znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 131/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   P. P.,   bytom   D.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   F.,   B.,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Senica   v   konaní vedenom pod sp. zn. SI Cb 70/98, za účasti Okresného súdu Senica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. SI Cb 70/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. SI Cb 70/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Senica   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Senica   j e   p o v i n n ý   uhradiť P. P. trovy právneho zastúpenia v sume   6 825 Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 131/06 z 27. apríla 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. SI Cb 70/98   (pôvodne   vedenom   pred   bývalým   Okresným   súdom   Skalica   pod   sp. zn. Cb 70/98).

Zo sťažnosti, jej doplnenia a príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   vedenom   pred   okresným   súdom,   ktoré   začalo 13. marca 1998.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne   skončené   ani   napriek   opakovaným   sťažnostiam   na   prieťahy   v   konaní adresovaným predsedovi okresného súdu.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1625/06 doručeným ústavnému súdu 18. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V horeuvedenej veci uvádzam všetky procesné úkony vo veci, z ktorých je zrejmé, že prieťahy v konaní vznikli z objektívnych príčin, keďže k nim došlo v čase, keď sa konanie viedlo na   pôvodnom   Okresnom   súde v   Skalici,   kde bol   dlhodobo poddimenzovaný stav sudcov, v ktorých fyzických silách nebolo možné zvládnuť tak vysoký počet napadnutých vecí.   pričom   sudkyňa   vybavuje   veci   podľa   nápadu.   Vec   prejednávajúca   sudkyňa upozorňovala   predsedníčku   okresného   súdu   podľa   § 30   ods. 4   z.   č. 385/00   Z. z., že neprimeraný počet pridelených vecí jej neumožňuje vo veciach konať plynulo, tak ako aj v   predmetnej   veci   Cb 70/98,   čím   hrozí,   že   nebude   môcť   byť   vybavená   bez   ďalších prieťahov.

Prieťahy vznikli aj zo strany odporcu, pretože mu nebolo možné doručovať zásielky, z tohto dôvodu boli pojednávania odročené, pretože ani manželka nevedela presne určiť dátum, kedy sa bude zdržiavať na území SR.

Súhlasím s tým, aby podľa § 30 ods. 2 Zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatí sťažnosti.

Vec napadla na OS Skalica dňa 13. 3. 1998. Navrhovateľ bol súdnou tajomníčkou dňa 7. 4. 1998 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý zaplatil 27. 4. 1998.

Dňa 29. 4. 1998 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, proti ktorému bol odporcom včas podaný odpor s odôvodnením, a doručené plnomocenstvo na zastupovanie odporcu advokátom JUDr. P.

Dňa 14. 12. 1998 bol do spisu na výzvu sudkyne založený neprávoplatný rozsudok OS Skalica sp. zn. 2 T 30/98 z 26. 10. 1998, ktorým bol odporca uznaný vinným z trestného činu sprenevery.

Uznesením   OS   Skalica   č. k.   Cb 70/98-34   zo   dňa   18. 12. 1998,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   2. 4. 1999   bolo konanie v tejto   veci právoplatne prerušené do   skončenia konania OS Skalica v sp. zn. 2 T 30/98.

V   priebehu   roka   1999   do   októbra   2001   sudkyňou   zisťované,   v   akom   štádiu sa nachádza   konanie   vo   veci   sp. zn.   2 T 46/99,   týkajúci   sa   konania   v   trestnej   veci sprenevery, ktorej sa mal dopustiť odporca.

Dňa 5. 11. 2001 právna zástupkyňa navrhovateľa vyzvaná, aby opravila obchodné meno navrhovateľa v súlade s § 8 a 9 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Právna zástupkyňa 12. 12. 2001 oznámila, že navrhuje konať s fyzickou osobou - Ing. D. K. – E., miesto podnikania v podaní neuviedla.

Z výpisu z Obchodného registra OS Trnava súd zistil, že navrhovateľ je podnikateľ s bydliskom v ČR s dlhodobým pobytom na území SR.

