znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapidlife životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. DanielomBlyšťanom, Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice,a advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Nemcovej 22,Košice, vedené pod sp. zn. Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014,sp. zn. Rvp 9087/2014 a sp. zn. Rvp 9302/2014 vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 280/2010 a jehouznesením   z 20.   decembra   2010,   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   v konanívedenom   pod   sp.   zn.   17   Er   174/2012   a jeho   uznesením   z 19.   júna   2012,   postupomOkresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 259/2010 a jeho uznesením zo14. júna 2012, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er739/2010 a jeho uznesením z 9. júna 2011, postupom Okresného súdu Spišská Nová Vesv konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Er   460/2010   a jeho   uznesením   z 13. decembra   2011,postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 80/2011a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 15 CoE 314/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 6 CoE35/2012   a jeho   uznesením   z 18.   septembra   2012,   postupom   Krajského   súdu   v Prešovev konaní vedenom pod   sp. zn. 6 CoE 235/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013,sp. zn. 4 CoE 104/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012, postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod   sp. zn. 6 Cdo 285/2012 a jeho uznesenímz 30. októbra 2012, sp. zn. 7 ECdo 218/2013 a jeho uznesením z 9. apríla 2014,   sp. zn.2 ECdo 168/2013 a jeho uznesením z 27. februára 2014, sp. zn. 3 Cdo 17/2013 a jehouznesením z 10. apríla 2014 a sp. zn. 3 Oboer 19/2013 a jeho uznesením z 27. marca 2014a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod sp.zn. Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014, sp. zn. Rvp 9087/2014a sp. zn. Rvp 9302/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 10476/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. februára2013,   14.   júla   2014, 30.   júla   2014   a 4.   augusta   2014   doručené   sťažnosti   obchodnejspoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn.Rvp 10476/2013, sp. zn. Rvp 8395/2014, sp. zn. Rvp 8396/2014, sp. zn. Rvp 9087/2014a sp. zn. Rvp 9302/2014 vo veci namietaného porušenia čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresnéhosúdu   Lučenec   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   Er   280/2010   a jeho   uznesenímz 20. decembra 2010, postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp.zn. 17 Er 174/2012 a jeho uznesením z 19. júna 2012, postupom Okresného súdu Bardejovv konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 259/2010 a jeho uznesením zo 14. júna 2012, postupomOkresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 739/2010 a jeho uznesením z 9.júna 2011, postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 2Er   460/2010   a jeho   uznesením   z 13. decembra   2011   (spolu   ďalej   len   „okresné   súdy“),postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 80/2011a jeho uznesením z 30. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Košiciach v konanívedenom pod sp. zn. 15 CoE 314/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp. zn. 6 CoE35/2012   a jeho   uznesením   z 18.   septembra   2012,   postupom   Krajského   súdu   v Prešovev konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 235/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013, sp.zn. 4 CoE 104/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“),postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 6 Cdo 285/2012 a jeho uznesením z 30. októbra 2012, sp. zn. 7 ECdo218/2013 a jeho uznesením z 9. apríla 2014,   sp. zn. 2 ECdo 168/2013 a jeho uznesenímz 27. februára 2014, sp. zn. 3 Cdo 17/2013 a jeho uznesením z 10. apríla 2014 a sp. zn. 3Oboer 19/2013 a jeho uznesením z 27. marca 2014 (spolu ďalej len „napadnuté uzneseniavšeobecných súdov“).

2. Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámcisvojej   podnikateľskej   činnosti   okrem   iného   uzatvára   (spravidla)   s   fyzickými   osobamipoistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkouzakladajúcou   právomoc   rozhodcovského   súdu   (spravidla   ide   o   Arbitrážny   súd   Košice)rozhodovať   o   sporoch   medzi   zmluvnými   stranami   vyplývajúcich   z   predmetnej   poistnejzmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanejrozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

3. Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzickéosoby   (účastníkov   poistných   zmlúv),   ktoré   boli   v   omeškaní   s   platením   poistného,   abyv určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutílehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanieexekúcie   na   základe   platných   exekučných   titulov   (rozhodnutí   rozhodcovského   súdu),na základe   ktorých   sťažovateľkou   navrhnutí   súdni   exekútori   podali   miestne   príslušnýmokresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

4. V sťažnosťami napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiachoznačenými   (a   napadnutými)   uzneseniami   žiadosti   exekútorov   o   udelenie   poverenia   navykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutýmuzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušnékrajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti vsťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následnesťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd odmietol.

5. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadostio udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresnésúdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospelik opačným   právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základnom   konaní.   Viedlo   tok faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulusťažovateľky.

6.   Popri   procesno-právnych   pochybeniach   sťažovateľka   namieta   aj   právny   názoro neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí anitvrdenie   okresných   súdov,   podľa   ktorého   príslušný   európsky   predpis   má   byť   priamoaplikovateľným prameňom komunitárneho práva.

7. Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnostisťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnejargumentácie sťažovateľky s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich užrozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje nasvoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z24.   októbra   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   38/2013   z 24.   októbra   2013,   sp.   zn.   II. ÚS 499/2012z 10. júla   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   264/2012   z   19.   apríla   2012,   sp.   zn.   III. ÚS 595/2012z 13. decembra   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 332/2012   z   27.   júna   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 359/2012z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.

8. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenieoznačených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   napadnutýmpostupom   a napadnutými   uzneseniami   všeobecných   súdov,   zrušil   napadnuté   uzneseniavšeobecných súdov a vec vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáhanáhrady trov právneho zastúpenia.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

III.

1. K spojeniu veci

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“).

11. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a z tohto   obsahu   vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedenév bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami okresných súdov

13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).

15.   Sťažovateľka   sťažnosťami   napáda   uznesenia   okresných   súdov. Zo   sťažnostívyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať   proti   napadnutým   uzneseniamokresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy.Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučujeprávomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zdôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami krajských súdov a najvyššieho súdu

16.   Obdobné   (totožné)   sťažnosti   sťažovateľky   týkajúce   sa   problematiky   uvedenejv časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľaplatného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidenciedoterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.I. ÚS 332/2012   z   27.   júna   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   359/2012   z 23. augusta   2012   a sp.   zn.II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),

-   niektoré   z   nich   v   časti   týkajúcej   sa   porušenia   označených   práv   podľa   ústavya dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uzneseniasp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločnékonanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkouoznačené   práva   porušené   neboli,   t.   j.   nevyhovel   im   (nálezy   sp.   zn.   I.   ÚS   547/2012z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012z 1. júla   2014),   jednej   z nich,   naopak,   II.   senát   ústavného   súdu   vyhovel   (nález   sp.   zn.II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

17.   Z dôvodu   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   priprerokovávaní   a rozhodovaní   obdobných   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   uznesenímsp. zn. PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014   prijal   toto   zjednocujúce   stanovisko:„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Pre   ústavnú konformnosť   konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

18.   V prerokovávanej   veci   sťažovateľka   podala   proti   napadnutým   uzneseniamokresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov súdu dovolaniana najvyšší súd.

19. Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanoviskopléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislostiso sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľkymožno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala zpohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresných   súdova z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvod   nazamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňoupodaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou   zaoberali   krajské   súdy   v   rámci   odvolacieho   konania   (m.   m.   I.   ÚS   675/2013,I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

20.   Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesení   krajských   súdova najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní akocelku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejtosúvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každomjednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoruústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánubez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr.I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

21. V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanejveci   sťažovateľka   mala   reálnu   možnosť   oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zamietnutia   žiadostisúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinnýmdôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich pochybenienemožno pričítať na   ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto procesnénedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožnopovažovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich postup, ktorýpredchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú sťažovateľkine právaa slobody.

22.   Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   jedným   z nevyhnutých   predpokladov   vedeniaexekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožnoexekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnúzmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušnývšeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskejzmluvy.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané„devätnáste   odôvodnenie“ Smernice   Rady   č. 93/13/EHS z   5.   apríla   1993   o   nekalýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),podľa   ktorého „keďže   na   účely...   smernice   sa   hodnotenie   nekalého   charakteru   netýka podmienok,   ktoré   popisujú   hlavný predmet   zmluvy ani   vzťah   kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu   braný   do   úvahy   pri   hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok...“.Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanejveci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnostizmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah cenya kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatnýchpodmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodneniasmernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecnéhorozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekaléhocharakteru   podmienky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   rozhodnúť   sporvyplývajúci z poistnej zmluvy.

24. Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III.   ÚS   209/04).

25. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššiehosúdu   uvedené   požiadavky   na   odôvodnenie   napĺňajú. Ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutýchuznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovaloich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd podľaposúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce saposúdenia   rozhodcovskej   doložky   a exekučného   titulu,   pričom   vo   svetle   už   uvedenýchzáverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú závery týchtosúdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu pretonemôžu mať také účinky, ktoré   by boli v   okolnostiach   posudzovanej veci nezlučiteľnés ústavou,   listinou   a   dohovorom   garantovaným   základným   právom   na   súdnu   ochranua právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom.

26. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľky garantovanéhočl.   20   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutýchuznesení krajských súdov a najvyššieho súdu dospel k záveru, že z nich nemožno vyvodiťnič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu sú aj v tomto ohľadenearbitrárne a odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.

27.   Na   základe   uvedených   konklúzií   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   v častinamietaného   porušenia   jej   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami   krajských   súdova najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015