znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 132/2013-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom   Olosom,   Advokátska   kancelária,M. R. Štefánika 71,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právazaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, v spojení s čl. 20 ods. 1 a v spojenís   čl.   59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levicev konaní vedenom pod sp. zn. 2 PP 7/2010 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

2.   Ustanovenému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   JUDr.   Martinovi   Olosovip r i z n á v a odmenu v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesťcentov), ktorú j e   p o v i n n á   uhradiť Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republikyna účet advokáta JUDr. Martina Olosa, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola22. novembra 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), doplnenápodaním doručeným ústavnému súdu 22. apríla 2013, pre porušenie jeho základného právazaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, v spojení s čl. 20 ods. 1 a v spojenís čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dodatkový   protokol“)   v   spojení   s   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) o. i. aj postupom a uznesením Okresného súduLevice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 PP 7/2010 z 27. septembra 2012 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 132/2013-6 zo 14. februára2013 prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.

1.1 Z obsahu sťažnosti a pripojenej listiny vyplýva, že sťažovateľ v rámci trestnéhokonania podal proti (bližšie neoznačenému) rozhodnutiu súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súdSlovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tdo 36/2012 zo 4. júla 2012 odmietol podľa § 382písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný poriadok“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie jeprípustné. V nadväznosti na to okresný súd uznesením č. k. 2 PP 7/2010-123 z 9. augusta2012 podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku a § 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 93/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestnéhokonania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania, uložil sťažovateľovi,aby štátu nahradil trovy konania o celkom bezvýslednom dovolaní určené paušálnou sumou200 €. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresný súd ďalším uznesením sp. zn. 2PP 7/2010 z 27. septembra 2012 zamietol.

1.2   Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu.Na odôvodnenie svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Protiústavnosť   napadnutých   uznesení   Okresného   súdu   Levice   vidím   v   extrémne formalistickej aplikácii a interpretácii ust. § 556 ods. 1 Tr. por. a § 3 vyhl. MS SR 93/2012 v dôsledku čoho bol sťažovateľ zaviazaný k poplatkovej povinnosti v rozpore s čl. 59 ods. 2 ústavy, hoci poplatková povinnosť reálne nevznikla. Neakceptovateľná a neospravedlniteľná interpretácia relevantných ustanovení zákona zapríčinila bezdôvodné obohatenie sa štátu na úkor sťažovateľa vo výške 200,- eur za procesné rozhodnutie o dovolaní odmietnuté pre neprípustnosť, čo zjavne odporuje zmyslu a účelu poplatkovej povinnosti ako paušálnej náhrady   za   štátom   vynaložené   prostriedky   na   pojednávania   o   merite   veci.   Porušenie ústavného zákazu priamej negatívnej diskriminácie titulom účastníctva v trestnom konaní bolo   zavinené   nerovnakým   prístupom   a   postupom   ako   v   (analogickej)   situácii   pri poplatkovej   povinnosti   v   zmysle   zákona   č.   71/1992   Zb.   v   p.   z.   kde   je   neprípustné spoplatňovanie   (nemeritórnych)   procesných   rozhodnutí   ako   v   danom   trestnom   prípade, preto sú napadnuté uznesenia vecne nesprávne, protiústavné a nespravodlivé v rozpore s právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) v spojení s porušením majetkových práv (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dod. protokolu č. 1 k dohovoru) v spojení s čl. 59 ods. 2 ústavy i zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2, 4 ústavy či čl. 14 dohovoru v neprospech sťažovateľa ako poplatníka.

Okresný súd Levice absolútne neprípustne vyložil ust. § 556 ods. 1 Tr. por. na sankčnom princípe, ibaže skutočne a správne mal aplikovať a interpretovať toto ustanovenie na   reparačnom,   resp.   reštitučnom   (restitutio   in   integrum)   princípe,   preto   sa   dopustil svojvôle a nespravodlivosti v zmysle summum ius, summa iniuria v rozpore s princípom spravodlivej súdnej ochrany a spravodlivého súdneho procesu.

Na margo OS Levice tvrdenému účelu ust. § 556 ods. 1 Tr. por. k bráneniu podávať nedôvodné mimoriadne opravné prostriedky dodávam, že vyrubovať ex post poplatkovú povinnosť   nemožno   ani   reálne   ani   teoreticky   pripisovať   tomuto   údajnému   účelu,   keďže mimoriadne opravné prostriedky možno podávať neobmedzene (i opakovane) a poplatková povinnosť tomu vôbec účinne a efektívne nezabraňuje, ak sa vyrubuje ex post. (...)