Vo   veci   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   13. 12. 2001.   Na   tento   termín účastníci   a   ich   zástupcovia   predvolaní   neboli,   z   dôvodu,   že   mienil   vydať   uznesenie o zastavení   konania   pre   nespĺňanie   procesných   podmienok   na   konanie.   Spis   na   určený termín sudkyni nebol predložený z dôvodu pochybenia kancelárie.

Nový   termín   bol   určený   na   3. 1. 2002,   vyhlásené   uznesenie,   ktorým   sa   zrušuje uznesenie č. k. Cb 70/98-34 o prerušení konania, uznesenie, ktorým sa konanie zastavuje - založené na č. l. 49.

Proti uzneseniu OS Skalica č. k. Cb 70/98-49 z 3. 1. 2002 podala dňa 30. 4. 2002 odvolanie   právna   zástupkyňa   navrhovateľa,   namietajúc,   že   obchodné   meno   odporcu je v súlade s právnym poriadkom SR.

Kópia   odvolania   bola   dňa   13. 5. 2002   zaslaná   na   písomné   vyjadrenie   právnemu zástupcovi odporcu, lehota daná na vyjadrenie 10 dní, ktorý sa nevyjadril.

Dňa 27. 5. 2002 daný pokyn na vypracovanie predkladacej správy pre odvolací súd, ktorý spis prijal 5. 6. 2002.

Odvolací   súd   zrušil   uznesenie   OS   Skalica   uznesením   č. k.   21 Cob 120/02-6   dňa 28. 6. 2002.   Uložil   prvostupňovému   súdu   vyzvať   právnu   zástupkyňu   navrhovateľa na upresnenie návrhu o bydlisko navrhovateľa a po upresnení rozhodnúť o príslušnosti súdov na konanie v prvom stupni.

Na výzvu súdu z 21. 10. 2002 právna zástupkyňa navrhovateľa podaním OS Skalica doručeným 11. 11. 2002 požadované oznámila.

Od tejto doby vykonala sudkyňa úkon až 11. 2. 2004, čo odôvodnila neprimeraným počtom   vecí,   ktoré   napadli   na   OS   Skalica.   Neprimeraný   počet   bránil   sudkyni   podľa jej vyjadrenia nielen v tejto veci, ale aj v iných konať plynulo a bez zbytočných prieťahov. Prieťah   vo   veci   uznala,   má   však   za   to,   že   nejde   o   prieťah   subjektívny   z   jej   strany, ale zavinený   neprimeraným   počtom   vecí   pridelených   mi   na   vybavenie   na   OS   Skalica. Súčasne podala upozornenie podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., že neprimeraný počet   pridelených   vecí   jej   neumožňuje   vo   veciach   konať   plynulo   a   aj   vo   veci   sp. zn. SI-Cb 70/98 naďalej pre počet vecí, pridelených mi pred touto, hrozí, že nebude môcť byť vybavená bez ďalších prieťahov. Veci vybavuje postupne, podľa ich nápadu.

Vo   veci   bol   určený   termín   pojednávania   na   4. 3. 2004,   účastníci   a   zástupcovia prevzali predvolania okolo 13. 2. 2004.

Dňa 26. 2. 2004 požiadal o zmenu termínu pojednávania JUDr. P. - právny zástupca odporcu - založené na č. l. 73. V ospravedlnení uviedol neprítomnosť z vážnych rodinných dôvodov a podľa podania odporca nesúhlasil, aby súd pojednával bez účasti jeho advokáta. Pojednávanie   bolo   odročené,   určený   termín   pojednávania   na   1. 4. 2004. Na predvolanie   sa   dostavili   navrhovateľ,   jeho   právna   zástupkyňa   a   právny   zástupca odporcu. Odporca sa nedostavil, jeho právny zástupca predniesol, že s ním vôbec nie je v kontakte. Po prednesoch právnych zástupcov účastníkov - č. l. 77, z dôvodu, že neboli splnené podmienky na prejednanie veci - nebolo možné zistiť, že odporca bol riadne a včas predvolaný   s   dodržaním   5   dňovej   lehoty   na   prípravu   pojednávania,   bolo   pojednávanie odročené   na   termín   22. 4. 2004   s   tým,   že   odporca   bude   predvolaný   prostredníctvom Mestskej polície a doručené poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p.

