znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 131/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. S., K., t. č. vo väzbe N., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 39/2007 a jeho uznesením z 18. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2007 doručená sťažnosť R. S., K., t. č. vo väzbe N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 39/2007 a jeho uznesením z 18. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v N.,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície ČVS: KRP-16/OVK-NR-2006   z   8.   marca   2006   obvinený   z obzvlášť   závažného   zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 3 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Následne bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 34/2006 z 10. marca 2006 vzatý do väzby.

Podaním   zo   17.   júla   2007   doručeným   okresnému   súdu   18.   júla   2007   sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Túto žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 129/2007 zo 17. augusta 2007 zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   39/2007   z 18.   septembra   2007 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil a podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o jeho   sťažnosti   proti rozhodnutiu   okresného   súdu   porušil   jeho   základné   právo   na   osobnú   slobodu   zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil takto:

„Sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe odôvodnil a uviedol všetky skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné.

Krajský   súd   v   Nitre   sa   nimi   vôbec   nezaoberal,   s   argumentáciou   sťažovateľa   sa nevysporiadal, jeho rozhodnutie je arbitrárne, naviac odkazuje na rozhodnutia z minulosti vydané v súvislosti s inou žiadosťou o prepustenie z väzby a o predĺžení väzby, ktoré sa tiež s argumentáciou sťažovateľa nezaoberali.

Takýto postup súdu, je možné považovať za postup,   v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby v zmysle čl.   8   ods.   2   Listiny   základných práv a slobôd, v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 17 ods. 2 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Z odôvodnenia uznesenia o väzbe musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.   Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o   vzatí   do   väzby   neobsahuje   vysporiadanie   sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

V danej súvislosti chce sťažovateľ predovšetkým uviesť, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú   základ   v   procesne   vykonanom   dokazovaní   a   sú   významné   pre   záver   o   existencii niektorého z dôvodov väzby (...).“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Konaním   Krajského   súdu   v   Nitre   o   žiadosti   o   prepustení   z   väzby   sťažovateľa, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 5 Tpo 39/2007 v súvislosti s rozhodnutím tohto súdu zo dňa 18. 9. 2007, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ďalej   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Tpo 39/2007 zo dňa 18. 9. 2007 sa zrušuje. Sťažovateľovi   sa   priznáva   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré mu je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   si   zároveň   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným súdom v sume 6 296 Sk.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo   39/2007   a jeho   uznesením z 18. septembra   2007   boli   porušené   jeho   základné   práva   zaručené   v   čl.   17   ods.   2   a 5 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

V úvode   je   treba   konštatovať,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Označeným uznesením sp.   zn. 5 Tpo   39/2007 z 18. septembra 2007 krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 129/2007 zo 17. augusta 2007 a sám rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu tak, že ju zamietol. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že okresný súd:

„Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por.   u   obvineného   naďalej   trvajú,   existuje   dôvodná   obava,   vzhľadom   na   hrozbu vysokého   trestu   u   obvineného,   že   po   prepustení   z   väzby   ujde   a   bude   sa   zdržiavať   na neznámom mieste. Z výpovede spoluobvineného M. B. vyplýva, že rôzne preparáty a lieky viackrát priviezol na územie Slovenskej republiky, dával ich do úschovy obvinenému S. Proti tomuto uzneseniu (...) podal sťažnosť obvinený, ktorú odôvodnil (...) tým, že hrozba vysokým trestom sama o sebe nezakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.,   pokiaľ   z   reálnej   hrozby   uloženia   vysokého   trestu,   s   prihliadnutím   na   osobu páchateľa a okolnosti prípadu, nevyplýva dôvodná obava, že obvinený ujde. Vytýka súdu I. stupňa,   že   určité   dôkazy   ignoruje,   medzi   iným   i   výpoveď   spoluobvineného,   v   ktorej potvrdil,   že   o   ničom   nevedel.   Taktiež   súd   I.   stupňa   neskúmal   materiálnu   podmienku obvinenia. (...)

Krajský súd ako súd nadriadený (...) preskúmal (...) správnosť výroku napadnutého uznesenia (...) ako i konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nieje dôvodná.

Aj krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa, že i v danom štádiu trestného stíhania u obvineného existujú dôvody väzby v zmysle ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por.,   taktiež   pretrváva   dôvodné   podozrenie,   že   skutok   sa   stal,   že   tento   spáchal   aj obvinený   R.   S.   a   to   z   dôvodov   uvedených   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   a v konečnom   dôsledku   i   z   dôvodov   uvedených   v   uznesení   Krajského   súdu   v   Nitre z 28. 03. 2007, sp. zn. 5 Tpo 16/2007 a v poslednom uznesení Krajského súdu v Nitre zo dňa 04. 09. 2007, sp. zn. 5 Tpo 37/2007, kde bolo rozhodované o sťažnosti obvineného proti predĺženiu trvania jeho väzby do 05. 11. 2007.

