znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 130/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Petrom   Magdálikom,   Advokátskakancelária, Vajanského 1520, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojenís čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5,čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 9 ods. 1, 3a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politickýchprávach postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014a jeho uznesením z 11. apríla 2014 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenompod sp. zn. 3 Tpo 22/2014 a jeho uznesením zo 17. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014prostredníctvom   poštovej   prepravy   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv (ďalej len „listina“), akoaj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach(ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 0 Tp 41/2014 a jeho uznesením z 11. apríla 2014 (ďalej len „uznesenieokresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom   pod   sp.   zn.   3   Tpo   22/2014   a   jeho   uznesením   zo   17.   apríla   2014   (ďalej   len„uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 som ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť, a to vo vzťahu k obom jeho výrokom,   ktoré   sa   mňa   týkali,   a   túto   sťažnosť   som   prostredníctvom   svojho   obhajcu Mgr. Petra Magdálika zdôvodnil, a to podaním zo dňa 15. 4. 2014 (Zdôvodnenie sťažnosti obvineného   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava   č.   k.   0Tp/4112014-74   zo   dňa 11. 4. 2014).

O   mojej   sťažnosti   následne   rozhodoval   Krajský   súd   v   Trnave,   a   to   uznesením č. k. 3Tpo/22/201   4-102   zo   dňa   17.   4.   2014,   ktorým   Krajský   súd   v   Trnave   rozhodol nasledovne:

„Podľa   §   193   odsek   1   písm.   c/   Trestného   poriadku   sa   sťažnosti   obvinených ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zamietajú.“ Krajský   súd   v   Trnave   v   odôvodnení   uznesenia   č.   k.   3Tpo/22/2014-102   zo   dňa 17. 4. 2014   uvádza   nasledovné   (str.   1   ods.   4   odôvodnenia   uznesenia):   „Proti   tomuto uzneseniu   podali   v   zákonnej   lehote   sťažnosti   tak   obvinený ⬛⬛⬛⬛ ako i obvinený ⬛⬛⬛⬛. Do dňa neverejného zasadnutia však písomne zdôvodnil sťažnosť len   obvinený ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   sa   v   dôvodoch   sťažnosti   domáhal   zrušenia napadnutého uznesenia a jeho prepustenia z väzby na slobodu...“

Vyššie   citované   tvrdenie,   obsiahnuté   v   odôvodnení   uznesenia   Krajského   súdu v Trnave   č. k.   3Tpo/22/2014-102   zo   dňa   17.   4.   2014,   o   tom,   že som   do   dňa   konania neverejného zasadnutia nezdôvodnil svoju sťažnosť, nie je pravdivé. Ja som sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014, riadne a včas zdôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, a to dňa 15. 4. 2014 podaním - Zdôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 0Tp/41/2014-74 zo dňa 11. 4. 2014 (ďalej len „zdôvodnenie sťažnosti“), ktoré bolo dňa 15. 4. 2014 mojim obhajcom podané na poštovú   prepravu   1.   triedou   na   pošte   v   Galante.   Zdôvodnenie   sťažnosti   bolo   podľa spisového   materiálu   Okresného   súdu   Trnava   doručené   Okresnému   súdu   Trnava dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod. Spisový materiál Okresného súdu Trnava, týkajúci sa danej trestnej veci, bol následne dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod. predložený na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o mojej sťažnosti (ako aj o sťažnosti obv. ⬛⬛⬛⬛ ), o čom svedčí   doručenka   založená   v   súdnom   spise.   A   však   spisový   materiál   bol   predložený bez môjho zdôvodnenia sťažnosti, pričom ako som vyššie uviedol v čase, keď Okresný súd Trnava (t. j. dňa 16. 4. 2014 o 14:30 hod.) predkladal vec na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský   súd   v Trnave,   už   Okresný   súd   Trnava   mal   zdôvodnenie   sťažnosti   riadne doručené (doručené mu bolo dňa 16. 4. 2014 o 10:45 hod.). Následne dňa 17. 4. 2014 o 9:20   hod.   vykonal   Krajský   súd   v   Trnave   neverejné   zasadnutie,   na   ktorom   rozhodol aj o mojej sťažnosti, a to bez toho, aby prihliadal na moje zdôvodnenie sťažnosti, resp. sa vôbec mohol oboznámiť s mojim zdôvodnením sťažnosti, keďže toto mu zo strany Okresného súdu Trnava ani v danom čase predložené nebolo, a to napriek tomu, že ním Okresný súd Trnava disponoval už v čase, keď predkladal spis Krajskému súdu v Trnave. Okresný súd Trnava predložil moje zdôvodnenie sťažnosti Krajskému súdu v Trnave až dňa 22. 4. 2014... Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo môjmu   obhajcovi   doručené   dňa   14.   4.   2014   prostredníctvom   emailu   bez   zaručeného elektronického podpisu, odoslaného Okresným súdom Trnava dňa 14. 4. 2014 o 12:49 hod., pričom   môj   obhajca   zaslal   zdôvodnenie   sťažnosti   Okresnému   súdu   Trnava   ihneď nasledujúci pracovný deň, a to dňa 15. 4. 2014. Samotné písomné vyhotovenie uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 bolo poštou doručené môjmu obhajcovi až dňa 17. 4. 2014, t. j. v rovnaký deň ako rozhodoval o sťažnosti proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Trnave. V čase, keď Okresný súd Trnava predkladal spis na rozhodnutie o sťažnosti na Krajský súd v Trnave, nemal Okresný súd Trnava ani len vykázané   riadne   doručenie   predmetného   uznesenia,   čiže   spis   nadriadenému   súdu predkladal   predčasne,   bez   toho,   aby   mal   vykázané   doručenie   svojho   prvostupňového rozhodnutia, resp. mal preukázané iba odoslanie, príp. doručenie tohto uznesenia emailom bez zaručeného elektronického podpisu, čo v danom smere nemožno považovať za riadne doručenie   písomnosti.   Spis   podľa   spisového   materiálu   Okresného   súdu   Trnava   bol predložený   ešte   v čase,   keď   neuplynula   ani   len   lehota   na   podanie   sťažnosti   všetkým oprávneným osobám.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Krajský súd v Trnave svojim konaním a uznesením č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne konanie, zásadu rovnosti účastníkov konania, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl.   14   ods. 1,   ods.   3   písm.   b)   ad)   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických právach.

