SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nadVáhom, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojenís čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 104/2013-438z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti(ďalej len „sťažovateľka“, v sťažnosti aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. PavlomSojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v spojení s čl. 1 ods. 1ústavy a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.10 Co 104/2013-438 z 25. februára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ bol účastníkom konania – žalobcom právoplatne skončeného konania proti žalovanému: ⬛⬛⬛⬛... o zaplatenie 829.847,97 Eur s prísl., konanie ktoré bolo vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10 C/391/2007 a na Krajskom súde v Trnave ako súde odvolacom pod sp. zn. 10 Co/104/2013....

Rekapitulujúc základný skutkový rámec v najdôležitejších skutočnostiach, Sťažovateľ uvádza:

- dňa 02. 11. 2000 bol medzi ⬛⬛⬛⬛ a fyzickou osobou – podnikateľom:

uzavreté nájomné zmluvy k pozemkom vo vlastníctve mesta, na ktorých stáli nehnuteľnosti (stavby) vo vlastníctve ⬛⬛⬛⬛, v nájomných zmluvách bolo zároveň dohodnuté predkupné právo v prospech nájomcu – ⬛⬛⬛⬛,

- uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 02. 2000, č. k. Z-2-3 K200/96, bol vyhlásený konkurz na majetok fyzickej osoby

(ďalej len „Úpadca“),

- dňa 27. 10. 2004 mestské zastupiteľstvo ⬛⬛⬛⬛ uznesením schválilo prevod pozemkov (ktoré boli predmetom vyššie uvedených nájomných zmlúv) obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, a to aj napriek tomu, že správca Úpadcu vyzval mesto, aby vyzvalo správcu Úpadcu na uplatnenie predkupného práva,

- ⬛⬛⬛⬛ do 27. 10. 2004 a ani do dňa uzavretia kúpnej zmluvy na pozemky s kupujúcim ⬛⬛⬛⬛, správcu Úpadcu na uplatnenie predkupného práva nevyzvalo,

- Úpadcovi tak vznikla škoda predstavujúca znalecky určený rozdiel hodnoty nehnuteľností – stavieb bez pozemkov a s pozemkami (inak povedané – v prípade, že by Úpadca nadobudol aj pozemky pod svojimi stavbami, trhová hodnota týchto stavieb by sa výrazne zvýšila),

- pohľadávka zo zodpovednosti za škodu bola v konkurznom konaní ako majetok Úpadcu speňažená a veriteľom tejto pohľadávky je v súčasnosti Sťažovateľ...

Sťažovateľ namieta:

a) porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a (kumulatívne) právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), v spojení (subsidiárne) so základným právom vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR),

b) porušenie princípu právnej istoty Porušovateľom ako imanentnej súčasti princípu materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).

Porušenie základných práv Sťažovateľa spočíva v nesprávnej a nedostatočnej interpretácii a súčasne nesprávnej a nedostatočnej aplikácii práva Porušovateľom. Neústavnosť právoplatného rozhodnutia Porušovateľa tak spočíva v tom, že Porušovateľ na strane jednej neaplikoval správnu právnu normu v tom zmysle, že neaplikoval všetky na skutkové okolnosti sa vzťahujúce právne normy, na strane druhej, Porušovateľ sa v Rozhodnutí nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, čím rozhodnutie súdu je nedostatočne zdôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala reálna možnosť pred ním konať...

Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ ako odvolací súd (a ani súd prvého stupňa) sa v rozhodnutí nezaoberal podstatnými, v konaní substancovanými, právne a skutkovo relevantnými skutočnosťami a to:

- či ⬛⬛⬛⬛ porušilo zmluvné predkupné práva keď do rozhodnutia mestského zastupiteľstva o odpredaji pozemkov nevyzvalo správcu (a ani Úpadcu) na uplatnenie predkupného práva,

- z akých ustanovení akého zákona vyplýva nemožnosť správcu uplatňovať predkupné právo úpadcu,

- v prípade, ak správca nebol oprávnený uplatniť predkupné právo, kto bol oprávnený uplatniť predkupné právo,

- či správca konkurznej podstaty bol oprávnený rozhodovať o obchodných záležitostiach podniku a robiť za úpadcu právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku,

- či predkupné právo úpadcu vyhlásením konkurzu zaniklo a ak áno, na základe akých ustanovení akého zákona,

- ak predkupné právo úpadcovi nezaniklo a ani neprešiel jeho výkon na správcu, ako sa mohlo realizovať toto predkupné právo úpadcom, keď oprávnenie nakladať s majetkom úpadcu prešlo na správcu.