V zmysle uvedeného namietam protiústavnosť a svojvôľu napadnutých uznesení OS Levice, č. 2 PP 7/10 z 9. 8. 2012 a 27. 9. 2012 v rozpore s v petite uvedenými právami a ústavnými princípmi, pričom žiadam(...) jej v celom rozsahu v súlade s petitom sťažnosti vyhovieť ako dôvodnej lege artis.“

1.3 Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súdo jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, 2, 4 ústavy v spojení s porušením práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 59 ods. 2 ústavy ako aj právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru v spojení s porušením zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru bolo (boli) postupom a uznesen[ím] Okresného súdu Levice, č. 2PP 7/2010, zo... 27. 9. 2012 porušené.

2. Uzneseni[e] Okresného súdu Levice, č. 2PP 7/2010, zo... 27. 9. 2012 sa v celom rozsahu zrušuj[e] a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.

3. Okresný súd Levice sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadne vzniknutých trov konania.“

II.

2.   Ústavnému   súdu   bolo   16.   marca   2015   doručené   vyjadrenie   okresného   súduk podanej   sťažnosti.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol: „Sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti   vytýka   tunajšiemu   súdu,   že   absolútne   neprípustne   vyložil   ustanovenie   §   556 odsek 1   Trestného   poriadku   na   sankčnom   princípe,   pričom   správne   mal   aplikovať a interpretovať toto ustanovenie na reparačnom, resp. reštitučnom princípe, a preto sa dopustil   svojvôle   a   nespravodlivosti,   K   tomuto   tvrdeniu   je   potrebné   uviesť,   že   Trestný poriadok v prvej vete ustanovenia § 556 odsek 1 celkom jasne stanovuje, že ten kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu na obnovu konania a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 93/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania a výška   a   spôsob   úhrady   zvýšených   trov   trestného   konania,   a   ktorá   v   §   3   uvádza,   že paušálna   suma   trov   trestného   konania   na   účely   uvedené   v   §   556   odsek   1   zákona,   ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania je 200 eur. Zákon tu teda ani nedáva možnosť voľnej úvahy ohľadom rozhodnutia o náhrade trov, v tomto konkrétnom prípade, dovolacieho konania. Z uvedeného vyplýva, že každý obvinený bez výnimky je za predpokladu podania celkom bezvýsledného dovolania povinný zaplatiť trovy dovolacieho konania, a to bez ohľadu na prípadný nárok obvineného na bezplatnú   obhajobu   alebo   na   obhajobu   za   zníženú   odmenu,   ktorý   má   vplyv   len   pri rozhodovaní o náhrade odmeny a hotových výdavkov obhajcovi ustanovenému v súvislosti s týmto konaním.

Jediným   sporným   bodom   v   predmetnom   prípade   (z   pohľadu   sťažovateľa,   nie z pohľadu   súdu)   je   posúdenie   celkovej   bezvýslednosti   podaného   dovolania,   tak   ako   to vyplýva aj z doplnenia sťažnosti zo dňa 12.04.2013. Podľa názoru sťažovateľa teda ním podané dovolanie nebolo celkom bezvýsledné, nakoľko účastník konania nemôže dopredu ustáliť, ako posúdi podmienky prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku dovolací súd. O celkovej bezvýslednosti podania dovolania možno preto hovoriť iba vtedy, ak od počiatku bolo nepochybne zrejmé, že dovolaniu nemožno vyhovieť, tj. z dôvodu zjavného zmeškania zákonnej lehoty na podanie dovolania alebo podania dovolania nepríslušnou osobou. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dovolacom konaní bol zastúpený obhajcom, pričom ten ho neinformoval, že by podanie dovolania v danej veci bolo neprípustné a že dovolanie je   tak od   počiatku   de facto   zbytočné a   nehospodárne. Záverom uviedol,   že   extenzívne rozširovanie ukladania povinnosti platiť štátu trovy trestného konania aj na iné procesné prípady neobstojí a je neústavné.