Dňa 1. 4. 2004 vyhotovená žiadosť v zmysle vyššie uvedeného. Dňa   1. 4. 2004   žiadaná   správa   od   Obvodného   úradu   S.,   odboru   živnostenského, či mal odporca v čase od 22. 3. 1996 do 18. 7. 1997 vydané živnostenské oprávnenie, súdu doručené 13. 4. 2004.

Dňa 6. 4. 2004 MsP S. zásielka vrátená ako nedoručená s oznámením, že odporca sa v S. nezdržiava, oznámené, že sa zdržiava v obci D.

Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   podaním   z   8. 4. 2004   navrhla   pripustiť   zmenu návrhu v časti úroku z omeškania.

Úpravou z 13. 4. 2004 zrušený termín pojednávania určený na 22. 4. 2004 a žiadané od   Obce   D.   zistiť,   či   sa   odporca   zdržiava   v obci.   Obec   D.   podala   správu   13. 4. 2004, že odporca sa zdržiava v obci - č. l. 100.

Sudkyni spis od apríla 2004 kanceláriou predložený v júni 2004. Dňa 26. 7. 2004 bol určený termín pojednávania na 16. 9. 2004, na ktorom bolo vyhlásené   uznesenie   o   pripustení   zmeny   návrhu   v   časti   príslušenstva   pohľadávky,   bolo otvorené   pojednávanie   za   účasti   účastníkov   a   ich   zástupcov,   nariadené   dokazovanie, vypočutý navrhovateľ a odporca, nariadené svedecké dokazovanie.

Dňa   13. 10. 2004   vypracované   uznesenie   vyšším   súdnym   úradníkom   na   zloženie preddavku na svedecké dokazovanie.

Uznesenie   navrhovateľ   neprevzal   ani   na   jednej   adrese   uvedenej   ako   miesto podnikania alebo dlhodobého pobytu cudzinca, prevzal ho v marci 2005 na adrese trvalého pobytu v ČR.

Spis   bol   do   marca   2005   u   vyššieho   súdneho   úradníka   z   dôvodu   doručovania uznesenia.

Dňa 4. 4. 2005 určený termín pojednávania na 15. 4. 2005, odporca volaný z dvoch adries D., časť V. aj z adresy miesta podnikania S., pod následkom predvedenia políciou podľa § 52 O. s. p.

Na   pojednávanie   sa   v   deň   15. 4. 2005   dostavila   okrem   právnych   zástupcov účastníkov aj Z. P., manželka odporcu, predvolaná ako svedkyňa, ktorá uviedla, že odporca jej manžel je zamestnaný ako vodič medzinárodnej kamiónovej prepravy u zamestnávateľa so sídlom v ČR, ktorého presne nevedela označiť, uviedla, že odporca sa bude zdržiavať na území SR v júli 2005.

Poštové zásielky, ktorými bol odporca prevolávaný na termín 15. 4. 2005 sa vrátili ako nevyzdvihnuté v odbernej lehote.

Na pojednávaní dňa 15. 4. 2005 bol určený termín pojednávania na 26. 7. 2005. V tento určený termín pojednávania bez uvedenia dôvodu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní právny zástupca odporcu JUDr. P., vypovedaná plná moc na zastupovanie na č. l. 134.

Na pojednávanie 26. 7. 2005 sa   dostavil JUDr. M.   P.,   poverený   na   zastupovanie odporcu advokátom odporcu JUDr. J. F. - č. l. 120 a 121.

