SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 132/2015-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapidlife životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. DanielomBlyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice,a advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Nemcovej 22,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014,sp. zn. Rvp 9087/2014 a sp. zn. Rvp 9302/2014 vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 280/2010 a jehouznesením z 20. decembra 2010, postupom Okresného súdu Košice-okolie v konanívedenom pod sp. zn. 17 Er 174/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012, postupomOkresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 259/2010 a jeho uznesením zo14. júna 2012, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er739/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, postupom Okresného súdu Spišská Nová Vesv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 460/2010 a jeho uznesením z 13. decembra 2011,postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 80/2011a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 15 CoE 314/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 6 CoE35/2012 a jeho uznesením z 18. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 235/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013,sp. zn. 4 CoE 104/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012, postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 285/2012 a jeho uznesenímz 30. októbra 2012, sp. zn. 7 ECdo 218/2013 a jeho uznesením z 9. apríla 2014, sp. zn.2 ECdo 168/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014, sp. zn. 3 Cdo 17/2013 a jehouznesením z 10. apríla 2014 a sp. zn. 3 Oboer 19/2013 a jeho uznesením z 27. marca 2014a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp.zn. Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014, sp. zn. Rvp 9087/2014a sp. zn. Rvp 9302/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 10476/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. februára2013, 14. júla 2014, 30. júla 2014 a 4. augusta 2014 doručené sťažnosti obchodnejspoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014, sp. zn. Rvp 9087/2014a sp. zn. Rvp 9302/2014 vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresnéhosúdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 280/2010 a jeho uznesenímz 20. decembra 2010, postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp.zn. 17 Er 174/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012, postupom Okresného súdu Bardejovv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 259/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2012, postupomOkresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 739/2010 a jeho uznesením z 9.júna 2011, postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 2Er 460/2010 a jeho uznesením z 13. decembra 2011 (spolu ďalej len „okresné súdy“),postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 80/2011a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 15 CoE 314/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 6 CoE35/2012 a jeho uznesením z 18. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 235/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp.zn. 4 CoE 104/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“),postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 6 Cdo 285/2012 a jeho uznesením z 30. októbra 2012, sp. zn. 7 ECdo218/2013 a jeho uznesením z 9. apríla 2014, sp. zn. 2 ECdo 168/2013 a jeho uznesenímz 27. februára 2014, sp. zn. 3 Cdo 17/2013 a jeho uznesením z 10. apríla 2014 a sp. zn. 3Oboer 19/2013 a jeho uznesením z 27. marca 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uzneseniavšeobecných súdov“).
2. Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámcisvojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobamipoistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkouzakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnejzmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanejrozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.
3. Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzickéosoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, abyv určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutílehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanieexekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušnýmokresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
4. V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiachoznačenými (a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia navykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutýmuzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušnékrajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti vsťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následnesťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd odmietol.
5. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresnésúdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospelik opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo tok faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulusťažovateľky.
6. Popri procesno-právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názoro neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí anitvrdenie okresných súdov, podľa ktorého príslušný európsky predpis má byť priamoaplikovateľným prameňom komunitárneho práva.
7. Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnostisťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnejargumentácie sťažovateľky s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich užrozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje nasvoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012z 10. júla 2013, sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012z 13. decembra 2012, sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
8. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenieoznačených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutýmpostupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uzneseniavšeobecných súdov a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáhanáhrady trov právneho zastúpenia.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
1. K spojeniu veci
10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).
11. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedenév bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami okresných súdov
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).
15. Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažnostívyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniamokresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy.Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučujeprávomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zdôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov a najvyššieho súdu
16. Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenejv časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľaplatného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidenciedoterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavya dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uzneseniasp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločnékonanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkouoznačené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
17. Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu priprerokovávaní a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesenímsp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko:„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
18. V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniamokresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov súdu dovolaniana najvyšší súd.
19. Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresných súdova z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod nazamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňoupodaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
20. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdova najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní akocelku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každomjednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr.I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
21. V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanejveci sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadostisúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinnýmdôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich pochybenienemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto procesnénedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožnopovažovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich postup, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkine právaa slobody.
22. Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedeniaexekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožnoexekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnúzmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušnývšeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskejzmluvy.
23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané„devätnáste odôvodnenie“ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanejveci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnostizmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah cenya kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatnýchpodmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodneniasmernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecnéhorozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekaléhocharakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť sporvyplývajúci z poistnej zmluvy.
24. Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
25. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššiehosúdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutýchuznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovaloich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd podľaposúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce saposúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už uvedenýchzáverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú závery týchtosúdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu pretonemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľnés ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným právom na súdnu ochranua právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
26. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľky garantovanéhočl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní napadnutýchuznesení krajských súdov a najvyššieho súdu dospel k záveru, že z nich nemožno vyvodiťnič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu sú aj v tomto ohľadenearbitrárne a odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.
27. Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častinamietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdova najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015