znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   F.,   bytom   T.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. I.   G., Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základných   práv   zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava V v konaní vedenom   pod sp. zn. 15 C 9/97 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 184/04 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006 doručená   sťažnosť   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/97 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004 v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 184/04 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2005.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   ako   žalobkyňa   uplatnila   žalobou podanou na okresnom súde 15. januára 1997 nárok na náhradu škody s príslušenstvom. Svoj právny nárok opierala o porušenie povinností vyplývajúcich pre žalovaného z ustanovenia § 373   Obchodného   zákonníka   a   z   ustanovení   zmluvy   o   dielo   podľa   § 536   a nasl. Obchodného   zákonníka.   Podľa   sťažovateľky   sa   okresný   súd   vecou   podrobne   zaoberal a po vykonaní pomerne rozsiahleho dokazovania, ktoré sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje a analyzuje, žalobu rozsudkom   sp. zn. 15 C 9/97   zo   17. februára 2004 zamietol. Proti   uvedenému   rozsudku   podala   sťažovateľka   16. mája 2004   odvolanie,   ktorým sa domáhala jeho zmeny tak, aby sa jej žalobe v celom rozsahu vyhovelo, alebo aby bol napadnutý rozsudok zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd však na pojednávaní konanom 23. novembra 2005 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

So závermi, ku ktorým dospel krajský súd, sťažovateľka nesúhlasí a jeho právny názor   pokladá   za   nesprávny.   Na   základe   toho   tvrdí,   že „rozhodnutie   krajského   súdu je svojvoľné a arbitrárne“. Poukazuje na to, že „súd vlastne prekrútil elementárny význam slova (osobitný   -   pozn.   ústavného   súdu) tak,   aby   moju   žalobu   mohol   zamietnuť. Ak pripustíme   takýto   spôsob   rozhodovania,   bude   to   znamenať,   že   súdy   budú   môcť rozhodnúť ako sa im páči bez ohľadu na právo a ústavu ako i skutkový stav“.

Keďže   takýmto   postupom   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   označených práv, domáha sa, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„(...) Základné práva A. F. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   a právo   na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 15 C 9/97   a v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Bratislave   pod   sp. zn.   4 Co 184/04 a rozhodnutím zo dňa 23. novembra 2005 porušené bolo.

(...) Zrušuje   sa   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   4 Co 184/04-277 z 23. novembra 2005 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

(...) Okresný   súd   Bratislava V   a   Krajský   súd   v Bratislave   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke 100 000,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu ako finančné zadosťučinenie za porušenie jej práv. (...)“

Sťažovateľka zároveň žiadala uhradiť trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/97 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2004

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní,   ako   aj   jeho rozsudkom   zo 17. februára 2004,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   o sťažovateľkinej   žalobe   rozhodol okresný   súd   rozsudkom sp. zn.   15 C 9/97   zo   17. februára 2004 tak,   že   ju   zamietol a účastníkom s odvolaním sa na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku úhradu trov konania nepriznal.

Podaným   odvolaním   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa zmenil a jej žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby ho zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ako už bolo uvedené, krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 184/04 z 23. novembra 2005 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a žalovanému úhradu trov konania   nepriznal.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv sťažovateľky   v podobe   odvolania   smerujúca   voči   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola predmetom   rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 23. novembra 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu, a to preto, lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu (obdobne   napr.   III. ÚS 135/04,   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 184/04 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2005

Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom krajského súdu v označenom konaní a jeho rozsudkom z 23. novembra 2005.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V prejednávanej veci zo skutkových zistení súdu prvého stupňa, ktoré odvolací súd nespochybnil,   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   napadnutom   konaní   v   procesnom   postavení žalobkyne)   nepreukázala   porušenie   právnej   povinnosti   žalovaným,   ktorá   pre   ňu   mala vyplývať či už zo zmluvy alebo zo zákona. Preto krajský súd vzhľadom na nesplnenie tohto predpokladu ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (okrem vzniku škody   a   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   právnej   povinnosti   a   vznikom škody ako ďalších predpokladov) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V súvislosti s tým krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného poukázal na   to,   že   sťažovateľka „... si   u   odporcu   na   základe   zák.   č.   42/1992   Zb.   v   znení   zák. č. 264/1995   Z. z.   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   majetkových   nárokov v družstvách   uplatnila   nárok   na   majetkový   podiel,   a   to   za   pôdu,   ako   aj   živý   a   mŕtvy inventár, ktoré jej boli odňaté, účastníci sa však na výške majetkového podielu nevedeli dohodnúť. Dňa 25. 6. 1996 odporca vydal navrhovateľke evidenčný list (č. l. 18, 19 spisu), v ktorom je majetkový podiel navrhovateľky voči odporcovi vyčíslený na 175.469,- Sk ako podiel za pôdu. Dohodu o vydaní majetkového podielu účastníci neuzavreli.

