znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 131/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., právne zastúpenej A., s. r. o., v mene ktorej koná JUDr. M. V., advokát – konateľ, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv zaručených v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 6 C 67/2012 z 13. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti O., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   O.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), na porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 67/2012 z 13. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynul tento skutkový stav:

1.1 V dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo 23. apríla 2011, vznikla pôvodne poškodenej (s bydliskom v K.) škoda na jej osobnom motorovom vozidle. Vinník dopravnej nehody (a škodca) bol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou svojho   motorového   vozidla   u   poisťovateľa,   ktorý   má   sídlo   v   Maďarsku   (ďalej   len „poisťovateľ“),   avšak na území Slovenskej republiky   má svojho likvidačného zástupcu. Po zadovážení   znaleckého   posudku   na   preukázanie   výšky   skutočnej   škody   poškodenou tento   likvidačný   zástupca   v mene   a na   účet   poisťovateľa   poškodenej   splnil   časť   ňou uplatneného nároku. Likvidačný zástupca poisťovateľa však „z tohto uplatneného nároku neuznal sumu vo výške 500 EUR z dôvodu zrážky titulom nesprávne zaradenie ND do tried v posudku a neuznal sumu vo výške 104 EUR za znalecký posudok“.

Neuhradená tak zostala časť poškodenou uplatneného nároku v sume 604 € a túto časť pôvodne poškodená postúpila na sťažovateľku.

1.2   Sťažovateľka   už   uvedené   nároky   uplatnila   voči   poisťovateľovi   návrhom z 12. júna   2012   (označeným   ako „Návrh   na   začatie   konania   a   vydanie   európskeho platobného rozkazu“). V petite tohto návrhu žiadala „konajúci (okresný, pozn.) súd, aby vydal tento Európsky platobný rozkaz: Žalovaný (poisťovateľ,   pozn.) je povinný zaplatiť   žalobkyni (sťažovateľke,   pozn.) sumu vo výške 604,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 604,- € od 29. 3. 2012 do zaplatenia. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania...“

K návrhu v textovej forme bol pripojený „Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu“ na tlačive A, uvedenom v prílohe I k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30. decembra 2006, s. 1) v znení účinnom pred 23. októbrom 2012 (ďalej len „nariadenie o EPR“). V tlačive sťažovateľka okrem iného uviedla, že

-   dôvodom   právomoci   okresného   súdu   je „bydlisko   držiteľa   poistky,   poisteného   alebo osoby, ktorá má prospech z poistenia“;

- uplatňovaná „pohľadávka sa týka nároku na náhradu škody titulom poistného plnenia – zákonné poistenie v prípade vzniku škodovej udalosti“.

1.3 Okresný súd rozhodnutím sp. zn. 6 C 67/2012 z 13. júla 2012 vydaným na tlačive D uvedenom v prílohe IV nariadenia o EPR návrh sťažovateľky na vydanie európskeho platobného rozkazu (ďalej aj „EPR“) zamietol. Dôvody odmietnutia vyjadril v príslušnej kolónke tlačiva vpísaním kódov dvoch predtlačených odôvodnení, podľa ktorých „Návrh sa nevzťahuje   na peňažnú   pohľadávku s určenou   výškou,   ktorá   je splatná ako   je   uvedené v článku 4   nariadenia (o   EPR,   pozn.) (článok   11 ods.   1 písm.   a)“.   K   políčku   existuje na tlačive prázdne políčko s nadpisom „Ďalšie informácie (v prípade potreby)“, ktoré však okresný súd ponechal bez akéhokoľvek údaja.

1.4   Uvedeným   rozhodnutím   i   postupom   okresného   súdu   malo dôjsť   k   porušeniu základných   práv   sťažovateľky,   ktoré   sťažovateľka   (v   citovanom   texte   označovaná   ako „sťažovateľ“) odôvodňuje takto (zvýraznenia ako v origináli):

«Pokiaľ   ide   o   skutkové   okolnosti   prípadu,   predmetom   konania   bolo   zaplatenie peňažnej   sumy,   ktorá   tvorila   škodu   vzniknutú   sťažovateľovi,   ktorú   si   voči   žalovanému uplatňoval   v   zmysle   plnenia   vyplývajúceho   z   príslušných   uzavretých   poistných   zmlúv zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla. Pôvod tejto pohľadávky má zmluvný charakter, nakoľko sa jedná o poistné plnenie a teda odôvodnenie Okresného súdu, že v konaní   si sťažovateľ uplatňuje pohľadávku,   ktorá   nie je splatná   nie   je správne.   Táto pohľadávka   bola   sťažovateľovi   čiastočne   žalovaným   už   uhradená   a   v   tomto   konaní   si uplatňoval voči žalovanému iba zvyšok tejto pohľadávky, ktorú žalovaný neuznal napriek tomu,   že   mu sťažovateľ   predložil   vyhotovený znalecký posudok   preukazujúci   dôvodnosť pohľadávky. O splatnosti tejto pohľadávky nemohli byť žiadne pochybnosti.