V Rozhodnutí Porušovateľa absentuje akékoľvek posúdenie úkonu primátora, ktorý v rozpore s prijatým uznesením mestského zastupiteľstva vyzval na uplatnenie predkupného práva Úpadcu (nie správcu). Takýto úkon primátora, ktorý je v rozpore s prejavenou vôľou mesta (odpredať pozemky, na ktoré sa vzťahovalo zmluvné predkupné právo Úpadcu, tretej osobe, a to obchodnej spoločnosti

), je absolútne neplatným právnym úkonom (k tomu porov. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2286/2009). Funkcia primátora mesta ako štatutárneho orgánu mesta na základe jeho konateľského oprávnenia mu totiž neumožňuje rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon mesto urobí, nakoľko toto oprávnenie v zmysle zákona patrí do kompetencie mestského zastupiteľstva. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd potom musí prihliadať ex offo.

Podľa právneho názoru Sťažovateľa Porušovateľ nedal odpoveď na otázky právne a skutkovo relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku. Rozhodnutie v žiadnom prípade nedalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho (a v súdnom konaní uvedeného) základného a rozhodujúceho právneho problému – otázky platného vyzvania na uplatnenie predkupného práva a otázky výkonu predkupného práva úpadcu po vyhlásení konkurzu. Zmiešavanie otázky rozsahu konkurznej podstaty s oprávnením na výkon predkupného práva robí nedostatočnú odpoveď súdu zároveň celkom nezrozumiteľnou, a tým aj Rozhodnutie nepreskúmateľným. Ani len samotný žalobca (Sťažovateľ) netvrdil, že predkupné právo predstavuje majetkovú hodnotu úpadcu, ktoré by predstavovalo majetok, ktorý je ako majetok podliehajúci konkurzu potrebné zapísať do súpisu majetku úpadcu s možnosťou následného speňažovania, preto argumentácia súdu, že predkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty a nie je postihnuteľné exekúciou, je bezpredmetné a zo strany súdu celkom difúzne.

V strohých tvrdeniach Sťažovateľa neexistuje odkaz na konkrétnu právnu normu podporujúcu právny záver, ktorý súd prijal. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec neuviedol, z akých dôvodov považoval argumentáciu žalobcu za skutkovo i právne bezvýznamnú, a od podstatnej argumentácie žalobcu celkom zjavne abstrahoval.

Sťažovateľ je presvedčený, že nedostatočná a nezrozumiteľná aplikácia práva konajúcim súdom je rýdzo arbitrárna, a použitý formalistický výklad jednotlivých ustanovení č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní je v rozpore s účelom tohto zákona.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 104/2013-438 zo dňa 25. 02. 201 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/104/2013-438 zo dňa 25. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania vo výške 340,90 EUR, k rukám právneho zástupcu sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd v napadnutom rozsudku

- pochybil, pretože sa nezaoberal podstatnými, právne a skutkovo významnýmiskutočnosťami uvedenými v jej podanom odvolaní,

- vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu, keďže súd prvého stupňanevykonal navrhované dôkazy,

- nedal jasnú odpoveď na riešenie základného právneho problému otázky platnéhovyzvania na uplatnenie predkupného práva a otázky výkonu predkupného práva úpadcupo vyhlásení konkurzu, čo viedlo k nesprávnej interpretácii a nesprávnej aplikácii práva,

- formalisticky vykladal ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní,

- nesplnil požiadavky na riadne, vecne správne a dostatočné odôvodnenie súdnehorozhodnutia, keď neodkázal na konkrétnu právnu normu, ktorá podporuje ním prijatýprávny záver,a preto považuje aj napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny a nepresvedčivý, tedaza taký, ktorý nespĺňa atribúty spravodlivého súdneho rozhodnutia.