Medzi účastníkmi nebola uzavretá ani písomná zmluva o dielo spočívajúca vo výkone prác;   odporca   bol   však   povinný   plniť   navrhovateľke   (v   podobe   výkonu   agronomických služieb) na základe zmluvy o dielo uzavretej ústne, s tým, že cenu vykonaných prác odporca síce   navrhovateľke   fakturoval,   avšak   úhradu   nepožadoval,   pretože   táto   sa   započítavala na majetkový podiel navrhovateľky. Uvedený postup umožňuje cit. ust. § 33b ods. 3 štvrtá veta zák. č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Vykonané   dokazovanie   nesporne   preukázalo,   že   odporca   plnil   navrhovateľke vo forme výkonu poľnohospodárskych prác v sume 779.454,84 Sk, t. j. v sume podstatne prevyšujúcej výšku odporcom uznaného majetkového podielu navrhovateľky 175.469,- Sk. Navrhovateľka, pokiaľ sa domnievala, že jej prináleží vyšší majetkový podiel, než aký uznával odporca, mohla si uplatniť ako oprávnená osoba v občianskom súdnom konaní nárok na uloženie povinnosti družstva uzavrieť takúto dohodu na základe ust. § 163 O. s. p. v spojení s ust. § 33b zák. č. 42/1992 Zb. v znení zák. č. 264/1995 Z. z., čo však neurobila. Vzhľadom na jej nečinnosť   nemohol potom súd pri posudzovaní uplatňovaného nároku vychádzať z inej výšky majetkového podielu, než aká bola v konaní nesporne preukázaná, t. j. zo sumy 175.469,- Sk.

Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že odporca listom zo dňa 3. 3. 1995 formulovaním požiadavky na osobitnú objednávku prejavil vôľu upraviť vzájomný vzťah s navrhovateľkou písomnou formou, čo v zmysle § 272 ods. 1 Obch. zák. pre platnosť zmluvy o dielo vyžadovalo dodržanie písomnej formy takejto zmluvy.

Vymienenie   písomnej   formy   prípadnej   ďalšej   zmluvy   o   dielo   malo   za   následok, že medzi   účastníkmi   nemohlo   dôjsť   k   uzavretiu   zmluvy   o   dielo   spočívajúcej   vo   výkone konkrétnych poľnohospodárskych prác aj na rok 1996 ústne a ani konkludentne. Na tom nič nemení skutočnosť, že odporca (prostredníctvom svojich pracovníkov) chemický postrek na časti pozemku navrhovateľky fakticky vykonal. Toto jeho konanie nemalo žiadny zmluvný základ,   a   ako   už   bolo   uvedené   vyššie,   táto   povinnosť   mu   nevyplývala   ani   zo   zákona (odporca si svoju povinnosť plniť navrhovateľke do výšky priznaného majetkového podielu už   splnil),   a   teda   ho   nemohla   nijako   zaväzovať   k   ďalšiemu   plneniu   v   prospech navrhovateľky do budúcna.

Argumentácia navrhovateľky poukazom na ust. § 551 Obch. zák. neobstojí. Uvedené ustanovenie upravuje podmienky a nároky vyplývajúce z povinnosti zhotoviteľa upozorniť objednávateľa   na   nevhodnosť   vecí   alebo   pokynov,   ktoré   objednávateľ   odovzdal zhotoviteľovi   na   základe   záväzku   z   uzavretej   zmluvy   o   dielo.   Navrhovateľka   na   toto ustanovenie poukazovala v súvislosti s odovzdaním látky na vykonanie chemického postreku odporcovi v r. 1996. Aplikácia uvedeného ust. by prichádzala do úvahy za predpokladu, ak by   medzi   účastníkmi   došlo   k   uzavretiu   zmluvy   o   dielo,   ktorý   predpoklad   však v prejednávanej veci naplnený nebol“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu   sťažnosti   vzťahujúceho   sa   na   túto   jej   časť   vyplýva,   že   jej   podstatou je nesúhlas   sťažovateľky   s hodnotením   vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu   sp. zn.   4 Co 184/04   z   23. novembra 2005   boli   svojvoľné   a   že   by   zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   č. 42/1992   Zb.   o   úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov,   Obchodného   zákonníka,   ako   aj   zákonného   ustanovenia   o potvrdení   vecnej správnosti prvostupňového rozsudku odvolacím súdom je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru nie   je   záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu   a namietaným   porušením   označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 184/04 a jeho rozsudkom z 23. novembra 2005

Keďže sťažovateľka namietala porušenie jej práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   len   z dôvodu   svojvoľnosti   a   arbitrárnosti   záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nej taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľkiných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   ako   ani   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   aj   v časti namietajúcej   porušenie   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   čl. 1   dodatkového   protokolu   zjavne neopodstatnená.

4. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 9/97 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 184/04

Predmetom   konania   je   okrem   iného   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu, ktorou namietala zbytočné prieťahy v uvádzaných konaniach, a teda porušenie jej základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď konanie pred všeobecnými súdmi v jej právnej   veci   bolo   už   právoplatne   skončené.   Sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu 3. apríla 2006 a rozsudok okresného súdu v konaní sp. zn. 15 C 9/97 zo 17. februára 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 184/04 z 23. novembra 2005 nadobudli podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 6. februára 2006.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana   základnému   právu   vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo. Ak v čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   nedochádza   k porušovaniu   označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Vzhľadom na dátum právoplatného skončenia napadnutého konania, ktorým malo dôjsť   k   porušeniu   základného práva sťažovateľky   (6. februára 2006)   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   a   dátum   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (3. apríl 2006),   možno   urobiť jednoznačný záver, že v čase doručenia sťažnosti už namietané porušovanie základného práva sťažovateľky netrvalo (skončilo).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej   moci   do   označeného   základného   práva   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   m. m.   IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už   bolo   doručené   právoplatné   rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu označeného základného práva sa sťažovateľka mohla brániť do právoplatného skončenia veci podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z dôvodov uvedených v časti II bod 1 až 4 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku sa   ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (priznanie   finančného zadosťučinenia   a zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu),   keďže   rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2006