K tejto sťažnostnej námietke súd uvádza, že Trestný poriadok v § 382 ustanovuje prípady, kedy dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, a to vtedy ak

bolo podané oneskorene, bolo podané neoprávnenou osobou, je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371,

nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1,

dovolanie ani po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedené v § 374 ods. 1 alebo 2,

bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Zákon teda stavia na roveň prípady (§ 382 písmeno a/ až f/ Trestného poriadku), v ktorých bez preskúmania veci dovolací   súd   odmietne   dovolanie.   Všetky   tieto prípady podania dovolania tunajší súd považuje za bezvýsledné, nakoľko zjavná neopodstatnenosť, a tým aj bezvýslednosť, takéhoto dovolania totiž vyplýva priamo zo zákona. V predmetnom prípade súd poukazuje na ustanovenie § 368 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého   dovolanie   možno   podať   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto   porušenie   dôvodom   dovolania   podľa   §   371.   Takýmto   rozhodnutím   sa   rozumie: rozsudok a trestný rozkaz, uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, uznesenie o zastavení trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení trestného   stíhania,   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania spolupracujúceho obvineného, uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný   prostriedok   podaný   proti   vyššie   uvedeným   rozhodnutiam,   alebo   rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Výpočet   rozhodnutí,   ktoré   možno   napadnúť   dovolaním   je taxatívny. Dovolací   súd   na neverejnom   zasadnutí   uznesením,   bez   preskúmania   veci,   odmietne   dovolanie,   ak   bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 382 písmeno f/ Trestného poriadku).

V   prípade,   ak   obhajca,   ktorý   bol   obvinenému   ustanovený   v   konaní   o   dovolaní, neposkytol   odsúdenému   potrebnú   právnu   pomoc   a   nepoučil   ho   o   vyššie   uvedených ustanoveniach zákona (tak ako to uvádza sťažovateľ v podanej sťažnosti), nemožno túto skutočnosť považovať za porušenie ústavných práv sťažovateľa tunajším súdom. Súd pritom nie je ani oprávnený preskúmavať kvalitu poskytnutých úkonov právnej služby (tak ako to vyplýva aj z platnej judikatúry), a takisto ich ani nemôže nahrádzať vlastnou činnosťou. V   predmetnej   veci   je   potrebné   tiež   poukázať   aj   na   uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 21/2012-12, v ktorom je okrem iného uvedené, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa č1. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vzhľadom na uvedené, sťažnosťou napadnuté uznesenie tunajšieho súdu dostatočným a   presvedčivým   spôsobom   vysvetľuje,   prečo   bol   daný   dôvod   na   to,   aby   bol   sťažovateľ zaviazaný na náhradu trov dovolacieho konania štátu, a teda má za to, že napadnuté uznesenie súdu nemožno považovať za protiústavné a arbitrárne. Skutočnosť, že posúdenie veci tunajším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa sama o sebe porušenie práv sťažovateľa nezakladá.“

2.1 Okresný súd zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavnýmsúdom a súhlasí s tým, aby sa od ústneho pojednávania upustilo.

3. Dňa 6. júna 2013 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľa, v ktorejsťažovateľ neuviedol žiadnu ďalšiu argumentáciu ani akékoľvek vyjadrenie, iba oznámil, ženetrvá na konaní ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

III.

Relevantné ústavné normy

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, žeuplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 59 ods. 1 a 2 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne. Dane a poplatkymožno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byťzabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode,   ako je pohlavie, rasa,farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálnypôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil plateniedaní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Všeobecne k predmetu sťažnosti

5.   Predmetom   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   že   napadnutým   uznesenímokresného súdu došlo k porušeniu jeho ústavných práv predovšetkým z dôvodu extrémneformalistickej aplikácie a interpretácie príslušných právnych noriem Trestného poriadku.

6. Podľa názoru ústavného súdu je kľúčovým pre posúdenie porušenia/neporušeniasťažovateľových ústavných práv napadnutým uznesením okresného súdu ustálenie odpovedena otázku, čo možno považovať za „celkom bezvýsledne podané dovolanie“ podľa § 556ods. 1 Trestného poriadku, či a aká je ústavná rovina uvedenej právnej normy, či možnov sťažovateľovom prípade ustáliť, že k takémuto celkom bezvýsledne podanému dovolaniudošlo, a či v tomto ohľade napadnuté uznesenie okresného súdu je ústavne udržateľné.

K celkom bezvýsledne podanému dovolaniu v sťažovateľovej veci

7. Podľa § 556 ods. 1 Trestného poriadku kto podal celkom bezvýsledne dovolaniealebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaníalebo   návrhu   na   obnovu   konania,   a   to   paušálnou   sumou,   ktorú   ustanoví   ministerstvospravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej je povinný nahradiť štátuodmenu a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinenýnemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

8.   Pre   úplný   obraz   o prerokovávanej   veci   a vytvorenie   predpolia   k meritórnemurozhodnutiu   je   nevyhnutné   zamerať   pozornosť   prvotne   na   uznesenie   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 36/2012 zo 4. júla 2012 (ďalejaj „uznesenie najvyššieho súdu“) v sťažovateľovej veci.

