znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 7/06 z 26. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. februára 2007   faxom   a 9.   februára   poštou   doručené   podanie   MUDr.   J.   K.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 12 CoE 7/06 z 26. októbra 2006, ktorým mu ako povinnému neboli priznané trovy výkonu rozhodnutia   zastaveného   na   základe   ustanovenia   §   372m   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 26. mája 2005 podal bývalý Obvodný úrad   V. proti   povinnému   (sťažovateľovi) návrh   na   výkon   rozhodnutia   predajom hnuteľných   vecí   na   Okresnom   súde   Vranov   nad   Topľou   na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného úradu V. č. k. Pr. 2002/000150-9 z 8. júla 2002. Toto konanie Okresným súdom Vranov nad Topľou vedené pod sp. zn. 7 E 77/05.

Okresný súd Vranov nad Topľou výzvou sp. zn. 7 E 77/05 zo 4. júla 2005 vyzval sťažovateľa na uhradenie pohľadávky oprávneného a oznámenie súdom žiadaných skutočností. Predmetná výzva bola doručená sťažovateľovi 12. júla 2005. Na základe sťažovateľovej   námietky   zaujatosti krajský súd   uznesením   sp.   zn.   2   NcC   15/2006 z 23. marca 2006 vylúčil sudcov Okresného súdu Vranov nad Topľou z prerokovávania a rozhodovania veci a   prikázal   vec   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu Humenné (ďalej aj „okresný súd“), kde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 10 E 1/06.

Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo   7.   júla   2006   doručené   uznesenie Okresného súdu   Humenné   sp.   zn.   10   E   1/06   z   28.   júna   2006,   ktorým   konanie zastavil a oprávnenému právo na náhradu trov konania nepriznal. Uvedené rozhodnutie vydala vyššia súdna úradníčka. Ako vyplýva z poučenia uvedeného v predmetnom rozhodnutí: „Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.“ Podaním z 2. augusta 2006 sťažovateľ žiadal, aby okresný súd vydal uznesenie, ktorým by mu priznal náhradu trov   konania. Právnej   zástupkyni   sťažovateľa   bolo   8.   decembra   2006   doručené uznesenie   krajského súdu   sp.   zn.   12   CoE   7/06   z   26.   októbra   2006,   ktorým   potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti - oprávnenému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   z označených   právnych   predpisov   (čl.   46   ods.   1, čl.   142   ods.   1,   2   a 3   ústavy;   §   137,   §   146,   §   151,   §   251   ods.   4   a   §   372m   OSP) a z uvedených   skutkových   okolností vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 7/06   z 26.   októbra   2006   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci „zákonom stanoveným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“Sťažovateľ poukazuje na to, že podanie, ktoré krajský súd posúdil ako odvolanie, podal okresnému súdu, pričom sa dožadoval vydania rozhodnutia o trovách konania, ktoré   vznikli   povinnému.   Okresný   súd   o   návrhu   na rozhodnutie   o   trovách   konania povinného nerozhodol, rozhodol o ňom krajský súd ako o odvolaní proti rozhodnutiu súdu I. stupňa.

V predmetnom konaní sa sťažovateľ podaním z 2. augusta 2006 domáhal toho, aby   okresný   súd rozhodol   o   náhrade   trov   konania,   pričom   poukazujúc   na   dôvod zastavenia konania žiadal, aby mu v súlade s ustanovením § 146 ods. 2 OSP súd priznal náhradu   trov   konania   proti oprávnenému.   Krajský   súd   vo   svojom   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   tak,   ako   bolo   súdom I. stupňa vydané, teda bez výroku o trovách konania, ktoré povinnému vznikli. Takéto rozhodnutie krajského súdu nemá oporu v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúcich sa na danú vec.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvoláva   na   ustanovenie § 372m ods. 3 OSP, podľa ktorého, ak oprávnený v zákonom stanovenej lehote, teda do 28. februára 2006, neoznámil súdu podanie návrhu na vykonanie exekúcie, súd konanie o   výkon rozhodnutia   zastaví   uznesením,   proti   ktorému   odvolanie   nie   je   prípustné a neprizná oprávnenému v tomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie však nijakým spôsobom   nevylučuje platnosť ustanovenia   § 146   ods.   2 OSP,   ani   ustanovenia §   151   ods.   1   a   2   OSP.   Citované   zákonné   ustanovenie,   teda § 372m ods. 3 OSP, hovorí len exaktne o tom, akým spôsobom má súd rozhodnúť o náhrade   trov   konania   pre oprávneného.   Neupravuje   však   spôsob,   akým   má   súd rozhodnúť o náhrade trov konania pre povinného, a v tomto prípade je teda namieste aplikovať   všeobecné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku o   náhrade   trov konania. Dokonca aj v prípade, ak by súd nepriznal povinnému náhradu trov konania, mal o tejto náhrade v súlade s ustanovením § 151 OSP rozhodnúť.