Naviac   sťažovateľ   sa   v   konaní   domáhal   nielen   vydania   európskeho   platobného rozkazu,   ale   najmä   začatia   konania   vo   veci   samej   ako   to   je   zrejmé   z   podanej   žaloby. Po telefonickom rozhovore s príslušným Okresným súdom sťažovateľ zistil, že po zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu je celé ním iniciované konanie označené ako právoplatne skončené bez toho, aby sťažovateľovi bolo doručené aj osobitné uznesenie o zastavení konania. Vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho   platobného   rozkazu   nie   je   možné   podať   opravný   prostriedok,   podanie samotného dovolania je tiež vylúčené, keďže nejde o právoplatné rozhodnutie dovolacieho súdu, sťažovateľ nemá žiadny iný opravný prostriedok ako je iba táto ústavná sťažnosť. Podľa nášho názoru Okresný súd nielenže nesprávne postupoval, keď po tom, čo zamietol   návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   celé   konanie   právoplatne ukončil   a   nevytýčil   termín   pojednávania,   ale   aj   absolútne   vôbec   neodôvodnil   svoje rozhodnutie. Podľa nášho názoru, po zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu mal v konaní v zmysle podanej žaloby ďalej konať a určiť termín pojednávania na prejednanie   veci.   Konaním   Okresného   súdu   však   bola   účastníkovi   konania   a   teda sťažovateľovi úplne odňatá možnosť konať pred súdom a uplatniť si svoje práva súdnou cestou. Okresný súd sťažovateľa ani nevyzval na žiadnu úpravu podanej žaloby a pod. Podľa § 174a ods. 4 OSP ustanovenia o platobnom rozkaze sa použijú primerane, pokiaľ   osobitný   predpis   neustanovuje   inak.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nariadenie č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze nestanovuje inak pokiaľ dôjde k zamietnutiu návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu, mal súd aplikovať ustanovenia ohľadne platobného rozkazu podľa § 172 a nasled. OSP a podobne ako v prípade, ak nevydá platobný rozkaz keď naň nie sú splnené podmienky a stanoví termín pojednávania za účelom prejednania veci, aj v tomto prípade mal stanoviť termín pojednávania, vec náležite prejednať, ale nie bez odôvodnenia ukončiť.

Taktiež   chceme   zdôrazniť,   že   rozhodnutie   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie európskeho platobného rozkazu neobsahuje takmer žiadne odôvodnenie, nie je nám zrejmé na základe akého zistenia súd dospel k záveru, že pohľadávka nie je splatná. Samotné konštatovanie tejto skutočnosti nemôže nahrádzať právo účastníka na náležité odôvodnenie rozhodnutia.

V   zmysle   judikatúry   ESĽP,   legitímny   výkon   spravodlivosti   vyžaduje,   aby   súdy v dostatočnej miere uvádzali dôvody, na ktorých sú založené ich rozhodnutia. Rozsah tejto povinnosti   môže   závisieť   od   povahy   daného   rozhodnutia   a   jeho   určenie   je   vecou konkrétnych skutkových okolností prípadu (mutatis mutandis, Van de Hurk v. Holandsko). Ústavný súd k tomu uvádza, že objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu na rozhodnutie,   ale   aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   využitia   v   súlade s procesnými   predpismi (III.   ÚS   60/04).   Ďalej,   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   síce nemusí byť totožné s očakávaniami účastníka konania, avšak „z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné   otázky   a   námietky   spochybňujúce   závery   namietaného   rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach“ (III. ÚS 311/07). Ústavný súd   zároveň   uvádza,   že   vyhodnotenie   skutkového   stavu   nesmie   byť   formalistické,   „ale s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   musí   dať   v   zásadných   veciach   konkrétnu a nespochybniteľnú odpoveď“, pričom „podcenenie tejto povinnosti... vytvoriť presvedčivé rozhodnutie,   ktoré   spĺňa   parametre   zákonnosti   a   ústavnosti   zreteľne   vyvoláva   účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedenou   súdnou   praxou   a   ustálenou   judikatúrou   sa   však   Okresný   súd   vôbec nezaoberal, rozhodnutie Okresného súdu je podľa nášho názoru absolútne neodôvodnené a arbitrárne,   pričom   nie   je   podstatné,   že   sa   jedná   o   európsky   platobný   rozkaz.   Aj   pri zamietnutí   návrhu   na   európsky   platobný   rozkaz   je   podľa   nášho   názoru   súd   povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie a náležite ho odôvodniť.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov   a   ich   využitia   v   súlade   s   procesnými   predpismi   (III.   ÚS   229/06). Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie   rozhodnutia   je   zárukou   toho,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny. Podcenenie   povinnosti   súdu   vytvoriť   presvedčivé   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa   parametre zákonnosti   a ústavnosti,   zreteľne vyvoláva   účinky arbitrárnosti a   porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd už vo   viacerých   rozhodnutiach   judikoval,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie tohto práva.

Obsah   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   nespočíva   len   v   tom,   že   fyzickým osobám a právnickým osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov (I. ÚS 198/07).

Čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny... je primárnym východiskom na zákonom upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   oprávnených na poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   základom   ústavnej   úpravy   obsahu   práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 48 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu základnému právu na spravodlivý proces tak, že postupujú v konaní v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu (m.   m.   III.   ÚS   49/04, I. ÚS 31/05, IV. ÚS 67/08).

Postupom Okresného súdu v tom smere, že bez legitímneho zdôvodnenia právoplatne zastavil konanie iniciované sťažovateľom a svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil, došlo k obmedzeniu a porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadreného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny..., ako aj základného práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...»

1.5   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa,   obchodnej   spoločnosti   O.   s.   r.   o.,   na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru..., ako aj základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti O. s. r. o., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti O. s. r. o., na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 a článku 38 ods. 2 Listiny... porušené bolo.

Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu zo dňa 13. 7. 2012 vydaný pod sp. zn. 6C/67/2012 Okresným súdom Dolný Kubín sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Dolný Kubín je povinný nahradiť trovy konania...“

2. Ustanovenia právnych predpisov použiteľné v prerokovávanej veci v podstatných častiach znejú takto:

2.1   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

2.2 Článok 6 ods. 1 dohovoru v časti, ktorá je v prerokúvanej veci podstatná, znie takto:Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. (...)

2.3   Konanie   o vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   je   upravené   v   nariadení o EPR, ktorého podstatné časti znejú takto:

Článok 2

Rozsah pôsobnosti

1. Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach. (...)

2. Toto nariadenie sa nevzťahuje na: (...)

d) pohľadávky, ktoré vznikli z mimozmluvných záväzkov, pokiaľ(i) neboli predmetom dohody medzi stranami alebo nedošlo k uznaniu dlhu,alebo(ii) sa netýkajú vyrovnaných dlhov, ktoré vznikli zo spoločného vlastníctva majetku.(...)Článok 4

Európske konanie o platobnom rozkaze

Európske   konanie   o   platobnom   rozkaze   sa   zavádza   na   účely   uspokojovania peňažných   pohľadávok   s   určenou   výškou,   ktoré   sú   splatné   v   čase   podania   návrhu   na vydanie európskeho platobného rozkazu. (...)

Článok 7

Návrh na vydanie európskeho platobného rozkazu

1.   Návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   sa   podáva   prostredníctvom vzorového tlačiva A ako je uvedené v prílohe I. (...)

Článok 8

Preskúmanie návrhu

Súd konajúci vo veci návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu preskúma čo najskôr a na základe tlačiva návrhu, či sú splnené požiadavky v článkoch 2, 3, 4, 6 a 7 a či sa pohľadávka javí byť opodstatnená a návrh prípustný. Toto preskúmanie sa môže uskutočniť automatizovaným postupom. (...)

Článok 11

Zamietnutie návrhu

1. Súd návrh zamietne, ak

a) nie sú splnené požiadavky stanovené v článkoch 2, 3, 4, 6 a 7;alebo

b) pohľadávka je zjavne neopodstatnená; (...)

Navrhovateľ   je   oboznámený   s   dôvodmi   zamietnutia   návrhu   prostredníctvom vzorového tlačiva D, ako je uvedené v prílohe IV.

2. Proti zamietnutiu návrhu nie je prípustný opravný prostriedok.

3.   Zamietnutie   návrhu   nebráni   navrhovateľovi,   aby   sa   pokúsil   o   uspokojenie pohľadávky prostredníctvom nového návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu alebo akéhokoľvek iného konania dostupného podľa práva členského štátu. (...)

Prílohou IV nariadenia o EPR je vzorové tlačivo D označené ako „Rozhodnutie o zamietnutí   návrhu   na vydanie   európskeho platobného   rozkazu“,   ktoré   na prvej   strane obsahuje   vyplniteľné   kolónky   na   označenie   súdu,   účastníkov   konania   a ich   zástupcov. Na druhej strane rozhodnutia je obsiahnutý predtlačený vlastný text rozhodnutia, ktorý znie: „Súd   preskúmal   Váš   návrh   na   vydanie   európskeho   platobného   rozkazu   v súlade s článkom   8   nariadenia   (ES)   č.   1896/2006,   ktorým   sa   zavádza   európske   konanie o platobnom rozkaze, a zamieta ho z tohto dôvodu(ov): 01 Návrh nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 2 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)). 02 Návrh sa nevzťahuje na cezhraničný spor v zmysle článku 3 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)). 03 Návrh sa nevzťahuje na peňažnú pohľadávku s určenou výškou, ktorá je splatná ako je uvedené v článku 4 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)). 04 Súd nemá právomoc podľa článku 6 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)). 05 Návrh nespĺňa požiadavky uvedené v článku 7 nariadenia (článok 11 ods. 1 písm. a)). 06 Pohľadávka je zjavne neopodstatnená (článok 11 ods. 1 písm. b)). 07   Návrh   nebol   doplnený   alebo   opravený   v lehote   stanovenej   súdom   (článok   9   ods.   2 a článok 11 ods. 1 písm. c)). 08 Návrh nebol zmenený v lehote stanovenej súdom (článok 10 a článok 11 ods. 1 písm. d)). Dôvod(y) zamietnutia (uveďte kód).“

Pod tým sú uvedené tieto štyri vyplniteľné kolónky:„Kód Ďalšie informácie (v prípade potreby) 03.“

2.4   Ďalej   sú   v   prerokúvanej   veci   použiteľné   niektoré   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré znejú takto:

Platobný rozkaz

§ 172

(1) Súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. (...)

(3) Ak súd nevydá platobný rozkaz, nariadi pojednávanie. (...)

§ 174a

Európsky platobný rozkaz

(1) Európsky platobný rozkaz je platobný rozkaz vydaný podľa osobitného predpisu. (nasleduje odkaz na nariadenie o EPR, pozn.)

(2) Európsky platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie   je   vylúčené;   to   neplatí,   ak sa   európsky   platobný   rozkaz   doručuje   zástupcovi odporcu.