9.   Najvyšší   súd   uznesením   odmietol   podľa   §   382   písm.   f)   Trestného   poriadkudovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)sp. zn.   1   Tos   41/2010   z 29.   septembra   2010   (ďalej   aj   „uznesenie   krajského   súdu“)vydanému v konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vedenomna okresnom súde. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„Podľa   §   368   ods.   1   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať   proti   právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V zmysle § 368 ods. 2 Tr. por. sa právoplatným rozhodnutím rozumie:

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   proti rozhodnutiu podľa písmen a/ až g/, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V posudzovanom   prípade   je   napadnutým   rozhodnutím   uznesenie   Krajského   súdu v Nitre, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného ⬛⬛⬛⬛ proti zamietnutiu návrhu matky obvineného o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie v zmysle ust. § 368 ods. 2 Tr. por. nie je prípustné. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382   písm.   f/   Tr.   por.   dovolanie   obvineného ⬛⬛⬛⬛,   ako   neprípustné, na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

10.   Podľa   §   368   ods.   1   a 2   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať   protiprávoplatnému   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon   alebo   ak   boli   porušenéustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolaniapodľa § 371. Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e)   uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúcehoobvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h)   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok   podaný   protirozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základeriadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa § 382 Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak

a) bolo podané oneskorene,

b) bolo podané neoprávnenou osobou,

c) je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371,

d) nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa§ 379 ods. 1,

e) dovolanie ani   po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedenév §   374 ods. 1 alebo 2,

f) bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

11. Znenie najvyšším súdom a ústavným súdom citovaných ustanovení § 368 ods. 1a 2 Trestného poriadku, ktoré pripúšťajú dovolanie len v ustanovených prípadoch, bolo doTrestného poriadku vnesené zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákonč. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   meniaa dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), s účinnosťou od 1. septembra 2011.

12. Osožné je na tomto mieste pripomenúť, že sťažovateľ v minulosti brojil predústavným súdom proti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný súd uznesenímsp. zn. IV. ÚS 553/2012 zo 7. novembra 2012 odmietol sťažovateľovu sťažnosť smerujúcuproti uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom v odôvodnenítohto uznesenia uviedol: „Podľa § 576j ods. 2 Trestného poriadku (tento sa stal súčasťou Trestného   poriadku   na   základe   tej   istej   novely   a   predstavuje   intertemporálnu   normu upravujúcu   režim   prechodného   spolupôsobenia   skoršieho   a   neskoršieho   práva,   pozn.) súdne   konanie,   okrem   konania   o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   začaté   pred 1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Sťažovateľ v nadväznosti na § 576j ods. 2 Trestného poriadku zastáva názor, že najvyšší   súd   mal   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tdo   36/2012   použiť ustanovenia Trestného poriadku (§ 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku) účinné do 31. augusta 2011, pričom aplikáciu týchto ustanovení spája s dňom vydania napadnutého uznesenia krajského súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 41/2010 z 29. septembra 2010). S týmto názorom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Z textu § 576j ods. 2 Trestného   poriadku   totiž   zjavne   vyplýva,   že   použitie   ustanovení   Trestného   poriadku účinných do 31. augusta 2011 prichádza do úvahy pri súdnych konaniach začatých pred 1. septembrom 2011, avšak s výnimkou konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ku ktorým patrí aj konanie o dovolaní, o ktoré v danom prípade ide.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   dovolanie   proti   napadnutému   uzneseniu krajského súdu bolo prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľa podané najvyššiemu súdu   prostredníctvom   okresného   súdu   30.   mája   2012,   teda   po   1.   septembri   2011. Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd postupoval správne, keď v napadnutom konaní pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa z 30. mája 2012 aplikoval ustanovenia § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného v čase konania o dovolaní (§ 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku platného a účinného od 1. septembra 2011). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej postup všeobecného   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   uznesením   zo   4.   júla   2012 a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ako aj ďalších článkov ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.“

