľa ust. § 842 Občianskeho zákonníka   uzavretá   na   „doživotne“   (doba   určitá   s   neurčitým   trvaním)   a   nie   na   dobu neurčitú.

...   odporca   prestal   navrhovateľke   poskytovať   plnenie   z   predmetnej   zmluvy o dôchodku v rozpore s ust. § 842 Občianskeho zákonníka a samotnou zmluvou o dôchodku, pretože jeho zmluvná povinnosť vyplácať navrhovateľke sumu 7 069,- SK (= 234,65 euro) mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky nezanikla, ale naopak stále trvá...

...   preto   súd   v   celom   rozsahu   vyhovel   žalobe   navrhovateľky   na   zaplatenie   sumy 234,65 euro ako platbu dôchodku za mesiac apríl 2010 ako odôvodnenej...»

Z   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa z 27. januára 2011, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský   súd   v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia ďalej uviedol:

„...   Odvolací   súd   v   celom   rozsahu   poukazuje   na   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu prvého stupňa, ktoré považuje v zásadných otázkach za vecne správne.

Na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd uvádza,   že   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   vychádza   z   toho,   že   predmetná   Zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa správnym názorom súdu prvého   stupňa,   že   sa   jedná   o   zmluvu,   ktorá   je   uzatvorená   na   presne   určenú   dobu s jednoznačne   určeným   začiatkom   a   koncom,   avšak   jej   trvanie   je   neurčité,   tak   ako   to predpokladá ust. § 842 OZ. Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací súd   má   tiež   za   to,   že   uzatvorená   zmluva...   je   dostatočne   určitá   pre   oboch   zmluvných partnerov, a to i napriek tej skutočnosti, že odporkyňa túto skutočnosť v podanom odvolaní namieta. V tomto smere sa odvolací súd úplne stotožňuje s posúdením tejto otázky súdom prvého   stupňa.   Odvolací   súd   poukazuje   tiež   na   to,   že   dňa   26.10.2009   dala   odporkyňa navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, z čoho súd prvého stupňa správne vyvodil, že odporkyňa   považovala   predmetnú   zmluvu   za   dostatočne   určitú   a   za   platnú,   nakoľko vypovedať   možno   len   zmluvu   platne   uzatvorenú.   Pokiaľ   teda   odporkyňa   túto   zmluvu vypovedala, v čase jej výpovede ju považovala za platnú. Odvolací súd súčasne poukazuje na   čl.   1   predmetnej   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z   Podporného   dôchodkového   fondu Slovenskej   štátnej   sporiteľne,   ktorá   v   úvodnom   čl.   1   odkazuje   na   Štatút   PDF   SŠTSP. Vychádzajúc   z   čl.   1   Štatútu,   kde   je   upravený   účel   fondu,   je   uvedené,   že   Podporný dôchodkový   fond   Slovenskej   štátnej   sporiteľne   slúži   na   podporu   zabezpečenia   životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti   k   SŠTSP,   kvality   ich   práce   a   na   podporu   stabilizácie   pracovníkov   SŠTSP. Vymedzením   povinnosti   pre   odporkyňu   plniť   navrhovateľke   doživotne,   zmluvné   strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej osoby, t.j. navrhovateľky. Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej zmluvy, pričom bližšie špecifikovaná je v čl. 3. Keďže ust. § 582 ods. 1 OZ upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku len zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným právnym úkonom,   výpoveďou,   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v   danom   prípade   aplikácia uvedeného   ustanovenia   nebola   možná.   Odvolací   súd   súhlasne   s   názorom   súdu   prvého stupňa považuje predmetnú Zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú, a to doživotne. Pretože odporkyňa dala výpoveď zo Zmluvy... podľa ust. § 582 OZ, odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď zo dňa 26.10.2009 vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).

Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva bola   uzatvorená   v   rozpore   so   zákonom   č.   483/2001   Z.   z.   o   bankách,   v tejto   súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky   ako   zamestnávateľa   a   jej   zamestnanca,   nakoľko   tento   zmluvný   vzťah   posúdil i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký...

... Ako je už vyššie uvedené, poskytovanie dôchodkov svojim bývalým pracovníkom zo strany   odporkyne   nepatrí   do   predmetu   jej   činnosti,   ku   ktorému   sa   viaže   vo   výpise z obchodného registra deklarované konanie v mene odporkyne (banky). Ide o realizáciu sociálnej   politiky   právnej   predchodkyne   odporkyne   v   danom   čase   z   tzv.   Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne...

... Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania opísal primeraným spôsobom, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, vysporiadal sa so všetkými pre vec rozhodujúcimi   námietkami   účastníkov   a   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Svoje právne závery náležitým spôsobom   vysvetlil.   Súd   prvého   stupňa   okrem   iného   primerane   vysvetlil,   prečo   zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania dňa 11.8.1994 posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle ust. § 842 OZ, prečo ju posúdil ako platnú zmluvu, a tiež prečo neprichádza do úvahy výpoveď   označenej   zmluvy   podľa   §   582   OZ.   Súd   prvého   stupňa   sa   teda   vysporiadal so všetkými základnými otázkami, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie veci.

Odvolací súd sa s ďalšími argumentmi uvedenými v odvolaní nezaoberal, nakoľko ich nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie o odvolaní.

