znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 131/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   S.   M.,   PhD.,   B.,   Bc. Z.   M.,   B.,   a mal.   V.   M. zastúpených advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 144/00 a Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 58/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. S. M., PhD., Bc. Z. M. a mal. V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2006 doručená sťažnosť MUDr. S. M., PhD., B. (ďalej aj „sťažovateľ“), Bc. Z. M., B., a mal. V. M. zastúpených advokátom JUDr. M. R., B., v ktorej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5, čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava V (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 144/00   a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 58/04.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že bývalá manželka sťažovateľa JUDr. J. M. (ďalej aj „navrhovateľka“) podala okresnému súdu 2. mája 2005 návrh na zrušenie práva spoločného   nájmu   bytu   po   rozvode   manželstva.   Konanie   bolo   vedené   pod   sp. zn. 15 C 144/00. Sťažovateľ poukazuje na to, že zákonná sudkyňa začala vo veci konať „bez vyznačenia právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva“, na čo poukázal aj v námietke zaujatosti zákonnej sudkyne z 25. júna 2000, ako aj v podnete ústavnému súdu, ktorý bol odložený pod č. k. Rvp 404/01-4.

Z druhého manželstva sťažovateľa, ktoré uzavrel s Bc. Z. M. rod. F., sa narodila maloletá V. M.. Sťažovateľ v priebehu konania okresného súdu sp. zn. 15 C 144/00 podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa okrem iného domáhal, aby okresný súd uložil navrhovateľke strpieť užívanie bytu jeho manželkou Bc. Z. M. do právoplatného skončenia   sporu.   Navrhovateľka   tiež   podala   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia „o zamedzenie pobytu Z. M. v byte“.

Sťažovateľ uviedol: „Okresný súd Bratislava V ako aj Krajský súd Bratislava v konaní o oboch návrhoch na   vydanie   predbežného   opatrenia   niekoľkonásobne   prekročil   dobu   30   dní   na   ich vyriešenie. Okresný súd Bratislava V, v konaní pribral moju manželku Z. M. do sporu ako vedľajšiu   účastníčku,   s čím   všetci   účastníci   súhlasili   a v konečnom   dôsledku   ju   v celom spore nevypočul a nakoniec Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 421/05-238 zo dňa 28. 4. 2006 vstup Z. M. bytom B., do konania, ako vedľajšej účastníčky nepripustil, čím potvrdil Uznesenie Okresného súdu Bratislava V., č. k. 15 C 144/00-220 zo dňa 22. 11. 2003. (...) Pri jedinom pojednávaní vo veci dňa 20. 11. 2003 na Okresnom súde Bratislava V. som na základe § 705 OZ chcel poukázať, aby súd prihliadol na záujmy maloletých detí, a to na maloletú V., (...).

Okresný súd Bratislava V, však účastníkom neudelil ani slovo, na čo som upozornil vo svojom odvolaní a bez zásad rovnosti pred súdom účelovo rozhodol Rozsudkom č. k. 14 C 144/00 zo dňa 25. 11. 2003 v prospech navrhovateľky.“

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   412/05-238   z   28.   apríla   2006   podal sťažovateľ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že Bc. Z. M. bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský   súd   na   pojednávaní   31.   mája   2006   potvrdil   prvostupňový   rozsudok. Sťažovateľ sa na tomto pojednávaní nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil okrem iného aj z dôvodu, že si hľadá nového právneho zástupcu. Sťažovateľ namieta, že navrhovateľka na pojednávaní   predložila   nové   dôkazy,   ktoré „nebolo   možné   konfrontovať   s mojim stanoviskom a tak dostatočne objektívne posúdiť vec, najmä v skutočnostiach rozhodných pre rozhodnutie vo veci samej“, a zároveň vyjadruje názor, že došlo k „hrubej manipulácii so spisom, zasahovaniu do nezávislosti súdu,...“, pretože pri nahliadnutí do spisu koncom júla 2006 zistil, že v ňom chýbalo dovolanie a splnomocnenie pre nového advokáta a návrh na rozvod manželstva v ňom nebol chronologicky zaradený a očíslovaný.

Porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že okresný súd a krajský súd v konaní „porušovali s prihliadnutím na ustanovenia Zákona o rodine, moje práva a hlavne maloletej Viktórie... Z. M. bola odmietaná starostlivosť, nakoľko i keď mala potvrdenú rizikovú graviditu musela žiť bez svojho manžela v byte svojich rodičov... maloletá V., nar.... bola v celom spore opomenutá a diskriminovaná voči už dospelým deťom otca a súdy na možnosť jej narušenia psychiky a vývoja pri rozdvojenej domácnosti   vôbec   neprihliadli  ...   maloletá   V.   nar.  ...   bola   trvale   odlúčená   od   otca i rozhodnutím oboch súdov, ako aj PZ v B. a Bytového podniku v P... rodičia sa obrátili o pomoc na ombudsmana ako i odbor sociálnych vecí v P., no bez úspechu “.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol,   že okresný   súd začal konať bez vyznačenia právoplatnosti rozsudku   o rozvode manželstva a jemu odmietal vyznačiť právoplatnosť tohto rozsudku, čím mu bránil uplatniť jeho právo znovu sa oženiť a založiť si rodinu.

Porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy sťažovateľ odôvodnil tým, že súdy ignorovali jeho upozornenia na „nesprávne rozhodnutie orgánu verejnej správy, ombudsmana a bytového podniku“ a v konaní   bez   vypočutia   orgánu   starostlivosti   o deti   rozhodli   v prospech navrhovateľky.

Porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že konanie bolo poznačené zbytočnými prieťahmi, o predbežných opatreniach bolo rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty, vedľajšia účastníčka nebola vo veci vypočutá a sťažovateľovi bolo krajským súdom znemožnené navrhnúť ďalšie dôkazy, ktorými by mohol vyvrátiť dôkazy predložené navrhovateľkou.

Na   základe   toho   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 144/00 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co   58/04, „ako   aj   v predbežných   opatreniach“ porušili označené   základné   práva sťažovateľa a priznal mu finančné zadosťučinenie 3 000 000 Sk. Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd odložil výkon rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ústavný   súd   si   za   účelom   posúdenie   sťažnosti   ešte   pred   jej   predbežným prerokovaním vyžiadal od okresného súdu spis sp. zn. 15 C 144/00, ktorý bol ústavnému súdu doručený 2. apríla 2007.

1.   Porušenie   svojich   základných   práv   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu a krajského súdu v označených konaniach namietali aj Bc. Z. M. a mal. V. M..

Z predloženého spisu vyplýva, že Bc. Z. M. bola vedľajšou účastníčkou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 144/00 do 20. novembra 2003, keď okresný súd nepripustil jej vstup do konania na strane odporcu z dôvodu, že nemá žiadny právny vzťah k predmetu konania – družstevnému bytu, ku ktorému mali právo spoločného nájmu bývalí manželia JUDr. J. M. a MUDr. S. M., PhD. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 412/05-238 z 28. apríla 2006 prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Bc. Z. M. preto v ďalšom konaní (po nepripustení jej vstupu ako vedľajšej účastníčky na   strane   odporcu)   už   nemohla   uplatňovať   žiadne   procesné   práva   ani   plniť   procesné povinnosti,   pretože   nebola   v postavení   subjektu,   s ktorým   zákon   tieto   práva   alebo povinnosti spája. Rovnako nebola účastníčkou ani vedľajšou účastníčkou konania mal. V. M..   Z toho   dôvodu   nemohlo   v posudzovanom   konaní   dochádzať   k porušovaniu   ich základných práv alebo slobôd. Ústavný súd preto sťažnosť Bc. Z. M. a mal. V. M. odmietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Pokiaľ sa Bc. Z. M. domnievala, že jej bola postupom a rozhodnutím krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom, mohla proti uzneseniu krajského súdu o nepripustení jej vstupu do konania ako vedľajšej účastníčky podať dovolanie z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nemohla   však   z tohto   dôvodu   namietať   v sťažnosti ústavnému   súdu   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd   rozsudkom   okresného súdu a krajského súdu vo veci samej. Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie z uvedeného dôvodu podal proti uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2006 len sťažovateľ.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu, ktoré odôvodnil tým, že zbytočné prieťahy potvrdil aj predseda okresného súdu a tým, že okresný súd o obidvoch návrhoch na vydanie predbežného opatrenia rozhodoval dlhšie, ako v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   poskytuje   ochranu   základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte   trvalo.   Právoplatnosťou   konečného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   dochádza   podľa názoru ústavného súdu k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, a preto považuje sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   po   právoplatnom   skončení   veci   za   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02, II. ÚS 208/04, II. ÚS 128/06).

Vzhľadom na to, že rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 144/00-154 z 25. novembra 2003   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   58/04-255   z 31.   mája   2006 nadobudol právoplatnosť 19. júla 2006, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označených konaniach okresného súdu a krajského súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie svojich   základných práv postupom a rozhodnutím okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 144/00 ústavný súd uvádza, že ochranu konkrétneho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých je namietané, môže poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov (napr. I. ÚS 49/98).