13. Ak sa v kontexte citovaného ústavný súd má zamyslieť nad výkladom slovnéhospojenia „celkom bezvýsledne podané dovolanie“ vo veci s ústavnoprávnou relevanciou, jepotrebné   na   začiatku   konštatovať,   že sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   napadnutémuuzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu sp. zn.2 PP 7/2010 z 30. júla 2010 o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.Voči tomuto rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestnéhoporiadku dovolanie prípustné, čo správne konštatoval vo svojom uznesení najvyšší súd a čokoniec koncov potvrdil aj ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 553/2012 zo 7. novembra2012. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadok neupravuje odlišne uvedenézávery k možnosti podať dovolanie proti uzneseniu o podmienečnom prepustení z výkonutrestu   odňatia   slobody   ani   v druhom   diele   prvej hlavy   štvrtej   časti   Trestného   poriadkuupravujúcom rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody(§ 415 až § 417 Trestného poriadku).

14.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   (zastúpený   v dovolacom   konaníkvalifikovaným zástupcom – advokátom JUDr. Imrichom Hraškom) mohol a mal vedieť, žedovolanie   voči   uzneseniu   krajského   súdu   nie   je   prípustné   a podané   dovolanie   budeodmietnuté   pre   neprípustnosť   (vyplývajúcu   z Trestného   poriadku),   a teda   mohol   a malvedieť, že v jeho konkrétnom prípade išlo o celkom bezvýsledne podané dovolanie.

15. Ústavný súd hic et nunc zdôrazňuje, že záver, či v ktoromkoľvek konkrétnomprípade ide alebo nejde o celkom bezvýsledne podané dovolanie, je potrebné posudzovaťvždy jednotlivo vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Aplikácia popísaných záverov na napadnuté uznesenie okresného súdu

16. Prizmou predostretých konklúzií je nutné posudzovať aj napadnuté uznesenieokresného súdu.

17.   Na   základe   už   citovaných   právnych   noriem   Trestného   poriadku   a uznesenianajvyššieho súdu okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: „Podľa § 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 93/2012 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania, paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 556 odsek 1 zákona, ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je 200 eur. Z titulu podanej sťažnosti súd preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku v zmysle § 192 odsek 1 Trestného poriadku. Z príslušného spisového materiálu súd zistil, že odsúdený ⬛⬛⬛⬛ podal sťažnosť ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote (keďže sa spravoval nesprávnym poučením o opravnom prostriedku), avšak sťažnosť nie je dôvodná. Súd nezistil žiadne pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania podľa § 556 odsek 1 Trestného poriadku, keďže uznesením vydaným dňa 04.07.2012 pod sp. zn. 1 Tdo 36/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písmeno f/ Trestného poriadku, dovolanie obvineného ⬛⬛⬛⬛, ako neprípustné, na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.

Zo zákona nevyplýva, že celková bezdôvodnosť dovolania by mohla byť daná až po meritórnom preskúmaní veci dovolacím súdom a následnom odmietnutí dovolania, práve naopak,   účelom   ustanovenia   §   556   odsek   1   Trestného   poriadku   je   zabrániť neodôvodnenému podávaniu návrhov na mimoriadne opravné prostriedky tým, že zákon stanovuje povinnosť uhradiť trovy konania určené paušálnou sumou.

Zjavná neopodstatnenosť, a tým aj bezvýslednosť, podaného dovolania totiž vyplýva priamo zo zákona, keďže v zmysle § 368 odsek 1, odsek 2 Trestného poriadku, dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania   podľa   §   371.   Takýmto   rozhodnutím   sa   rozumie:   rozsudok   a   trestný   rozkaz, uznesenie   o   postúpení   veci   okrem   uznesenia   o   postúpení   veci   inému   súdu,   uznesenie o zastavení trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, uznesenie   o   podmienečnom   zastavení   trestného   stíhania   spolupracujúceho   obvineného, uznesenie o   schválení   zmieru   a   zastavení   trestného   stíhania,   rozhodnutie   o   uložení ochranného   opatrenia,   rozhodnutie,   ktorým   bol   zamietnutý   riadny   opravný   prostriedok podaný proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Výpočet rozhodnutí, ktoré možno napadnúť dovolaním je taxatívny. Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 382 písmeno f/ Trestného poriadku).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie vyššieho súdneho   úradníka je vecne správne aj napriek nesprávnemu poučeniu o opravnom prostriedku, keďže v zmysle článku 142 odsek 2 tretia veta Ústavy SR, proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