Pokiaľ okresný súd, ako aj odvolací súd postupovali a rozhodli iným spôsobom, zasiahli tým   do   základného   práva   sťažovateľa   zakotveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy. Argumentácia odvolacieho   súdu   o   tom,   že   priznávať   práva   možno   len   v   súlade   so zákonom, je správna, ale sám odvolací súd sa týmto právnym názorom neriadil. Právo na náhradu trov konania totiž priznáva sťažovateľovi ustanovenie § 146 ods. 2 OSP.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov, ktorým patrí   výklad   zákonov   a   ich   aplikácia.   Ak   však   výklad   a   aplikácia   týchto zákonov   nie   je súladná   so   základnými   právami,   ktoré   sťažovateľovi   vyplývajú z ústavy, potom je daná právomoc ústavného súdu na preskúmanie a zrušenie takéhoto rozhodnutia.   V   danom   prípade ide   práve   o   situáciu,   keď   všeobecný   súd   vykladal a aplikoval ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci navrhuje rozhodnúť týmto nálezom:„Právo   sťažovateľa   na prejednanie   veci   zákonom   stanoveným   spôsobom súdom podľa článku 46 ods. 1 ústavy bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12 CoE 7/06 zo dňa 26. 10. 2006 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 12 CoE 7/06 zo dňa 26. 10. 2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove v porušovaní vyššie uvedených právach sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nepriznaním   náhrady   trov sťažovateľovi ako povinnému uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 7/06 z 26. októbra 2006, ktoré mu vznikli do zastavenia výkonu rozhodnutia podľa ustanovenia § 372m ods. 3 OSP, došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ inicioval priestupkové konanie, pretože sa domnieval, že bol proti nemu spáchaný priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Okresný úrad V. rozhodnutím č. k. Pr.   2002/000150-9   z 8.   júla   2002   zastavil   konanie,   keďže   skutok   nie   je   priestupkom. Zároveň   rozhodol,   že   sťažovateľ   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   konania   spojené s prerokovávaním priestupku v sume 150 Sk. Obvodný úrad V. nebol úspešný vo vymožení tejto pohľadávky prostredníctvom správneho konania, a preto podľa § 72 ods. 2 Správneho poriadku požiadal o výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí súd.

V priebehu konania o výkon rozhodnutia zákonodarca zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zásadným spôsobom zmenil právnu úpravu. Uvedenou novelou bola zrušená podstatná časť šiestej časti Občianskeho súdneho   poriadku.   Jedinou   možnosťou   núteného   výkonu   rozhodnutia   sa   stalo   exekučné konanie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Zákonodarca   vyriešil   otázku   výkonov   rozhodnutia   neukončených   do   31.   augusta 2005 tým spôsobom, že oprávnený musí podať do 6 mesiacov od 1. septembra 2005 návrh na vykonanie exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   a zároveň   túto   skutočnosť   oznámiť súdu.   V prípade,   ak oprávnený neoznámil súdu,   že podal   návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku, súd konanie o výkon rozhodnutia zastavil.

Podľa   § 372m ods.   3 OSP súd neprizná oprávnenému v tomto prípade právo na náhradu trov konania. Dôvodová správa vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu mlčí. Možno sa domnievať, že jeho účelom bolo vylúčiť možnosť, aby sa oprávnený obohatil na zhode (súbehu) zmeny právnej úpravy a jeho pasivity. Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto otázku súdnej interpretácii.

Podľa   názoru   ústavného   súdu,   platná   právna   úprava   umožňuje   dva   výklady. Podstatou   právnej   situácie   je   skutočnosť,   že   zásah   do   prebiehajúceho   konania   urobil zákonodarca zmenou právnej úpravy. Podľa jedného z možných výkladov je § 372m OSP lex   specialis   a nepredpokladá   náhradu   trov   povinnému,   pretože   v danom   prípade   nejde, vzhľadom na uvedený zásah zákonodarcu, o klasický prípad zastavenia konania na základe procesného   zavinenia   oprávneného.   V prerokovávanej   veci   výkon   rozhodnutia   nebol   zo strany oprávneného vedený nezodpovedne a nebol použitý „k šikane“ povinného. Možno dodať, že povinnému náklady spravidla nevznikajú a zastavenie konania môže byť na jeho prospech, hoci samozrejme v zmysle hmotnoprávnom dlžníkom ostáva.

Podľa iného z možných výkladov by bolo možné na vec aplikovať ustanovenie § 271 OSP a zaviazať tak oprávneného k náhrade trov povinnému, pretože pasivita oprávneného zapríčinila (spolu so zmenou právnej úpravy) zastavenie konania. Podľa ustanovenia § 271 OSP, ak dôjde k zastaveniu nariadeného výkonu rozhodnutia, súd rozhodne o náhrade trov, ktoré účastníkom uskutočňovaním výkonu rozhodnutia vznikli, podľa toho, z akého dôvodu k   zastaveniu   výkonu   rozhodnutia   došlo.   Môže   tiež   zrušiť   dosiaľ   vydané   rozhodnutia o trovách výkonu, prípadne uložiť oprávnenému, aby vrátil, čo mu povinný na trovy výkonu rozhodnutia už zaplatil.

Nie je teda nutná aplikácia tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku tak, ako to uvádza sťažovateľ. Pri uplatnení tohto výkladu je však problémom už uvedené procesné   zavinenie,   ktorým   by   mohla   byť len   pasivita   oprávneného   po   zmene   právnej úpravy.   Výkon   rozhodnutia,   ako   je   známe,   je   ovládaný   zásadou   dispozitívnou,   a   teda oprávnený nemal povinnosť trvať na pokračovaní konania.

Obidva výklady sú rovnocenné. Ani jeden   z nich   však nemôže úplne uspokojivo vyriešiť problém spočívajúci vo voľbe toho, kto má niesť náklady vzniknuté v dôsledku zmeny právnej úpravy. Ústavný súd konštatuje, že obidva výklady sú z hľadiska práva na súdnu   ochranu   akceptovateľné,   a teda   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   vychádza z jedného   z prípustných   výkladov,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne,   a tým   porušujúce sťažovateľovo právo na súdnu ochranu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008