znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 13/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. D., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. D., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2011 doručená sťažnosť E. D., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva:„Návrhom zo dňa 16. 8. 2006 Sťažovateľka v postavení navrhovateľa podala návrh na   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   konkrétne   ku   geometrickým   plánom označeným častiam pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. V. a zapísaných na LV č. 1559 parc. č. 7/1 KN- orná pôda o výmere 501 m2, parc. č. 7/2 KN - zastavané plochy a nádvoria o   výmere   113   m2   a   parc.   č.   6   KN   -   zastavané   plochy   a   nádvoria   o   výmere   662   m2 zapísaného   na   LV   č.   1236.   Konanie   bolo   vedené   pred   Okresným   súdom   v   Žiline pod sp. zn. 25 C121/2006.

Rozsudkom   25   C   121/2006   zo   dňa   28.   4.   2011   Okresný   súd   v   Žiline   návrh Sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.

Dňa   17.   6.   2011   Sťažovateľka   podala   voči   rozsudku   Okresného   súdu   v   Žiline odvolanie,   ktorým   žiada   rozsudok   zmeniť   a   vyhovieť   návrhu   v   plnom   rozsahu   alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie...

Dňa 22. 11. 2011 Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co 266/2011 rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 25 C 121/2006 zo dňa 28. 4. 2011 potvrdil...“

3. Sťažovateľka ďalej uviedla: „V   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   ktorých   vlastníctvo je predmetom   sporu   sa   všeobecné   súdy   prekvapivo   sústredili   len   na   riešenie   otázky vlastníctva v období od r. 1944 do roku 1961. Je nepochybné, že súd prvého stupňa sa naozaj   podrobne   zaoberal   vlastníckymi   vzťahmi   z   tohto   obdobia.   Vykonal   relatívne rozsiahle dokazovanie či už znaleckým posudkom, výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste, listinnými   dôkazmi.   Na základe   takto   vykonaného   dokazovania   a   po   jeho   vyhodnotení dospel   prvostupňový   súd   k právnemu   záveru,   ktorý   podrobne   zdôvodňuje   vo   svojom rozhodnutí zo dňa 25 C 121/2006 zo dňa 28. 4. 2011.

Je však prekvapujúce, že všeobecné súdy nezobrali v úvahu skutočnosť, že i po roku 1961 uplynulo ďalších 50 rokov, počas ktorých došlo k takým právnym skutočnostiam, ktoré sa   nepochybne   mohli   premietnuť   (a   podľa   názoru   Sťažovateľky   sa   aj   premietli) do vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka v návrhu na začatie konania zo dňa 16. 8. 2006 uviedla dôkaz - verejnú listinu - rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986, ktoré potvrdilo   Sťažovateľke   vlastnícke   právo   k   sporným   pozemkom.   S   týmto   mimoriadne dôležitým rozhodnutím ako dôkazom sa prvostupňový súd nezaoberal vôbec. V odôvodnení sa prvostupňový súd vyhol akémukoľvek právnemu zdôvodneniu, ktoré by riešilo otázku konfrontácie a dopadu tohto rozhodnutia na deklarované vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré údajne, podľa názoru súdu, získala právna predchodkyňa odporcov v   roku   1961   vydržaním.   I   napriek   odvolaniu   Sťažovateľky,   kde   na   takýto   nedostatok rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   poukazovala,   druhostupňový   súd   nepovažoval   taktiež za potrebné zaoberať sa touto skutočnosťou, s týmto dôkazom.

Tak prvostupňový ako i druhostupňový súd sa, podľa nášho názoru, mal zaoberať i otázkou či nedošlo k zmene vlastníckych vzťahov po roku 1986, teda aký vplyv malo a má rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986 (ako i iných právne významných skutočností ako napr. plynutie času a pod.) na dovtedajšie vlastnícke vzťahy.   Je   totiž   zrejmé,   že   takéto   dedičské   rozhodnutie   bolo   a   je   schopné   byť   titulom oprávnenej   držby   s   následkom   vydržania   vlastníckeho   práva   (najmä   v   prípadoch, ak dovtedy   poručiteľ   figuroval   vo   všetkých   verejných   knihách   ako   vlastník).   Vzhľadom na 10 ročnú   dĺžku   vydržacej   doby   (a   špeciálnu   možnosť   započítania   i   doby   od   1986 do 1992)   a jej   uplynutie   k   27.   11.   1996,   bola   tak   reálne   otvorená   i   prípadná   otázka vydržania   vlastníckeho   práva   Sťažovateľkou.   Následná   otázka   vydania   osvedčenia o vydržaní zo dňa 16. 10. 1997 podľa zákona č. zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam   by   tak   nemala   právny   význam,   nakoľko Sťažovateľka podala návrh na určenie vlastníckeho práva proti odporcom v lehote pred uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 2b. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.

V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že: • všeobecné súdy opomenuli vykonať dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok Sťažovateľka, a nezaoberali sa tak vôbec právnymi skutočnosťami vzniknutými po roku 1961

• všeobecné   súdy   vydali   rozhodnutie,   ktoré   je   nezrozumiteľné   a   nepreskúmateľné pre nedostatok   dôvodov   (akceptovateľných   v   časovej   línii   snáď   iba   do   r.   1961),   ako i pre absenciu   odôvodnenia   právnych   skutočností   vyplývajúcich   z   dôkazov   predložených Sťažovateľkou.“