O   žiadosti   odsúdeného   o   navrátenie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   z   dôvodu nezákonného poučenia súd samostatným výrokom nerozhodoval, nakoľko táto právna chyba napadnutého uznesenia bola konvalidovaná tým,   že nadriadený orgán podanú sťažnosť meritórne preskúmal a neodmietol ju ako oneskorenú.“

18. Ak platí, že v prípade sťažovateľa išlo o celkom bezvýsledne podané dovolaniea okresný   súd   rozhodol   napadnutým   uznesením   v súlade   s týmto   skutkovým   stavomi v súlade s § 556 ods. 1 Trestného poriadku, pričom odôvodnenie napadnutého uzneseniaokresného súdu podľa názoru ústavného súdu reflektuje ťažiskové premenné v tejto vecispôsobom, ktorý je aj vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu k predmetnejveci   (k   otázke   celkom   bezvýsledne   podaného   dovolania   v sťažovateľovej   veci)   logickýa nearbitrárny,   potom   nemožno   toto   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vnímať   akorozhodnutie orgánu verejnej moci porušujúce ústavné práva a slobody sťažovateľa.

19.   Konštatácia   napĺňajúca   predchádzajúci   bod   činí   za   dosť   otázkeporušenia/neporušenia predovšetkým označených procesných ústavných práv sťažovateľa(čl. 46 ods. 1 ústavy ), ale aj jeho hmotných ústavných práv, ktorých porušenie namieta.

20. Pre vyčerpávajúce posúdenie porušenia/neporušenia hmotných ústavných právsťažovateľa (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) je však potrebné venovaťpozornosť otázke, či príslušná právna úprava neumožňovala príslušnému súdu upustiť oduloženia povinnosti nahradiť štátu trovy konania o dovolaní, resp. či bolo možné vzhľadomna špecifiká danej veci vyvažovať záujem na ochrane sťažovateľovho práva vlastniť majetok(čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) a záujem štátu na úhrade trov takéhokonania, kde všeobecný súd rozhodoval o celkom bezvýsledne podanom dovolaní v rámcitrestného konania.

21. Ústavný súd hodnotí, že zákonom konštruovaná povinnosť nahradiť štátu trovykonania   o dovolaní   podanom   celkom   bezvýsledne   nie   je   ničím   iným   než   štátnympoplatkom, na ktorý pamätá čl. 59 ústavy.

22. Všeobecnú reglementáciu štátom ukladaných a vyberaných poplatkov za úkonya konania všeobecných súdov nachádzame v zákone Slovenskej národnej rady č. 71/1992Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). V zákone o súdnych poplatkoch všaknenachádzame   reguláciu   poplatkov   vyberaných   v trestnom   konaní.   Poplatky   trestnéhokonania   sú   upravené   pod   názvom   „trovy   trestného   konania“   v šiestej   časti   Trestnéhoporiadku (v § 553 až § 559) a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč.   93/2012   Z.   z.,   ktorou   sa   ustanovuje   paušálna   suma   trov   trestného   konania   a výškaa spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania (ďalej len „vyhláška“).

23.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   trovy   nevyhnutné   na   vykonanie   trestného   konaniavrátane trov vykonávacieho konania znáša štát (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). Ak všakbol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu (i) trovy spojenés výkonom väzby, (ii) trovy   spojené s výkonom trestu   odňatia slobody, (iii) vyplatenúodmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov,ak   nemá   nárok   na   bezplatnú   obhajobu   alebo   na   obhajobu   za   zníženú   náhradu,   a   (iv)paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát [§ 555 ods. 1 písm. a) až d) Trestnéhoporiadku]. Podľa § 1 vyhlášky paušálna suma trov trestného konania na účely uvedenév §   555 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v trestnom konaní, v ktorom (i) bol vydaný trestnýrozkaz,   ktorý   sa   stal   právoplatným,   je   60   eur,   (ii)   sa   rozsudok   stal   právoplatným   povykonaní konania o dohode o vine a treste, je 80 eur, (iii) sa rozsudok stal právoplatným povykonaní hlavného pojednávania, je 120 eur.

24. Z § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku vyplýva, žepovinnosť   obžalovaného,   ktorý   bol   právoplatne   uznaný   za   vinného   nahradiť   paušálnousumou 120 eur trovy trestného konania, ktoré znáša štát, pokrývajú celé trestné konania(od predsúdneho   konania   cez   súdne   konanie   zahŕňajúce   konanie   súdu   o riadnycha mimoriadnych opravných prostriedkoch až po vykonávacie konanie).