2.   Okresný   súd   Trnava   svojim   konaním   a   uznesením   sp.   zn.   0Tp/41/2014 zo dňa 11. 4. 2014 porušil právo sťažovateľa na osobnú slobodu, právo na spravodlivé súdne   konanie,   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania,   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a právo na obhajobu zakotvené v ust. čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s ust. čl. 1 ods. 1, ods. 2, ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ust. čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ust. čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s ust. čl. 2 ods. 2, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ust. čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ust. čl. 9 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ust. čl. 14 ods. 1, ods. 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

3. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 3Tpo/22/2014-102 zo dňa 17. 4.   2014   ako   aj   uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   0Tp/4112014   zo   dňa 11. 4. 2014.

4. Krajskému súdu v Trnave a Okresnému súdu Trnava sa zakazuje pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody sťažovateľa.

5. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 557,16 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   prepisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a podľačl. 8 ods. 1, 2 a 5, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 v spojení s čl. 2ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)dohovoru a práv podľa čl. 9 ods. 1, 3 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) paktu postupomokresného súdu a jeho uznesením, ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením.

Podľa č. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa   čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade   s   ustanoveniami   odseku   1   písm.   c) tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedenýpred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomocia má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia samôže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tietominimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tietominimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak tozáujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenúzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 40 ods. 3 listiny obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Ak siobhajcu nezvolí, hoci ho podľa zákona musí mať, ustanoví mu ho súd. Zákon ustanoví,v ktorých prípadoch má obvinený právo na bezplatnú pomoc obhajcu.

Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Niktonesmie byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okremprípadov, keď sa tak na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.

Podľa čl. 9 ods. 3 paktu každý, kto je zatknutý alebo zadržaný na základe obvineniaz trestného činu, musí sa bez meškania predviesť pred sudcu alebo iného úradníka, ktorý jezákonom splnomocnený vykonávať sudcovskú právomoc, a má právo na trestné konaniev primeranom   čase   alebo   na   prepustenie.   Nie   je   všeobecným   pravidlom,   aby   sa   osobyčakajúce na trestné konanie držali vo väzbe; prepustenie sa však môže podmieniť zárukami,že   sa   dostavia   na   trestné   konanie   v   akomkoľvek   inom   štádiu   súdneho   konaniaa na vynesenie rozsudku.