Obsah sťažnosti sťažovateľky možno považovať za takmer identický s obsahomodvolania sťažovateľky z 3. apríla 2013, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Galanta(ďalej len „okresný súd“) 8. apríla 2013 a následne postúpené krajskému súdu ako súduodvolaciemu na rozhodnutie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

K sťažovateľkou namietanej arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudkuústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuuplatneniu (IV. ÚS 115/03).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácies ústavou,prípadnemedzinárodnýmizmluvamio ľudskýchprávacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

V podstatnej časti napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudokokresného súdu vo veci samej, sa uvádza:

«Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo veci samej vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.), ale v časti trov konania je nepreskúmateľný a preto je v tejto časti potrebné ho zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 25. februára 2014 (§ 156 ods. 1 O. s. p.). Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d O. s. p.) a že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, pretože nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne...

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení č. k. 10 Co/52/2010-215 zo dňa 22. júna 2010 dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím i s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické. Niet žiadneho dôvodu nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napádaného rozsudku a podporujúcou ním zvolený spôsob rozhodnutia. Vzhľadom k aktuálnej úprave procesného práva by tak v zásade odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.), ale pre úplnosť sa žiada ešte doplniť (druhá časť ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné:

Odvolací súd nemal dôvod ustúpiť od svojich predchádzajúcich záverov vyjadrených v uznesení č. k. 10 Co 52/2010-215 zo dňa 22. júna 2010, keď ani ďalšie dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa nepreukázalo zmenu skutkového stavu. Žalobkyňa, resp. už jej právna predchodkyňa sa proti žalovanému domáhala zaplatenia náhrady škody 829.847,97 eur s príslušenstvom, ku ktorej malo dôjsť v príčinnej súvislosti s porušením predkupného práva na kúpu pozemkov zo strany žalovaného, ktoré bolo dohodnuté v nájomných zmluvách uzatvorených medzi žalovaným ako prenajímateľom a ⬛⬛⬛⬛ ako nájomcom dňa 2. 11. 2000. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. Z-2-3 K200/96 zo dňa 28. 2. 2000 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka:

, uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. Z-2-3 K200-96-260 zo dňa 14. 5. 2002 bol za správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený ⬛⬛⬛⬛. Dňa 28. 2. 2005 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným ako predávajúcim a spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛... ako kupujúcim, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom uzatvorených nájomných zmlúv, vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúceho bol správou katastra povolený pod č. V559/2005 dňa 2. 3. 2005. Dňa 2. 2. 2007 bola uzatvorená zmluva o postúpení súboru pohľadávok medzi postupcom

v konkurze, zastúpeným ⬛⬛⬛⬛, správcom konkurznej podstaty úpadcu, a postupníkom - právnou predchodkyňou žalobkyne, pričom predmetom tejto zmluvy malo byť i postúpenie pohľadávok na náhradu škody voči žalovanému. Podstatným v prejednávanej veci bolo vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch a dôvodoch vyjadrených v uznesení z 22. júna 2010 č. k. 10 Co 52/2010-215.

Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 ZKV (z. č. 328/1991 Zb. – o konkurze a vyrovnaní) majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“) (1). Podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, právo a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok (2). Do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia, colná zábezpeka do výšky colného dlhu, mzda a obdobné príjmy. 1a) Majetok slúžiaci na podnikateľskú činnosť z podstaty nie je vylúčený (3).

Vo vyššie citovanom ustanovení § 6 ods. 3 ZKV je negatívne vymedzená konkurzná podstata tak, že do podstaty nepatrí majetok, ktorého sa nemôže týkať výkon rozhodnutia. Podľa § 113 z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) môže exekútor vykonať exekúciu aj postihnutím iného majetkového práva, ktoré je prevoditeľné a nie je peňažnou pohľadávkou ani právom, ktoré patrí len povinnému osobne. Z ustanovenia § 604 O. z. vyplýva, že predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby a nemožno ho previesť na inú osobu.

