znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   M.   C.,   N.,   zastúpeného   A.   s.   r.   o.,   vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžd 17/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. M. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   12   ods.   1,   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3 a čl. 50 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Sžd 17/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. januára 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   18.   apríla   2011   o   9.20   h   na   S.   ulici   v N.   malo   dôjsť k spáchaniu   priestupku   tým,   že   vodič   motorového   vozidla   Alfa   Romeo   Giulietta s evidenčným   číslom   N.   neuposlúchol   pokyn   vyplývajúci   z   dopravnej   značky   IP 17a a zastavil   a   stál   s   motorovým   vozidlom   na   parkovacom   mieste   s   plateným   státím   bez zaplatenia poplatku za parkovanie. Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného   zboru   N.   (ďalej   len   „okresný   inšpektorát“)   rozkazom   o   uložení   sankcie za priestupok   sp.   zn.   ORPZ-NR-OD12-Pr-629/2011   z   18.   mája   2011   uznal   sťažovateľa za vinného zo spáchania uvedeného priestupku s tým, že porušením ustanovení § 3 ods. 2 písm. b) a § 25 ods. 1 písm. o) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) sa dopustil priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady   č.   372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o priestupkoch“). Bola mu uložená pokuta vo výške 60 €.

Proti   uvedenému   rozkazu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu odpor, keďže s dôvodmi a závermi nesúhlasil. Následným rozhodnutím okresného inšpektorátu sp. zn. ORP-NR-OD12-Pr-629/2011 z 19. júla 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným v rovnakom rozsahu a bola mu uložená rovnaká sankcia.

Sťažovateľ v podanom odvolaní zdôraznil, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutočností dospel správny orgán k záveru, že sa skutku dopustil práve on. Rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej len „krajský inšpektorát“) sp. zn. KRPZ-NR-KDI-SK-98/2011 z 8. septembra 2011   bolo   odvolanie   sťažovateľa   zamietnuté   a   bolo   potvrdené   rozhodnutie   okresného inšpektorátu.

Proti   rozhodnutiu   krajského   inšpektorátu   podal   sťažovateľ   21.   septembra   2011 Krajskému   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o   preskúmanie   rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 147/2011 z 13. marca 2012 bola žaloba zamietnutá ako nedôvodná. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 17/2012 z 11. decembra 2012 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   správny   orgán   mal   dôvodne   za   preukázané,   že páchateľom priestupku bol práve sťažovateľ, čo podľa neho vyplýva napr. z toho, že on telefonicky   oznamoval,   že   sa   na   vozidle   nachádza   blokovacie   zariadenie,   ktoré   žiadal odstrániť,   na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, vo veci   sa   odmietal zápisnične vyjadriť   a   po   vykonaní   príslušných   úkonov   nasadol   do   vozidla   a   odišiel   s   ním   preč. Najvyšší   súd   však   opomenul   zohľadniť   niekoľko   relevantných   ustanovení   právnych predpisov, a to najmä ustanovenie § 25 ods.   1 písm. o) zákona o cestnej premávke, z ktorého vyplýva, že zákaz zastaviť a stáť na platenom   parkovisku, ak nie je zaplatený poplatok   za   parkovanie,   sa vzťahuje   na   vodiča,   a   preto   páchateľom   inkriminovaného priestupku je vodič, teda osoba, ktorá s motorovým vozidlom zastavila a stála na platenom parkovisku bez zaplateného poplatku za parkovanie, a nie osoba, ktorá prišla motorové vozidlo   vyzdvihnúť   alebo   na ňom   odišla   preč.   Povinnosť   vykonávať   objasňovanie priestupkov, t. j. zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten účel si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie zákon ukladá správnemu orgánu (nie teda sťažovateľovi). Už v odvolacom správnom konaní bolo povinnosťou ex offo dôsledne sa zaoberať tvrdeniami a námietkami   sťažovateľa,   čo   sa   však   nestalo.   K   náprave   nedošlo   ani   v   konaní   pred všeobecnými   súdmi,   pretože   pri   rozhodovaní   sa   tieto   uspokojili   výlučne   s   tvrdeniami správnych   orgánov   pri   absencii   akéhokoľvek   objektívneho   dôkazu   o   páchateľovi priestupku.   Neobstojí   záver   najvyššieho   súdu   (potvrdzujúci   tvrdenie   krajského inšpektorátu),   podľa   ktorého sťažovateľ   nevyužil   právo   vyjadriť sa   na mieste,   čím   mal potvrdiť skutočnosť, že bol vodičom vozidla. Hoci najvyšší súd sťažovateľovi vytýka, že sa neriadil   zásadou,   podľa   ktorej   práva   patria   len   bdelým,   zároveň   nevzal   do   úvahy,   že sťažovateľ   využil   na   ochranu   svojich   práv   všetky   dostupné   právne   prostriedky. Poukazovanie na vysokoškolské právnické vzdelanie sťažovateľa je zjavným porušením rovnosti   strán   v   súdnom   konaní,   pretože   rovnaká   námietka   podaná   osobou   bez vysokoškolského   právnického   vzdelania   by   možno   nebola   považovaná   za „účelové tvrdenie“ žalobcu bez akéhokoľvek právneho opodstatnenia.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Sžd 17/2012 s tým, aby bol rozsudok z 11. decembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov konania v sume 331,12 €.