Podľa   čl.   9   ods.   4   paktu   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   je   vo   väzbe,   má   právona konanie pred súdom, aby súd mohol bez meškania rozhodnúť o právoplatnosti jehozadržania a nariadiť jeho prepustenie, ak väzba nie je zákonná.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplnerovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnomobvinení vznesenom proti nemu. Tlač a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania aleboz   jeho   časti   z   dôvodov   morálky,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnostiv demokratickej spoločnosti alebo vtedy, keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebomôžu   byť   vylúčené   v   rozsahu,   ktorý   je   podľa   prísnej   mienky   súdu   nevyhnutnýpri osobitných   okolnostiach,   keby   zverejnenie   prejudikovalo   záujmy   spravodlivosti;ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov,keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný postup alebo keď sa konanie týka manželskýchsporov alebo opatrovníctva detí, bude zverejnený.

Podľa čl. 14 ods. 3 písm. b) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má maťtieto minimálne záruky: má mať dostatok času a možností na prípravu svojej obhajoby,a aby sa mohol spojiť s obhajcom podľa svojej vlastnej voľby.

Podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má maťtieto minimálne záruky: má byť súdený za svojej prítomnosti a obhajovať sa osobne aleboprostredníctvom obhajcu, ktorého si sám zvolí; má byť poučený o svojich právach a má samu poskytnúť právna pomoc v každom prípade, keď to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ajbez   toho,   že   by   v   takom   prípade   sám   platil   náklady,   ak   nemá   dostatočné   prostriedkyna úhradu.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jeho uznesením

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa postupom okresného súdu a jehouznesením, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného právapred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahovústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala vočinapadnutému rozhodnutiu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princípsubsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórnekonať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných právtýmto rozhodnutím súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu je zverené krajskému súduako   odvolaciemu   súdu.   Krajský   súd   vo   veci   o   podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodoluznesením sp. zn. 3 Tpo 22/2014 zo 17. apríla 2014.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu, pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu

V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavnýsúd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzisťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   uvedenými   právami zaručenými   vústave, v dohovore, v listine a pakte, z ktorých viaceré sa týkajú predovšetkým trestnéhokonania vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 179 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesenie treba oznámiť osobe, ktorejsa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu saoznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa   ustanovenia   §   179   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   sa   však   oznamujeobvinenému, ktorý je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosťna právne úkony je obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba hooznámiť obvinenému, jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe,vo výkone   trestu   odňatia   slobody   alebo   na   pozorovaní   v   zdravotníckom   ústave,   trebauznesenie, proti ktorému je prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi ajvtedy, ak obvinený nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa ustanovenia § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, protiktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnostiproti uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podávado skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, akoaj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolovykonané najneskoršie.

Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu spis vedený pod sp. zn. 0 Tp 41/2014a zo zápisnice   o výsluchu   obvineného   –   sťažovateľa   (na   č.   l.   56   spisu)   zistil,   že11. apríla 2014   bol   sťažovateľ   v súvislosti   s podaním   návrhu   na   jeho   vzatie   do   väzbyvypočutý okresným súdom, pričom na tomto úkone bol prítomný aj jeho obhajca. Ústavnýsúd   ďalej   z tejto   zápisnice   o výsluchu   obvineného   –   sťažovateľa   zistil,   že   sudcapre prípravné konanie najprv oboznámil obsah návrhu prokurátora na vzatie obvineného –sťažovateľa   do   väzby   a po   oboznámení   obsahu   uvedený   návrh   doručil   krátkou   cestousťažovateľovi a jeho obhajcovi. Následne bol sťažovateľovi poskytnutý čas na oboznámeniesa   s týmto   návrhom.   Po   prednese   návrhu   na   vzatie   do   väzby   prokurátorom   krajskejprokuratúry   bol   sťažovateľ   vypočutý   a jeho   obhajca   sa   vyjadril   v rámci   záverečnýchnávrhov.   V rámci   záverečných   návrhov   bol   poskytnutý   priestor   na   vyjadrenieaj sťažovateľovi, ten ho nevyužil. Ďalej ústavný súd zistil, že po vyhlásení uznesenia sudcauvedené uznesenie odôvodnil a sťažovateľ vyhlásil, že proti uzneseniu podáva sťažnosť. V prvom rade je potrebné vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa postupu a uzneseniakrajského súdu uviesť, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo uznesenie okresného súduoznámené vyhlásením v ich prítomnosti 11. apríla 2014 a svoje právo podať proti tomutouzneseniu riadny opravný prostriedok – sťažnosť, využil sťažovateľ okamžite po oznámenítohto uznesenia.

