SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 13/2015-37
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konanívedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C153/2005 p o r u š e n é b o l i.
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 153/2005 konal bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 209,73 € (slovom dvestodeväť eur a sedemdesiattri centov) na účetadvokátky JUDr. Dominiky Horváthovej, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímsp. zn. II. ÚS 13/2015 z 15. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005 (ďalejaj „napadnuté konanie“).
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 7. apríla 2005 na okresnom súdežalobu proti Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „žalovaný 1“), a ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalovaný 2“) „o neplatnosť zmluvy“. Prvé pojednávanie okresný súd nariadil až 11.februára 2008 a vo veci samej rozhodol rozsudkom 14. februára 2008. Po podaní odvolaniaodporcom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. júna 2009 rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom období bol okresný súd nečinný a pojednávanie konané až 24. júna 2011odročil na neurčito z dôvodu, že je potrebné rozhodnúť o procesných návrhoch účastníkov.Napriek tomu, že okresný súd o týchto návrhoch rozhodol uznesením už 7. júla 2011, ďalšiepojednávanie určil až na 16. október 2012 a následné pojednávanie 6. decembra 2012 zrušilz dôvodu, že žalovaný 2 nemá vykázané doručenie a bude mu ustanovený opatrovník, hoci„mal vedomosť o nemožnosti doručovať listiny odporcovi v 2. rade minimálne od konca roku 2010, keď žiadal od navrhovateľky oznámenie inej známej adresy“.
Ďalšie pojednávanie bolo nariadené až na 28. jún 2013 a potom nasledovalo dlhšieobdobie nečinnosti okresného súdu. Z úkonov v rozpätí rokov 2009 – 2014 je zrejmé, žeokresný súd koná v rozpore so zásadami hospodárnosti konania a zdĺhavo rieši procesnéotázky účastníctva v konaní a vysporadúva sa so vznesenou námietkou premlčania.
Sťažovateľka 8. októbra 2014 podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konanípredsedovi okresného súdu, pričom celkovú dobu konania 9 a pol roka považujeza neprimerane dlhú.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavou Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/153/2005 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/153/2005 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- €, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...
4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 209,73 € na č. účtu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj okresný súd, ktorý vo svojom podanísp. zn. Spr. 2012/2015 z 27. februára 2015 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2015uviedol:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vyplýva, že v predmetnej veci došlo opakovane ku zmene zákonného sudcu, čo možno kvalifikovať ako jeden z faktorov podmieňujúcich dĺžku trvania predmetného konania, nakoľko po zmene zákonného sudcu musel nový zákonný sudca vec opätovne naštudovať. Okrem toho je zo spisu zrejmé, že v období od 01. 08. 2013 boli vo veci prieťahy spôsobené aj nečinnosťou zákonnej sudkyne JUDr. Marcely Gandelovej.
K ďalšiemu konaniu vo veci je potrebné uviesť, že sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová, ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci v období od 01. 08. 2013, sa listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto je zanikla ku dňu 31. 01. 2014. Následne bola vec dňa 24. 02. 2014 prikázaná opatrením predsedu súdu zákonnému sudcovi JUDr. Karolovi Posluchoví, avšak z dôvodu jeho preloženia Súdnou radou SR na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V musela byť predmetná vec opätovne opatrením predsedu súdu prikázaná na vybavenie novému zákonnému sudcovi, a to JUDr. Petre Priečinskej, ktorá vo veci koná bez prieťahov.
Zároveň uvádzam, že v súčasnosti sú úkony vykonávané plynulo, bez prieťahov, pojednávanie dňa 02. 01. 2015 bolo odročené z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu na deň 31. 03. 2015.“
Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bol chronologický prehľad procesnýchúkonov okresného súdu v tejto veci.
Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila v podanídoručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedla:
„... Vzniknuté prieťahy v konaní Súd odôvodňuje najmä tým, 2x došlo k opakovane k zmene zákonného sudcu, v danom prípade 5 krát. Pri tomto argumente musíme zdôrazniť, že obdobie nečinnosti súdov zapríčinené preťaženosťou súdov a opakovanou zmenou zákonného sudcu má taký istý dopad na porušenie sťažovateľkiných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako keby tieto prieťahy boli spôsobené nečinnosťou konkrétneho zákonného sudcu.
