znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 13/2015-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2,Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konanívedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13   C153/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenompod sp. zn. 13 C 153/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000   €(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania   v   sume   209,73   €   (slovom   dvestodeväť   eur   a sedemdesiattri   centov)   na   účetadvokátky JUDr. Dominiky Horváthovej, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímsp. zn. II. ÚS 13/2015 z 15. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súduBratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005 (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 7. apríla 2005 na okresnom súdežalobu proti Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „žalovaný 1“), a ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „žalovaný 2“) „o neplatnosť zmluvy“. Prvé pojednávanie okresný súd nariadil až 11.februára 2008 a vo veci samej rozhodol rozsudkom 14. februára 2008. Po podaní odvolaniaodporcom   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   18.   júna   2009   rozsudokokresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom období bol okresný súd nečinný a pojednávanie konané až 24. júna 2011odročil na neurčito z dôvodu, že je potrebné rozhodnúť o procesných návrhoch účastníkov.Napriek tomu, že okresný súd o týchto návrhoch rozhodol uznesením už 7. júla 2011, ďalšiepojednávanie určil až na 16. október 2012 a následné pojednávanie 6. decembra 2012 zrušilz dôvodu, že žalovaný 2 nemá vykázané doručenie a bude mu ustanovený opatrovník, hoci„mal vedomosť o nemožnosti doručovať listiny odporcovi v 2. rade minimálne od konca roku 2010, keď žiadal od navrhovateľky oznámenie inej známej adresy“.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené až na 28. jún 2013 a potom nasledovalo dlhšieobdobie nečinnosti okresného súdu. Z úkonov v rozpätí rokov 2009 – 2014 je zrejmé, žeokresný súd koná v rozpore so zásadami hospodárnosti konania a zdĺhavo rieši procesnéotázky účastníctva v konaní a vysporadúva sa so vznesenou námietkou premlčania.

Sťažovateľka   8.   októbra   2014   podala   aj   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konanípredsedovi   okresného   súdu,   pričom   celkovú   dobu   konania   9   a   pol   roka   považujeza neprimerane dlhú.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavou Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/153/2005 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 13C/153/2005 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7.000,-   €,   ktoré   je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

4. Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania a právneho zastúpenia vo výške 209,73 € na č. účtu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

K   prijatej   sťažnosti   sa   vyjadril   aj   okresný   súd,   ktorý   vo   svojom   podanísp. zn. Spr. 2012/2015 z 27. februára 2015 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2015uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vyplýva, že v predmetnej veci došlo opakovane   ku   zmene   zákonného   sudcu,   čo   možno   kvalifikovať   ako   jeden   z   faktorov podmieňujúcich dĺžku trvania predmetného konania, nakoľko po zmene zákonného sudcu musel   nový   zákonný   sudca   vec   opätovne   naštudovať.   Okrem   toho   je   zo   spisu   zrejmé, že v období   od   01.   08.   2013   boli   vo   veci   prieťahy   spôsobené   aj   nečinnosťou   zákonnej sudkyne JUDr. Marcely Gandelovej.

K   ďalšiemu   konaniu   vo   veci   je   potrebné   uviesť,   že   sudkyňa   JUDr.   Marcela Gandelová, ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci v období od 01. 08. 2013, sa listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto je zanikla ku dňu 31. 01. 2014. Následne bola vec dňa 24. 02. 2014 prikázaná opatrením predsedu súdu zákonnému sudcovi JUDr. Karolovi Posluchoví, avšak z dôvodu jeho preloženia Súdnou radou SR na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V musela byť predmetná vec opätovne opatrením predsedu súdu prikázaná na vybavenie novému zákonnému sudcovi, a to JUDr. Petre Priečinskej, ktorá vo veci koná bez prieťahov.

Zároveň   uvádzam,   že   v súčasnosti sú úkony vykonávané   plynulo,   bez prieťahov, pojednávanie dňa 02. 01. 2015 bolo odročené z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu na deň 31. 03. 2015.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bol chronologický prehľad procesnýchúkonov okresného súdu v tejto veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila v podanídoručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Vzniknuté prieťahy v konaní Súd odôvodňuje najmä tým, 2x došlo k opakovane k zmene zákonného sudcu, v danom prípade 5 krát. Pri tomto argumente musíme zdôrazniť, že   obdobie   nečinnosti   súdov   zapríčinené   preťaženosťou   súdov   a   opakovanou   zmenou zákonného sudcu má taký istý dopad na porušenie sťažovateľkiných práv na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   keby   tieto   prieťahy   boli   spôsobené   nečinnosťou konkrétneho zákonného sudcu.

