znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V.,   Č.,   zastúpenej   advokátom   Ľ.   S.,   B.,   vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/6 GPt 53/07 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   11.   marca 2009 doručená sťažnosť M. V., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   čl.   8   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pod   sp.   zn. IV/6 GPt 53/07. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 25. októbra 2006 podala trestné oznámenie na Mgr.   Š.   K.   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa a podvodu. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej   polície   Z.   (ďalej   len   „polícia“)   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1910/2-OSV-ZV-2006 z 29. marca 2007 bolo trestné stíhanie začaté pre trestný čin podvodu zastavené. Skúmaný bol   skutok,   podľa   ktorého   v roku   2005   po   vypracovaní   projektu   „Občan   sebe   1“   na realizáciu mikroinjektáže suterénu budovy D. v D., ktorý vypracovala sťažovateľka, bol po schválení v období mesiacov október a november 2005 realizovaný a financovaný z Fondu sociálneho   rozvoja   a následne   boli   neoprávnene   vyplatené   odmeny   pre   projektových manažérov Mgr. Š. K., Ing. Ľ. H. a M. P. v celkovej výške 35 250 Sk. Podľa názoru polície tento skutok nebol trestným činom. Následným uznesením Okresnej prokuratúry Z. (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 805/06-13 zo 16. mája 2007 bola sťažnosť podaná sťažovateľkou   ako   nedôvodná   zamietnutá.   Potom   na   základe   podnetu   sťažovateľky správnosť   postupu   okresnej   prokuratúry   a polície   preskúmala   Krajská   prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá prípisom č. k. 1 KPt 345/07-6 zo   6.   júla   2007   oznámila   sťažovateľke   svoj   záver,   podľa   ktorého   bolo   trestné   stíhanie právom   zastavené.   Na   základe   opakovaného   podnetu   sťažovateľky   sa   napokon   vecou zaoberala generálna prokuratúra, ktorá prípisom č. k. IV/6 GPt 53/07-10 zo 6. februára 2009 opakovaný podnet sťažovateľky odložila ako nedôvodný bez prijatia opatrení vo veci.

Podľa názoru sťažovateľky nemožno stanoviská orgánov činných v trestnom konaní považovať za správne. V skutočnosti bola totiž autorkou projektu a nedala súhlas na jeho realizáciu niekým iným. Mgr. Š. K. vedome a úmyselne zabránil sťažovateľke v možnosti podieľať   sa   na   realizácii   projektu,   pričom   ju   v snahe   odstrániť   z cesty,   psychicky   týral a šikanoval   do   takej   miery,   že   sa   jej   opäť   zhoršil   zdravotný   stav.   Osoby,   ktorým   bola vyplatená odmena, nemohli vykonať prácu, za ktorú boli odmenené, lebo táto práca bola už predtým realizovaná sťažovateľkou.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn. IV/6 GPt 53/07 s tým, aby bolo „rozhodnutie“ zo 6. februára 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom. Z prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/6   GPt   53/07-10   zo   6.   februára   2009 vyplýva, že predchádzajúce postupy a uznesenia polície, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry boli správne a zákonné. Je potrebné konštatovať, že vyplatením peňazí Mgr. K., Ing.   H.   a P.   nebol   porušený   zákon,   ako   to   vyplýva   z tvrdení   kontrolných   orgánov   a zo stanoviska   riaditeľky   Fondu   sociálneho   rozvoja   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí a rodiny Slovenskej republiky. Ani vypočutie Ing. R. P. ako svedka by vzhľadom na dôkaznú situáciu   v žiadnom   prípade   nemohlo   viesť   k inému   meritórnemu   rozhodnutiu,   ako   bolo vydané.   K veci   bol   vypočutý   svedok   T.   M.,   z výpovede   ktorého   vyplýva,   že   niektorí zamestnanci D. v D. vykonávali určité neodborné práce, avšak jeho výpoveď nepodávala dostatočne   konkrétne   informácie   o osobách   a o rozsahu   takýchto   prác   tak,   aby   mohli prípadne viesť k inému posúdeniu veci. Už pri samotnej žiadosti o grant sa počítalo s tým, že nejaké práce budú vykonané aj zo strany zamestnancov D. v D. a pre tento účel boli v projekte   vyčlenené   finančné   prostriedky.   Za   existujúcej   dôkaznej   situácie   nemožno konštatovať naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu alebo iného trestného činu. Preto nie je ani dôvodné vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči riaditeľovi D. v D. v súvislosti s jeho konaním.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú. Obsahom   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s výsledkom   vybavenia   jej trestného oznámenia, keďže podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní k spáchaniu trestného činu nedošlo.

Napadnutý   prípis   generálnej   prokuratúry   (aj   v   spojení   s predchádzajúcimi stanoviskami ďalších orgánov) dostatočným spôsobom vysvetľuje, prečo v danom prípade nebolo   možné   pokračovať   v trestnom   stíhaní   a vzniesť   voči   konkrétnej   fyzickej   osobe obvinenie. Uvedené úvahy v žiadnom prípade preto nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto ústavný súd nemá dôvod do nich zasahovať.

Treba tiež uviesť, že sťažovateľkou označené ustanovenia ústavy, listiny a dohovoru zakotvujú základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, resp. právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Ani jedno z týchto práv nie je už na prvý pohľad podľa obsahu sťažnosti dotknuté. Sťažovateľka namieta v podstate zásah do svojich autorských práv. Tieto práva majú majetkovú povahu, a preto ich ústavnoprávna kvalifikácia označená sťažovateľkou nemôže obstáť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009