II.

Z rozkazu o uložení sankcie za priestupok okresného inšpektorátu sp. zn. ORP-NR-ORPZ-NR-OD12-Pr-629/2011 z 18. mája 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona o priestupkoch, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 60 €. Priestupku sa dopustil tým, že 18. apríla 2011 o 9.20 h v N. na S. ulici pred budovou pošty s vozidlom Alfa Romeo Giulietta neuposlúchol pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP 17a a zastavil a stál na parkovacom mieste s plateným státím bez zaplatenia poplatku za parkovanie (vo vozidle sa nachádzal neplatný parkovací lístok zo 14. apríla 2011 s dobou platnosti do 14.54 h). Podľa názoru okresného inšpektorátu nie sú pochybnosti o tom, že sťažovateľ sa dopustil uvedeného priestupku, a to vzhľadom na skutočnosť, že policajná hliadka vykonávala kontrolu sťažovateľa v súvislosti s plnením zákonných povinností.

Z   odporu   proti   rozkazu   o   uložení sankcie   za   priestupok   z 30.   mája 2011,   ktorý sťažovateľ podal prostredníctvom právneho zástupcu, vyplýva, že s dôvodmi a závermi rozkazu   nesúhlasí,   pretože   sťažovateľ   disponuje   dokladom   o   zaplatení   poplatku za parkovanie z predmetného času a miesta, keď malo dôjsť k spáchaniu priestupku.

Z   rozhodnutia   o   priestupku   okresného   inšpektorátu   sp.   zn.   ORPZ-NR-OD12-Pr-629/2011 z 19. júla 2011 vyplýva, že ním bol sťažovateľ uznaný vinným a sankcionovaný v rovnakom   rozsahu   ako   v   predchádzajúcom   rozkaze   o   uložení   sankcie   za   priestupok. Zo spisov   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   15.   júna   2011   písomne   predvolaný   na   ústne pojednávanie, ktoré sa malo konať 7. júla 2011, avšak jeho právny zástupca sa ospravedlnil a po vzájomnej dohode bol stanovený termín pojednávania na 19. júl 2011. Sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa ani na tento termín nedostavili. Zaslali však ospravedlnenie, v ktorom žiadali o prerokovanie priestupku v ich neprítomnosti, čo sa aj stalo. Sťažovateľ neuplatnil relevantné námietky. Na základe správy o výsledku objasňovania priestupku, záznamu o podaní vysvetlenia sťažovateľom, úradného záznamu o dopravnom priestupku, plánika   z   miesta   dopravného   priestupku,   fotodokumentácie   dopravného   priestupku a evidenčnej karty vodiča bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania priestupku.

Z   odvolania   sťažovateľa   z   2.   augusta   2011   vyplýva,   že   podľa   jeho   názoru z odôvodnenia nevyplýva, na základe akých skutočností bolo zistené, že sa skutku dopustil práve   on.   Nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   potvrdzuje   aj   fakt,   že ide   o   firemné motorové vozidlo, ktoré nie je majetkom sťažovateľa.

Z   rozhodnutia   krajského   inšpektorátu   sp.   zn.   KRPZ-NR-KDI-SK-98/2011 z 8. septembra 2011 vyplýva, že ním bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté a rozhodnutie okresného inšpektorátu bolo potvrdené. Podľa názoru krajského inšpektorátu v spisovom materiáli je záznam o podaní vysvetlenia priestupku zo strany sťažovateľa. Bol na mieste poučený a mal možnosť sa vyjadriť, teda uviesť všetky skutočnosti (námietky). Uviedol však,   že   sa   vyjadrí   písomne.   V   odpore   proti   rozkazu   o   uložení   sankcie   za   priestupok uviedol,   že disponuje dokladom   o   zaplatení poplatku   za parkovanie,   pričom   iný   dôvod neuvádzal. K tomu je potrebné dodať, že v žiadnom svojom vyjadrení neuviedol, že by vozidlo nezaparkoval on, ale ani neuviedol inú osobu, ktorá vozidlo zaparkovala. Preto treba námietku považovať za bezpredmetnú.