Predkupné právo ako právo neprevoditeľné a patriace výlučne oprávnenej osobe, nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí teda do konkurznej podstaty, pričom vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty. S poukazom na to žalovaný teda nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi, nakoľko takúto povinnosť voči správcovi nemal, keďže predkupné právo nepatrí do podstaty a výkon práv a povinností spojených s predkupným právom správcovi neprináleží.

Námietka žalobkyne v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy je neopodstatnená, keďže sama žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazuje, že svedkov navrhovala vypočuť za účelom preukázania okolností právnych nie skutkových. Z ustanovenia § 126 ods. 1 a 3 O. s. p. je zrejmé, že svedok má vypovedať o skutočnostiach, ktoré vnímal svojimi zmyslami a nie o právnom posúdení veci. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako správny potvrdil.»

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexnéhoposudzovaniavšetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 391/2007-401z 13. februára 2013 v spojení s opravným uznesením č. k. 10 C 391/2007-409 z 27. marca2013, s prihliadnutím na povahu kľúčových námietok sťažovateľky. V tejto súvislostipoukazuje na podstatnú časť jeho odôvodnenia, v ktorom sa uvádza:

„Uznesením Mestského úradu z 27. 10. 2004 č. uznesenia Mestské zastupiteľstvo v schválilo prevod vlastníctva nehnuteľnosti pozemkov, a to parcela č. 68/1, 68/8, 182/10 a 182/11 za kúpnu cenu 606,- Sk za m2. Vo vlastníctve pre ⬛⬛⬛⬛ súčasne uložilo vedúcemu právneho oddelenia mestského úradu pripraviť kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností. Ešte pred vydaním tohto uznesenia správca konkurznej podstaty listom z 21. 10. 2004 zaslal primátorovi mesta list, ktorým oznámil, že je správcom konkurznej podstaty úpadcu v konkurze a predkupné práva, ktoré sa viažu k uvedeným pozemkom, a ktoré tvoria konkurznú podstatu boli spísané v súpise konkurznej podstaty úpadcu. Jedinou osobou oprávnenou nakladať s predkupnými právami ex lege je správca konkurznej podstaty. Žalovaný listom z 29. 10. 2014 vyzval ⬛⬛⬛⬛, aby sa vyjadril, či si uplatňuje predkupné právo z nájomných zmlúv a v prípade, že si predkupné právo uplatní, je povinný kúpnu cenu uhradiť do dvoch mesiacov po tejto ponuke. Ak táto doba uplynie márne, predkupné právo zanikne. Súčasne mal predložiť vyhlásenie správcu konkurznej podstaty, že predkupné právo si neuplatňuje. Správca konkurznej podstaty so žalobcom uzatvoril zmluvu o postúpení súboru pohľadávok dňa 2. 2. 2007, pričom prílohu tejto zmluvy tvorila špecifikácia súboru B ostatné pohľadávky...

Z dokazovania súd mal za jednoznačne preukázané, že listom žalovaného sa správca konkurznej podstaty dozvedel o tom, že predal pozemky. Za účelom zistenia rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, správca konkurznej podstaty dal vyhotoviť znalecký posudok č. 163/2006 z 24. 8. 2006 a znalecký posudok č.55/2006 z 19. 9. 2006. Až po vypracovaní týchto znaleckých posudkov správca konkurznej podstaty zistil, že konaním žalovaného, ktorý u neho si neuplatnil predkupné právo vznikla konkurznej podstate škoda. Znalecké posudky boli vypracované, a to prvý dňa 24. 8. 2006, od ktorej doby začína plynúť premlčacia lehota a keďže žaloba na tunajší súd bola podaná 19. 7. 2007, nárok premlčaný nie je.

Súd pri svojom prvom rozhodnutí(č. k. 10 C 391/2007-182 zo 14. decembra 2009,pozn.)sa zaoberal platnosťou zmluvy o postúpení súboru pohľadávok a aj samotnej špecifikácie pohľadávok v IV. kole speňažovania konkurznej podstaty úpadcu. Súd uzatvoril, že zmluva a špecifikácia súboru B, ostatné pohľadávky sú platným právnym úkonom, pretože boli uzatvorené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne.

