SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 130/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. RomanomCibulkom, Hlavná 13, Trnava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.38 Cb 169/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduTrenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 169/2010(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 29. júna 2009 podal Okresnémusúdu Trnava návrh na vydanie platobného rozkazu a na zaplatenie pohľadávky spočívajúcejv nevyplatenej mzde vo výške 364 € proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“).

Okresný súd Trnava postúpil vec 26. januára 2010 okresnému súdu ako miestnepríslušnému na prerokovanie a rozhodnutie veci.

Sťažovateľ následne uvádza takýto priebeh napadnutého konania:«Dňa 29. 6. 2009 doručil sťažovateľ súdu návrh na vydanie platobného rozkazu. Z obsahu tohto návrhu, vrátane príloh k nemu pripojených, bolo možné vyvodiť, že sa ním domáha voči zaplatenia sumy 364,- € ako odmeny za prácu, ktorú preň v Nemecku vykonal

- dňa 28. 9. 2009 súd vydal uznesenie, ktorým vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania, najmä na riadne označenie účastníkov konania, keď súdu nebolo jasné, či odporcom v konaní má byť spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ alebo jej konateľ...

- dňa 20. 10. 2009 sťažovateľ doručil v predmetnej veci Okresnému súdu Trnava podanie..., ktorým reagoval na vyššie uvedené uznesenie súdu a v ktorom ako odporcu označil ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ako majiteľa spoločnosti so sídlom na tej istej adrese)

- dňa 26. 1. 2010 bol predmetný spis postúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti na Okresný súd Trenčín (v prípise... je však už odporca označený ako obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ )

- dňa 3. 8. 2010 doručil súd sťažovateľovi predvolanie na výsluch, v ktorom je odporca označený ako ⬛⬛⬛⬛,

- dňa 20. 9. 2010 o 11.00 hod súd so sťažovateľom spísal zápisnicu o jeho výsluchu, kde sťažovateľ popísal skutočnosti, o ktoré svoj nárok vyplývajúci zo Zmluvy o dielo podpísanej ⬛⬛⬛⬛ označeným ako majiteľom spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ so sídlom ⬛⬛⬛⬛ opiera. V úvode tejto zápisnice sa však v rozpore s ďalším jej obsahom konštatuje, že v predmetnej veci sťažovateľ opravuje označenie odporcu:

- dňa 21. 9. 2010 súd vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu označeného ako ⬛⬛⬛⬛ so sídlom zaplatiť sťažovateľovi žalovanú sumu a nahradiť trovy konania

- dňa 5. 10. 2010 podáva obchodná spoločnosť

prostredníctvom svojho právneho zástupcu odpor proti platobnému rozkazu

- dňa 11. 11. 2010 súd vydal opravné uznesenie, ktorým „opravuje svoj platobný rozkaz zo dňa 21. 9. 2010 v časti označenia odporcu a to tak, že správne označenie odporcu znie: ⬛⬛⬛⬛ “. Uvedenú opravu súd zdôvodnil ust. § 164 OSP.

- dňa 28. 3. 2011 Krajský súd v Trenčíne na základe odvolania ⬛⬛⬛⬛ − ⬛⬛⬛⬛ zrušil opravné uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie vytýkajúc okresnému súdu, že vydaný a doručený platobný rozkaz nebolo možné napraviť opravným uznesením, keďže nešlo o tzv. zrejmú nesprávnosť v zmysle ust. § 164 OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že z obsahu spisu vrátane návrhu sťažovateľa, ako i príloh k nemu priložených je zrejmé, že odporcom mal byť podnikateľ − živnostník ⬛⬛⬛⬛ keďže bol sťažovateľom označovaný identifikačným číslom, ktoré slúži na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby a podnikateľa a má evidenčný význam. Identifikačné číslo je tak presným a jednoznačným identifikátorom osoby, ktorej bolo pridelené.