25. Z § 556 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že zákonodarca bez ohľadu na (a nadrámec) povinnosť odsúdeného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, nahradiť trovycelého trestného konania [povinnosť podľa § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d)Trestného poriadku] paušálnou sumou (120 eur v zmysle vyhlášky, ktorú vydal štátny orgánexekutívy,   ktorá   pokrýva   celé   trestné   konanie,   a teda   aj   prípadné   konanie   o dovolaní)upravil   povinnosť   nahradiť   štátu   trovy   konania   súdu   o dovolaní   podanom   celkombezvýsledne (podľa § 3 vyhlášky paušálna suma trov trestného konania na účely uvedenév § 556 ods. 1 Trestného poriadku, ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebonávrh na obnovu konania, je 200 eur). Táto povinnosť sa vzťahuje na toho, kto takétodovolanie   podal.   To   znamená,   že   nemusí   primárne   zaťažovať   odsúdeného,   ktorý   bolprávoplatne   uznaný   za   vinného   a na   ktorého   sa   vzťahuje   Trestným   poriadkom   uloženápovinnosť nahradiť trovy celého trestného konania paušálnou sumou (podľa § 369 ods. 5Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môžedovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ,osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti naprávne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i protivôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebojeho obhajca).

26. Ak však podal celkom bezvýsledne dovolanie odsúdený, ktorý bol právoplatneuznaný za vinného, leží na jeho pleciach ťarcha povinnosti nahradiť štátu (i) paušálnousumou 120 eur trovy trestného konania, ktoré znáša štát (ktorá pokrýva celé trestné konanie,a teda aj prípadné konanie o dovolaní), a taktiež (ii) nahradiť štátu paušálnou sumou trovytrestného konania z dôvodu celkom bezvýsledne podaného dovolania vo výške 200 eur.Inak povedané, ide v tomto prípade o duplicitu náhrady trov štátu súvisiacich s konanímvšeobecného súdu (najvyššieho súdu) o dovolaní v rámci trestného konania.

27. Akokoľvek, povinnosť nahradiť štátu trovy trestného konania v zmysle Trestnéhoporiadku sú zásahom do ústavou chráneného základného práva vlastniť majetok (čl. 20ods. 1 ústavy), ktorý je však aprobovaný čl. 59 ústavy, ale najmä čl. 11 ods. 5 Listinyzákladných práv a slobôd. Pre konštatovanie ústavnej konformity takéhoto zásahu musí byťtento proporcionálny sledovanému cieľu (t. j. záujem štátu na vyberaní poplatkov za úkonya konania orgánov verejnej moci, v tomto prípade všeobecných súdov).

28. Ustanovenie § 556 ods. 1 Trestného poriadku nepamätá na § 553 ods. 1 v spojenís § 555 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Povinnosť nahradiť trovy štátu za konanieo celkom bezvýsledne podanom dovolaní je ukladaná obligatórne a príslušný súd (§ 559Trestného poriadku) nemá možnosť úvahy, či povinnosť nahradiť tieto trovy podľa § 556ods. 1 Trestného poriadku dotknutému subjektu uloží alebo od jej uloženia upustí. Taktiežpríslušný súd nemá v zmysle § 3 vyhlášky moderačné právo, čo sa týka výšky ukladanejsumy, ktorá tvorí náhradu trov štátu.

29. Všeobecný súd rozhodujúci o uložení povinnosti nahradiť trovy trestného konaniaštátu zo strany odsúdeného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, nemôže ani v prípadesúčasnej aplikácie § 556 ods. 1 Trestného poriadku a § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1písm.   d)   Trestného   poriadku   vyvažovať   súkromný   záujem   odsúdeného   na   ochranezákladného práva vlastniť majetok na jednej strane a záujem štátu na vyberaní poplatkov(náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosť všeobecných súdov v trestnom konaní nastrane   druhej.   Vyváženie   v tomto   smere   uskutočnil   samotný   zákonodarca   preferovanímzáujmu štátu na vyberaní poplatkov (náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosťvšeobecných súdov v trestnom konaní.

30.   Ústavne   relevantná   otázka,   či   zákonodarca   akcentované   zákonné   vyváženiekonštruoval   proporcionálne   vo   vzťahu   k základnému   právu   vlastniť   majetok,   a to   ajs ohľadom   na   skutočnosť,   že   odsúdený   je   navyše   povinný   na   základe   odsudzujúcehorozsudku strpieť zásahy aj do iných, jemu ústavou garantovaných základných práv a slobôd,zostáva nateraz v rovine rečníckej, keďže túto otázku nie je senát ústavného súdu oprávnenýposúdiť v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (na rozdiel od pléna ústavného súduv konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy).