So zreteľom na uvedené, krajský súd považoval rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne správne a zákonné, súd I. stupňa pochybil len v dátume narodenia obvineného, čo krajský súd považoval za pisársku chybu a preto z týchto dôvodov zrušil napadnuté uznesenie a sám rozhodol o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. a § 79 ods. 3 Tr. por.“

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 1 Tp 129/07-7 zo 17. augusta 2007, ktorým   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu, vyplýva:

„Dňa 18. 7. 2007 podal obvinený (...) žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú odôvodnil tak, že záujem spoločnosti na obmedzení jeho osobnej slobody nemôže v jeho trestnej veci prevažovať nad ochranou jeho osobnej slobody, pretože z výsledkov doterajšieho dokazovania vyplýva, že nevedel o tom, že spoluobvinený dáva do miesta jeho bydliska zakázané látky. (...)

Súd   (...)   preskúmal   podanú   žiadosť   obvineného,   celý   vyšetrovací   spis   Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre ČVS: KRP-16/OVK-NR-2006 ako   aj   predchádzajúce   spisy,   v   ktorých   bolo   rozhodované   o   návrhoch   a   žiadostiach obvineného a zistil, že žiadosť nie je dôvodná. Konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie obvineného do väzby naďalej trvajú. Obvinený je stále stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných látok, psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d), ods. 3 písm. c) Tr. zäk., na ktorý zákon stanovuje trestnú sadzbu od 15 rokov do 20 rokov odňatia slobody. Preto je stále daný dôvod väzby podľa § 71 ods. ods. 1 písm. a) Tr. por., pretože mu hrozí uloženie vysokého   trestu   odňatia   slobody   a   naďalej   trvá   aj   dôvodná   obava,   že   obvinený   po prepustení z väzby na slobodu môže opustiť miesto svojho trvalého bydliska a zdržiavať sa na neznámom mieste. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplynulo, že obvinený M. B. viackrát priviezol na územie Slovenskej republiky rôzne preparáty a lieky, ktoré dával do úschovy obvinenému R. S. Z jeho poslednej výpovede vyplýva, že poslednú dodávku doviezol zo S. do K., v M., do jednej garáže, od ktorej mu dal kľúče obvinený S. a sám S. previezol túto dodávku tovaru do miesta svojho bydliska na územie Slovenskej republiky. Výpoveď spoluobvineného nasvedčuje tomu, že je dôvodné podozrenie, že obvinený vedel, že jeho spoluobvinený dováža na územie Slovenskej republiky nedovolené látky. Táto skutočnosť odôvodňuje obavu, že by obvinený mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Takto naďalej trvajú aj dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. (...)“

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 16/2007 z 28. marca 2007, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp   26/07   z 2.   marca   2007   (týmto   rozhodnutím   bola   zamietnutá   predošlá   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu)   a   na   ktoré   odkazuje   krajský   súd v napadnutom uznesení, vyplýva:

„Napadnutým uznesením sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť obvineného R. S. o prepustenie z väzby na slobodu   a   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a),   ods.   2   Tr.   zák.   neprijal   ponúknutú   záruku dôveryhodnej osoby Tibora Tomu, na nahradenie väzby obvineného.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie obvineného   do   väzby   naďalej   trvajú.   Obvinený   je   stíhaný   pre   obzvlášť   závažný   zločin a hrozí mu uloženie vysokého trestu odňatia slobody a zároveň trvá dôvodná obava, že po prepustení z väzby na slobodu opustí miesto trvalého bydliska a bude sa zdržiavať na neznámom mieste. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva aktívna účasť obvineného na   trestnej   činnosti   a   je   dôvodná   obava,   že   tento   bude   pokračovať   v   páchaní   trestnej činnosti.   Tým   sú   dané   dôvody   v   zmysle   §   71   ods.   1   písm.   a),   c)   Tr.   por..   Pokiaľ   ide o ponúknutú záruku, obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a len skutočnosť, že zo strany dôveryhodnej osoby by mu bola poskytnutá práca, nie je postačujúca na nahradenie väzby   a   sudca   pre   prípravné   konanie   nezistil   ani   také   výnimočné   okolnosti   prípadu, z hľadiska pomerov obvineného alebo prípadu, na základe ktorých by bolo odôvodnené prijatie záruky.

