znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 130/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., B., vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   19   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 397/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. B. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 19 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Co 397/06. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 10. októbra 2005 sa sťažovateľ domáhal proti Ústavu   pamäti   národa   ako   žalovanému   (ďalej   len   „žalovaný“)   zverejnenia   tohto   textu: „Podľa   právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v konaní   č.   8   C   104/94 konajúci súd určil, že JUDr. B. K., bol neoprávnene evidovaný v materiáloch býv. Štátnej bezpečnosti ako osoba podľa ust. § 2 ods. písm. b) zák. č. 451/1991 Zb. ako agent“, a to na internetovej   stránke   žalovaného.   Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 223/05 z 19. apríla 2006 bola žalovanému uložená povinnosť zverejniť sťažovateľom   požadovaný   text   na svojej   internetovej   stránke.   Žalovaný podal proti predmetnému rozsudku 27. júna 2006 odvolanie. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 C   397/06   z 25.   septembra   2008   sa „rozsudok   prvého   stupňa   zamietol   s ústnym odôvodnením,   že   zákon   o pamäti   národa   zverejnenie   opravy   neumožňuje“. Rozsudok krajského   súdu   k termínu   podania   sťažnosti   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený nebol.   Z obavy   z účinkov   fikcie   doručenia   v zmysle   §   47   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku   však   podáva   sťažnosť   ústavnému   súdu   bez   ohľadu   na   doručenie   písomného vyhotovenia   rozsudku   krajského   súdu,   pretože   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   bola medzičasom   doručovaná   neidentifikovaná   písomnosť,   ktorú   v lehote   stanovenej   poštou nestihol prevziať.

Podľa názoru sťažovateľa nebolo rešpektované jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   ochranu   mena   a ochranu   pred   zverejňovaním nepravdivých   údajov   o jeho   osobe   v zmysle   čl.   19   ústavy.   Nepravdivý   údaj   zverejnený žalovaným mu objektívne spôsobil ujmu na jeho dobrej povesti a osobnej cti tým, že znížil jeho česť a dôstojnosť v očiach priateľov a známych, ako i v očiach odbornej verejnosti, keďže pôsobil na rôznych právnických postoch (v rámci prokuratúry, ako predseda senátu odvolacieho   súdu,   na   ústavnom   súde   a na   iných   postoch).   Napadnutým   zverejnením nepravdivých údajov žalovaný vážne poškodil postavenie sťažovateľa v spoločnosti, ktoré si vybudoval svojím profesionálnym pôsobením, osobnými postojmi a prístupom k ľuďom.

Z hľadiska   právomoci   ústavného   súdu   treba   podľa   sťažovateľa   vychádzať zo skutočnosti,   že   rozsudok   krajského   súdu   je   konečný   a nemožno   voči   nemu   podať opravný   prostriedok.   Preto   je   oprávnený   posúdiť   súladnosť   rozsudku   a súlad   zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov s ústavou ústavný súd. Sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote, a to aj v prípade fikcie nerealizovaného doručenia.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým   by ústavný súd vyslovil   nesúlad rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 397/06 z 25. septembra 2008 s ústavou a právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Z rozsudku   krajského súdu   č.   k.   3   Co 397/06-87   z 25.   septembra 2008,   ktorý   si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bol zmenený výrok rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 223/05-60 z 19.   apríla 2006   v spojení s dopĺňacím   rozsudkom   č.   k. 7 C 223/05-66 zo 17.   mája   2006   o povinnosti   žalovaného   uverejniť   na   svojej   internetovej   stránke sťažovateľom požadované oznámenie, a to tak, že sa žaloba v tejto časti zamietla. Z doložky právoplatnosti uvedenej na rozsudku vyplýva, že okresný súd považuje rozsudok krajského súdu za právoplatný dňom 21. januára 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu   sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   53   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu treba podanú sťažnosť považovať za neprípustnú.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je nepochybné, že krajský súd   v merite   veci   zmenil   rozsudok   okresného   súdu.   Totiž   kým   okresný   súd   žalobe sťažovateľa   vyhovel   (zaviazal   žalovaného   uverejniť   sťažovateľom   požadovaný   text   na svojej   internetovej   stránke),   krajský   súd   tento   rozsudok   zmenil   a žalobu   sťažovateľa zamietol ako právne neopodstatnenú.

Podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné inter alia aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.   To   znamená,   že   sťažovateľ   mohol   v zákonnej   jednomesačnej   lehote   (§   240 Občianskeho súdneho poriadku) podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Dovolanie považuje   ústavný   súd   za   účinný   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   zákon sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   poskytuje,   a na   použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený v zmysle už uvedeného.

Nevyčerpanie tohto opravného prostriedku zakladá neprípustnosť podanej sťažnosti.

Keďže   sťažovateľ   nepreukázal,   že   k nevyužitiu   možnosti   podať   dovolanie   došlo z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   nebolo   potrebné   ani   zvažovať   možnosť výnimočného postupu vyplývajúceho z ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z hľadiska   ústavného   súdu   nebolo   potrebné   ani   bližšie   skúmať,   či   rozsudok krajského   súdu   naozaj   nadobudol   21.   januára   2009   právoplatnosť   (napríklad   právne účinným náhradným doručením), ako to tvrdí okresný súd. Je vecou sťažovateľa preveriť si uvedené skutočnosti a vyvodiť patričné závery pre jeho prípadný ďalší postup.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2009