znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 131/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2002 prerokoval sťažnosť B. Š., bytom Ž., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. M., Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 590/92, za účasti Okresného súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 590/92   b o l o   p o r u š e n é.

2. Okresnému súdu v Žiline   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 590/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline   p o v i n n ý zaplatiť B. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. B. Š.   n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2002 doručená sťažnosť B. Š., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom   JUDr.   I.   M.,   Ž.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 C 590/92,   v   ktorom   uplatnil   nárok   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia   po   odstúpení   od zmluvy   o   dielo,   ktorej   predmetom   bola rekonštrukcia domu.

Sťažovateľ návrhom z 2. apríla 1992 uplatnil na okresnom súde ako navrhovateľ návrh na začatie konania proti odporcovi R., stavebná inžiniersko-investičná kancelária Ž. o vydanie bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   uvedenú   právnu   vec   prejednal   a   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 18 C 590/92 z 5. septembra 1994. Na základe odvolania podaného odporcom Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 15 Co 4356/94 z 10. mája 1995 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd pokračoval v príslušnom konaní, avšak posledný termín pojednávania v uvedenej právnej veci bol nariadený na 30. október 1998. Od uvedeného obdobia okresný súd v predmetnej veci nevykonával žiadne úkony napriek sťažnostiam adresovaným predsedovi okresného súdu aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   svoj   návrh   na   začatie   konania   podal okresnému súdu 2. apríla 1992 (pozn. doručený 3. apríla 2002), t. j. pred viac ako 10 rokmi. Okresný   súd   poslednýkrát   vo   veci   konal   30.   októbra   1998,   t.   j.   takmer   pred   4 rokmi. Z uvedených lehôt a z absolútnej nečinnosti okresného súdu, prideleného zákonného sudcu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, ako i predsedu okresného súdu vyplýva, že v tomto konaní sú jednoznačné prieťahy, čím je porušené základné právo sťažovateľa zakotvené v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   vykonaní   dôkazov potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) rozhodol a vydal tento nález:

„Právo B. Š. trvale bytom Ž. priznané čl. 48 odst. 2 Ústavy SR bolo porušené.B. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, ktoré vyplatí   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   SR   v   lehote   do   1 mesiaca od vydania tohto nálezu.“

Sťažovateľ sa zriekol práva na úhradu trov konania.

Okresný súd sa vo veci samej nevyjadril a nenamietol žiadnu skutočnosť, ktorá by sa týkala obsahu sťažnosti a uplatnených nárokov na ochranu ústavnosti.

Obaja účastníci súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania.

K priebehu konania pred okresným súdom

Dňa   3.   apríla   1992   bola   podaná   osobne   do   podateľne   súdu   žaloba,   ktorou   sa sťažovateľ domáhal vydania bezdôvodného obohatenia (po odstúpení od zmluvy o dielo, ktorej   predmetom   bola   rekonštrukcia   rodinného   domu),   pôvodne   bola   žalovaná   suma 100 000 Sk, neskôr bola žaloba rozšírená na sumu 121 928 Sk s príslušenstvom.

Po   príprave   sa   vykonali   viaceré   pojednávania,   nariadilo   sa   a   doplnilo   znalecké dokazovanie a 5. septembra 1994 okresný súd vyniesol rozsudok vo veci samej, ktorý bol odvolacím súdom 10. mája 1995 zrušený a vec bola 26. júla 1995 vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Do vynesenia prvého rozsudku (a zatiaľ jediného v konaní) sa vykonávalo znalecké dokazovanie,   ktoré   bolo   poznačené   nesústredenosťou,   predlžovaním   lehoty   na   podanie posudku,   neúčasťami   znalca   na   pojednávaní   a   celková   dĺžka   znaleckého   dokazovania predstavovala   od   ustanovenia   znalca   až   do   predloženia   posudku   takmer   28   mesiacov (od 12. mája 1992 do 5. septembra 1994).

