znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 132/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2002 prerokoval sťažnosť MUDr. M. G., bytom N. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. T. T., N. Z, o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 10/02-37 z 9. apríla 2002, za účasti Krajského súdu v Nitre, a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   MUDr.   M.   G.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S 10/02-37 z 9. apríla 2002 n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2002 doručená sťažnosť MUDr. M. G., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietol porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd) č. k. 11 S 10/02-37 z 9. apríla 2002. Ako dôvody porušenia tohto základného práva uviedol:

„V správnom konaní boli podstatným spôsobom dotknuté moje práva, ako vlastníka nehnuteľnosti, ktoré vlastnícke práva požívajú ústavnú ochranu. Začal som sa domáhať toho, aby som bol pribratý do konania ako účastník. Správny orgán so mnou konal ako s vedľajším účastníkom, hoci inštitút vedľajšieho účastníka správne konanie nepozná a ako takému   mi   riadne   doručil   prvé   rozhodnutie   vo   veci   pod   číslom   OPPaLH-00087-2001/001672/BT zo dňa 2. 1. 2002, voči ktorému som sa odvolal. O tomto odvolaní Krajský súd rozhodol v konaní 11 S 18/01 a 11 S 19/01 zo dňa 15. 5. 2001. Následné rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 17. 1. 2002 mi bolo opätovne doručené, avšak odvolanie, ktoré som voči tomuto rozhodnutiu podal, Krajský súd v Nitre už odmietol s odôvodnením, že nie som   osobou   oprávnenou   takéto   odvolanie   podať.   Hoci   som   bol   v správnom   konaní označený   ako   vedľajší   účastník,   bolo   mi   v skutočnosti   priznané   postavenie   riadneho účastníka konania, na všetky moje námietky v konaní sa prihliadalo, resp. sa s nimi správny orgán   vyrovnával, všetky rozhodnutia   a znalecké posudky   mi boli doručované, bolo mi umožnené   nahliadať   do   spisov   správneho   orgánu   v tejto   veci   a bol   som   teda   riadnym účastníkom konania.

Tým,   že   som   v   konaní   správneho   orgánu   bol   označený   ako   vedľajší   účastník, odvolací orgán - Krajský súd v Nitre odmietol na základe môjho odvolania konať, čím mi nebolo umožnené konať pred súdom a chrániť svoje vlastnícke právo.

Zákon   č.   229/91   Zb.   hmotnoprávne   vymedzuje   okruh   oprávnených   a povinných osôb, a to v ust. § 4 a 5 cit. zákona. Neurčuje však z procesného hľadiska okruh účastníkov právneho konania o reštitučnom nároku oprávnených osôb, preto sa podľa môjho názoru na túto otázku v plnom rozsahu vzťahuje zákon č. 71/67 Zb. o správnom konaní. V zmysle tohto zákona a jeho ust. § 14, je účastníkom správneho konania ten o koho právach, právom chránených   záujmov   a povinnostiach   sa   má   konať   alebo   koho   práva   právom   chránené povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté.   Účelom   správneho   konania   je rozhodovanie   o konkrétnych   právnych   pomeroch   individuálne   určených   účastníkov konania.   Znakom   účastníka   konania   je   vo   všetkých   prípadoch   hmotnoprávny   pomer určitého občana k veci, ktorá je predmetom konania. Hoci postačuje predpoklad existencie dotknutého,   práva v danom   prípade   je listom   vlastníctva   a kúpnou   zmluvou   preukázané moje   právo   byť   účastníkom   konania.   Preto   mi   správny   poriadok   postavenie   účastníka konania priznáva priamo a ak by bol správny orgán toho názoru, že mi takéto účastníctvo neprislúcha, musel by o tom rozhodnúť formou rozhodnutia v správnom konaní a do toho času,   kým   sa   takéto   rozhodnutie   stane   právoplatným,   musí   so   mnou   zaobchádzať   ako s účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že priamo zo zákona mi postavenie účastníka konania prináleží a na túto skutočnosť nemôže mať vplyv ani fakt, že som bol v rozhodnutí správneho orgánu označený len ako vedľajší účastník.

Vo   vyššie   spomínanom   správnom   konaní   boli   priamo   dotknuté   a ohrozené   moje vlastnícke práva, keď na nehnuteľnosť, ktorá mi patrí, bolo priznané vlastnícke právo iným osobám, navyše bola priamo rozhodnutím správneho orgánu podľa môjho názoru nad rámec zákona vyslovená tiež platnosť spomínanej kúpnej zmluvy.