Z princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu nie je daná, ak na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv, je príslušný všeobecný súd vyššieho stupňa (m. m. II. ÚS 232/06).

Pretože o porušení základných práv sťažovateľa postupom a rozsudkom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   144/00   bol   na   základe   podaného   odvolania oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

4.   Napokon   sťažovateľ namietal   porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   41 ods. 1 až 5, č. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 58/04.

Domáhať sa ochrany základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy je možné len v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenie vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vo svojej   judikatúre   uviedol,   že   základným   zákonným   predpisom,   ktorý   zásadným spôsobom upravuje otázky manželstva, rodičovstva a rodiny je zákon o rodine, a preto je možné domáhať sa týchto práv v rozsahu, ktorý garantuje uvedený právny predpis. Zákon o rodine   v intenciách   svojich   zásad v jednotlivých   ustanoveniach   chráni manželstvo   ako základ   rodiny   a prostredie   pre   riadnu   výchovu   detí   a poskytuje   ochranu   rodine,   ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Avšak z jednotlivých ustanovení tohto zákona pri   definovaní   právnych   pravidiel   týkajúcich   sa   výchovy,   výživy,   zastupovania a spravovania vecí detí jednoznačne vyplýva prvoradá úloha rodičov vo vzťahu k deťom a štát nastupuje vtedy, ak rodičia nie sú schopní plniť svoje povinnosti, resp. zneužívajú svoje rodičovské práva (III. ÚS 83/02).

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k označeným   porušovateľom sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy v podstate tým, že počas konania nemohol bývať spolu so svojou manželkou a dcérou v byte, o ktorý v konaní išlo, resp. porušenie týchto základných práv spája s výsledkom namietaného konania. Podľa názoru ústavného súdu táto okolnosť nezasiahla do výkonu rodičovských práv a povinností sťažovateľa tak, že by mu ich výkon znemožnila, resp. by nebol schopný ich vykonávať, a preto nemá žiadnu súvislosť s možným porušením jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1 až 5 ústavy. V posudzovanom prípade prebiehajúce súdne konanie ani jeho výsledok nebránili sťažovateľovi, aby býval spoločne so svojou rodinou, teda aby riešil svoju bytovú situáciu tak, aby mohol bývať spoločne so svojou manželkou a dcérou.

Sťažovateľ namietal tiež porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie   rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľ v petite sťažnosti označil také konania okresného súdu a krajského súdu, v ktorých nešlo o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto ani ich postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a to v súvislosti s tým, že okresný súd začal konať vo veci návrhu na zrušenie   práva   spoločného   nájmu   bytu   po   rozvode   manželstva   pred   tým,   ako   bola sťažovateľovi vyznačená právoplatnosť rozsudku o rozvode manželstva.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).

Vzhľadom   na   to,   že   neskoršie   vyznačenie   právoplatnosti   rozsudku   o   rozvode manželstva   sťažovateľovi   nesúvisí   s   jeho   možnosťou   uplatniť   svoje   procesné   práva v posudzovanom konaní krajského súdu v rovnakom rozsahu ako druhá procesná strana, ústavný súd namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy považuje za zjavne neopodstatnené.

V   petite   sťažnosti   sťažovateľ   označil   aj   svoje   základné   právo   na   právnu   pomoc zaručené v čl. 47 ods. 2 ústavy, jeho porušenie v sťažnosti však neodôvodnil, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   svojho   základného   práva,   aby   bola   jeho   vec prerokovaná v jeho prítomnosti a mohol sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   tým,   že   krajský   súd   pojednával o   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu 31. mája 2006 bez jeho účasti, hoci sa ospravedlnil a žiadal pojednávanie odročiť.

Z predloženého spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 58/04 z 31. mája 2006 dovolanie, ktorým namietal aj odňatie možnosti konať pred súdom tým, že krajský súd pojednával 31. mája 2006 bez jeho účasti napriek tomu, že sa ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie po jeho preskúmaní z hľadiska dôvodov uvádzaných sťažovateľom zamietol uznesením sp. zn. 3 Cdo 287/2006, 3 Cdo 288/2006 zo 14. decembra 2006.

Vzhľadom na to, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu bolo v právomoci najvyššieho   súdu   preskúmať   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu z rovnakých dôvodov, aké uplatnil sťažovateľ v podanej   sťažnosti,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007