znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 130/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B. a Z. B., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1206/2001 o vydanie predbežného opatrenia v dobe po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 257/05 zo 14. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a Z. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. marca 2007 doručená sťažnosť J. B. a Z. B., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1206/2001 o vydanie   predbežného   opatrenia   v dobe   po vydaní   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 257/05 zo 14. decembra 2005.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli: „Návrhom na začatie konania zo dňa 08. 10. 2001 sa na Okresnom súde Košice II začalo konanie (...) v právnej veci o určenie nájmu bytu, ktorá je vedená pod sp. zn. 12 C 1206/01. (...)

Od uvedenej doby však vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté (...). Nálezom zo dňa 14. 12. 2005, právoplatným dňa 15. 02. 2006, Ústavný súd SR okrem iného skonštatoval, že Okresný súd Košice II vo vyššie spomenutom konaní porušil základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj ich právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   a prikázal   Okresnému   súdu   Košice   II   konať   bez zbytočných prieťahov. (...)

Aj napriek uvedenej skutočnosti však Okresný súd Košice II nekonal v intenciách nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14. 12. 2005, z dôvodu ktorého sťažovatelia dňa 27. 02. 2007 podali u predsedu porušovateľa sťažnosť na prieťahy v konaní (...).

Porušovateľ   prostredníctvom   svojho   predsedu   dňa   02.   03.   2007   v odpovedi   na sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní zo dňa 15. 02. 2007 uviedol, že táto je dôvodná a poukázal na skutočnosť, že o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia (...) bolo rozhodnuté až po podaní sťažnosti sťažovateľov, a to dňa 01. 03. 2007. (...)

Z vyššie   uvedených   časových   súvislostí   je   tak   zrejmé,   že   porušovateľ   aj   napriek nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14. 12. 2005 a v ňom obsiahnutého príkazu konať bez zbytočných prieťahov, o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 08. 07.   2002   rozhodol   (...)   po   viac   ako   roku   a dvoch   mesiacov   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.

Sťažovatelia majú zato, že (...) splnili podmienku prípustnosti tejto ústavnej sťažnosti. Na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   ani   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Košice   II   už medzičasom rozhodol o návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 08.

07. 2002, nakoľko tak učinil až na základe sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní zo dňa 15. 02. 2007, čím však neodstránil prieťahy, ku ktorým nepochybne došlo v období od 14. 12. 2005, resp. 15. 02. 2006 do 28. 02. 2007.“

Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prerokovaní   veci   a po   vykonanom dokazovaní vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou porušovateľa v konaní vedenom pod sp. zn.: 12 C 1206/2001 porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   v 1.   rade   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk a sťažovateľovi v 2. rade primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, ktoré je porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1206/2001 o vydanie predbežného opatrenia v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/05 zo 14. decembra 2005.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a teda aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovatelia   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   3.   mája   2007, namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 1206/2001.   Z obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   už   tvrdené   porušovanie   označených   práv   sťažovateľov   na okresnom   súde   netrvalo.   Sťažovatelia   uviedli,   že   o ich   návrhu   na vydanie   predbežného opatrenia   bolo   okresným   súdom   rozhodnuté   1.   marca   2007,   t. j.   konanie   o vydanie predbežného opatrenia, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo skončené dňom vydania rozhodnutia okresného súdu.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, nezoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007