Proti   tomuto   uzneseniu,   ihneď po   jeho vyhlásení podal   sťažnosť   obvinený,   ktorú neodôvodnil.

Krajský súd ako súd nadriadený (...) správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému   mohol   sťažovateľ   podať   sťažnosť,   ako   i   konanie   mu   predchádzajúce   a   dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Aj krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu I. stupňa, že i v danom štádiu trestného stíhania u obvineného existujú dôvody väzby v zmysle ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por.,   taktiež   pretrváva   dôvodné   podozrenie,   že   skutok   sa   stal,   že   tento   spáchal   aj obvinený R. S. a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia.

Sudca pre prípravné konanie spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 176 ods. 2 Tr. por. odôvodnil napadnuté uznesenie, keď rozviedol úvahy, na základe ktorých dospel k zisteniam uvedeným vo výroku napadnutého uznesenia. Správne poukázal na nesplnenie materiálnych   podmienok   ustanovenia   §   80   ods.   2   Tr.   por.   Krajský   súd   sa   stotožňuje so závermi súdu I. stupňa, že prijatie záruky za ďalšie správanie obvineného ako náhradu väzby neodôvodňujú výnimočné okolnosti daného prípadu. Správne pri posudzovaní týchto výnimočných okolností vychádzal zo zisťovaní pomerov obvineného a okolnosti prípadu. (...)“

Ďalším rozhodnutím, na ktoré sa odvoláva krajský súd v napadnutom uznesení, je jeho uznesenie sp. zn. 5 Tpo 37/2007 zo 4. septembra 2007, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 138/2007 zo 17. augusta 2007, ktorým   okresný   súd   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľovi   do   5.   novembra   2007. Z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   37/2007   zo   4.   septembra   2007 vyplýva:

„Napadnutým   uznesením   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   podľa   §   76   odsek   2 Trestného poriadku predĺžila lehotu trvania väzby obvinenému R. S. do 5. novembra 2007. Proti uvedenému uzneseniu (...) podal obvinený sťažnosť (...). V dôvodoch sťažnosti poukazoval najmä na to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu, napadnutého touto sťažnosťou, neobsahuje ani jeden zákonný dôvod na predĺženie lehoty trvania väzby. Aj podľa judikatúry NS SR odôvodňovanie predlžovania väzby donekonečna obtiažnosťou veci nie je možné.

Súd sa mal pri svojom rozhodovaní zaoberať otázkou, prečo nemohli byť vykonané výsluchy   svedkov   poukazovaných   v   samotnom   návrhu   prokurátora   už   skôr,   hneď   po vznesení   obvinenia   a   tým,   či   sú   dovolenky   jedného   z   troch   obhajcov   a   vyšetrovateľa dôvodom na predĺženie väzby. (...)

Krajský   súd   v   Nitre,   ako   súd   sťažnostný   (...)   preskúmal   (...)   správnosť   výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť nebola opodstatnene podaná.

Sudkyňa pre prípravné konanie pri rozhodovaní o návrhu okresného prokurátora na predĺženie   lehoty   väzby   u   obvineného   R.   S.   do   05. 11. 2007,   postupovala   v súlade   s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku (...).

Z   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   predloženom   vyšetrovacom   spise   vyplýva,   že obvinený R. S. bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 34/2006 zo dňa   10. 03. 2006,   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   5   Tpo   20/2006 z 31. 03. 2006 podľa § 72 odsek 2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno   a),   c)   Trestného   poriadku,   pričom   lehota   väzby   sa   mu   započítala   odo   dňa 07. 03. 2006 od 17.30 hod., kedy došlo k obmedzeniu jeho osobnej slobody. (...).

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   uznesením   pod   sp.   zn.   1   Tp   22/2007   zo   dňa 23. 02. 2007 podľa § 76 odsek 2 Trestného poriadku predĺžila lehotu trvania väzby okrem iného i u obvineného R. S. do 05. 09. 2007.

Predmetné   uznesenie   sudkyne   pre   prípravné   konanie   nadobudlo   právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra sp.zn. 5 Tpo 11/2007 z 28. 02. 2007.

