znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. R., L., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Č., K., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 27/2007 a jeho uznesením zo 6. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2008 doručená sťažnosť T. R., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 27/2007 a jeho uznesením zo 6. novembra 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 182/2002 z 20. marca 2006 uznaná vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bola odsúdená podľa § 248 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere piatich mesiacov, ktorého výkon jej bol podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona odložený na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktoré   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2   To   94/06 z 27. novembra   2006   zamietol,   v dôsledku   čoho   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť.

Najvyššiemu   súdu   bolo   20.   júla   2007   predložené   dovolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu   krajského   súdu,   ktoré sťažovateľka   doručila   okresnému súdu   11.   mája 2007. O dovolaní najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tdo 27/2007 zo 6. novembra 2007 tak,   že   ho   podľa   §   382   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   týmto   rozhodnutím   porušil   jej   základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru, čo odôvodnila takto:

„(...) Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Porušovanie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidím v tom, že som bola nespravodlivo odsúdená pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 Tr. zák., pretože skutok, pre ktorý som bola uznaná vinnou nebol spoľahlivo zistený a preukázaný, nebol zistený a preukázaný na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a vykonaným dokazovaním nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu kladeného mi za vinu, súdy procesným pochybením a to porušením mojich obhajovacích práv dospeli na základe nimi vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho dospeli k nesprávnej právnej kvalifikácií skutku. (...)

Okresný súd v Poprade, neakceptoval ani moju písomnú žiadosť o vypočutie svedkov podanú konajúcemu súdu dňa 28. 11. 2005 k sp. zn. 6 T 182/02, ani môj osobný návrh na vypočutie   svedkov   na   hl.   pojednávaní,   čo   skonštatoval   aj   obhajca   v   záverečnej   reči hlavného pojednávania konaného dňa 15. 12. 2004, kde mimo iného uvádza,... tak isto návrhy, ktoré predkladala mandantka by prispeli k objasneniu veci...

Krajský súd v Prešove, ktorý na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. 11. 2006 sa s touto otázkou nielenže nevysporiadal ale odmietol vykonať dokazovanie, ktorého obsahom mimo iného bolo aj vypočutie navrhovaných svedkov, čo vyplýva aj z môjho písomného podania, ktorým vytýkam aj popretie obhajovacích práv.

Ústavný   súd (správne   má byť najvyšší   súd,   pozn.),   ktorý   dovolanie zamietol,   sa stotožnil   so   závermi   konajúcich   súdov   a nevzhliadol   na   nesprávne   právne   posúdenie zisteného   skutku   spočívajúce   najmä   v procesnom   pochybení   obhajovacích   práv   a   to neumožnením   vykonať   výsluch   svedkov   mnou   navrhovaných,   na   čo   som   v   dovolaní poukazovala a to, že len na základe takto vykonaného dokazovania, pri porušení mojich obhajovacích práv mohli súdy oboch stupňov dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku a následne jeho nesprávnej právnej kvalifikácií. Uvedeným postupom súdov mi boli zmarené základné práva a to právo na obhajobu v celom súdnom konaní účinným spôsobom, konaním súdov bol popretý ich účel a význam. Ako z uvedeného vyplýva, súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom porušil aj čl. 6 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa T. R. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. č. 2 Tdo 27/2007, ktorý podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol dovolanie voči uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 11. 2006, sp. zn. 2 To 94/06, ktorý podľa § 256 Tr. por. zamietol odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 20. 03. 2006, sp. zn. 6 T 182/2002, na základe ktorého bola uznaná za vinnú z trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 bolo porušené.

Ústavný   súd   ruší   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   Tdo   27/2007, rozhodnutie Krajského súd v Prešove, č. k. 2 To 94/06-523, rozhodnutie Okresného súdu v Poprade, č. k. 6 T 182/02 zo dňa 20. 03. 2006 a vracia vec na ďalšie konanie.

T. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu vyčíslených úkonov na Ústavnom súde SR v sume 6.732.- Sk, (...) ktoré je povinný zaplatiť OS Poprad na účet advokáta do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   2   Tdo   27/2007   a jeho   uznesením   zo   6.   novembra   2007.   Sťažovateľka   v návrhu bližšie nešpecifikovala, k porušeniu ktorého aspektu práva zaručeného čl. 6 dohovoru malo podľa jej názoru dôjsť. Z obsahu sťažnosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky a na v odôvodnení odcitovaný čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyvodil ústavný súd záver o námietke porušenia čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Pretože   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd sa zaoberal namietaným porušením označených základných práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, a text uvedený mimo petitu pokladal   ústavný   súd   iba   za   súčasť   odôvodnenia,   ktoré   nemôže   doplniť   petit.   V tomto zmysle   ústavný   súd   nerozhodoval   o sťažovateľkou   tvrdenom   porušení   základných   práv postupmi a rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

V napadnutom konaní najvyšší súd rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľkou proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   krajský   zamietol   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   účelom   ktorého   je   náprava procesnoprávnych a hmotnoprávnych chýb právoplatných rozhodnutí alebo konaní, ktoré ich vydaniu predchádzali. V dovolacom konaní najvyšší súd neskúma úplnosť zisteného skutkového   stavu,   ale v rozsahu   dovolacieho   návrhu   a uplatneného   dovolacieho   dôvodu skúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia a správnosť postupu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Najvyšší súd tak koná podľa § 384 Trestného poriadku na verejnom   zasadnutí.   Pred   samotným   preskúmaním   veci   najvyšší   súd   na   neverejnom zasadnutí zisťuje, či sú splnené podmienky dovolacieho konania a dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľka najprv podaním z 11. apríla 2007 napadla uznesenie krajského súdu dovolaním z dôvodu, že bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ďalej preto, že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným   spôsobom   [§   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného poriadku],   a preto,   že   rozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného skutku § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Neskôr podaním zo 7. mája 2007   označeným   ako „(...)   DOVOLANIE   -   doplnenie   podaného   dovolania   zo   dňa 11. 4. 2007 (...)“ dovolanie doplnila „o plnú moc právneho zástupcu a dôvodím podanie dovolania tou skutočnosťou, že rozhodnutie súdov je založené na nesprávnom právnom posúdení   zisteného   skutku   -   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   (...)“.   O takto vyšpecifikovanom dovolaní napokon najvyšší súd rozhodoval.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2007 zo 6. novembra 2007   vyplýva,   že sťažovateľka   videla   dovolacie   dôvody   v tom,   že   od začiatku   konanie kladené jej za vinu jednoznačne poprela a tvrdila, že je to vykonštruovaná lož od nového starostu, ktorý sa nezákonným spôsobom ujal funkcie po nej. Vytkla krajskému súdu, ako aj okresnému súdu, že postupovali nezákonným spôsobom, keď okresný súd nepredvolal na hlavné   pojednávanie   svedkov,   ktorých   navrhla   vypočuť,   a nepredvolal   ich   aj   napriek pokynu   krajského   súdu.   Sťažovateľka   v dovolaní   tiež   namietala   nedostatok   skutkových zistení, pretože podľa jej názoru skutok nebol náležite zistený a ňou navrhované dôkazy neboli vykonané. Išlo o dôkazy týkajúce sa nezákonného postupu zastupiteľstva obce pri jej odvolávaní z funkcie starostky a následne nezákonného prevzatia budovy obecného úradu tým, že boli vylomené zámky a nahradené novými. V týchto priestoroch sa nachádzali aj veci, ktoré mali byť po odvolaní z funkcie starostky ňou nejakým spôsobom odcudzené a následne nevrátené obecnému úradu, aj keď do týchto priestorov nemala možnosť vstúpiť a   nevstúpila   tam   ani   v   jednom   prípade.   Dňa   30.   júna   2000   sa   tieto   veci   nachádzali v priestoroch   obecného   úradu,   ktoré   spravovala   svedkyňa „A.   H.,   ktorá   bola   súdom vypočutá“ a   potvrdila,   že   v   kritický   čas   predmety,   ktoré   mala   spreneveriť,   sa   tam nachádzali. Sťažovateľka ďalej uviedla, že ona v tejto súvislosti na verejnom zasadnutí predložila   písomné   doklady   týkajúce   sa   závažných   okolností   a   žiadala,   aby   sa   s týmto odvolací súd oboznámil, pretože išlo o dôkazy, ktoré nepochybne svedčili o jej nevine. Odvolací súd sa tým však nezaoberal a listinné dôkazy jej boli vrátené prostredníctvom obhajcu. Na základe dôkazov, „ktoré boli súdu predložené“, ju nebolo možné uznať vinnou z trestného činu. Podľa nej bolo porušené jej právo na obhajobu, právo navrhovať dôkazy, predkladať dôkazy, a preto je presvedčená, že krajský súd porušil svojím postupom zákon. V doplnení dôvodov dovolania uviedla, že nebol úplne zistený skutkový stav, vykonané dôkazy neboli správne vyhodnotené, a teda takto vykonaným dokazovaním nebolo možné vyvodiť záver, že boli preukázané znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa ustanovenia § 248 ods. 1 Trestného zákona.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa   §   371   Trestného   poriadku.   V odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   2   Tdo   27/2007 zo 6. novembra 2007 k dovolacím námietkam sťažovateľky uviedol:

