znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 130/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2002 predbežne prerokoval sťažnosť O. K., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., K., ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2002 doručená   sťažnosť   O.   K.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. M., K., podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upraveného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   v   jeho   prítomnosti a vyjadrenie   sa   ku   všetkým   dôkazom   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozhodnutím Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 13/99 z 26. marca 2002. Napadnutým rozhodnutím okresný súd zastavil konanie v právnej veci sťažovateľa, ktorý bol v danom konaní žalobcom, o splnenie povinnosti proti žalovanému V. K., bytom P., a spol.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   základných   práv   v   procesných pochybeniach okresného súdu a vytýka mu nesprávny postup pri doručovaní rozhodnutia. Cituje pritom § 168 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého „uznesenie doručí súd účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak je to pre vedenie konania potrebné, alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá povinnosť“ a § 47 ods. 2 OSP, podľa ktorého, „ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový   pokus o doručenie bezvýsledným,   uloží doručovateľ   písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí“. V spojitosti s tým ďalej uvádza, že v danom prípade bolo vykonávané doručovanie rozhodnutia v mieste, kde sa nezdržoval (v Z., kde nemá hlásený trvalý ani prechodný pobyt), a zároveň poukazuje taktiež na to, že bol v dobe doručovania rozhodnutia ťažko chorý, dlhodobo hospitalizovaný a po prepustení z nemocnice za zdržoval v D. okres P..

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že „v danom   prípade   došlo   právoplatným   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   15   C   13/99 z 26. marca   2002,   ktorým   bolo   konanie   zastavené,   k   porušeniu   jeho   namietaných základných   práv“.   Zároveň   navrhuje, „aby ústavný súd   predmetné   uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil vec na nové konanie“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“),   podľa   ktorého   „sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov“.

Sťažovateľ   uvádza,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   mu   nebolo   vôbec doručené   (ani   náhradným   spôsobom).   Mal   požiadať   o jeho   doručenie   a   potom   bol oprávnený a povinný využiť opravné prostriedky proti tomuto rozhodnutiu, prípadne ich mohol   využiť aj bez doručenia   rozhodnutia   a už by bolo vecou   opravných   súdov,   aby posúdili zachovanie lehôt na podanie opravných prostriedkov. Sťažovateľ tak nekonal.

Ústavný súd však už viackrát uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia týchto súdov (predstavujúce súčasne aj porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania (podľa § 205 a 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi,   najmä využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne napr.   I.   ÚS   85/97, II. ÚS 35/ 02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Sťažovateľ požiadal o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr využil   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   základných   práv   v konaní   pred všeobecnými súdmi. Taký postup sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu konať v jeho veci.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci.