znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 129/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 32/09 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 6/09 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 28/09 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 35/09 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/09 z 27. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti L. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 129/2010, sp. zn. II. ÚS 130/2010, sp. zn. II. ÚS 131/2010, sp. zn. II. ÚS 132/2010 a sp. zn. II.   ÚS   133/2010 p r i j í m a   na   ďalšie   konanie   a súčasne   ich s p á j a   na   spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 129/2010.

2. Konanie o sťažnostiach L. vedené pod sp. zn. II. ÚS 129/2010 p r e r u š u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 32/09 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1655/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti spoločnosti P., s. r. o., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“) rozhodnutím sp. zn. 3462/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 49/2008-rozkl. z 26.   júna   2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa   zamietol   a potvrdil   napadnuté   rozhodnutie ministerstva.

Následne sa sťažovateľ žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra, ako aj rozhodnutia ministerstva ako prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí   a vrátenia   im   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 4 S 101/2008 z 9.   januára 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   32/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 32/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval a rozhodol odlišne ako v inej jeho identickej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom prerušené z   dôvodu   podania   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   (ďalej   aj   „súdny dvor“) na posúdenie predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

2. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 6/09 z 11. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1685/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany   chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   3422/2008-2.1/KD   z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 32/2008-rozkl. z 22. apríla 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 170/2008 z 13. januára 2009 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 6/2009 z 11. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval   a rozhodol   najvyšší   súd   odlišne   ako   v   inej   jeho   identickej   veci   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom   prerušené   z   dôvodu   podania   návrhu   súdnemu   dvoru   na   posúdenie   predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

3. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 28/09 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola dosiaľ na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1725/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   R.   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3644/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 46/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 170/2008 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 28/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval   a rozhodol   najvyšší   súd   odlišne   ako   v   inej   jeho identickej   veci   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom   prerušené   z   dôvodu   podania   návrhu   súdnemu   dvoru   na   posúdenie   predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 35/09 z 2. júna 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1729/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3527/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 86/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 169/2008 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 35/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods.   1 dohovoru   z dôvodu,   že v tejto veci postupoval   a rozhodol   najvyšší   súd   odlišne   ako   v   inej   jeho identickej   veci   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom   prerušené   z   dôvodu   podania   návrhu   súdnemu   dvoru   na   posúdenie   predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva pred súdnymi orgánmi zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 15/09 z 27. augusta 2009. Sťažnosť bola na ústavnom súde vedená pod sp. zn. Rvp 1831/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   P.   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3480/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 103/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Následne   sa   sťažovateľ   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   ministra,   ako   aj   rozhodnutia   ministerstva   ako   prvostupňového správneho orgánu, pričom sa domáhal zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia im veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 157/2008 z 10. decembra 2008 žalobu sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžp   15/2009   z   27.   augusta   2009   potvrdil   rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 15/2009 z 27. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval   a rozhodol   najvyšší   súd   odlišne   ako   v   inej   jeho identickej   veci   vedenej   na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, konanie o ktorej bolo 22. júna 2009 najvyšším súdom   prerušené   z   dôvodu   podania   návrhu   súdnemu   dvoru   na   posúdenie   predbežných otázok nevyhnutných na rozhodnutie veci.

Sťažovateľ   v súvislosti   s konaním   o všetkých   piatich   už   uvedených   sťažnostiach totožnými   podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   9.   decembra   2009   upozornil   na skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rovnako   ako   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   Sžp   41/2009 postupoval   aj   v   ďalších   identických   25   konaniach,   ktoré   5.   novembra   2009   spojil   na spoločné   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   3   Sžp   24/2009   a   ktoré   následne   prerušil   až   do rozhodnutia súdneho dvora o predbežných otázkach, ktoré mu najvyšší súd predložil vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.

Sťažovateľ   svoj   názor   o   porušení   ním   označeného   základného   práva   a   práva napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 32/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 6/09 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 28/09 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 35/09 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Sžp 15/09 z 27. augusta 2009 vo všetkých už uvedených sťažnostiach argumentačne identicky zdôvodnil takto:

«Dňa   29. 6. 2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   druhovo   totožnej   s   právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-74   zo   dňa   20.   1.   2009,   ktorým   tento   súd   zamietol   žalobu   žalobcu (sťažovateľa),   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva životného   prostredia,   ktorým   žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka správneho konania žalobcovi – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety   (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom   tohto   konania,   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   doplnené   vo   veci 5 Sžp 41/2009.   Z   obsahu   týchto   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   tieto   sú   s   výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal   vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosti (vedené pod sp. zn. Rvp 1655/09, sp. zn. Rvp 1685/09, sp. zn. Rvp 1725/09, sp. zn. Rvp 1729/09 a sp. zn. Rvp 1831/09) na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil,   že   postupom   a   rozsudkami   najvyššieho   súdu   v   označených   konaniach   došlo k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu tieto veci na ďalšie konanie   a   zakázal   mu   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv.   Sťažovateľ   vo   všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Kľúčovou (a v podstate jedinou) námietkou, ktorú sťažovateľ uviedol vo svojich sťažnostiach,   je,   že   odlišným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   skutkovo   a   právne obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľ má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, pozn.).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   už   zdôraznil   (IV.   ÚS   206/08),   že „Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Súdnym dvorom ES v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva spoločenstva v rozsudku Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.“. V tom istom rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že «Ak taký súd, ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho   opravného   prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe zákona.».

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 206/08 tiež uviedol, že „Účelom a podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej   judikatúry   Súdneho dvora   ES   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym   dvorom   ES   pri   výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva je založené na deľbe   úloh   medzi   vnútroštátnymi súdmi   a Súdnym   dvorom   Európskych spoločenstiev.   Je   vecou   len vnútroštátneho   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku toho   je   Súdny   dvor   Európskych   spoločenstiev   v   zásade   povinný   rozhodnúť,   pokiaľ   sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať   zodpovednosť   členského   štátu   za   porušenie   komunitárneho   práva   postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01)“.

V   sťažnosťami   napadnutých   rozsudkoch   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   jednoznačný   záver   o   tom,   či   vo   veciach   sťažovateľa najvyšší súd konal v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podmienený tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9 Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nie je možné formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí na ďalšie konanie.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1655/09, sp. zn. Rvp 1685/09, sp.   zn.   Rvp   1725/09,   sp.   zn.   Rvp   1729/09   a   sp.   zn.   Rvp   1831/09   týkajú   tých   istých účastníkov   konania   (sťažovateľ   a   najvyšší   súd),   pričom   navyše   sú   takmer   identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažností rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde o prijatí týchto sťažností na ďalšie konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor   o rozhodnutie o predbežnej   otázke podľa   medzinárodnej zmluvy [čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325, 24.12.2002), pozn.].

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok (čl. 133 ústavy), čo vytvára   možnosť   na   to,   aby   podľa   §   109   ods.   1   písm.   c)   v   spojení   s   §   31a   zákona o ústavnom   súde   prerušil   konanie   o   týchto   sťažnostiach   a   požiadal   súdny   dvor   o rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru. Takýto postup by ale bol nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.

Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, a preto prerušil konanie o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia súdneho dvora najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010