SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 130/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Magdálikom, Advokátskakancelária, Vajanského 1520, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojenís čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5,čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 9 ods. 1, 3a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014a jeho uznesením z 11. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenompod sp. zn. 3 Tpo 22/2014 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv (ďalej len „listina“), akoaj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach(ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014 a jeho uznesením z 11. apríla 2014 (ďalej len „uznesenieokresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 3 Tpo 22/2014 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 (ďalej len„uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, a to vo vzťahu k obom jeho výrokom, ktoré sa mňa týkali, a túto sťažnosť som prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Petra Magdálika zdôvodnil, a to podaním zo dňa 15. 4. 2014 (Zdôvodnenie sťažnosti obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 0Tp/4112014-74 zo dňa 11. 4. 2014).
O mojej sťažnosti následne rozhodoval Krajský súd v Trnave, a to uznesením č. k. 3Tpo/22/201 4-102 zo dňa 17. 4. 2014, ktorým Krajský súd v Trnave rozhodol nasledovne:
„Podľa § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa sťažnosti obvinených ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zamietajú.“ Krajský súd v Trnave v odôvodnení uznesenia č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4. 2014 uvádza nasledovné (str. 1 ods. 4 odôvodnenia uznesenia): „Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote sťažnosti tak obvinený ⬛⬛⬛⬛ ako i obvinený ⬛⬛⬛⬛. Do dňa neverejného zasadnutia však písomne zdôvodnil sťažnosť len obvinený ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa v dôvodoch sťažnosti domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a jeho prepustenia z väzby na slobodu...“
Vyššie citované tvrdenie, obsiahnuté v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4. 2014, o tom, že som do dňa konania neverejného zasadnutia nezdôvodnil svoju sťažnosť, nie je pravdivé. Ja som sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014, riadne a včas zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to dňa 15. 4. 2014 podaním - Zdôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 0Tp/41/2014-74 zo dňa 11. 4. 2014 (ďalej len „zdôvodnenie sťažnosti“), ktoré bolo dňa 15. 4. 2014 mojim obhajcom podané na poštovú prepravu 1. triedou na pošte v Galante. Zdôvodnenie sťažnosti bolo podľa spisového materiálu Okresného súdu Trnava doručené Okresnému súdu Trnava dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod. Spisový materiál Okresného súdu Trnava, týkajúci sa danej trestnej veci, bol následne dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod. predložený na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o mojej sťažnosti (ako aj o sťažnosti obv. ⬛⬛⬛⬛ ), o čom svedčí doručenka založená v súdnom spise. A však spisový materiál bol predložený bez môjho zdôvodnenia sťažnosti, pričom ako som vyššie uviedol v čase, keď Okresný súd Trnava (t. j. dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod.) predkladal vec na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský súd v Trnave, už Okresný súd Trnava mal zdôvodnenie sťažnosti riadne doručené (doručené mu bolo dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod.). Následne dňa 17. 4. 2014 o 9:20 hod. vykonal Krajský súd v Trnave neverejné zasadnutie, na ktorom rozhodol aj o mojej sťažnosti, a to bez toho, aby prihliadal na moje zdôvodnenie sťažnosti, resp. sa vôbec mohol oboznámiť s mojim zdôvodnením sťažnosti, keďže toto mu zo strany Okresného súdu Trnava ani v danom čase predložené nebolo, a to napriek tomu, že ním Okresný súd Trnava disponoval už v čase, keď predkladal spis Krajskému súdu v Trnave. Okresný súd Trnava predložil moje zdôvodnenie sťažnosti Krajskému súdu v Trnave až dňa 22. 4. 2014... Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 14. 4. 2014 prostredníctvom emailu bez zaručeného elektronického podpisu, odoslaného Okresným súdom Trnava dňa 14. 4. 2014 o 12:49 hod., pričom môj obhajca zaslal zdôvodnenie sťažnosti Okresnému súdu Trnava ihneď nasledujúci pracovný deň, a to dňa 15. 4. 2014. Samotné písomné vyhotovenie uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo poštou doručené môjmu obhajcovi až dňa 17. 4. 2014, t. j. v rovnaký deň ako rozhodoval o sťažnosti proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Trnave. V čase, keď Okresný súd Trnava predkladal spis na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský súd v Trnave, nemal Okresný súd Trnava ani len vykázané riadne doručenie predmetného uznesenia, čiže spis nadriadenému súdu predkladal predčasne, bez toho, aby mal vykázané doručenie svojho prvostupňového rozhodnutia, resp. mal preukázané iba odoslanie, príp. doručenie tohto uznesenia emailom bez zaručeného elektronického podpisu, čo v danom smere nemožno považovať za riadne doručenie písomnosti. Spis podľa spisového materiálu Okresného súdu Trnava bol predložený ešte v čase, keď neuplynula ani len lehota na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) ad) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
2. Okresný súd Trnava svojim konaním a uznesením sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4. 2014 ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/4112014 zo dňa 11. 4. 2014.