(3) Európsky platobný rozkaz sa doručuje do cudziny.(4) Ustanovenia o platobnom rozkaze sa použijú primerane, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. (nasleduje odkaz na nariadenie o EPR, pozn.)“

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu došlo k zásahu do jej práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého znenie je takmer doslovne totožné s čl. 36 ods. 1 listiny.

4.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému orgánu   majúcemu   právomoc   na   prerokovanie   danej   veci).   Tomu   zodpovedá   povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý „spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť, ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   v prípade   občianskeho   súdneho konania najmä Občiansky   súdny   poriadok.   Súčasťou   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim orgánom úspešný.   Tento   orgán   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   (podobne   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   sa   úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (zhodne   napríklad I.   ÚS   225/03, IV. ÚS   158/09).   Skutkové   alebo   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   preto predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   zásadne   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

4.2 Konanie o vydanie EPR je osobitným druhom konania, ktoré sa začína na návrh, ktorým   účastník   žiada   o vydanie   EPR   a ktorý   sa   podľa   čl.   7   ods.   1   nariadenia   o EPR zásadne   podáva   na   tlačive   ustanovenom   v prílohe   I tohto   nariadenia.   Výsledkom   tohto konania je buď vydanie EPR v súlade s návrhom, alebo zamietnutie návrhu na jeho vydanie. Zamietnutie návrhu na vydanie EPR nemá vplyv na možnosť inak uplatniť právo, ktoré bolo predmetom návrhu (čl. 11 ods. 3 nariadenia o EPR). Cieľom konania o vydanie EPR teda nie je dosiahnuť meritórne rozhodnutie o hmotnom práve, teda rozhodnutie o tom, či právo navrhovateľa   existuje   alebo   nie   a či   je   odporca   povinný   splniť   jemu   korešpondujúcu povinnosť,   alebo   nie.   Európsky   platobný   rozkaz   je   rozhodnutím,   ktoré   sa   vydáva   len na základe   jednostranných   tvrdení   navrhovateľa,   nie   v   kontradiktórnom   konaní,   a preto možno európskym platobným rozkazom návrhu navrhovateľa len vyhovieť (neprichádza do úvahy zamietavý platobný rozkaz). Výsledkom konania o vydanie EPR tak nemôže byť zamietajúce rozhodnutie, ktoré by s účinkami rei iudicatae rozhodlo o tom, že uplatnené právo navrhovateľa neexistuje, prípadne odporca nie je povinný plniť jemu zodpovedajúcu povinnosť. Predmetom konania o EPR je, naopak, len otázka, či sú splnené podmienky na vydanie EPR, alebo nie, pričom neexistencia zjavnej neodôvodnenosti pohľadávky je len jednou z nutných, nie však dostačujúcich podmienok na jeho vydanie. EPR môže ďalej nadobudnúť charakter exekučného titulu len v spojení s nečinnosťou odporcu (nepodaním odporu). Naopak, jeho činnosťou (podaním odporu) sa EPR ex lege (vzhľadom na prameň právnej úpravy, ktorým nie je lex – zákon, ale nariadenie – regulatio, by bol namieste skôr výraz ex regulatione) ruší.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že (európsky) platobný rozkaz nemožno   považovať za   súdne   rozhodnutie   v pravom   slova   zmysle,   ale že   ide   o   formu kvalifikovanej   súdnej   upomienky   na   zaplatenie   splatnej   pohľadávky   (z   toho   vyplýva napríklad i označenie konania o vydanie platobného rozkazu ako „upomínacie konanie“, používané i na území dnešnej Českej republiky pred 1. januárom 1951 v zákone č. 67/1873 ríš.   zák.   a   odvodené   z nemeckého   pojmu „Mahnverfahren“),   ktorá   –   pokiaľ   sa   jej neodporuje – nadobúda účinky exekučného titulu.

4.3 Na účely ďalšieho výkladu – a tiež v súvislosti s tým, že sama sťažovateľka sa snaží poukazovať na určité podobnosti konania o EPR s vydávaním platobného rozkazu podľa § 172 a nasl. OSP – považuje ústavný súd za účelné stručne priblížiť rozdiely medzi týmito   dvoma   konaniami,   k čomu   najlepšie   poslúži   stručný   prehľad   vývoja   úpravy platobného rozkazu v právnych úpravách civilných procesných kódexov účinných na území Slovenskej republiky.