Z   týchto   dôvodov   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil...“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia   zjavne neobstojí. Totiž   už okresný súd dal   jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku okresného súdu preto spĺňa všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Námietka sťažovateľky o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa týka zásadnej právnej otázky, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú otázku   ovplyvňuje   možnosti   ukončenia   právneho   vzťahu   založeného   touto   zmluvou. V okolnostiach prípadu sťažovateľky teda ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v súvislosti s ukončením zmluvy o dôchodku.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov krajského (odvolacieho) súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne   akceptovateľnej   odpovede   na   otázku,   či   zmluva   o   dôchodku   podľa   §   842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú   dobu   neurčitého   trvania)   je   zmluvou   na   dobu   určitú   alebo   neurčitú,   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občiansky zákonník), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

V zmysle ustanovenia § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy   nevyplýva   spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka.

Ústavný   súd   k   tejto   právnej   otázke   už   vyslovil   právny   názor   v   náleze   sp.   zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal s jej námietkami, inak vznesenými až v jej odvolaní proti rozsudku   okresného   súdu,   ktorými   namietala,   že   zmluva   o   dôchodku   je   okrem   iného neplatná pre rozpor so zákonom (ustanovením § 842 Občianskeho zákonníka) a tiež aj pre neurčitosť, ústavný súd podotýka, že keďže aj tieto (dve) námietky sťažovateľky sa viažu na v   zmluve   o   dôchodku   určenú   (vymedzenú)   dobu   jej   trvania,   v   kontexte   ostatnej   a   pre rozhodnutie   veci   podstatnej   a   logickej   argumentácie   označených   všeobecných   súdov týkajúcej sa právneho posúdenia vzniku a budúceho ukončenia zmluvy o dôchodku, ktorá zjavne vylučuje správnosť právneho názoru sťažovateľky (vyjadreného formou námietok), ani toto tvrdenie sťažovateľky nemožno považovať za opodstatnené.

To isté platí aj vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľky týkajúcim sa posúdenia doby   trvania   zmluvy   o   dôchodku,   resp.   jej   zániku,   a   tým   súčasne   doby   trvania   práva žalobkyne   na   dôchodok,   prostredníctvom   ktorých   sa   sťažovateľka   snažila,   resp.   snaží „prebiť“ svoj vlastný právny názor.

Inými slovami, keďže prevažná časť námietok sťažovateľky, hoci vznesených   až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej) otázky, a to, či zmluva o dôchodku je platná a či je zmluvou na dobu určitú alebo na dobu neurčitú, na ktorú už okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú a   vyčerpávajúcu   odpoveď,   krajskému   súdu   nič   nemožno   vytknúť,   keď   sa   s   týmito námietkami (zjavne nesprávnymi právnymi tvrdeniami) ako nepodstatnými nepovažoval za potrebné vo svojom rozsudku osobitne vysporiadať.

Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   účastník   konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

V zmysle ustanovenia   §   575   ods.   1   Občianskeho zákonníka   ak sa   plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

V zmysle ustanovenia § 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnenie nie je nemožné, najmä ak ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase.

V zmysle ustanovenia § 27 ods. 5 (neskôr ods. 8) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 1. januára 2002 (ďalej len „zákon o bankách“) banka alebo pobočka zahraničnej banky nesmie uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre ňu, najmä také zmluvy, ktoré ju zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené jej pohľadávky.

V   zmysle   ustanovenia   §   116   zákona   o   bankách   ustanoveniami   tohto   zákona   sa spravujú   aj právne   vzťahy   vzniknuté pred nadobudnutím   účinnosti   tohto zákona; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 119 ods. 3 zákona o bankách banky... sú najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona povinné zosúladiť s týmto zákonom svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov; odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona však nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom...

Krajský   súd   sa   vlastnou   logickou   úvahou   vysporiadal   s   námietkou   sťažovateľky spočívajúcou v tom, že právo žalobkyne na dôchodok malo zaniknúť pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia, resp. pre rozpor s označenými ustanoveniami zákona bankách, keď s poukazom   na   to,   že   podporný   dôchodkový   fond   sťažovateľky   slúži   na   podporu zabezpečenia   životnej   úrovne,   ktorú   pracovníci   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej predchodkyne, dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov, právo žalobkyne na dôchodok založené zmluvou   o   dôchodku   uzavretej   medzi   ňou   (bývalou   zamestnankyňou)   a   sťažovateľkou (zamestnávateľom), a nie treťou osobou (klientom), bez ďalšieho nepovažoval za také, ktoré by   bolo   právne   nemožné,   pričom   ústavný   súd   v   medziach   preskúmavanej   veci   nezistil žiadnu   okolnosť,   pre   ktorú   by   tento   právny   názor   krajského   súdu   nebol   ústavne akceptovateľný.

A   teda   dôvody   napadnutého   rozsudku,   ktoré   viedli   krajský   (odvolací)   súd k rovnakému   právnemu   záveru,   ku   ktorému   dospel   aj   okresný   (prvostupňový)   súd,   že zmluva o   dôchodku   uzatvorená   medzi   sťažovateľkou   a   žalobkyňou je platnou   zmluvou uzatvorenou na dobu určitú, a to doživotne, pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osoby oprávnenej na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so   zákonom, nemôžu   podľa   názoru ústavného súdu   viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   trov   konania   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014