znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 132/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   27. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., bytom B. B., G. B., K., J. B., S., S. B., S. Ľ., S. B., S. Ľ., D. B., N., J. D., B. B., Ing. S. Ď., S. T., Ing. Z. Ď., S. T., M. F., B. B., V. Ch., N., V. K., N., M. K., S. T., MUDr. J. K., K., V. L., B. B., M. M., B. B., Ing. P. M., B. B., JUDr. P. M., B. B., O. M., B. B., E. M., N., P. R., B. B., E. S., B. B., A. S., B. B., V. Š., N., Š. T., P., R. T., P., A. Z., B. B., J. Z., B. B., a Š.   Ž., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., vo veci porušenia ich základného práva zakotveného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle zákona č. 23/1991 Zb. a oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb., nekonaním Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B., G. B., J. B., S. B., S. B., D. B., J. D., Ing. S. Ď., Ing. Z. Ď., M. F., V. Ch., V. K., M. K., MUDr. J. K., V. L., M. M., Ing. P. M., JUDr. P. M., O. M., E. M., P. R., E. S., A. S., V. Š., Š. T., R. T., A. Z., J. Z. a Š. Ž. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. M. B., bytom B. B., G. B., K., J. B., S., S. B., S. Ľ., S. B., S. Ľ., D. B., N., J. D., B. B., Ing. S. Ď., S. T., Ing. Z. Ď., S. T., M. F., B. B., V. Ch., N., V. K., N., M. K., S. T., MUDr. J. K., K., V. L., B. B., M. M., B. B., Ing. P. M., B. B., JUDr. P. M., B. B., O. M., B. B., E. M., N., P. R., B. B., E. S., B. B., A. S., B. B., V. Š., N., Š. T., P., R. T., P., A. Z., B. B., J. Z., B. B., a Š.   Ž., B. B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B. B., vo veci porušenia ich základného práva zakotveného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dodatkový protokol k Dohovoru“) v zmysle zákona č. 23/1991 Zb. a oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.

Sťažovatelia porušenie nimi označených práv spájajú s utrpením ujmy v súvislosti s uzavretím zmlúv o tichom spoločenstve, predmetom ktorých bolo vloženie ich úspor do spoločností DRUKOS, a. s., B. M. G. INVEST, s. r. o., HORIZONT SLOVAKIA o. c. p., a. s., BDV družstvo a AGW, s. r. o., za účelom ich zhodnotenia garantovaným spôsobom, ku ktorému nedošlo, a to aj z toho dôvodu, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad pre finančný trh a Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   neplnili   dôsledne   svoju   povinnosť   kontrolovať   dodržiavanie zákonnosti v rámci im zverených kompetencií. Svojou nečinnosťou podľa nich spôsobili, že subjekty,   ktoré   podnikali   na   trhu,   nespĺňali   zákonom   predpísané   podmienky   a ústredné orgány štátnej správy nezasiahli v rámci možností zverených im zákonom.

Po   tom,   ako   sťažovatelia   využili   všetky   prostriedky   nápravy,   v danom   prípade nemajú možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva na inom orgáne ako na ústavnom súde.   Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovatelia podľa   § 53 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyčerpali všetky zákonné možnosti, ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva.

Taktiež je podľa ich názoru naplnená zákonná podmienka podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože porušenie vyššie uvedeného základného práva ku dňu podania sťažnosti u sťažovateľov stále trvá.

Sťažovatelia   si   zároveň   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   uplatňujú primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu ujmy vyjadrenej v peniazoch za to, že boli povinní trpieť stav finančnej ujmy vyhlásením konkurzu na uvedené spoločnosti.

Sťažovatelia   na   základe   týchto   skutočností   navrhujú,   aby   senát   ústavného   súdu vyslovil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy tento nález:

„...   nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,,   Ministerstva   financií Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh bolo porušené základné právo sťažovateľov vyplývajúce z čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle zákona č. 23/1991 Zb. a oznámenia FMZV č. 209/1992 Zb.... Priznáva primerané finančné zadosťučinenie...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základný   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde a zisťuje, či nie je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   svojou   sťažnosťou   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva, pričom za toto základné právo označujú právo upravené v čl. 20 ústavy a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   označujú a citujú aj čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Petit sťažnosti v časti týkajúcej sa   rozhodnutia ústavného súdu smeruje však len k vysloveniu porušenia ich základného práva zakotveného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru..

V súvislosti s porušením čl. 20 ústavy ústavný súd uvádza, že vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením chránia všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony. Podľa čl. 127 ústavy je právomoc ústavného súdu v týchto veciach subsidiárna.   Vychádzajúc   z uvedeného   a zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03, II. ÚS 122/04) ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s namietanou nečinnosťou označených orgánov ústavný súd uvádza, že podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa § 25 ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľov je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým sú aj všetci označení porušovatelia. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Sťažovatelia   síce   v sťažnosti   tvrdia   (čl.   V),   že   využili   všetky   možné   prostriedky nápravy, ale z obsahu vyplýva, že nepodali žalobu podľa § 250t OSP, ale korešpondovali s niektorými orgánmi verejnej moci (prezident Slovenskej republiky, generálny prokurátor Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľmi ústavný súd uzavrel, že vo veciach sťažovateľov nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2, § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004