Uhorský Občiansky sporový poriadok (zákonný článok I/1911, ďalej len „uhorský OSP“) obsahoval v ôsmom titule (§ 588 až § 605) úpravu tzv. rozkazného konania (maď. „fizetési   meghagyásos   eljárás“).   Rozkazné   konanie   sa   začínalo   návrhom   (žiadosťou) o vydanie   platobného   rozkazu   (maď. „fizetési   meghagyás   kibocsátása   iránti   kérelem“, § 590), ktorého predmetom mohli byť len pohľadávky obmedzeného druhu a výšky (§ 588). Podanie   návrhu   malo   síce   rovnaké   účinky   ako   podanie   žaloby   (§   590   ods.   6),   avšak nepovažovalo   sa   za   žalobu   (maď. „keresetlevél“),   v dôsledku   čoho   na   jeho   základe nemohlo – ak nebolo možné platobný rozkaz vydať – byť nariadené pojednávanie vo veci samej a pokračovať v riadnom spornom konaní až do vydania rozsudku. Rozkazné konanie bolo postavené na prísnom formalizme, čo sa okrem iného prejavovalo v tom, že návrh na vydanie platobného rozkazu nebolo možné vrátiť na odstránenie nedostatkov (§ 591 ods. 6). Nedostatky návrhu, ako aj akýkoľvek nedostatok podmienok konania a tiež zjavná neopodstatnenosť alebo súdna nevymáhateľnosť pohľadávky (maď. „a követelés alaptalan, birói úton nem érvényesíthető...“) mali podľa § 591 ods. 2 za následok odmietnutie návrhu (žiadosti).   Odmietnutím   návrhu   bolo   rozkazné   konanie   skončené,   náhradný   postup napríklad   v podobe   nariadenia   pojednávania   vo   veci   samej   a pokračovania   v riadnom spornom   konaní   neexistoval.   Zákon   však   umožňoval   v takom   prípade   zachovať hmotnoprávne účinky odmietnutého návrhu tým, že navrhovateľ do 30 dní po odmietnutí podal riadnu žalobu alebo nový návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý spĺňal všetky zákonné náležitosti (§ 600). Z uvedeného je zrejmé, že rozkazné konanie podľa uhorského OSP bolo vybudované na v zásade rovnakých princípoch ako konanie podľa nariadenia o EPR.

Zákon č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych súdnych veciach (občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP z roku 1954“) priniesol v úprave rozkazného konania podstatnú zmenu predovšetkým tým, že prestal rozkazné konanie ponímať ako samostatné konanie. Podľa § 425 uvedeného zákona totiž súd mohol vydať platobný rozkaz, ak žalobca v žalobe navrhol   jej   vybavenie   týmto   spôsobom.   Z uvedeného   vyplýva,   že   návrh   na   vydanie platobného   rozkazu   už   nepredstavoval   samostatný   spôsob   súdneho   uplatnenia   určitej pohľadávky,   ale vedľajší   návrh   urobený   v žalobe.   Z toho   je   taktiež   zrejmé,   že   súčasne s týmto návrhom bola podaná i riadna žaloba, takže sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy v uhorskom OSP súčasne začínalo i riadne občianske súdne konanie. Logickým dôsledkom tohto ponímania platobného rozkazu bolo ustanovenie § 425 ods. 4, z ktorého v spojení s § 424   OSP   z roku   1954   vyplývalo,   že   v prípade,   ak   nebolo   žalobu   možné   vybaviť navrhovaným platobným rozkazom, konalo sa o žalobe riadne občianske súdne konanie, teda sa na jej prerokovanie nariadilo ústne pojednávanie.

Prakticky v tejto podobe prebral úpravu „rozkazného konania“ i v súčasnosti účinný Občiansky súdny poriadok schválený v roku 1963.

4.4   Z tohto   výkladu   je   zrejmé,   že   existujú   podstatné   rozdiely   medzi   konaním o vydanie EPR a úpravou vydávania platobného rozkazu v aktuálnom Občianskom súdnom poriadku.   Kým   aktuálne Občiansky   súdny   poriadok   poníma   platobný   rozkaz ako   jeden zo spôsobov   vybavenia   žaloby   a pre prípad,   že   platobný   rozkaz   nie   je   možné   vydať, predpokladá   riadne   konanie   o hmotnoprávnom   nároku   uplatnenom   žalobou,   t.   j. pojednávanie a rozhodnutie o ňom, predmetom konania o vydanie EPR podľa nariadenia o EPR je len samotná otázka, či bude EPR vydaný, alebo nie. Inak povedané, predmetom tohto konania tak nie je samotný hmotnoprávny nárok, ale len otázka, či možno na jeho presadenie využiť (európsky) platobný rozkaz, teda či sú splnené podmienky jeho vydania ustanovené   v nariadení   o   EPR.   Nesplnenie   určených   podmienok   sa   prejaví   v podobe zamietnutia   návrhu   rozhodnutím   súdu,   proti   ktorému   síce   nemožno   podať   opravný prostriedok, ktoré však zároveň nemá vplyv na možnosť uplatniť vlastný nárok opätovne v inom   konaní   dostupnom   podľa   práva   príslušného   členského   štátu   (čl.   11   ods.   2   a   3 nariadenia o EPR).

4.5   Ako   už ústavný súd   uviedol   (pozri   bod   4.1   tohto uznesenia),   možno   záruky vyplývajúce   z   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   vnímať diferencovane v závislosti od druhu, prípadne štádia konania, v ktorom účastník uplatňuje svoje   právo.   Tomu   sú   prispôsobené   i procesné   ustanovenia   upravujúce   odôvodnenia jednotlivých   typov   súdnych   rozhodnutí.   Náležitosti   odôvodnenia   rozsudku   sú   podrobne upravené v § 157 ods. 2 OSP, pričom podrobnosť ich úpravy vyplýva z toho, že rozsudkom sa rozhoduje o veci samej, teda o uplatnenom nároku (§ 152 ods. 1 OSP), a tak vyhovujúci, ako aj zamietajúci rozsudok má účinok rozhodnutej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 OSP). Naopak,   sám   Občiansky   súdny   poriadok   nevyžaduje   pri   procesných   uzneseniach,   ktoré samy osebe nemajú takéto procesné účinky, podľa okolností žiadne odôvodnenie (porov. § 169 ods. 2 OSP).

