znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 131/09-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Č.,   t.   č.   vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 4 Tos 98/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   11.   marca 2009   doručená   sťažnosť   J.   Č.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 98/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu vraždy   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   3   T   35/99   z 26.   novembra   2001 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 13/02 z 29. apríla 2002.   Bol   mu   uložený   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   14   rokov   so zaradením   do   III.   nápravnovýchovnej   skupiny.   Dňa   29.   júna   2008   vykonal   dve   tretiny uloženého trestu, a preto požiadal o podmienečné prepustenie. Uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Pp 51/2008-74 z 19. novembra 2008 bola žiadosť sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   zamietnutá. Následným   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   98/2008-130   z 8.   januára   2009   bola zamietnutá aj jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu. Je prvotrestancom, predtým v minulosti nikdy súdne trestaný nebol a nemal ani žiadne problémy so zákonom. Bol riadne zamestnaný, v kolektíve vždy obľúbený a prácu vykonával zodpovedne k spokojnosti nadriadeného. O dvoch synov zo zaniknutého manželstva sa vždy riadne staral. Psychiater a sexuológ nepovažujú jeho pobyt na slobode za nebezpečný. V súčasnosti má vážnu a dlhoročnú známosť s družkou, ktorá je bezúhonnou a riadne zamestnanou osobou.   Počas výkonu väzby sa správal na požadovanej úrovni a bol kladne hodnotený. Vo výkone trestu dostával tak odmeny, ako aj disciplinárne   tresty,   tie   však   súviseli   s tým,   že   sa   mu   niektorí   pracovníci   snažili v maximálnej   miere   uškodiť,   a preto   si   na   neho   vymýšľali   rôzne   priestupky.   Po zmene prístupu   k nemu   sa   vzťahy   zlepšili.   Všeobecné   súdy   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti nerozhodovali o jeho žiadosti objektívne.

Žiada, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel a nariadil všeobecným súdom opätovne konať vo veci jeho podmienečného prepustenia s tým, aby im uložil povinnosť objektívne prešetriť a posúdiť sťažovateľovu žiadosť.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 98/2008-130 z 8. januára 2009 vyplýva, že ním   bola   zamietnutá   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   1   Pp   51/2008-74 z 19. novembra   2008.   Podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   možné   sťažnosti   vyhovieť. Okresný súd pri rozhodovaní   o žiadosti o podmienečné prepustenie sťažovateľa vykonal všetky dôkazy potrebné pre spravodlivé a objektívne rozhodnutie, následne tieto dôkazy individuálne,   ako   aj   v ich   spojitosti   starostlivo   vyhodnotil,   a tak   dospel   k správnemu a zákonnému presvedčeniu, že u sťažovateľa nie sú splnené zákonné podmienky na to, aby bolo   možné   jeho   žiadosti   o podmienečné   prepustenie   vyhovieť.   Z obsahu   zadovážených dôkazov je zreteľné, že sťažovateľ sa nedokázal počas výkonu trestu ani len vysporiadať s režimom   vo   výkone   trestu,   tento   režim   požadovaným   spôsobom   nedodržiaval,   svojím správaním a vystupovaním nepreukázal, že by zmenil svoju hodnotovú orientáciu a postoj k spoločenským   normám,   ako aj k správaniu sa   voči blízkemu sociálnemu okoliu.   Tieto základné postoje z jeho strany nedávajú záruku, že by v prípade prepustenia na slobodu viedol   riadny   život.   Táto   skutočnosť   sa   pokladá   za   základnú   pre   prípadné   pozitívne rozhodnutie   o žiadosti   o   podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu.   Kontroverzné a neústretové   správanie   sa   sťažovateľa   vo   výkone   trestu   spochybňuje   akékoľvek   možné reálne úvahy o jeho polepšení sa v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Trestného zákona.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   základného   práva   skutočnosť,   že   napriek   jeho očakávaniu všeobecné súdy nepovažovali za možné podmienečne ho prepustiť z výkonu trestu odňatia slobody. Rozhodovanie všeobecných súdov nebolo podľa neho objektívne, keďže bolo ovplyvnené zaujatými stanoviskami ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že všeobecné súdy sa pri rozhodovaní opierali   o konkrétne   fakty   dokumentujúce   správanie   a prístupy   sťažovateľa.   V žiadnom prípade preto nie je možné ich závery považovať za arbitrárne či zjavne neopodstatnené. Samotná skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   nerozhodli   v súlade   s predstavami   sťažovateľa, nemôže bez ďalšieho znamenať porušenie označeného základného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009