- dňa 15. 02. 2012 súd vyzval sťažovateľa, aby súdu v lehote 10 dní písomne oznámil (s ohľadom na jeho písomné vyjadrenie zo dňa 6. 11. 2010), či navrhuje aby z konania vystúpil žalovaný ⬛⬛⬛⬛ a do konania namiesto neho vstúpil živnostník ⬛⬛⬛⬛ Súčasne bol sťažovateľ vyzvaný, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k priloženému odporu žalovaného zo dňa 4. 10. 2010

- dňa 29. 2. 2012 sťažovateľ súdu oznámil, že žiada, aby súd vo veci konal so živnostníkom ⬛⬛⬛⬛ a nie so spoločnosťou

- dňa 31. 5. 2012 súd vydal uznesenie, ktorým nepripustil zámenu účastníkov

- dňa 22. 2. 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok, ktorým okresný súd zaviazal žalovaného − živnostníka ⬛⬛⬛⬛ obchodné meno

, ⬛⬛⬛⬛, aby sťažovateľovi zaplatil čiastku 364,- € a nahradil trovy konania

- dňa 22. 3. 2013 súd vydal uznesenie, ktorým žalovaného − ⬛⬛⬛⬛ − ⬛⬛⬛⬛ zaviazal zaplatiť obchodnej spoločnosti náhradu trov konania k rukám ich právneho zástupcu, uvedenej obchodnej spoločnosti bol vrátený súdny poplatok za odpor a bolo zrušené uznesenie OS Trenčín zo dňa 27. 2. 2012

- dňa 9. 4. 2013 podal ⬛⬛⬛⬛ proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v dôsledku čoho nie je ku dnešnému dňu predmetná vec právoplatne skončená.»

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní boloporušené jeho základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľa„predmetná vec je ako skutkovo tak i právne veľmi jednoduchá a je ju možno... zaradiť k najbežnejšej agende všeobecných súdov. Nárok sťažovateľa vyplýva z dokladov nachádzajúcich sa v spise, najmä zo Zmluvy o dielo a priložených faktúr.“.

Následne sťažovateľ pripúšťa, že prieťahy v konaní mohli vzniknúť aj jehozavinením,„a to tým, že jednak svoj návrh... adresoval miestne nepríslušnému súdu, ktorý následne spis postúpil Okresnému súdu Trenčín, ako i tým, že ako laik a osoba nezastúpená právnikom spôsobil súdu svojimi podaniami určité problémy týkajúce sa presnejšej identifikácie odporcu – ako pasívne legitimovanej osoby.

Bol to však predovšetkým Okresný súd Trenčín, ktorý svojou nesústredenosťou a nedostatočne kvalifikovaným postupom prispel podstatnou mierou k zmätočnosti celého doterajšieho súdneho konania, v dôsledku čoho nie je táto právne i skutkovo jednoduchá vec právoplatne rozhodnutá ani po uplynutí štyri a pol roka od podania návrhu.“.Sťažovateľ na jednej strane namieta, že okresný súd mal voči nemu poučovaciupovinnosť podľa § 5 Občianskeho súdneho poriadku, na druhej strane však pripúšťa,že poučovacia povinnosť súdu sa nevzťahuje na hmotné práva, t. j. na poučenie o tom, kohomá v návrhu označiť ako odporcu. Podľa sťažovateľa odporcu od začiatku vymedzilidentifikačným číslom organizácie (IČO), ktoré umožňovalo jednoznačne identifikovaťodporcu. K návrhu tiež priložil aj faktúru, v ktorej bol odporca tiež identifikovaný.Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Nesústredenosť a nekvalifikovanosť postupu Okresného súdu Trenčín v predmetnej veci je zrejmá z jeho úkonov, kde raz označuje odporcu ako

..., druhýkrát ako ⬛⬛⬛⬛..., neskôr potom ako ⬛⬛⬛⬛.. a konečne ako

(Nemalo by byť pre okresný súd problémom zistiť, že ⬛⬛⬛⬛, ktorým sťažovateľ od počiatku odporcu identifikoval spolu so sídlom podnikateľa a ktoré je uvedené i na faktúrach, sťažovateľ svoj nárok vyvodzuje, nemá žiadna obchodná spoločnosť, ale už spomínaný živnostník ⬛⬛⬛⬛ ). Nesústredenosť a nekvalifikovanosť, s akou súd postupoval v predmetnej veci, je zrejmá i z jeho výzvy adresovanej sťažovateľovi, v ktorej ho vyzýva k podaniu návrhu na zámenu účastníkov a k tomu, aby sa vyjadril k odporu, ktorý bol podaný vo veci takmer pred dvomi rokmi, ako i z toho, že napriek tomu, že svojim uznesením zo dňa 31. 05. 2012 nepripustil zámenu účastníkov, rozhodol svojim rozsudkom voči živnostníkovi, vo vzťahu ku ktorému nebola zámena pripustená.