Okresný prokurátor v Nitre zo dňa 09. 08. 2007 pod č. Kv 14/2006 podal na Okresný súd Nitra písomný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby okrem iného i u obvineného R. S. do 05. 11. 2007. Predmetný návrh odôvodnil v podstate tým, že v prejednávanej veci je potrebné   vypočuť   svedkyňu   K.   V.,   dopočuť   svedka   M.   H.,   v   prípade   pretrvávajúcich rozporov   vo   výpovediach   (i   po   dopočutí   svedka   M.   H.),   vykonať   konfrontáciu   medzi svedkami J.   M.   a M.   H.   Ďalej je potrebné vykonať konfrontácie medzi svedkami J.   M. a M. H.   na   jednej   strane   a   obvineným   M.   B.   na   strane   druhej   za   účelom   odstránenia rozporov   v   ich   výpovediach   ohľadne   dôležitých   skutočností,   ktoré   sa   týkajú,   resp. bezprostredne súvisia s danou trestnou vecou.

Potreba vykonania úkonov v tomto smere (s výnimkou výsluchu svedkyne K. V.) nebola známa od začiatku trestného stíhania, resp. od vznesenia obvinenia v tejto trestnej veci, ale aktuálne vyplynula z výsluchu svedka J. M., ktorý sa uskutočnil dňa 25. 05. 2007. V nadväznosti na obsah a výsledok týchto procesných úkonov bude nevyhnutné zvážiť potrebu   vykonania   ďalších   vyšetrovacích   úkonov   a   následne   zabezpečiť   preštudovanie vyšetrovacieho   spisu   všetkými   oprávnenými   osobami   v   záujme   meritórneho   ukončenia prípravného konania v predmetnej veci. (...)

V posudzovanej veci aj podľa názoru krajského súdu nebolo možné doposiaľ skončiť vyšetrovanie, a to vzhľadom na obtiažnosť vyšetrovanej veci, ktorá je náročná na skutkové zistenia i s poukazom na tú skutočnosť, že vyšetrovateľ spolupracoval aj s orgánmi polície M. V súvislosti s preskúmavaním ďalšej dôvodnosti trvania väzby u obvineného R. S., sťažnostný súd síce dospel k totožnému záveru ako sudkyňa pre prípravné konanie, že táto v nemennom rozsahu naďalej trvá tak, ako je to uvedené i v príslušných rozhodnutiach súdov I. a II. stupňa, t. j. v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písmeno a), písmeno c) Trestného poriadku, avšak na margo orgánu prípravného konania dôrazne pripomína., že vo veci je potrebné naďalej konať bez zbytočných prieťahov tak, aby prípravné konanie mohlo byť ukončené   najneskôr   v   lehote   predĺženej   súdom,   t. j.   do   05. 11. 2007.   Sťažnostný   súd nezistiac podmienky pre zmenu výroku napadnutého uznesenia, sťažnosť obvineného R. S. ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04, III. ÚS 151/05, III. ÚS 315/05).

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu (skúmaných predtým okresným súdom), a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného v rozhodnutí okresného súdu, ktorý poukázal na skutkové okolnosti   pretrvávania väzobných   dôvodov,   ktoré   v konečnom   dôsledku   viedli okresný súd k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Právne závery okresného súdu krajský súd akceptoval. Úsudok o pretrvávaní väzobných dôvodov podporil krajský súd aj poukázaním na aktuálnosť svojich skutkových zistení a právnych názorov prezentovaných v predchádzajúcich rozhodnutiach.

Z citovaných   odôvodnení   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   nemožno vyvodiť, že by sa všeobecné súdy adekvátne a preskúmateľným spôsobom nevysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní) sťažovateľa.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne akceptovateľné.

K námietke   sťažovateľa,   ktorou   krajskému   súdu   vytýka   spôsob   odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd „odkazuje na rozhodnutia z minulosti vydané v súvislosti s inou   žiadosťou   o prepustenie   z väzby   a o predĺžení   väzby“,   považuje   ústavný   súd za potrebné   uviesť,   že   takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia   rozhodnutia   možno z hľadiska   jeho   preskúmateľnosti   akceptovať   (obsah   predchádzajúcich   rozhodnutí   bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 39/2007 z 18. septembra 2007 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 129/2007 zo 17. augusta 2007 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ z rovnakých dôvodov (uvádzaných v súvislosti s porušením základného práva   na   osobnú   slobodu)   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v rozhodnutí   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   39/2007 z 18. septembra 2007 „absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie väzby“.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej   judikatúre konštatoval, že čl.   17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty   základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Uvedené obdobne platí aj o vzťahu   základných   práv zaručených   v čl.   36   a čl.   8 listiny.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa tiež zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu   o žiadosti   o   prepustenie   z väzby,   pre   ktoré   platí   špeciálna,   pokiaľ   ide   o procesné záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade   prísnejšia   právna   úprava obsiahnutá   v čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   osobnú   slobodu   a bezpečnosť (III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008