Zo žaloby sťažovateľa z 19. septembra 2011 podanej krajskému súdu 21. septembra 2011   vyplýva,   že   správny   orgán   porušil   povinnosť   dôkladne   zistiť   osobu   páchateľa priestupku, pretože na usúdenie, že ním bol sťažovateľ, postačilo to, že bol oznamovateľom. Pritom išlo o firemné auto, ktorého je aj on spoluvlastníkom, a je preto logické, že oznámil skutočnosť,   že   sa   na   vozidle   nachádza   blokovacie   zariadenie.   To   však   nemalo   viesť k automatickému presvedčeniu, že bol páchateľom priestupku, keďže po príchode polície k autu   túto   skutočnosť   nepreverovali   a   vôbec   sa   sťažovateľa   nepýtali,   či   on   vozidlo zaparkoval.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 S 147/2011-36 z 13. marca 2012 vyplýva, že ním bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu v zázname o objasňovaní priestupku, ale ani v priestupkovom konaní nevznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení.

Z odvolania sťažovateľa z 3. mája 2012 vyplýva, že namieta ustálenie, podľa ktorého sa priestupku dopustil on, a opakuje už predtým uplatnenú obranu.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd 17/2012 z 11. decembra 2012 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu. Podľa názoru najvyššieho súdu podstatnou námietkou sťažovateľa bol nedostatočne zistený skutkový stav spočívajúci v nepreukázaní, že konkrétnou osobou páchateľa priestupku bol on sám. S touto námietkou sa nebolo možné stotožniť. Je nepochybné, že aj na priestupkové konanie sa vzťahujú princípy obsiahnuté v Listine základných práv a slobôd a v dohovore. Legitímna požiadavka zachovania súladu priestupkového konania s uvedenými princípmi však neoprávňuje na to, aby sa ustanovenia upravujúce   pracovný   postup   v   priestupkovom   konaní   vo   svojich   dôsledkoch   vykladali spôsobom,   ktorý   by   fakticky   znemožnil   akýkoľvek   efektívny   postih.   Interpretácia obmedzujúcich pravidiel postupu v správnom trestaní nemôže byť natoľko extenzívna, aby vo svojich dôsledkoch znemožnila účinný postih za protiprávne konanie. Správny orgán mal dôvodne   za   preukázané,   že   páchateľom   bol   práve   sťažovateľ,   čo   ustálil   na   základe skutočnosti,   že   tento   sa   sám   nachádzal   na   mieste   spáchania   priestupku   a   prihlásil   sa k predmetnému   vozidlu,   oznamoval   telefonicky   polícii,   že   na   vozidle   sa   nachádza blokovacie   zariadenie,   ktoré   žiadal   odstrániť,   bol   legitimovaný   a   komunikoval s príslušníkmi polície, na výzvu nepredložil platný parkovací lístok, k veci sa odmietal zápisnične vyjadriť a po vykonaní administratívnych úkonov nasadol do vozidla a odišiel s ním preč, pričom na mieste pri podaní vysvetlenia netvrdil, že priestupok nespáchal a ani nijako nespochybňoval, že sa s ním koná ako s vodičom vozidla, ktorý vozidlo zaparkoval. Túto   skutočnosť   nenamietal   ani   neskôr   v   odpore   proti   rozkazu   o   uložení   sankcie za priestupok a ani na ústnom prerokovaní priestupku, ktorého sa nezúčastnil. Za daných okolností   preto   správny   orgán   dôvodne   považoval   uvedené   skutočnosti   za   dostatočné na identifikáciu sťažovateľa ako páchateľa priestupku. Treba súhlasiť s názorom okresného inšpektorátu, podľa ktorého nie je potrebné, aby sťažovateľ sám seba označil ako páchateľa, ale je potrebné zdôrazniť,   že v takom   prípade osoba s evidentným vzťahom   k vozidlu snažiaca   sa   preniesť zodpovednosť   na inú neidentifikovanú   osobu   musí byť pripravená na to, že správny orgán môže vychádzať z ostatných dôkazov a posúdiť, či tieto sú samy osebe   dostatočne   preukazné   na   identifikáciu   páchateľa,   teda   či   z   takýchto   vykonaných dôkazov možno logickým postupom dospieť k ucelenému dôkaznému reťazcu, z ktorého možno   vyvodiť   zodpovednosť   konkrétnej   osoby.   