V danom prípade pre posúdenie veci bolo potrebné vyriešenie otázky, či predkupné právo patrí do konkurznej podstaty úpadcu alebo nie. Vzhľadom na vyslovený právny názor Krajského súdu v Trnave(č. k. 10 Co 52/2010-215 z 22. júna 2010,pozn.), ktorým je tunajší súd viazaný, uvádza, že predkupné právo ako právo neprevoditeľné a výlučne patriace oprávnenej osobe nie je postihnuteľné exekúciou, nepatrí do konkurznej podstaty. Vyhlásením konkurzu na oprávnenú osobu oprávnenie nakladať s predkupným právom ani výkon práv a povinností súvisiacich s predkupným právom neprechádzajú na správcu konkurznej podstaty. To znamená, že žalovaný nemohol porušiť povinnosť ponúknuť pozemky na predaj správcovi konkurznej podstaty. V danom prípade chýba príčinná súvislosť medzi porušením povinností a škodou. Účelom konkurzného konania je speňaženie majetku úpadcu za účelom uspokojenia pohľadávok veriteľom úpadcu. Z tohto rámca vybočuje možnosť nadobudnutia do konkurznej podstaty akejkoľvek majetkovej hodnoty pokiaľ by takéto nadobudnutie malo byť spojené s povinnosťou podstaty za týmto účelom niečo vydať. Je spochybnená možnosť zaplatenia kúpnej ceny pretože po dobu trvania konkurzu je plnenie úpadcu ako kupujúceho nemožné. Účelom konkurzu je speňaženie a nie skupovanie ďalších nehnuteľností. Z ustanovenia § 603 ods. 3 Obč. zák. nevyplýva oprávnenie domáhať sa titulom porušenia predkupného práva náhrady škody.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd žalobu ako nedôvodne podanú zamietol.“

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor,že napadnutý rozsudok nie je arbitrárny a nepresvedčivý, keďže právne závery v ňomuvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlades platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvoda ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval závery krajského súdu. Ústavný súd zastávanázor, že krajský súd sa vyrovnal so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatnývýznam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, že správnevyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu a vychádzal z úplne zisteného skutkovéhostavu. Dal jasnú odpoveď na kľúčovú otázku uplatnenia predkupného práva (prečopredkupné právo nepatrí do konkurznej podstaty v zmysle príslušných ustanoveníaktuálneho zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov(predovšetkým § 6 uvedeného zákona). Spôsob vyriešenia tejto právnej otázky potomdeterminuje odpovede na ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, resp. to, prečoje bez právneho významu ďalej sa nimi zaoberať v podobe, v akej sú formulované.

Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospelk tomuto rozhodnutiu, pričom rekapituloval rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkaliprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, odkazujúc na ustálený právny názorv podobných veciach. Presvedčivo zdôraznil aj dôvody nestotožnenia sa s obranoua s námietkami sťažovateľky uplatnenými v rámci dokazovania pred oboma súdmi.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojhorozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktorémajú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkomkonania (m. m. I. ÚS 241/07).

Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postupa rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnejúpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nieje záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, pretonemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenietohto práva (I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcejporušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, akoaj v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že pokiaľ sa sťažovateľka,argumentujúc v sťažnosti nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou napadnutéhorozsudku, domnievala, že sa jej„ako účastníkovi konania... postupom súdu odňala reálna možnosť pred ním konať“, mala možnosť podať dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku, čo v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde zakladáďalší dôvod na odmietnutie jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jejneprípustnosť. V tejto súvislosti, odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011), ústavný súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzusČeská republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej aj v prípadeprocesného rozhodnutia o dovolaní (dovolací súd ho odmietne ho ako neprípustné)dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu je považovaná za zachovanú aj vovzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu a začne plynúťdňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) zapodmienky, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutiami oboch súdov(odvolacieho aj dovolacieho).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016