„(...) dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo   veci   samej,   pokiaľ   tieto   chyby   spočívajú   v   právnom   posúdení   skutku   alebo   iných skutočností   podľa   noriem   hmotného   práva.   V   konečnom   dôsledku   z   toho   vyplýva,   že s poukazom na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods.   1 písm.   i) Tr. por. nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu, zistenému súdmi nižších súdov. Skutkový stav je v rámci rozhodovania o dovolaní, opierajúcom sa o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., hodnotený len z toho hľadiska, či skutok   alebo   iná   okolnosť   skutkovej   váhy   boli   správne   právne   posúdené.   Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže ani skúmať ani meniť.

Z   pohľadu   dovolacieho   súdu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu a jeho podstatou   sú   námietky   správnosti   skutkových   zistení   alebo   hodnotenia   dôkazov   súdmi nižšieho stupňa, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por. V posudzovanej veci je z dôvodov dovolania zrejmé, že obvinená T. R. namietala spôsob, akým súdy prvého a druhého stupňa vyhodnotili v jej neprospech vykonané dôkazy a ako posúdili skutok, ktorého sa dopustila. Skutok tak, ako bol zistený Okresným súdom Poprad a aj Krajským súdom v Prešove je pre najvyšší súd záväzný.

Súdy oboch stupňov vecne správne a argumentačne výstižne poukázali aj na dôvody, ktoré viedli k potrebe posúdiť zistené konanie obvinenej T. R. ako trestný čin sprenevery podľa podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. Existenciu uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinená T. R. vidí zjavne v skutkových zisteniach prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne v dôsledku podľa jej názoru chybného hodnotenia vykonaných dôkazov.

Z uvedeného v konečnom dôsledku vyplýva, že rozhodnutie napadnuté dovolaním nespočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   skutku   ani   na   inom   nesprávnom hmotnoprávnom   posúdení,   pretože   skutok,   tak   ako   bo!   súdmi   oboch   stupňov   zistený, vykazuje   znaky   už   uvedeného   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248   ods.   1   Tr.   zák., z ktorého bola obvinená T. R. uznaná za vinnú. Preto ňou uvádzaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je daný.“

