znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 133/03-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 320/02,   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   K.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice

- okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 320/02. Sťažovateľ okrem   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   žiadal   prikázať   konať a rozhodnúť „čo najrýchlejšie“ vo veci a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie „v sume 10.000.000 Sk“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. decembra 1999 Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu osobnosti, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 22 C 908/00, a zároveň   s ním   podal   aj   žiadosť   o oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku a o ustanovenie zástupcu v konaní. Podanie zo 17. decembra 1999 doplnil na pojednávaní 12.   decembra   2000   o ďalšieho   „odporcu“,   a to   popri   Krajskej   prokuratúre   v   Košiciach, o Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Okresný súd   Košice I konanie uznesením z 30. marca 2001 č. k. 22 C 908/99-11 zastavil, pretože Krajská prokuratúra v Košiciach nemá   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   a voči   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky sa už pred Okresným súdom Košice I vedie konanie o tom istom predmete, čo znamená podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Voči tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Po tom, ako uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 397/02-26 zo 16.   júla 2002   bolo zrušené   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   22   C   908/99-11 z 30. marca 2001 o zastavení konania z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a vec bola   vrátená   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   krajský   súd   z dôvodu   rozhodnutia o vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Košice   I z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci svojím uznesením sp. zn. 13 Nc 4/02 z 28. januára 2002 vec sp. zn. 22 C 908/99 prikázal okresnému súdu (t. j. Okresnému súdu Košice - okolie), ktorému z tohto dôvodu vec bola postúpená a je vedená pod sp. zn. 7 C 320/02.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   v súvislosti   so žiadosťou   sťažovateľa   o oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku   zaslal   sťažovateľovi 15. augusta   2002   tlačivo   na   preukázanie   osobných   a majetkových   pomerov,   ktoré   bolo vyplnené   6. novembra   2002   doručené   okresnému   súdu.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 7 C 320/02-35   zo   16.   mája   2003   navrhovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov nepriznal a návrh na ustanovenie zástupcu v konaní zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ 28. mája 2003 odvolal.

II.

Podľa čl. 127 ods.1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 65/98). Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 320/02 po prikázaní veci uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Nc 4/02 z 28. februára 2002 nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresný súd po prikázaní veci vyzval sťažovateľa (15. augusta 2002) na preukázanie svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov ako predpokladu pre rozhodnutie o jeho procesnom návrhu,   pričom   sťažovateľ   na   výzvu   okresného   súdu   reagoval   až   6.   novembra   2002. Okresný súd rozhodol o jeho procesnom návrhu 16. mája 2003. Rozhodovanie o procesných návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03). Pokiaľ sťažovateľ namieta šesťmesačnú lehotu, ktorá uplynula od predloženia podkladov sťažovateľa na účely procesného rozhodnutia po toto   rozhodnutie,   podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   povahu   a   celkovú   dobu konania,   ako   aj   postup   okresného   súdu,   nesignalizuje   v danom   čase   reálnu   možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS   120/03).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi šesťmesačnou lehotou, ktorá uplynula od doručenia podkladov sťažovateľom okresnému súdu, a možným porušením jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup   všeobecného   súdu   mohol   po   prijatí   návrh   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako porušenie tohto základného práva sťažovateľa (I. ÚS 65/98). Sťažnosť sťažovateľa bola z týchto   dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal, že by postup okresného súdu viedol k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným   porušením   sťažovateľom   označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

3. Porušenie základných práv upravených v čl. 46 ods. 2 ústavy v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neprichádza vôbec do úvahy, pretože sťažovateľ sa domáha vyslovenia   porušenia   jeho   základných   práv   v občianskoprávnom   konaní   o ochranu osobnosti a nejde o preskúmavanie rozhodnutí orgánov verejnej správy v rámci správneho súdnictva, na ktoré sa vzťahuje čl. 46 ods.   2 ústavy. Vzhľadom na to, že k tvrdenému porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 2 nemohlo v tomto type konania   dôjsť,   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   taktiež   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003