Ďalšie pojednávania sa konali 25. októbra 1995 (odročené na určitý termín, neúčasť riadne predvolaného právneho zástupcu žalobcu), 16. novembra 1995 (obhliadka na mieste samom), 13. decembra 1996 (odročené na určitý termín, žalovaný neprítomný), 10. januára 1997 (pojednávanie odročené pre neúčasť svedka), 3. februára 1997 (pojednávanie odročené pre neúčasť účastníkov), 24. februára 1997 (po odročení pojednávania nariadené znalecké dokazovanie), 5. augusta 1997 (pojednávanie odročené, pretože sa neustanovil žalovaný), pre neúčasť žalovaného bolo odročené aj pojednávanie 17. septembra 1997, 1. októbra 1997 bolo pojednávanie na okresnom súde odročené za účelom vypočutia znalca, 15. októbra 1997 sa na pojednávanie neustanovil žalovaný, ďalšie pojednávanie 25. novembra 1997 bolo odročené za účelom stretnutia účastníkov so znalcom za účelom uzavretia prípadnej dohody o sporných položkách. V roku 1998 boli vykonané pojednávania 21. apríla 1998, ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu,   že   sa   nestanovili   účastníci,   29.   mája   1998,   ktoré   bolo odročené z dôvodu, že sa neustanovili účastníci, pričom žalovaný nebol riadne predvolaný, 16. júna 1998 bolo pojednávanie odročené z rovnakého dôvodu, 11. augusta 1998 bolo pojednávanie   odročené   na   7.   október   1998   a   žalovanému   bola   poskytnutá   lehota   na naštudovanie rozpočtu na rekonštrukciu domu podľa znaleckého posudku s tým, že mu bolo uložené zaslať súdu písomné vyjadrenie do 20. septembra 1998. Pojednávanie 16. decembra 1998   bolo   odročené   kvôli   doplneniu   znaleckého   dokazovania   a   vyjadreniam   k   tomuto doplneniu.

Po tomto pojednávaní až do predloženia spisu okresným súdom ústavnému súdu v apríli 2002 nebolo vo veci už vykonané žiadne pojednávanie. V tomto medziobdobí došlo 9. apríla 1999 okresnému súdu doplňujúce stanovisko znalca, 26. júla 1999 bolo okresnému súdu zaslané stanovisko žalovaného po tom, čo ho požiadal o predĺženie lehoty na jeho zaslanie,   20. septembra   1999   bol   vzhľadom   na   zmenu   rozvrhu   práce   spis   pridelený   na prejednanie a rozhodnutie do iného senátu s účinnosťou od 1. septembra 1999, po oznámení znalca   7. novembra   2000,   že   sa   bude   dlhodobo   zdržiavať   mimo   územia   republiky   ako veľvyslanec, okresný súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) o sprostredkovanie doručenia uznesenia z 20. októbra 1999, ktorým sa znalcovi priznala odmena, a 11. januára 2001 okresný súd urgoval dožiadanie, 19. februára 2001 ministerstvo oznámilo, že znalec prevzal zásielku 12. februára 2001. Po uvedenom dátume nebol súdom vo veci urobený žiaden úkon.

II.

K právomoci ústavného súd pred 15. februárom 1993

Konanie   vo   veci   sťažovateľa   začalo   v   roku   1992.   Jurisdikcia   ústavného   súdu („rationae temporis”) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky - či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov - ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993 (III. ÚS 18/00, II. ÚS 67/02).

K východiskám ochrany základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov

Ústavný súd v konaniach, v ktorých sa namietlo porušenie čl. 48 ods.   2 ústavy, stabilne vychádza z toho, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho   orgánu,   pričom   k   naplneniu   tohto   práva   dochádza   zásadne   až   právoplatným súdnym rozhodnutím“ (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97 a II. ÚS 813/00).

Rýchlosť   a   účinnosť   každého   súdneho   konania   je   objektívne   podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním samotného   účastníka   súdneho   konania   a   napokon   aj   činnosťou   (súčinnosťou)   štátnych a iných orgánov zúčastňujúcich sa súdneho konania. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   osoba   obrátila   na   súd   so   žiadosťou   o   jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   a   napokon   v   §   114   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (I. ÚS 57/97). Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako rýchlo súd odstráni prekážky v jeho postupe, napríklad pri dokazovaní, ktoré mu bránia vec samu prejednať a rozhodnúť.

Judikatúra ústavného súdu sa preto ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä podľa   už uvedených troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu.

Právna a skutková zložitosť sporu

Ústavný súd v tomto konaní skúma porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v občianskoprávnom spore, ktorý začal 2. apríla 1992 a jeho predmetom je ochrana sťažovateľa, ktorý tvrdí, že právnická osoba získala na jeho úkor bezdôvodné obohatenie. Právnu a skutkovú zložitosť tejto veci charakterizuje to, že ide o bežnú súčasť sporovej agendy na všeobecných súdoch, v ktorej sa používa súdnou praxou ustálene interpretovaná a   používaná   právna   úprava   obsahujúca   aj   metodiku   zisťovania   skutkového   stavu.   Toto konštatovanie platí aj pre prípadné zisťovanie skutkového stavu znaleckým dokazovaním.