31. V takto predznačenej rovine je potrebné konštatovať, že postup okresného súduvydaním   napadnutého   uznesenia   je   ústavne   udržateľný   aj   z pohľadu   ochrany   hmotnýchústavných práv sťažovateľa, t. j. práv garantovaných čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, a taktiež v súlade s čl. 59 ústavy.

32. Ústavnému súdu zostáva posúdiť sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 1,2 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

33. Ustanovenia čl. 12 ústavy sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základnýchpráv a slobôd a majú charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetkyorgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždyimplicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovanízákladných   práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou   podľa   čl.   127   ústavy   (porov.   napr.I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

34. Ustanovenia čl. 12 a čl. 14 dohovoru však nemajú charakter základného právaa slobody, ktorého ochrany by sa v zásade bolo možné samostatne domáhať pred ústavnýmsúdom.   Ich   aplikácia   sa   v   individuálnych   sťažnostiach   viaže   na   porušenie   individuálneurčeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenieporušenia čl. 12   ods.   1,   2   a 4   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   bez   vzťahu   ku   konkrétnemuzákladnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96,II.   ÚS   85/01,   II. ÚS   167/04,   z novšej   judikatúry   I.   ÚS   509/2012,   III.   ÚS   87/2011,IV. ÚS 281/2012).

35. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupoma napadnutým uznesením okresného súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušeniačl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru.

36. Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený nakomponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00,PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria –zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, vierya náboženstva,   politického   či   iného   zmýšľania,   národného   alebo   sociálneho   pôvodu,príslušnosti   k   národnosti alebo   etnickej   skupine,   majetku,   rodu   alebo   iného   postavenia(ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ žiadne z týchto kvalifikovaných kritérií vo svojejsťažnosti   explicitne   ani   neuvádza).   V   európskej   konštitucionalistike   sa   občas   ustupujez týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniurovnosti   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu   základnému   právu   alebo   či   nedošlo   k   porušeniurovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak vlastne skúmajú napadnutérozhodnutia   a postupy   v   kontexte   rýdzeho   princípu   rovnosti.   Napadnuté   uznesenieokresného súdu by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože povinnosťnáhrady trov trestného konania podľa Trestného poriadku všeobecný súd ukladá obligatórnekaždému   subjektu,   pokiaľ   sú   splnené   Trestným   poriadkom   ustanovené   podmienky,a všeobecný súd nemá možnosť znevýhodniť konkrétnu fyzickú osobu v porovnaní s inýmisubjektmi v rovnakej situácii (t. j. v situácii, kde došlo k naplneniu zákonných podmienokpre   uloženie   povinnosti   nahradiť   štátu   trovy   trestného   konania),   keďže   všeobecný   súdnedisponuje priestorom pre úvahu, či povinnosť náhrady trov trestného konania uloží aleboneuloží.

Záver

37. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa čl. 127 ústavy obmedzuje predovšetkýmna kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ichprocesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08,IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňmajú   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

38. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého uznesenia okresného súduv intenciách   už   popísaných   východísk   dospel   k záveru,   že   postupom   a   napadnutýmuznesením okresného súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a nedošlo anik porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 59 ústavy a čl. 14 dohovoru.

39. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohtonálezu,   a to   vo   vzťahu   ku   všetkým   návrhom,   ktoré   sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnostiuplatnil.

IV.

40. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojenís § 553 ods.   2 a   3 Trestného   poriadku o tarifnej   odmene   a náhrade hotových   výdavkovustanoveného   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Martina   Olosa   v súvislosti   s právnymzastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

41.   Ústavný   súd   pri   priznaní   tarifnej   odmeny   a náhrady   hotových   výdavkovvychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

42. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotovýchvýdavkov   za   dva   úkony   právnej   služby   v roku   2013   (prevzatie   právneho   zastúpeniaa doplnenie sťažnosti).

43. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskejrepubliky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sarovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sarovná sume 7,81 eura).

44. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotovýchvýdavkov   za   dva   úkony   právnej   služby   v roku   2013   v zmysle   §   11   ods.   3   vyhláškyč. 655/2004 Z. z. v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur). Právny zástupca v konanípred ústavným súdom nepreukázal, že by bol daňovým subjektom registrovaným pre DPH.Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkovspolu v sume 275,96 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015