V danom prípade súdne konanie trvá viac ako 9 rokov. Už len na základe posúdenia tohto   neprimeraného   obdobia   ho   možno   považovať   za   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov.   Systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   nemožno   pripisovať na ťarchu účastníkov konania.

Máme   za   to,   že   aj   zo   samotného   vyjadrenia   súdu   vyplýva,   že   v   danom   konaní prieťahy skutočne vznikli.

Zotrvávame preto na dôvodoch uvedených v sťažnosti zo dňa 03. 11. 2014 a žiadame, aby ústavný súd prijal navrhovaný nález.“

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo 7. júla 2005, keď sťažovateľka ako žalobkyňa v 1. radea žalobca v 2. rade Helembai Eugen podali žalobu proti žalovaným 1 a 2 „o neplatnosť Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“.

Dňa 7. septembra 2005 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku1 000 Sk a tí ho zaplatili 21. septembra 2005. Dňa 5. októbra 2005 okresný súd vyzvalžalovaných na vyjadrenie k žalobe, výzvu neprevzal „žalovaný 2“. Od 21. novembra 2005až   do   2.   júna   2006   okresný   súd   cez   register   obyvateľov   Banská   Bystrica,   Ústrednúevidenciu väzňov a Sociálnu poisťovňu Bratislava (ďalej len „inštitúcie“) zisťoval adresubydliska žalovaného 2, ktorému zaslal žalobu na vyjadrenie opätovne 22. júna 2006.

Dňa   20.   apríla   2007   doručil   okresnému   súdu   Mgr.   Kušnír,   právny   zástupcaSlovenskej   konsolidačnej,   a.   s., „návrh   na   zámenu   účastníka   konania“ na   „ ⬛⬛⬛⬛ “, o ktorom okresný súd rozhodol 4. januára 2008 tak,že nepripustil zámenu účastníka na strane žalovaného v 1. rade.

Dňa 11. februára 2008 za účasti účastníkov konania sa uskutočnilo pojednávanie,ktoré bolo odročené na 14. február 2008, keď bol vyhlásený rozsudok. Proti rozsudkuokresného súdu podal 14. apríla 2008 odvolanie žalovaný 1. Dňa 17. júna 2008 bol spisdoručený   krajskému   súdu,   ktorý   18.   júna   2009   zrušil   rozsudok   okresného   súduzo 14. februára 2008.

Dňa 15. januára 2010 okresný súd doručoval svoje uznesenie o nepripustení zámenyúčastníkov zo 4. januára 2008 a 12. augusta 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľkya ďalších účastníkov oznámiť, či súhlasia so zámenou žalovaného v 1. rade. Od 27. októbra2010 do 12. novembra 2010 okresný súd zisťoval cez inštitúcie pobyt žalovaného 2.

Dňa 15. novembra 2010 právny zástupca žalovaného 3 oznámil, že „netrvá na vstupe do   konania   na   strane   navrhovateľa“, a   24.   novembra   2010   oznámil,   že   žiada   žalobuzamietnuť, pretože „navrhovateľ si v konaní neuplatnil nárok voči pasívne legitimovanému subjektu“. Dňa   29.   decembra   2010   okresný   súd   ustanovil   žalovanému 2   opatrovníkaa 29. apríla 2011 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na oznámenie, či trvána   návrhu, „nakoľko...   spol. ⬛⬛⬛⬛ oznámila,   že   berie   svoj   návrh na zámenu odporcu v 1. rade späť“.

Dňa 20. mája 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že trvá na podanejžalobe. Dňa 31. mája 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka bola prítomná. Boloodročené na 24. jún 2011 a 2. júna 2011 okresný súd zrušil svoje uznesenie o ustanoveníopatrovníka žalovanému 2. Dňa 15. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala,aby   okresný   súd   pripustil   do   konania   na   strane   žalovaného   „

“.

Dňa 24. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka bola prítomná. Boloodročené na neurčito a 7. júla 2011 okresný súd pripustil do konania „Genaro InvestsmentsLimited...“.

Dňa 29. júla 2011 Mgr. Kušnír doložil plnú moc „na zastupovanie spoločnosti proti dlžníkovi ⬛⬛⬛⬛ a spol.“ a súčasne oznámil, že vznáša námietku premlčania.