V danom prípade súdne konanie trvá viac ako 9 rokov. Už len na základe posúdenia tohto neprimeraného obdobia ho možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.
Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov konania.
Máme za to, že aj zo samotného vyjadrenia súdu vyplýva, že v danom konaní prieťahy skutočne vznikli.
Zotrvávame preto na dôvodoch uvedených v sťažnosti zo dňa 03. 11. 2014 a žiadame, aby ústavný súd prijal navrhovaný nález.“
Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:
Napadnuté konanie začalo 7. júla 2005, keď sťažovateľka ako žalobkyňa v 1. radea žalobca v 2. rade Helembai Eugen podali žalobu proti žalovaným 1 a 2 „o neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“.
Dňa 7. septembra 2005 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku1 000 Sk a tí ho zaplatili 21. septembra 2005. Dňa 5. októbra 2005 okresný súd vyzvalžalovaných na vyjadrenie k žalobe, výzvu neprevzal „žalovaný 2“. Od 21. novembra 2005až do 2. júna 2006 okresný súd cez register obyvateľov Banská Bystrica, Ústrednúevidenciu väzňov a Sociálnu poisťovňu Bratislava (ďalej len „inštitúcie“) zisťoval adresubydliska žalovaného 2, ktorému zaslal žalobu na vyjadrenie opätovne 22. júna 2006.
Dňa 20. apríla 2007 doručil okresnému súdu Mgr. Kušnír, právny zástupcaSlovenskej konsolidačnej, a. s., „návrh na zámenu účastníka konania“ na „ ⬛⬛⬛⬛ “, o ktorom okresný súd rozhodol 4. januára 2008 tak,že nepripustil zámenu účastníka na strane žalovaného v 1. rade.
Dňa 11. februára 2008 za účasti účastníkov konania sa uskutočnilo pojednávanie,ktoré bolo odročené na 14. február 2008, keď bol vyhlásený rozsudok. Proti rozsudkuokresného súdu podal 14. apríla 2008 odvolanie žalovaný 1. Dňa 17. júna 2008 bol spisdoručený krajskému súdu, ktorý 18. júna 2009 zrušil rozsudok okresného súduzo 14. februára 2008.
Dňa 15. januára 2010 okresný súd doručoval svoje uznesenie o nepripustení zámenyúčastníkov zo 4. januára 2008 a 12. augusta 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľkya ďalších účastníkov oznámiť, či súhlasia so zámenou žalovaného v 1. rade. Od 27. októbra2010 do 12. novembra 2010 okresný súd zisťoval cez inštitúcie pobyt žalovaného 2.
Dňa 15. novembra 2010 právny zástupca žalovaného 3 oznámil, že „netrvá na vstupe do konania na strane navrhovateľa“, a 24. novembra 2010 oznámil, že žiada žalobuzamietnuť, pretože „navrhovateľ si v konaní neuplatnil nárok voči pasívne legitimovanému subjektu“. Dňa 29. decembra 2010 okresný súd ustanovil žalovanému 2 opatrovníkaa 29. apríla 2011 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na oznámenie, či trvána návrhu, „nakoľko... spol. ⬛⬛⬛⬛ oznámila, že berie svoj návrh na zámenu odporcu v 1. rade späť“.
Dňa 20. mája 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že trvá na podanejžalobe. Dňa 31. mája 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka bola prítomná. Boloodročené na 24. jún 2011 a 2. júna 2011 okresný súd zrušil svoje uznesenie o ustanoveníopatrovníka žalovanému 2. Dňa 15. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala,aby okresný súd pripustil do konania na strane žalovaného „
“.
Dňa 24. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka bola prítomná. Boloodročené na neurčito a 7. júla 2011 okresný súd pripustil do konania „Genaro InvestsmentsLimited...“.
Dňa 29. júla 2011 Mgr. Kušnír doložil plnú moc „na zastupovanie spoločnosti proti dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛ a spol.“ a súčasne oznámil, že vznáša námietku premlčania.