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   námietkami sťažovateľky   uvedenými   v   dovolaní,   v súlade   s procesným   postupom   upraveným v Trestnom   poriadku.   Na   neverejnom   zasadnutí   preskúmal,   či   dovolanie   spĺňa   dôvody dovolania, ktoré uviedla sťažovateľka a ktorými je dovolací súd viazaný (§ 385 Trestného poriadku), a dospel k záveru, že sťažovateľka namieta nedostatočné zistenie a nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu, ktoré však dovolací súd nemôže skúmať § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   sa   (v plnom rozsahu) vzťahuje predovšetkým na konanie prvostupňových súdov   v trestných veciach. Hoci   čl.   6   dohovoru   výslovne   nepriznáva   právo   na   podanie   opravného   prostriedku v trestných veciach (priznáva ho čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru), z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že sa vzťahuje aj na odvolacie konania a aj   na   kasačné   konanie,   avšak   spôsob   a rozsah,   v ktorom   sa   uplatňujú   práva   v ňom uvedené, závisí od povahy a druhu takýchto konaní, prípadne aj od špecifických okolností každého konkrétneho prípadu [rozhodnutie ESĽP vo veciach Delcourt zo 17. januára 1979, §   26,   Pakelli   z 25. apríla   1983,   §   29,   Pretto   a ďalší   z 8.   decembra   1983,   §   23,   Axen z 8. decembra 1983, § 27]. Právu na odvolanie tak, ako ho zaručuje čl. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru, vyhovuje aj kasačná sťažnosť, na podklade ktorej môže súd preskúmať len právne   otázky,   nie   však   skutkový   stav   zistený   v prvostupňovom   súdnom   konaní (rozhodnutie ESĽP vo veciach Pesti a Frodl v. Rakúsko z 18. januára 2000, Loewenguth v. Francúzsko z 30. mája 2000).

Podľa   judikatúry   ESĽP   ustanovenie   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba. Ako o tom svedčia slová „za   rovnakých   podmienok“,   je   jeho   základným   cieľom   úplná   rovnosť   zbraní;   s touto výhradou ponecháva príslušným vnútroštátnym orgánom starostlivosť o to, aby posúdili, či treba vykonať navrhnutý dôkaz (napr. rozsudok Engel a iní v. Holansko z 8. júna 1976, § 91). Dôkazy musia byť spravidla vykonané pred obvineným na verejnom pojednávaní za účelom   ich   kontradiktórneho   prerokovania,   ale   použitie   výpovedí   z prípravného vyšetrovania sa samo osebe neprieči čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru pod podmienkou, že boli   rešpektované   práva   obhajoby;   tieto   spravidla   vyžadujú   poskytnúť   obvinenému primeranú a dostatočnú možnosť popierať usvedčujúcu výpoveď a vypočúvať svedka buď v čase výpovede, alebo neskôr (napr. rozsudok Saidi v. Francúzsko z 20. septembra 1993, § 43).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že požiadavka uvedená v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru je špecifickým aspektom práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európskemu súdu pre ľudské práva nepatrí nahradiť hodnotenie dôkazov vykonané vnútroštátnymi súdmi svojím vlastným hodnotením, jeho úloha   spočíva   v tom,   aby   skúmal,   či   posudzované   konanie   ako   celok   vrátane   spôsobu vykonania   dôkazov   bolo   vykonané   spravodlivo   (rozsudok   Edwards   v.   Veľká   Británia zo 16. decembra 1992, § 33, 34).

Ústavný súd sa preto zaoberal posúdením, či závery najvyššieho súdu, ku ktorým dospel   pri   skúmaní   existencie   a opodstatnenosti   sťažovateľkou   uvedených   dovolacích dôvodov, nie sú v rozpore s priebehom a výsledkom trestného konania z hľadiska záruk, ktoré pre sťažovateľku vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľkine   námietky   sa   týkajú   rozsahu   dokazovania   vykonaného   v trestnom konaní a rozsahu prieskumnej právomoci dovolacieho súdu. Z právnej úpravy dovolacieho konania podľa Trestného poriadku vyplýva, že najvyšší súd nemôže opätovne preskúmavať skutkový   stav   zistený   prvostupňovým   súdom   alebo   doplnený   odvolacím   súdom.   Podľa judikatúry ESĽP právna úprava opravného konania, v ktorom   súd preskúma len právne otázky, nie je v rozpore s dohovorom. Ústavný súd posúdil   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2007 zo 6. novembra 2007 z hľadiska sťažovateľkiných námietok a dospel k názoru,   že   závery   dovolacieho   súdu   nie   sú   v rozpore   s priebehom   trestného   konania vedeného proti sťažovateľke, a teda jej námietky nie sú v príčinnej súvislosti so základným právom   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeným   v čl. 46   ods.   1   ústavy   a právom   na spravodlivé súdne konanie zaručeným v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru tak, ako sa uplatňuje   v dovolacom   konaní,   a preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, nezaoberal sa už ďalšími nárokmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008