Okresný súd ani nenamietol, že v prípade sťažovateľa ide o neobvykle skutkovo a právne komplikovanú alebo inak problematickú právnu vec (spor).

Správanie sťažovateľa v súdnom konaní

Významným   kritériom   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   vo   veci   zbytočných prieťahov je správanie účastníkov konania. Od podania žaloby sťažovateľ postupoval tak, že mu nemožno pripísať relevantný podiel na nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu. Opätovne ústavný súd pripomína, že okresný súd neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by   obsahovala   námietku   prispenia   sťažovateľa   k   celkovej   dĺžke   konania   a vytváraniu prekážok   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   zásadne neovplyvnil dĺžku konania v jeho veci tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave, v ktorom sa jeho vec teraz nachádza.

Postup okresného súdu a zbytočné prieťahy

Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   príkazom   na konanie pre všetky štátne orgány spôsobom, ktorý vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom   procesných   právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne   orgány   vrátane všeobecných   súdov   povinné   využívať.   Občiansky   súdny   poriadok   obsahuje   (a   to   platí v celom   posudzovanom   období   skúmaného   sporu)   viaceré   účinné   prostriedky zabezpečujúce   plynulosť   a   optimálnu   dĺžku   súdneho   konania,   ktorého   výsledkom   je právoplatné rozhodnutie a nastolenie stavu právnej istoty.

Z   celého rozboru   veci,   ktorý   je výsledkom   preskúmania obsahu sporového spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že okresný súd v tomto konaní viackrát dlhodobo vo veci nekonal (osobitne to platí pre obdobie od 20. septembra 1999, keď došlo ku zmene zákonného   sudcu,   do   7.   novembra   2000,   keď   sa   neurobil   žiaden   úkon   vo   veci, a od 16. decembra 1998 až doposiaľ, keď sa vôbec nepojednávalo). Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi najmä tá časť konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké dokazovanie, ktorého priebeh, doplnenia, procesná nedisciplinovanosť znalca a jeho neúčasť na pojednávaniach súdu ide na vrub okresného súdu.

Ani obdobia od podania žaloby až po vyhlásenie zatiaľ jediného rozsudku vo veci samej nemožno považovať za čas, ktorý okresný súd efektívne využil na nastolenie právnej istoty vo vzťahoch medzi účastníkmi, pretože jeho prvý rozsudok musel byť zrušený pre vážne nedostatky v zisťovaní skutkového stavu (strany 2 až 4 uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 4356/94 z 10. mája 1995), ktoré takisto treba pričítať okresnému   súdu   a   jeho   spôsobu   vedenia   procesného,   predovšetkým   znaleckého dokazovania.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   o   nároku   sťažovateľa na vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   v   dôsledku nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu ako celok. Preto je ústavný súd toho názoru,   že   postačuje   vymedziť   len   najzávažnejšie   jednotlivé   obdobia   nečinnosti,   resp. činnosti,   ktoré   možno   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy.   Rovnako   hodnotenie jednotlivých   úkonov   a   postupov   okresného   súdu   zakladá   záver   o   nečinnosti,   resp. o realizovaní   takých   úkonov   (množstvo   nariadených   a   ihneď   odročených   pojednávaní, neschopnosť zabezpečiť prípravu pojednávaní tak, aby sa na nich zúčastnili predvolané a potrebné osoby, neustále doplňovanie znaleckého dokazovania), ktoré nemožno považovať za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v jeho spore.

Okresný súd svojím postupom v predmetnej veci porušil základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

So zreteľom na zistený a vyhodnotený stav konania pred okresným súdom prikázal ústavný súd podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby konal vo veci sp. zn. 18 C 590/92 bez zbytočných prieťahov a odstránil v čo najkratšej dobe právnu neistotu sťažovateľa v jeho veci.

Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím, najmä skutkovou a právnou zložitosťou, ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba alebo právnická osoba čakala na výsledok súdneho sporu takmer jedenásť rokov a aby   po   takejto   dobe   bol   stav   konania   taký,   ako   bol   zistený   v   prípade   sťažovateľa. Sťažovateľ   oprávnene   z   takého   postupu   okresného   súdu   pociťuje   krivdu   a   beznádej. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby ústavný súd dospel k záveru, že   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   (slovom   jednostotisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ by mal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde právo na úhradu trov konania. Tohto práva sa sťažovateľ účinne zriekol, a preto mu ústavný súd náhradu trov nepriznal.