znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť A. N., bytom H., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/87, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2006 doručená   sťažnosť   A. N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/87.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že nebohý manžel sťažovateľky „... podal ešte dňa 18. 03. 1987 na bývalom Obvodnom súde Bratislava II návrh na vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov proti odporkyni – A. N. - jeho predchádzajúcej manželke.   (...)   Po   smrti   V.   N.   vstúpili   do   konania   jeho   právni   nástupcovia   -   dedičia zo zákona   (...).   Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v predmetnej   veci   bol   vynesený   dňa 11. 07. 1990...“. Uvedený rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním, ktoré bývalý Mestský súd Bratislava (ďalej len „mestský súd“) ako odvolací súd z procesných dôvodov zamietol. V   nadväznosti   na   to   na   základe   podnetu   sťažovateľky   podal   generálny   prokurátor Slovenskej   republiky   sťažnosť   pre   porušenie   zákona,   ktorej   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky vyhovel, napadnuté rozhodnutie mestského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.   Podľa   sťažovateľky   sa   odvtedy   v napadnutej   veci   až   do roku   1999   v podstate vôbec   nekonalo.   Dňa   15. novembra 2001   okresný   súd   rozhodol   v predmetnom   konaní rozsudkom   č. k. 12 C 46/87-401,   proti   ktorému   podala   sťažovateľka   11. februára 2002 odvolanie.   Keďže   (...)   zomrela   odporkyňa,   konanie   pokračovalo   ďalej   s jej   právnymi nástupcami. Napadnuté konanie skončilo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 66/03-435 z 18. októbra 2005, ktorým bol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdený. Ústavný súd zistil, že označený rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 25. januára 2006.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   napadnuté   konanie   bolo   právoplatne   skončené až po   devätnástich   rokoch,   pričom   z tohto   obdobia   bol   okresný   súd   osem   rokov   úplne nečinný.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   dospela   k   záveru,   že   postupom okresného súdu v označenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/87 porušil právo A. N., (...), aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. N., (...), sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk (slovom štyristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je preto jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03). Inými slovami to znamená, že ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127   ústavy   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   o   porušení   základného   práva zaručeného   v   ústave   alebo   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   (rovnako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej   lehoty   je   teda   v   prípade   tohto   práva   vymedzený   subjektívne,   podľa   možnosti sťažovateľa dozvedieť sa o jeho porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu. Ústavný   súd   pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, I. ÚS 122/03, I. ÚS 167/03, I. ÚS 208/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý, čo sa týka oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

S prihliadnutím na uvedené východiská ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zásadne vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo (m. m. I. ÚS 77/02, I. ÚS 86/02, I. ÚS 213/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   sťažovateľky   doručená ústavnému   súdu,   už   bol   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľka nachádzala pred právoplatným skončením príslušného súdneho konania, a k porušovaniu označeného základného práva už nedochádzalo.

Ako   už bolo uvedené,   namietané konanie bolo   právoplatne skončené   25. januára 2006, a najneskôr od uvedeného dátumu začala sťažovateľke plynúť dvojmesačná lehota v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Predmetná sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 7. apríla 2006 (podaná na poštovú prepravu 5. apríla 2006), t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná ústavnému súdu po uplynutí lehoty upravenej v § 53 ods. 3 citovaného zákona, nespĺňa jednu z kogentne ustanovených podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (citované   ustanovenie   neumožňuje   odpustiť   ani   predĺžiť   lehotu   na   podanie   ústavnej sťažnosti) – ako to vyplýva napr. z rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 38/98.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 70/03, IV. ÚS 41/06) uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2006