4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.
5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.
6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 557,16 Eur.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a podľačl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupomokresného súdu a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením.
Podľa č. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) každý, kto je obvinený z trestného činu má tietominimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak tozáujmy spravodlivosti vyžadujú.
Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenúzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak siobhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.
Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Niktonesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okremprípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.
Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvineniaz trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý jezákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konaniev primeranom čase alebo na prepustenie. Nie je všeobecným pravidlom, aby sa osobyčakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,že sa dostavia na trestné konanie v akomkoľvek inom štádiu súdneho konaniaa na vynesenie rozsudku.
Podľa čl. 9 ods. 4 paktu každý, kto je zatknutý alebo je vo väzbe, má právona konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jehozadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.
Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplnerovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnomobvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania aleboz jeho časti z dôvodov morálky, verejného poriadku alebo národnej bezpečnostiv demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebomôžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa prísnej mienky súdu nevyhnutnýpri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie prejudikovalo záujmy spravodlivosti;ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov,keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželskýchsporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.
Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má maťtieto minimálne záruky: má mať dostatok času a možností na prípravu svojej obhajoby,a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej vlastnej voľby.
Podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má maťtieto minimálne záruky: má byť súdený za svojej prítomnosti a obhajovať sa osobne aleboprostredníctvom obhajcu, ktorého si sám zvolí; má byť poučený o svojich právach a má samu poskytnúť právna pomoc v každom prípade, keď to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ajbez toho, že by v takom prípade sám platil náklady, ak nemá dostatočné prostriedkyna úhradu.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho uznesením
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jehouznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného právapred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných právtýmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súduako odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodoluznesením sp. zn. 3 Tpo 22/2014 zo 17. apríla 2014.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavnýsúd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzisťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a uvedenými právami zaručenými vústave, v dohovore, v listine a pakte, z ktorých viaceré sa týkajú predovšetkým trestnéhokonania vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesenie treba oznámiť osobe, ktorejsa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu saoznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Podľa ustanovenia § 179 ods. 3 Trestného poriadku ak sa však oznamujeobvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosťna právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba hooznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe,vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, trebauznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi ajvtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.
Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, protiktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnostiproti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podávado skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, akoaj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolovykonané najneskoršie.
Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu spis vedený pod sp. zn. 0 Tp 41/2014a zo zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa (na č. l. 56 spisu) zistil, že11. apríla 2014 bol sťažovateľ v súvislosti s podaním návrhu na jeho vzatie do väzbyvypočutý okresným súdom, pričom na tomto úkone bol prítomný aj jeho obhajca. Ústavnýsúd ďalej z tejto zápisnice o výsluchu obvineného – sťažovateľa zistil, že sudcapre prípravné konanie najprv oboznámil obsah návrhu prokurátora na vzatie obvineného –sťažovateľa do väzby a po oboznámení obsahu uvedený návrh doručil krátkou cestousťažovateľovi a jeho obhajcovi. Následne bol sťažovateľovi poskytnutý čas na oboznámeniesa s týmto návrhom. Po prednese návrhu na vzatie do väzby prokurátorom krajskejprokuratúry bol sťažovateľ vypočutý a jeho obhajca sa vyjadril v rámci záverečnýchnávrhov. V rámci záverečných návrhov bol poskytnutý priestor na vyjadrenieaj sťažovateľovi, ten ho nevyužil. Ďalej ústavný súd zistil, že po vyhlásení uznesenia sudcauvedené uznesenie odôvodnil a sťažovateľ vyhlásil, že proti uzneseniu podáva sťažnosť. V prvom rade je potrebné vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu a uzneseniakrajského súdu uviesť, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo uznesenie okresného súduoznámené vyhlásením v ich prítomnosti 11. apríla 2014 a svoje právo podať proti tomutouzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, využil sťažovateľ okamžite po oznámenítohto uznesenia.
Za daných okolností teda sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že lehota na podaniesťažnosti neuplynula všetkým oprávneným osobám a spis bol krajskému súdu predloženýpredčasne. Ústavný súd navyše považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že právo podaťriadny opravný prostriedok prislúcha len sťažovateľovi, ktorý ho aj využil hneďpo vyhlásení uznesenia okresného súdu, a nie jeho obhajcovi. Pre úplnosť ústavný súduvádza, že uvedené uznesenie okresného súdu bolo v písomnom vyhotovení doručenésťažovateľovi už 11. apríla 2014, čo vyplýva z doručenky na č. l. 83 vyžiadaného spisu.
Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie odkazuje na nález ústavného súduč. k. II. ÚS 266/2013-37 z 12. septembra 2013, ktorý sa podľa jeho názoru zaoberáaj postupom pri zdôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o vzatído väzby, a vzťahuje sa aj na jeho prípad, je po konkrétnej analýze daného prípadu potrebnékonštatovať, že išlo o odlišnú procesnú situáciu ako u sťažovateľa.
Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súladeso zákonom, bola aj reálne zachovaná možnosť sťažovateľa oboznámiť sa dôvodmirozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnenéformálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.
Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú. Sťažovateľovibolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedel zo spáchania akéhoskutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, zktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh najeho vzatie do väzby a aj ktoré dôkazy predložené prokurátorom na preukázanieopodstatnenosti jeho návrhu boli pred okresným súdom vykonané. Uznesenie bolovyhlásené a odôvodnené za prítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu, čím boloboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatie doväzby, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. Sťažovateľovi tak bolo zabezpečené plnévyužitie jeho práva na obhajobu a bolo mu umožnené podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť.
Ústavný súd uvádza, že doplnenie dôvodov sťažnosti nemožno považovať za podanériadne a včas vzhľadom na to, že na poštovú prepravu boli podané 15. apríla 2014, tzn.až po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti od oznámenia uznesenia sťažovateľovia jeho obhajcovi. Predloženie dôvodov sťažnosti prostredníctvom obhajcu bolo oneskorené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade všeobecného súduvo väzobnej veci) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označilsťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupomtohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Nad rámec ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhodujeo väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samejtýkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkochobčianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochranypráv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).Ústavný súd v tejto súvislosti rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et alv. Belgicko z 18. 6. 1971). Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ktorých porušenie sa namieta.
Zároveň ústavný súd podotýka, že v rámci svojej judikatúry už vyslovil, žena konanie a rozhodovanie o väzbe je potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2a 5 ústavy týkajúce sa práva na osobnú slobodu, ktoré v sebe zahŕňajú aj právo na súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na rozdiel od čl. 46 ods. 1 ústavy,ktoré je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo na súdnu ochranu. S prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe je preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe potrebnéaplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, ktoré zahŕňazákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania práve s prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe. Obdobný záver je potrebné vyvodiť, aj pokiaľ ideo posúdenie vzájomného vzťahu čl. 36 ods. 1 listiny a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavyv prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušenímoznačených práv a postupom a uznesením krajského súdu.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. marca 2015