Ústavný súd preto s ohľadom na povahu a účinky rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie EPR dospel k záveru, že toto rozhodnutie je len procesným rozhodnutím o tom, že   nie   sú   splnené   podmienky   na   vydanie   EPR   podľa   návrhu   navrhovateľa   ustanovené v nariadení o EPR. Preto požiadavky na odôvodnenie takéhoto rozhodnutia, ktoré navyše nepredstavuje žiadnu prekážku prístupu k súdnej ochrane vlastného hmotného práva, ktoré bolo uplatnené návrhom na vydanie EPR a ktoré možno opätovne uplatniť riadnou žalobou, resp. novým návrhom na vydanie EPR, môžu byť primerane prispôsobené povahe a účelu tohto rozhodnutia, pretože sa ním len rozhoduje o otázke, či navrhovateľovi bude umožnený prístup   k skrátenému   uplatneniu   jeho   práva   formou   EPR   alebo   nie.   Nariadenie   o EPR pritom predpokladá, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie EPR sa odôvodňuje v prvom rade pomocou predvolených číselných kódov (čl. 11 ods. 1 v spojení so vzorovým tlačivom D v prílohe IV nariadenia o EPR). Navyše, čl. 8 nariadenia o EPR hovorí o tom, že kontrola   splnenia   podmienok   na   vydanie   EPR   sa   môže   vykonávať   automatizovaným spôsobom, čo samo osebe umožňuje vykonávať túto činnosť len s minimálnym nasadením ľudskej   tvorivej   aktivity,   ktorú   by   si   však   obsiahlejšie   odôvodnenie   rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie EPR nepochybne vyžadovalo.

Odopretie vydania EPR – teda zamietnutie návrhu na jeho vydanie – nepredstavuje rozhodnutie   o tom,   že   uplatnená   pohľadávka   je   neopodstatnená,   ale   len   o tom,   že zo skutočností   uvedených   navrhovateľom   a z listín   ním   predložených   sa   súdu   pri posudzovaní návrhu na vydanie EPR javila ako taká, ktorú nemožno uplatňovať návrhom na jeho   vydanie.   Takéto   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   len   formou   odkazu na predvolené   štandardizované   stručné   odôvodnenia   označené   číselným   kódom,   bez ďalšieho vysvetľujúceho   textu   preto   ústavný   súd akceptuje ako súladné s požiadavkami čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, keďže je v prvom rade súladné s príslušnými ustanoveniami   nariadenia   o EPR   a nepredstavuje   prekážku   na nové   uplatnenie hmotnoprávneho nároku navrhovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd nepovažuje postup okresného   súdu,   ktorý   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   vydanie   EPR   a svoj postup odôvodnil   len   odkazom   na   jeden   z   predvolených   štandardizovaných dôvodov predpokladaných   vo   vzorovom tlačive   D   v prílohe   IV   nariadenia   o EPR,   za   porušenie ústavného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže   ústavný   súd   nie   je   alternatívnou   ani   opravnou   inštanciou   v rámci   systému všeobecného   súdnictva,   nie   je   oprávnený   preskúmavať,   či   dôvody,   kvôli   ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie EPR, aj plne obstoja z hľadiska nariadenia o EPR, resp. príslušných   hmotnoprávnych   ustanovení   upravujúcich   uplatňovanú   pohľadávku.   Takýto postup by navyše odporoval jednoznačnému úmyslu európskeho zákonodarcu vyjadrenému v podobe vylúčenia opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu súdu (čl. 11 ods. 2 nariadenia o EPR).

5. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého znenie je takmer doslovne totožné so znením čl. 38 ods. 2 listiny, hoci   z textu   jej   sťažnosti   nie   je   úplne   zrejmé,   ktorý   z konkrétnych   komponentov   tam zaručeného práva (právo na verejné prerokovanie veci, právo na prerokovanie veci za jej prítomnosti, právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov alebo právo na vyjadrenie sa k vykonávaným   dôkazom)   mal   byť   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   porušený. Je však zrejmé, že práva zaručené v uvedených článkoch sa viažu na „prerokovanie veci“. Ústavný súd už vo svojej   skoršej   judikatúre (I.   ÚS   87/97,   č.   56/1997   Zbierky   nálezov a uznesení ústavného súdu) konštatoval, že pojem „prerokovanie veci“ nezahŕňa aj konanie a rozhodovanie o procesných úkonoch a návrhoch, ktoré nie sú podaniami vo veci samej. Preto   v   týchto   prípadoch   zákon   môže   predvídať   napríklad   rozhodovanie   bez   verejného pojednávania a bez prítomnosti účastníka. Z tohto pohľadu je v prípade konania o vydanie EPR   za   takýto   „zákon“   potrebné   považovať   práve   nariadenie   o EPR,   ktoré   má   pred formálnym zákonom prednosť (čl. 7 ods. 2 ústavy, rovnako aj PL. ÚS 3/09, č. 3/2011 Zbierky   nálezov   a   uznesení   ústavného   súdu,   časť   V.3.4).   Toto   nariadenie   pritom nepredpokladá verejné ústne pojednávanie, na ktorom by navrhovateľ mal a mohol byť prítomný, ani právo navrhovateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, keďže súd o vydaní EPR alebo zamietnutí návrhu na jeho vydanie rozhoduje len na základe listín predložených samotným   navrhovateľom.   Keďže   podľa   už   vysloveného   názoru   ústavného   súdu   má rozhodovanie o návrhu na vydanie EPR viac povahu rozhodovania o procesnom podaní než o vlastnom hmotnoprávnom nároku uplatnenom týmto spôsobom, považuje ústavný súd takúto   úpravu   za   prípustnú.   O zbytočných   prieťahoch   nemožno   v prerokúvanej   veci (doručenie   návrhu   okresnému   súdu   12.   júna   2012,   zamietnutie   návrhu   rozhodnutím z 13. júla 2012) hovoriť vôbec.