Na pojednávaní dňa 26. 7. 2005 navrhli účastníci a ich zástupcovia pojednávanie odročiť za účelom mimosúdnej pokonávky, pojednávanie bolo odročené na deň 2. 8. 2005, predvolaná svedkyňa Z. P. s výhradou, že jej účasť nie je nutná, ak sa účastníci dohodnú a návrh navrhovateľ zoberie späť.

Dňa 2. 8. 2005 sa za účasti navrhovateľa, odporcu a právnych zástupcov uskutočnilo pojednávanie,   súd   pokračoval   v   dokazovaní   výsluchom   odporcu   na   dôkaz   a   svedeckou výpoveďou   Z.   P.,   zástupcovia   účastníkov   navrhli   pokračovať   v   dokazovaní   vykonaním dôkazov, označených na č. l. 138, návrhy doplnené písomne - č. l. 140.

Dňa 19. 9. 2005 bol daný pokyn na pripojenie trestného spisu OS Skalica 2 T 46/99 a žiadané listinné dôkazy podľa návrhu zástupcov účastníkov - č. l. 144 - 148.

Dňa 10. 10. 2005 zástupca odporcu žiadal o podanie informácie o veci. Dňa 28. 9. 2005 pripojený trestný spis. Dňa 7. 12. 2005 urgencia zo strany zástupcu odporcu a žiadosť o konanie vo veci. Dňa 12. 12. 2005 vytýčený termín pojednávania na deň 28. 12. 2005, pokračované v dokazovaní, zo spisu SI – 2 T 46/99 zistené, že sa v nej nenachádza originál mandátnej zmluvy,   ktorý   na   pojednávaní   navrhla   predložiť   zástupkyňa   navrhovateľa   na   zistenie pravosti podpisu navrhovateľa, zástupca odporcu navrhol pokračovať v konaní svedeckými výpoveďami svedkov - č. l. 156, prijaté uznesenie, že sa pojednávanie odročuje na neurčito, vzhľadom na počet navrhovaných svedkov a návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku som považovala za dôvodné vyzvať účastníkov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie.

Dňa 16. 1. 2006 daná úprava na vypracovanie uznesení, ktorými bolo účastníkom uložené zložiť preddavok na svedecké dokazovanie.

Preddavok zložil navrhovateľ, podľa záznamu z č. l. 163 dňa 3. 3. 2006. Odporca si neprevzal uznesenie, pošta vrátila zásielku 7. 3. 2006 ako nedoručenú, zásielka bola uložená na pošte do 3. 3. 2006.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu zistil v zásade rovnaké skutočnosti ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby zabezpečil splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia,   pričom   sťažovateľ   je   v tomto   konaní   v procesnom   postavení   odporcu. Vzhľadom   na   nutnosť   skúmania   pravosti   podpisu   na   zmluve   uzavretej   medzi navrhovateľom   a   sťažovateľom   znaleckým,   resp.   doplňujúcim   dokazovaním   možno napadnuté   konanie   považovať   po   vecnej   stránke   za   zložitejšie.   Touto   zložitosťou   však nemožno ospravedlniť nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu v konaní podľa vyhodnotenia uvedeného v ďalšej časti tohto nálezu. Preskúmavané konanie nie je podľa názoru ústavného súdu   po právnej stránke zložité, pretože výklad a používanie právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol, že „Prieťahy vznikli aj zo strany odporcu, pretože mu nebolo možné doručovať zásielky, z tohto dôvodu boli   pojednávania   odročené,   pretože   ani   manželka   nevedela   presne   určiť   dátum,   kedy sa bude zdržiavať na území SR“. Uvedené tvrdenie okresného súdu vyhodnotil ústavný súd ako čiastočne opodstatnené, pričom namietané správanie odporcu podľa názoru ústavného súdu   len   v malej   miere   prispelo   k predĺženiu   konania.   Sťažovateľ   je   v   konaní   riadne zastúpený advokátom, a navyše sťažovateľ na pojednávaní uskutočnenom 2. augusta 2005, kde bol vo veci vypočutý ako svedok, oznámil konajúcemu súdu, že v prípade, ak sa bude v čase   nasledujúcich   pojednávaní   nachádzať   v zahraničí,   je možné   pojednávať   vo   veci aj bez jeho účasti iba za prítomnosti jeho právneho zástupcu.