K samotnému konaniu som mal vážne výhrady jednak z hľadiska procesného, keď sa domnievam,   že   nebol   dôvod   na   začatie   správneho   konania   pre   zmeškanie   lehoty oprávnených   osôb,   ďalej   som   tvrdil,   že   oprávneným   osobám   nárok   na   vydanie nehnuteľnosti nevznikol tiež z dôvodu, že obdobie, v ktorom im nehnuteľnosť bola odňatá, nespadá do obdobia, za ktoré sa má reštitučným zákonom majetková krivda odstraňovať. Okrem toho som namietal, že vôbec nie je daná pôsobnosť zákona 229/91 Zb., keď v danom prípade nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu nie je a nikdy nebola poľnohospodárskou usadlosťou   a v neposlednom   rade   som   tiež   namietal   skutočnosť,   že   dôvod   na   vydanie nehnuteľnosti by ani pri splnení všetkých podmienok nebol daný, pretože došlo k zásadnej prestavbe, ktorou nehnuteľnosť stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter a táto nehnuteľnosť by nemohla slúžiť svojmu pôvodnému účelu.

Vlastnícke   právo   požíva   ústavnú   ochranu,   rozhodovalo   sa   o mojom   vlastníckom práve a postupom súdu, ktorý moje odvolanie odmietol, mi bola odňatá možnosť chrániť svoje   vlastnícke   právo   pred   súdom   a realizovať   procesné   práva   smerujúce   k uplatneniu nároku na ochranu môjho vlastníckeho práva.

Týmto postupom súdu boli porušené moje základné práva a slobody, konkrétne právo na súdnu ochranu, zaručené mi článkom 46 Ústavy SR.“

Na základe týchto dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyniesol nález:„1. Ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa vyhovuje. 2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   tým,   že   sťažovateľom   podané   odvolanie   voči   rozhodnutiu OPPaLH - 00087-2001/001672/BT zo dňa 2. 1. 2002 v rámci konania o preskúmaní rozhodnutí   správnych   orgánov   súdom,   Krajský   súd   v Nitre   v konaní   11 S 10/02 uznesením zo dňa 9. 4. 2002 odmietol, čím mu nebolo priznané postavenie účastníka správneho konania, oprávneného na podanie odvolania, hoci v napadnutom správnom konaní   sú   priamo   dotknuté   článkom   20   Ústavy   SR   chránené   vlastnícke   práva sťažovateľa, čím mu podľa ust. § 14 Zák. č. 71/67 Zb. o správnom konaní postavenie účastníka konania prislúcha. 3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 9. 4. 2002 č. k. 11 S 10/02-37 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

Krajský súd predložil ústavnému súdu súdny spis sp. zn. 11 S 10/02, avšak k veci sa nevyjadril.

Obaja účastníci   konania   pred   ústavným súdom   súhlasili   s   upustením   od   konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Krajský   súd   odmietol   napadnutým   rozhodnutím   opravný   prostriedok   sťažovateľa z týchto dôvodov:

«Navrhovateľ   (sťažovateľ),   ktorý   bol   v správnom   konaní   považovaný   správnym orgánom   za   „vedľajšieho   účastníka   konania“,   podal   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia Okresného úradu, odboru pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v N. Z. číslo OPP a LH-00062-2002/002762/BT zo dňa 17. januára 2002, ktorým bolo priznané oprávneným osobám Ing. K. H. a I. H. rod. H. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v kat. úz. K., parc. č. 646/1 - zastavaná plocha o výmere 1038 m2 a dom súp. č. 351, zapísaným na LV č. 1592, každému v podiele po ¼-ine.

Podľa § 250m ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) konanie sa začína na návrh,   ktorým   je   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu (neprávoplatnému   rozhodnutiu   správneho   orgánu   -   §   250l   ods.   1   OSP).   Podľa   ods.   3 citovaného zákonného ustanovenia, účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.

V   danom   prípade   ide   o   konanie   o   vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona č. 229/1991 Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu majetku   v znení   neskorších   predpisov.   Tento   hmotnoprávny   predpis   určuje   účastníkov správneho konania o vydanie nehnuteľnosti (ustanovuje kto je osobou oprávnenou a kto osobou povinnou). Oprávnená osoba a povinná osoba sú účastníkmi konania v správnom konaní o vydanie nehnuteľností. Správny orgán účastníkom konania nie je. Správny orgán priberie do konania aj inú osobu (v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), ako účastníka konania, okrem toho koho určuje hmotnoprávny predpis. Zákon č. 71/1967 Zb. pojem účastníka vymedzuje veľmi všeobecne. Správny poriadok tým dáva prednosť osobitným predpisom, aby pre svoju potrebu bližšie určili, kto je účastníkom konania.

... správny orgán konal s navrhovateľom MUDr. M. G. ako s „vedľajším účastníkom konania“. Postavenie vedľajšieho účastníka konania v konaní podľa tretej hlavy V. časti OSP nie je upravené. Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v V. časti OSP, sa použijú primerane ustanovenia prvej a tretej časti tohto zákona. V prvej hlave III. časti OSP, a to v ustanovení § 93 ods. 1 sa uvádza, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku.