Za daných okolností teda sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že lehota na podaniesťažnosti neuplynula všetkým oprávneným osobám a spis bol krajskému súdu predloženýpredčasne. Ústavný súd navyše považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že právo podaťriadny   opravný   prostriedok   prislúcha   len   sťažovateľovi,   ktorý   ho   aj   využil   hneďpo vyhlásení   uznesenia   okresného   súdu,   a nie   jeho   obhajcovi.   Pre   úplnosť   ústavný   súduvádza,   že   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   bolo   v písomnom   vyhotovení   doručenésťažovateľovi už 11. apríla 2014, čo vyplýva z doručenky na č. l. 83 vyžiadaného spisu.

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie odkazuje na nález ústavného súduč.   k.   II.   ÚS   266/2013-37   z   12.   septembra   2013,   ktorý   sa   podľa   jeho   názoru   zaoberáaj postupom pri zdôvodňovaní sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o vzatído väzby, a vzťahuje sa aj na jeho prípad, je po konkrétnej analýze daného prípadu potrebnékonštatovať, že išlo o odlišnú procesnú situáciu ako u sťažovateľa.

Otázkou preto ostáva, či postupom krajského súdu, ktorý bol formálne v súladeso zákonom,   bola   aj   reálne   zachovaná   možnosť   sťažovateľa   oboznámiť   sa   dôvodmirozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnenéformálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.

Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ túto možnosť zachovanú. Sťažovateľovibolo pred vypočutím doručené uznesenie o vznesení obvinenia, vedel zo spáchania akéhoskutku je podozrivý, z akých dôvodov aj ako je skutok právne posudzovaný. Vedel tiež, zktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností bol podaný návrh najeho   vzatie   do   väzby   a   aj   ktoré   dôkazy   predložené   prokurátorom   na   preukázanieopodstatnenosti   jeho   návrhu   boli   pred   okresným   súdom   vykonané.   Uznesenie   bolovyhlásené   a   odôvodnené   za   prítomnosti   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   obhajcu,   čím   boloboznámený   s právnym   názorom   okresného   súdu   na   splnenie   podmienok   na   vzatie   doväzby,   ako   aj   s dôvodmi   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľovi   tak   bolo   zabezpečené   plnévyužitie jeho práva na obhajobu a bolo mu umožnené podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť.

Ústavný súd uvádza, že doplnenie dôvodov sťažnosti nemožno považovať za podanériadne a včas vzhľadom na to, že na poštovú prepravu boli podané 15. apríla 2014, tzn.až po uplynutí trojdňovej lehoty na podanie sťažnosti od oznámenia uznesenia sťažovateľovia jeho obhajcovi. Predloženie dôvodov sťažnosti prostredníctvom obhajcu bolo oneskorené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súduvo väzobnej   veci)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označilsťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupomtohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedenásituácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Nad rámec ústavný súd uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhodujeo   väzbe,   nie   sú   konaniami   o   trestnom   obvinení   samotnom   (konaniami   vo   veci   samejtýkajúcimi   sa   viny   obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkochobčianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konaniao väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochranypráv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).Ústavný súd v tejto súvislosti rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľaktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et alv. Belgicko z 18. 6. 1971). Uvedený výklad sa uplatňuje aj vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 38 ods. 2 listiny, ktorých porušenie sa namieta.

Zároveň   ústavný   súd   podotýka,   že   v   rámci   svojej   judikatúry   už   vyslovil,   žena konanie a rozhodovanie o väzbe je potrebné aplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2a 5 ústavy týkajúce sa práva na osobnú slobodu, ktoré v sebe zahŕňajú aj právo na súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou, na rozdiel od čl. 46 ods. 1 ústavy,ktoré je všeobecným ustanovením zakotvujúcim právo na súdnu ochranu. S prihliadnutímna povahu a účel konania o väzbe je preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe potrebnéaplikovať špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, ktoré zahŕňazákladné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   práve   s   prihliadnutímna povahu   a   účel konania   o   väzbe.   Obdobný   záver   je   potrebné   vyvodiť,   aj   pokiaľ   ideo posúdenie vzájomného vzťahu čl. 36 ods. 1 listiny a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavyv prípadoch konania a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jejzjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušenímoznačených práv a postupom a uznesením krajského súdu.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. marca 2015