Pokiaľ   sťažovateľ   začal   až   dodatočne (v odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   inšpektorátu)   vytýkať   nedostatočne   zistený skutkový stav, takáto námietka neobstojí, keďže je zrejmé, že k inému postupu vzhľadom na dovtedajší pasívny postoj sťažovateľa nebol dôvod a takáto obrana v uvedenom štádiu konania sa dôvodne javila ako nevieryhodná, účelová a zjavne smerujúca k zbaveniu sa zodpovednosti   za   spáchaný   priestupok   jej   prenesením   na   inú   neidentifikovanú   osobu. Sťažovateľ mal v konaní možnosť zbaviť sa obvinenia poukázaním na to, že priestupku sa dopustil niekto iný. Ak však takéto tvrdenie nepodporil označením osoby, ktorá sa mala priestupku dopustiť, nemôže dôvodne očakávať, že takéto nepreukázateľné tvrdenie vyvolá pochybnosti postačujúce na zbavenie jeho zodpovednosti za priestupok. Takto poskytnutá možnosť ponúkať dôkazy a uplatniť prostriedky na vlastnú obranu (ktorú však sťažovateľ nevyužil)   plne   zodpovedá   ústavnému   princípu   rovnosti   zbraní,   ktorý   bol   v   plnej   miere zachovaný. Treba tiež pripomenúť, že účastník konania musí byť aktívny, čo vyplýva už aj z rímskoprávnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt“, teda že práva patria len bdelým (pozorným,   ostražitým,   opatrným,   starostlivým,   teda   tým,   ktorí   sa   aktívne   zaujímajú o ochranu   a   výkon   svojich   práv   a   ktorí   svoje   procesné   oprávnenia   uplatňujú   včas a s dostatočnou   starostlivosťou   a   predvídavosťou).   V   slobodnej   spoločnosti   je   totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo inak ich podcenením či zanedbaním môžu svoje práva stratiť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej bez opory vo vykonaných dôkazoch bol označený za páchateľa priestupku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   skutkové   a   právne   závery   najvyššieho   súdu považovať za dostatočné, úplné a presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či   zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   so   závermi   nesúhlasí,   sama   osebe nemôže zakladať porušenie označených práv.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   prisvedčiť   sťažovateľovi,   ktorý   tak   v   priebehu správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to,   že konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých základných   zásad,   ktoré   sú   pre   trestné   konanie   neopomenuteľné.   Ide   najmä   o zásadu prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobodne sa rozhodnúť o tom, akým spôsobom sa bude počas konania, resp. v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou uvedeného oprávnenia je aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa stíhaná osoba bude vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto otázkach tvorí zároveň súčasť procesno-právnej zodpovednosti stíhanej osoby za výsledok konania.   Je   totiž   vecou   stíhanej   osoby   rozhodnúť   sa,   aká   obrana   bude   pre   ňu najvýhodnejšia, no zároveň v prípade, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí niesť za to procesno-právnu zodpovednosť.

V   danom   prípade   sa   sťažovateľ   rozhodol   postupovať   tak,   že   nikdy   výslovne nevyhlásil, že nie on zaparkoval s vozidlom, ale rovnako výslovne nevyhlásil ani to, že by niekto iný tak urobil a ani žiadnu konkrétnu osobu v tomto smere nikdy neoznačil. V odpore proti rozkazu o uložení sankcie za priestupok výslovne uviedol, že disponuje dokladom o zaplatení poplatku   za parkovanie   z   predmetného   času   a   miesta.   Takýto   doklad   nikdy nepredložil a už sa naň nikdy viac neodvolával. V ďalšom konaní (počnúc od odvolania proti   rozhodnutiu   okresného   inšpektorátu)   formuloval   už   svoju   obranu   tak,   že   vytýkal absenciu dôkazov preukazujúcich, že vozidlo zaparkoval on.

Keďže sťažovateľ sa rozhodol brániť uvedeným spôsobom, nebolo možné vytýkať správnym orgánom, ale ani všeobecným súdom, že na základe zadovážených dôkazov, ktoré vzhľadom na produkovanú obranu sťažovateľa boli dostatočné, dospel v rámci hodnotenia dôkazov k presvedčeniu, že sa sťažovateľ priestupku dopustil.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013