Postup súdu v predmetnom konaní sa z vyššie uvedených dôvodov nedá označiť inak ako postup nesústredený, zmätočný a neefektívny, ktorým postupom fakticky Okresný súd Trenčín jednak odnímal sťažovateľovi jeho právo na spravodlivý proces a tým došlo k porušeniu Čl. 47 ods. 1 Ústavy SR a nesie i zodpovednosť za to, že spomínané konanie nie je ani po štyri a pol roku právoplatne skončené a vyznačuje sa zbytočnými prieťahmi. Nakoľko spomínané konanie nie je stále právoplatne skončené a pre nápravu sťažovateľ nemá k dispozícii žiadny iný účinný prostriedok ochrany svojho práva, je podanie ústavnej sťažnosti jediným možným prostriedkom na dosiahnutie nápravy. Tým sú dané podmienky prípustnosti tejto sťažnosti.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., právo na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy..., ako i jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb/169/2010 porušené bolo.... Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500,- €..., ktorú čiastku je mu povinný vyplatiť Okresný súd Trenčín a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

... Okresný súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy jeho právneho zastúpenia v celkovej výške 340,9 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľtakto:„V predmetnom konaní sa sťažovateľ domáhal svojho práva na vyplatenie odmeny za svoju vlastnú prácu... zmätočným postupom súdu mu už bola spôsobená oveľa vyššia majetková a zároveň i nemajetková škoda, akou je samotná hodnota sporu. Zo stále pretrvávajúceho stresu navyše už dlhodobo trpí zdravotnými (najmä žalúdočnými) problémami.

Sťažovateľom požadovaná suma finančného zadosťučinenia je podľa nášho názoru primeraným vyjadrením odškodnenia za dlhodobý stav právnej neistoty v ktorom sa nachádza a zároveň i za narušenia jeho dôvery v štátne inštitúcie...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (v tomto prípadeokresného súdu v občianskoprávnom konaní) nemohlo dôjsť k porušeniu tohozákladného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základnýmprávom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnejmoci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebostav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00,III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytujeústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatneniatejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomtoprípade všeobecným súdom) ešte môže trvať. Ak preto pri predbežnom prerokovanísťažnosti ústavný súd zistí, že k porušovaniu označeného základného práva už nemôžedochádzať, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľasmerujúcom proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 169/2010,ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruv napadnutom konaní.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,I. ÚS 280/08).

Ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa vec z dôvodupodaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 38 Cb 169/2010 z 22. februára2013 nachádzala na Krajskom súde v Trenčíne (od 2. júla 2013), ktorý o ňom rozhodolrozsudkom z 29. januára 2014 tak, že tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil(5. marca 2014) na ďalšie konanie. Okresný súd po vrátení veci rozhodol ďalším rozsudkomz 30. mája 2014, proti ktorému bolo tiež podané odvolanie. Vec bola 2. septembra 2014predložená na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý doteraz o odvolaní nerozhodol.

Keďže ústavný súd zistil, že v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnémusúdu sa vec nenachádzala na okresnom súde, čo v súlade s doterajšou judikatúrouústavného súdu (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05) vylučuje, aby ústavný súdmohol vysloviť zbytočné prieťahy v označenom konaní okresného súdu po prijatísťažnosti na ďalšie konanie, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veciza predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočnýmprieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutiapre informáciu sťažovateľauvádza, že podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) účinnýmprávnym prostriedkom nápravy namietaného porušenia základného práva na prerokovaniejeho veci bez zbytočných prieťahov je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), využitie ktorej však sťažovateľnepreukázal. Vo svojej judikatúre tiežuvádza(m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosťna prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil doterajšíprotiprávny stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočnýchprieťahov.Až vyčerpaním tejto možnosti je splnená podmienka prípustnosti sťažnosti podľa § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde za predpokladu, že nie sú dané okolnosti hodné osobitnéhozreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré sťažovateľ taktiež nepreukázal.Tieto skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva„na spravodlivý proces“, v dôsledkuktorého malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ,zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, konzistentne v odôvodnení sťažnosti a v jejpetite namieta porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z tejtoskutočnosti, ústavný súd dospel k záveru, že neexistuje vecná súvislosť medzi obsahomčl. 47 ods. 1 ústavy a postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd pretosťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľav nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016