V danom prípade MUDr. M. G. nevstupoval do konania popri navrhovateľovi ani popri   odporcovi.   Návrh   podal   sám.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ho   bolo   potrebné považovať, v zmysle ustanovenia § 250p OSP, za toho, kto naň nie je oprávnený. Podľa § 250p   OSP,   ak   návrh   podal   ten,   kto   naň   nie   je   oprávnený,   súd   uznesením   opravný prostriedok odmietne.»

III.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k   súdnej ochrane však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   stal   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Z   uvedeného   výkladu   a   chápania   čl.   46   ods.   1   ústavy   pre   sťažnosť   sťažovateľa v tomto konaní pred ústavným súdom vyplýva, že na to, aby sa stal účastníkom konania vedeného   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   11   S   10/02,   musel   splniť   predpoklady ustanovené zákonom. Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska,   najmä   či   návrh   na   začatie   konania   vrátane   opravného   prostriedku   proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy v správnom súdnictve bol podaný včas, oprávnenou osobou a či návrh smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný preskúmať. Ak súd v správnom súdnictve zistí, že návrh podala neoprávnená osoba, návrh (opravný prostriedok) odmietne.

Podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej len „Správny   poriadok“   -   účastníkom   konania   je   ten,   o   koho   právach,   právom   chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný právny predpis také postavenie priznáva.

Správny   orgán,   ktorý   vydal   rozhodnutie   napadnuté   opravným   prostriedkom sťažovateľa v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn. 11 S 10/02, považoval sťažovateľa v (správnom) konaní o vydanie nehnuteľnosti za vedľajšieho účastníka, hoci v Správnom poriadku ani v zákone č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991 Zb.“) nie je ustanovenie, ktoré by upravovalo postavenie vedľajšieho účastníka.

Označenie sťažovateľa za vedľajšieho účastníka konania bolo preto bez právneho významu.   Jedinou   relevantnou   skutočnosťou   bolo   posúdenie   aplikácie   subsidiárnej pôsobnosti   Správneho   poriadku   (v   danom   prípade   vymedzenie   okruhu   účastníkov správneho   konania)   k osobitným   predpisom   o   správnom   konaní   (v   danom   prípade k osobitným ustanoveniam o vymedzení účastníkov v konaní o vydanie nehnuteľnosti).

Krajský   súd   pri   určovaní   okruhu   účastníkov   v   správnom   konaní,   v ktorom   bolo vydané rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom sťažovateľa, vychádzal z toho, že podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   účastníkom   správneho   konania   o vydanie   nehnuteľnosti podľa citovaného zákona je iba oprávnená osoba a povinná osoba.

Sťažovateľ   nemal   (ani   to   netvrdil)   postavenie   ani   jedného   z   týchto   osobitným predpisom   vymedzených   účastníkov   konania   o   vydanie   nehnuteľnosti   podľa   zákona č. 229/1991   Zb.   Trval   iba   na   tom,   aby   jeho   účasť   v konaní   pred   správnym   orgánom a nadväzne na to pred správnym súdom   bola akceptovaná z dôvodu   vlastníckeho práva k reštituovanej   nehnuteľnosti,   v   ktorej   vykonáva   prax   lekára,   a   právne   argumentoval dôvodmi uvedenými v § 14 Správneho poriadku.

Konštatná prax správneho súdnictva vychádza zo subsidiárnej povinnosti Správneho poriadku a v súlade s ňou zotrváva na stanovisku, že účastníkom konania pred správnym orgánom,   a teda   aj   pred   správnym   súdom,   je osoba,   ktorú   ustanovuje   osobitný   predpis (z poslednej doby je to napr. R 92/2001 - uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. júna 2000 sp. zn. 5 Sž 69/00), ak osobitný predpis okruh účastníkov ustanovuje.Akceptovanie   vzťahu   subsidiarity   pri   vymedzení   okruhu   účastníkov   vyššie uvedeného správneho konania bolo aj pre ústavný súd rozhodujúcim kritériom z hľadiska posúdenia možnosti sťažovateľa byť účastníkom správneho konania a v nadväznosti na to účastníkom   konania pred   súdom   v správnom   súdnictve.   Ústavný   súd   na základe   vyššie uvedeného je však toho názoru, že sťažovateľ účastníkom správneho konania o vydanie nehnuteľnosti   nebol.   V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   nebol   preto   ani   oprávnený na podanie   návrhu   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia   v správnom   súdnictve. Na základe   tohto   ústavný   súd   uzavrel,   že   odmietnutím   návrhu   sťažovateľa   na   začatie konania pred správnym súdom (t. j. podaným inou osobou, ako sú účastníci namietaného správneho   konania)   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Preto ústavný súd rozhodol tak, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   nálezu   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľ ako vlastník   nehnuteľnosti,   ktorá   bola   predmetom   konania   o   vydanie   nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb., nie je zbavený základného práva na súdnu ochranu, pretože platný právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje štandartné právne prostriedky súdnej a inej ochrany vlastníckeho práva za predpokladu, že osoba, ktorá sa dožaduje ochrany ako vlastník, spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na poskytnutie takej ochrany.