6.   Podobne   vo   vzťahu   k čl.   6   ods.   1   dohovoru   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti nepredkladá takmer žiadnu argumentáciu a obmedzuje sa v podstate len na citáciu tohto ustanovenia, hoci takáto argumentácia by – osobitne s ohľadom na to, že sťažovateľka je riadne zastúpená advokátom – bola v konaní pred ústavným súdom viac než žiaduca.

Uvedené   ustanovenie   totiž   v sebe   podľa   stálej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zahŕňa niekoľko komponentov [porov. Svák, J. Ochrana ľudských   práv   (z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práv). II. rozšírené vydanie. Bratislava : EUROKODEX, 2006, s. 341 a nasl., podobne aj Kmec, J. In Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 572 a nasl.], z ktorých jedným z najdôležitejších je právo   na   prístup   k súdu,   aby   tento   rozhodol   o občianskom   práve   alebo   záväzku navrhovateľa. Tento komponent v sebe zahŕňa i právo na konečné – meritórne rozhodnutie v takej veci, ktorá bola súdu predložená (porov. napríklad Kohlhofer a Minarik proti Českej republike, sťažnosti č. 32921/03, č. 28464/04 a č. 5344/05, rozsudok z 15. októbra 2009, ods. 90 a v ňom citovaná prejudikatúra). Právo na súd však podľa názoru ESĽP nie je neobmedzené, pretože už sama povaha tohto práva vyžaduje právnu úpravu na úrovni štátu, ktorý   má   v   tomto   ohľade   určitý   priestor   na   uváženie.   Také   obmedzenia   však   nemôže sťažovať alebo zužovať prístup osoby k súdu takým spôsobom alebo v takom rozsahu, že by sa tým zasiahlo do samej podstaty tohto práva (porov.   napríklad Borobar a ďalší proti Rumunsku,   sťažnosť   č.   5663/04,   rozsudok   z   29.   januára   2013,   ods.   69).   Z   uvedených dôvodov   judikatúra   ESĽP   akceptuje   ako   prípustné   sťaženie   práva   na   prístup   k   súdu napríklad situáciu, keď poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, avšak o jeho nároku sa meritórne nerozhodne, ale súd ho odkáže na občianske konanie, ktoré   musí   poškodený   začať   novou   žalobou.   Takúto   úpravu   a   postup   považuje   ESĽP za súladné s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru za predpokladu, že toto nové konanie predstavuje rozumný alternatívny prostriedok efektívnej ochrany práva danej osoby [porov. Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok z 28. októbra 1998, ods. 112; Ernst a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 33400/96, rozsudok z 15. júla 2003, ods. 53 až 55; Moldovan a ďalší proti Rumunsku, sťažnosti č.   41138/98 a č.   64320/01, rozsudok (č. 2) z 12. júla 2005, ods. 118   až   122;   Forum   Maritime   S.   A.   proti   Rumunsku,   sťažnosti   č.   63610/00 a č. 38692/05, ods. 91 až 94; Borobar a ďalší proti Rumunsku, ods. 56].

Tieto závery judikatúry ESĽP sú   podľa názoru   ústavného súdu   v celom rozsahu použiteľné aj v prerokúvanej veci. Sťažovateľka sa rozhodla uplatniť svoj nárok formou návrhu na vydanie EPR, ktorý bol však príslušným súdom zamietnutý. Už viackrát citované ustanovenie čl. 11 ods. 3 nariadenia o EPR však sťažovateľke umožňuje uplatniť jej právo opätovne   iným   spôsobom,   ktorý   je   dostupný   podľa   právnych   predpisov   Slovenskej republiky, ba dokonca aj novým návrhom na vydanie EPR. Za iný dostupný spôsob možno považovať   najmä   štandardný   návrh   (žalobu)   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa sťažovateľka môže voči poisťovateľovi domáhať zaplatenia súm uvedených v jej návrhu na vydanie   EPR.   Je   síce   pravdou,   že   konanie   o   žalobe je   o   niečo   formálnejšie,   a   tým potenciálne i dlhšie než konanie o vydanie EPR, avšak na druhej strane rozsudok vydaný v konaní   o   takejto   žalobe   nie   je   možné   jednoducho   zrušiť   podaním   odporu   zo   strany odporcu   (žalovaného).   Za   týchto   okolností   nie   je možné   podľa   názoru   ústavného   súdu tvrdiť, že by uplatnenie práva štandardnou žalobou nepredstavovalo „rozumný alternatívny prostriedok efektívnej ochrany“ sťažovateľkinho nároku voči poisťovateľovi v zmysle už citovanej   judikatúry   ESĽP.   Existencia   takéhoto   prostriedku   však   vylučuje,   aby v sťažovateľkinej veci došlo k porušeniu práva na prístup k súdu.