Dňa 26. júla 2012 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na vyjadreniesa k námietke premlčania a 16. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolasťažovateľka prítomná. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito (účastníci sa malipokúsiť o mimosúdnu dohodu). Dňa 16. novembra 2012 sťažovateľka oznámila, že medziúčastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Dňa 27. novembra 2012 okresný súd opätovneustanovil opatrovníka žalovanému 2. Dňa 29. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie.Sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neboli prítomné. Dňa 28. júna 2013 sa uskutočniloďalšie pojednávanie, za sťažovateľku bola prítomná právna zástupkyňa. Ďalšie pojednávaniasa konali 9. decembra 2014 (účastníci sa mali pokúsiť o mimosúdnu dohodu) a 31. marca2015. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdprihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory„o neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“ tvoria bežnú súčasťrozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne aniskutkovo zložité, hoci v priebehu konania bolo potrebné rozhodovať aj o procesnýchnávrhoch účastníkov. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania podľa ústavného súdunebol závislý od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani okresný súd nenamietalvo svojom vyjadrení k sťažnosti prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť veci.
2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky a jej právnejzástupkyne, ústavný súd dospel k záveru, že ich správanie podstatným spôsobom neprispelok predĺženiu posudzovaného konania. Zúčastňovali sa všetkých nariadených pojednávanía v roku 2014 podali aj sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu.Ani okresný súd neuviedol žiadne dôvody, ktorými by sa mali podieľať na doterajšej dĺžkekonania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplývaz prehľadu procesných úkonov, okresný súd bol úplne nečinný takmer 13 mesiacov,t. j. od 7. decembra 2006, keď zaslal vyjadrenie žalovanej v 1. rade sťažovateľke,až do 4. januára 2008, keď rozhodol o nepripustení ďalšieho účastníka na strane žalovaných,alebo viac ako 15 mesiacov, t. j. od 7. júla 2011, keď pripustil toho účastníka do konania,ktorého predtým nepripustil do konania v roku 2008, až do 16. októbra 2012, keď sauskutočnilo pojednávanie, nečinnosť bola zistená aj od 28. júna 2013 (pojednávanie)až do 9. decembra 2014 (pojednávanie), ktorú priznal aj samotný okresný súd. Okremnečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože jeho rozsudok zo 14. februára2008, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky, bol zrušený krajským súdom v júni 2009.Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011,III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) zastáva názor, že takéto konanie už len vzhľadomna dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne rozoberať ajiný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len s poukazomna celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stavprávnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stávailuzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).
Nemožno akceptovať ani obranné tvrdenie okresného súdu, že na predĺžení konaniasa výraznou mierou podieľali zmeny zákonných sudcov, pretože tieto okolnostiv oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania,čo uviedla aj právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu.
Vychádzajúc teda zo samotnej dĺžky predmetného konania a zo zistených obdobínečinnosti konajúceho súdu a jeho neefektívnej činnosti, ústavný súd dospel k záveru,že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005 bolo porušenézákladné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenév čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto rozhodnutia.
Pretože v súčasnosti nie je konanie právoplatne skončené, ústavný súd tiež prikázalokresnému súdu vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňurozhodovania ústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokurozhodnutia).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože stav právnejneistoty nepriaznivo vplýva na jej psychický stav. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé,aby na zmiernenie jej nemajetkovej ujmy bola odškodnená formou finančnéhozadosťučinenia v sume 7 000 €, ktorého výšku považuje za obvykle priznávanú Európskymsúdom pre ľudské práva a ústavným súdom.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedenéhopod sp. zn. 13 C 153/2005, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, ktorésú spomínané v hodnotení jednotlivých kritérií, považoval ústavný súd priznanie sumy3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde,a preto vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku rozhodnutia).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkouJUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, ktorá ichvyčíslila v petite sťažnosti spolu sumou 209,73 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznanítrov konania zistil, že uplatnená suma je nižšia ako suma, ktorá by patrila sťažovateľkepodľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov, a neodporuje tejto vyhláške Ústavný súd jej preto trovy právneho zastúpeniapriznal v požadovanej sume (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. júna 2015