Dňa 26. júla 2012 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na vyjadreniesa k námietke premlčania a 16. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolasťažovateľka prítomná. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito (účastníci sa malipokúsiť o mimosúdnu dohodu). Dňa 16. novembra 2012 sťažovateľka oznámila, že medziúčastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Dňa 27. novembra 2012 okresný súd opätovneustanovil   opatrovníka   žalovanému   2.   Dňa   29.   mája   2013   sa   uskutočnilo   pojednávanie.Sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neboli prítomné. Dňa 28. júna 2013 sa uskutočniloďalšie pojednávanie, za sťažovateľku bola prítomná právna zástupkyňa. Ďalšie pojednávaniasa konali 9. decembra 2014 (účastníci sa mali pokúsiť o mimosúdnu dohodu) a 31. marca2015. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým ajk   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súdprihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory„o neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“ tvoria bežnú súčasťrozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne aniskutkovo   zložité,   hoci   v   priebehu   konania   bolo   potrebné   rozhodovať   aj   o procesnýchnávrhoch účastníkov. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania podľa ústavného súdunebol závislý od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani okresný súd nenamietalvo svojom vyjadrení k sťažnosti prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky a jej právnejzástupkyne, ústavný súd dospel k záveru, že ich správanie podstatným spôsobom neprispelok predĺženiu posudzovaného konania. Zúčastňovali sa všetkých nariadených pojednávanía v roku   2014   podali   aj   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu.Ani okresný súd neuviedol žiadne dôvody, ktorými by sa mali podieľať na doterajšej dĺžkekonania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplývaz prehľadu   procesných   úkonov,   okresný   súd   bol   úplne   nečinný   takmer   13   mesiacov,t. j. od 7.   decembra   2006,   keď   zaslal   vyjadrenie   žalovanej   v 1.   rade   sťažovateľke,až do 4. januára 2008, keď rozhodol o nepripustení ďalšieho účastníka na strane žalovaných,alebo viac ako 15 mesiacov, t. j. od 7. júla 2011, keď pripustil toho účastníka do konania,ktorého   predtým   nepripustil   do   konania   v roku   2008,   až   do   16.   októbra   2012,   keď   sauskutočnilo   pojednávanie, nečinnosť   bola   zistená   aj   od 28.   júna   2013   (pojednávanie)až do 9.   decembra   2014   (pojednávanie),   ktorú   priznal   aj   samotný   okresný   súd. Okremnečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože jeho rozsudok zo 14. februára2008,   ktorým   vyhovel   žalobe   sťažovateľky,   bol   zrušený   krajským   súdom   v júni   2009.Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   stabilnou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   280/2011,III. ÚS 231/2012,   III. ÚS 473/2012)   zastáva   názor,   že   takéto   konanie   už   len   vzhľadomna dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne rozoberať ajiný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len s poukazomna celkovú   dobu   trvania   konania   možno   konštatovať   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stavprávnej   neistoty   účastníka   do   takej   miery,   že   sa   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   stávailuzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo svojej   podstate   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00,I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Nemožno akceptovať ani obranné tvrdenie okresného súdu, že na predĺžení konaniasa   výraznou   mierou   podieľali   zmeny   zákonných   sudcov,   pretože   tieto   okolnostiv oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania,čo uviedla aj právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu.

Vychádzajúc teda zo samotnej dĺžky predmetného konania a zo zistených obdobínečinnosti   konajúceho   súdu   a jeho   neefektívnej   činnosti,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 153/2005 bolo porušenézákladné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručenév čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1výroku tohto rozhodnutia.

Pretože v súčasnosti nie je konanie právoplatne skončené, ústavný súd tiež prikázalokresnému   súdu   vzhľadom   na stav,   v akom   sa   napadnuté   konanie   nachádzalo   ku   dňurozhodovania ústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokurozhodnutia).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.   Podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodneo priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   aleboslobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnostirozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože stav právnejneistoty nepriaznivo vplýva na jej psychický stav. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé,aby   na   zmiernenie   jej   nemajetkovej   ujmy   bola   odškodnená   formou   finančnéhozadosťučinenia v sume 7 000 €, ktorého výšku považuje za obvykle priznávanú Európskymsúdom pre ľudské práva a ústavným súdom.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúcehoporušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomtoprípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančnéhozadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedenéhopod sp. zn. 13 C 153/2005, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, ktorésú   spomínané   v hodnotení   jednotlivých   kritérií,   považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde,a preto vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku rozhodnutia).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátkouJUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, ktorá ichvyčíslila v petite sťažnosti spolu sumou 209,73 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznanítrov konania zistil, že uplatnená suma je nižšia ako suma, ktorá by patrila sťažovateľkepodľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov, a neodporuje tejto vyhláške   Ústavný súd jej preto trovy právneho zastúpeniapriznal v požadovanej sume (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. júna 2015