znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutiami Okresného súdu Žilina č. k. 9 C 1993/98-377 zo 6. októbra 2009 a č. k. 9 C 1993/98-383 zo 6. októbra 2009 a Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 51/2010-424 z 31. augusta 2010 a č. k. 5 Co 52/2010-429 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2010 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vyznačujúca sa neurčitosťou svojho obsahu,   v   ktorej   sťažovateľ   nešpecifikuje   základné   práva,   ktorých   porušenie   namieta, označením príslušných článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), prípadne záväznej medzinárodnej zmluvy. Z obsahu sťažnosti však možno vyvodiť, že jeho námietky sa v podstate týkajú porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutiami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 1993/98-377   zo 6.   októbra   2009   a   č.   k.   9   C   1993/98-383   zo 6. októbra   2009   a Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   Co   51/2010-424   z 31.   augusta   2010   a   č.   k. 5 Co 52/2010-429 z 31. augusta 2010.

Zo   sťažnosti   a z   vyžiadaného   spisového   materiálu   okresného   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ   je   účastníkom   konania   na   strane   navrhovateľa   vo   veci   neplatného   zrušenia pracovného pomeru vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 9 C 1993/98.

V priebehu konania okresný súd uznesením č. k. 9 C 1993/98-377 zo 6. októbra 2009 nepripustil návrh sťažovateľa na zámenu účastníkov konania na strane odporcu (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktoré na základe odvolania sťažovateľa potvrdil krajský súd uznesením č.   k.   5 Co 52/2010-429 z 31.   augusta   2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Napadnuté uznesenia okresného súdu aj krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. októbra 2010.

Vo veci samej rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 1993/98-383 zo 6. októbra 2009 tak, že návrh sťažovateľa zamietol (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Z dôvodu odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu preskúmal krajský súd, ktorý tento v celom rozsahu   rozsudkom   č.   k.   5   Co   51/2010-424   z 31.   augusta   2010   potvrdil.   Napadnuté rozsudky okresného súdu aj krajského súdu nadobudli právoplatnosť 20. októbra 2010.

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľa s uvedenými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj krajského súdu, keďže všeobecné súdy „neprihliadli vo svojom konaní a rozhodovaní o mojom návrhu - žalobe hlavne na znenie ustanovenia § 221 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keďže mi ako navrhovateľovi... odňali možnosť konať pred súdom“.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a zaviazal okresný súd „pokračovať v konaní... a vyniesť nový, správny rozsudok vo veci 9C 1993/1998, ktorým súd potvrdí, že môj   pracovný   pomer   s odporkyňou...   trvá,   že   je   povinná   zamestnať   ma   podľa   platne uzavretej   pracovnej   zmluvy a vykonať   mi   náhradu   mzdy   za   obdobie   nezamestnanosti v dôsledku   nezákonne   rozviazaného   pracovného   pomeru   so   mnou   spolu   s   úrokmi z omeškania, uhradiť mi súdne trovy a trovy môjho právneho zastúpenia“.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 51/2010-424, ako aj proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co 52/2010-429, obidve z 31. augusta 2010, dovolanie.

Z dovolania   sťažovateľa   z 27.   októbra   2010,   ktoré   si   ústavný   súd   vyžiadal v spolupráci s okresným súdom, vyplýva, že sťažovateľ v ňom uplatil námietku rozhodnutej veci   a   taktiež   namieta   vady   konania   spočívajúce   v odňatí   možnosti   konať   pred   súdom v zmysle   §   236   ods.   2   a   § 237   písm.   d)   a   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Zároveň poukazuje   na   celkovú   nesprávnosť   vydaných   rozhodnutí   krajského   súdu   z hľadiska právneho posúdenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd konštatuje, že nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   obom   rozhodnutiam   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny opravný   prostriedok,   ktoré   sťažovateľ   aj   využil,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným   právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Obdobné   je   to   v prípade   rozsudku   a uznesenia   krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu napadol dovolaním (z dôvodov „podľa § 236 ods. 2 a § 237 písm.   d), f)“ pozn.), a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam má teraz Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Nie je totiž možné, aby právomoc poskytnúť ochranu označeným právam mal zároveň aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ale aj ústavný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011