Iné   skutočnosti,   ktoré   by bolo možné pripísať na ťarchu   sťažovateľa   v súvislosti s predĺžením konania, ústavný súd nezistil.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ako neefektívnosť postupu okresného súdu v konaní vyhodnotil ústavný súd tú skutočnosť, že uznesenie okresného súdu z 3. januára 2002, ktorým okrem iného okresný súd   konanie vo veci   zastavil, bolo uznesením   Krajského súdu   v Trnave   z 28. júna 2002 zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu   s odôvodnením, že „... rozhodnutie   v tomto   smere   náležite   neodôvodnil,   preto   jeho   rozhodnutie je nepreskúmateľné. Naviac, v prípade, že bol toho názoru, že na prejednanie veci nemá vecnú príslušnosť,   mal   postupovať podľa § 104a ods. 2 O.   s.   p.   a bez rozhodnutia mal postúpiť   vec   príslušnému   súdu“. Okresný   súd   bol   v konaní   aj   nečinný,   a to   v období od 21. októbra 2002,   keď   vyzval   právnu   zástupkyňu   navrhovateľa,   aby   pod   hrozbou zastavenia   konania   doplnila   návrh   o náležitosti   podľa   § 79   ods. 1   OSP, do 11. februára 2004,   keď   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   4. marec 2004. Vo vyjadrení   k sťažnosti   v súvislosti   s nečinnosťou   v konaní   okresný   súd   okrem   iného poukázal na „neprimeraný počet vecí, ktoré napadli na OS Skalica“, pričom ďalej uviedol, že „Neprimeraný počet bránil sudkyni podľa jej vyjadrenia nielen v tejto veci, ale aj v iných konať plynulo a bez zbytočných prieťahov. Prieťah vo veci uznala, má však za to, že nejde o prieťah subjektívny z jej strany, ale zavinený neprimeraným počtom vecí...“. Vo vyjadrení okresného súdu sa ďalej uvádza, že sudkyňa súčasne podala upozornenie „... podľa § 30 ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.,   že neprimeraný   počet   pridelených   vecí   jej   neumožňuje vo veciach konať plynulo a aj vo veci sp. zn. SI - Cb 70/98, (...) hrozí, že nebude môcť byť vybavená bez ďalších prieťahov“.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   uvedenú   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu v poukazovaní na vysoký nápad vecí a personálne problémy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva, že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že okresný súd neprípustne opakuje vykonávanie dôkazov,   ktoré   už   prebehlo   v súvisiacom   trestnom   konaní,   ústavný   súd   konštatuje, že sa detailnejšie   nezaoberal   postupom   súdu   pri   hodnotení   dôkazov,   najmä   pokiaľ   ide o nariaďovanie   opakovaných   a kontrolných   znaleckých   dokazovaní,   rešpektujúc skutočnosť, že hodnotenie dôkazov je podľa § 132 OSP výlučnou záležitosťou všeobecných súdov. Je pravdou, že napadnuté konanie, ktoré začalo 13. marca 1998, nebolo dosiaľ po viac ako 8 rokoch právoplatne skončené, avšak ústavný súd pri komplexnom posudzovaní veci bral do úvahy aj to, že konanie bolo takmer 3 roky prerušené z dôvodu, že bolo nutné počkať   na výsledok   s vecou   súvisiaceho   trestného   konania,   pričom   účastníci   prerušenie napadnutého konania nenamietali.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. SI Cb 70/98 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

V tomto prípade pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. SI Cb 70/98, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. J.   F. Ústavný súd pri rozhodovaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk, t. j. spolu 5 460 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky   a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného paušálu 2 x 164 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 825 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006