7. Ani ďalšie námietky sťažovateľky nemohli mať úspech.

7.1 Míňa sa účinkom námietka sťažovateľky, že okresný súd mal v prípade, keď nevydal EPR, postupovať podľa § 172 ods. 3 OSP a nariadiť pojednávanie. Ako už ústavný súd objasnil, medzi konaním o EPR a vydávaním platobného rozkazu podľa slovenského Občianskeho súdneho poriadku je podstatný rozdiel – pri platobnom rozkaze ide len o jeden zo spôsobov vybavenia riadnej žaloby, kým pri EPR ide o samostatné konanie, ktoré je nepriestupné s riadnym občianskym súdnym konaním. Ustanovenie § 174a ods. 4 OSP odkazuje   len   na   primerané   použitie   ustanovení   o   platobnom   rozkaze,   pokiaľ   samo nariadenie o EPR neustanovuje inak. Nariadenie o EPR však v čl. 11 ods. 3 výslovne ustanovuje, že zamietnutie návrhu na vydanie EPR nebráni navrhovateľovi uplatniť svoje právo   novým   návrhom   alebo iným   konaním   dostupným   podľa   práva   daného   členského štátu. Nariadenie o EPR tak zjavne vychádza z toho, že zamietnutím návrhu sa konanie o EPR končí.

7.2 Sťažovateľka sa svojím návrhom domáhala len vydania EPR. Navyše jej podanie bolo pomerne rozporné, keďže okrem návrhu na vzorovom tlačive A uvedeného v prílohe I nariadenia o EPR (čl. 7 ods. 1) predložila ešte aj osobitný návrh vo forme súvislého textu, so   samostatným   petitom,   ktorý   smeroval   len   na   vydanie   EPR   (pozri   bod   1.2   tohto uznesenia). Zamietnutím návrhu sťažovateľky na vydanie EPR okresným súdom bol však úplne vyčerpaný predmet začatého konania, ktorým bola len otázka, či bude vydaný EPR, alebo nie (pozri bod 4.4 tohto uznesenia). Osobitné zastavenie konania, ktorého predmet bol už vyčerpaný iným rozhodnutím, tak neprichádzalo do úvahy.

7.3 Tvrdenie o premlčaní pohľadávky predstavuje v súčasnom štádiu konania podľa názoru ústavného súdu len špekuláciu sťažovateľky týkajúcu sa budúceho právneho názoru súdu.   Sťažovateľka   však   nepredložila   žiadne   už vydané   rozhodnutie   súdu,   ktoré   by jej obavy potvrdzovalo. Ústavný súd v tejto súvislosti len podotýka, že ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy ukladá súdom povinnosť uplatňovať tzv. ústavno-konformný výklad právnych predpisov, čo v prerokúvanej veci znamená taký výklad, aby ochrana nároku sťažovateľky v prípadnom   novom   konaní   bola   skutočne   účinná.   Ustanovenie   §   409   Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. pre obchodnoprávne vzťahy a názory vyslovené judikatúrou (R 31/1974)   k   ustanoveniu   §   112   Občianskeho   zákonníka   č.   40/1964   Zb.   pre občianskoprávne   vzťahy   dávajú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočný   priestor na ústavne   konformné   riešenie   situácie   vzniknutej   v   dôsledku   zamietnutia   návrhu sťažovateľky na vydanie EPR.

8.   Len obiter   dictum ústavný   súd   poznamenáva,   že   nie   je   úplne   presvedčený o správnosti   názoru   sťažovateľky   týkajúceho   sa   kvalifikácie   nároku   poškodeného   voči poisťovateľovi   zodpovednosti   za   škodu.   Poisťovateľ,   ktorý   poisťuje   poistné   riziko zodpovednosti za škodu, totiž má v prvom rade povinnosť voči poistenému – škodcovi nahradiť   zaňho   poškodenému   škodu,   a   to   práve   na   základe   poistnej   zmluvy.   Nárok poškodeného na plnenie voči škodcovi jednoznačne nie je zmluvným nárokom, ale nárokom z protiprávneho konania (deliktu) vznikajúceho zo zákona. Potom sa ale ústavnému súdu javí,   že   (priamy)   nárok   poškodeného   voči   poisťovateľovi   by   mohol   byť   rovnako kvalifikovaný ako mimozmluvný záväzok, pretože sa nezakladá na žiadnej zmluve medzi poisťovateľom a poškodeným, ale na ustanovení zákona, ktoré umožňuje nároky na náhradu škody,   ktoré   inak   existujú   voči   škodcovi,   uplatniť   priamo   voči   poisťovateľovi   škodcu (porov. napríklad § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov). Tento nedostatok by však v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 2 ods. 2 písm. d) nariadenia o EPR bránil vydaniu EPR tak,   ako   sa   toho   domáhala   sťažovateľka.   Konečnú   odpoveď   na   právnu   povahu sťažovateľkou uplatneného nároku na účel čl. 2 ods. 2 písm. d) nariadenia o EPR však môže, samozrejme, dať jedine Súdny dvor Európskej únie, ktorému v tomto smere patrí monopol na výklad práva Európskej únie (porov. čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   okrem   iného   takú   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä taký   návrh   (taká   sťažnosť),   ktorým   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva označeného   sťažovateľom,   pretože   nie   je   daná   jeho   vzájomná   súvislosť   s   napadnutým postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 288/05,   II.   ÚS   298/06).   Z už   uvedených   dôvodov   je   zrejmé,   že   napadnuté rozhodnutie okresného súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými sťažovateľkou, resp. že ňou tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti k záveru, že ju treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013