4.   Sťažovateľka   uviedla: „Tvrdenie   Krajského   súdu   v   Žiline   o   bezvýznamnosti časovej   postupnosti   vydania   rozhodnutia   štátneho   notárstva   vzbudzuje   dojem bezvýznamnosti   rozhodnutia   samotného,   teda   nerešpektovanie   existencie   a   právnych následkov konkrétneho rozhodnutia súdu. Ide o tak závažný záver Krajského súdu v Žiline, ktorý je priamo v rozpore so základnými atribútmi právneho štátu stelesnenými v Ústave SR. Právne   skutočnosti   po   roku   1961   nepochybne   mohli   ovplyvniť   vlastnícke   vzťahy vzniknuté do roku 1961. Podľa nášho názoru, Krajský súd v Žiline bol povinný kľúčové dôkazy   navrhované   Sťažovateľkou   zhodnotiť   (najmä   pokiaľ   ide   o   rozhodnutie   Štátneho notárstva   č.   D   1239/86-24   zo   dňa   27.   11.   1986   vo   vzťahu   k   dovtedajším   vlastníckym vzťahom, nakoľko Sťažovateľka sa riadila týmto rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán - štátne   notárstvo,   súd;   je   teda   namieste   riadne   zdôvodniť,   prečo   takýto   právny   titul neobstojí, resp. nemá byť rešpektovaný), ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z dôkazov pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy,   prípadne   aj   prečo   sa   niektorými   dôkaznými   návrhmi   odmietol   vôbec   zaoberať. Takéto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, v čom vidíme porušenie základného práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

5.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom 9 Co 266/2011 zo dňa 22. 11. 2011 porušil právo E.   D.,   trvalé bytom Ž.   na súdnu ochranu garantovanú čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 9 Co 266/2011 zo dňa 22. 11. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť E. D. trvalé bytom Ž. trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €, (slovom dvestošesťdesiat jeden euro a osemdesiat dva centov), t.   j.   za   2   úkony   právnej   služby   a   2   x   režijný   paušál   na   účet   právneho   zástupcu Sťažovateľky.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

6. Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 v konaní o návrhu sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti malo byť zasiahnuté do jej základného práva na súdnu ochranu. Uznesenie krajského súdu je podľa jej názoru nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva aj tým, že krajský súd „sa niektorými   dôkaznými   návrhmi   odmietol   vôbec   zaoberať“.   Napadnutým   uznesením krajský súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 25 C/121/2006 z 28. apríla 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

2.   Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   266/2011 z 22. novembra   2011   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   25   C/121/2006 z 28. apríla 2011.

3. Okresný súd uviedol: „... V tomto období na území Slovenska do 31. 12. 1950 platilo   obyčajové   právo,   v   zmysle   ktorého   vlastníctvo   k   nehnuteľnosti   bolo   možné nadobudnúť len vpisom do pozemkovej knihy. Z tejto zásady existovali výnimky, keď možno nadobudnúť vlastníctvo aj bez pozemnoknižného vpisu. Jednou takou výnimkou bolo ak nehnuteľnosť niekto 32 rokov ako svoju pokojne mal v držbe, a to aj napriek tomu, že v pozemkovej   knihe,   ktorá   mala   v   tom   čase   nielen   registračný,   ale   aj   hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. F. P. na základe zápisnice o zámene z 15. 10.   1943   a   kúpnej   zmluvy   z   20.   3.   1944   takto   získané   vlastníctvo   nemal   zapísané v pozemkovej knihe. Avšak tieto od vtedy užíval v presvedčení o nadobudnutí vlastníctva k ním   a   svedčilo   to   o   jeho   oprávnenej   držbe,   ako   jednej   z   podmienok   nadobudnutia vlastníckeho práva. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Z výsluchu svedkov bolo jednoznačne preukázané, že pozemky užíval F. P., keď na jednej časti mal postavený rodinný dom s hospodárskymi budovami a druhú časť užíval ako záhradu. Teda F. P. bol od podpísania kúpnej zmluvy s J. Č. dňa 20. 3. 1944 v dobrej viere, že nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva a začala mu plynúť 32-ročná vydržacia doba, ktorej koniec by pripadol na deň 20. 3. 1976. Od 1. 1. 1951 však nadobudol účinnosť Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. a v zmysle intertemporálneho ust. § 562 sa od 1. 1. 1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti obyčajového práva. Ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa v zmysle ust. § 566 zák. č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 1. 1. 1951,   ak neuplynula skôr.   F.   P.   zomrel bezdetný   dňa 6.   1.   1957,   teda pred uplynutím vydržacej doby. Podľa obyčajového práva i podľa ust. § 116 ods. 2 zák. č. 141/1950 Zb. platila   zásada,   že   kto   nadobudol   oprávnenú   držbu   od   oprávneného   držiteľa,   mohol   si započítať vydržaciu dobu predchodcu. F. P. užíval pozemky spolu so svojou manželkou V. P. rod. S., ktorá pokračovala v ich dobromyseľnej držbe. Preto v danom prípade V. P., rod.   S.,   ako   dobromyseľná   držiteľka,   jediná   dedička   po F.   P.   nadobudla   vlastníctvo k nehnuteľnostiam vydržaním uplynutím lehoty dňa   1.   1.   1961.   V.   P.,   rod.   S.   opätovne uzavrela sobáš dňa 3. 3. 1962 s F. Ch. (sobášny list č. l. 32). Táto bola v dobrej viere, že nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastné aj z toho dôvodu, že F. P. už za svojho života prejavil vôľu, závetom zo dňa 22. 1. 1953, aby jeho manželka po jeho smrti sa stala vlastníčkou domu, hospodárskej budovy, dvora a pozemku, ako ich má doteraz v držbe a úžitku a darovacou zmluvou zo dňa 7. 5. 1954 evidovanú pod Čd 124/955 previedol na manželku všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok, s dodatkom aj prípadne v iných zápisniciach, avšak pri popísaní nehnuteľností, nebola konkrétne uvedená sporná parcela.

Zo znaleckého posudku č. 49/2008 znalca Ing. M. K. z odboru geodézia a kartografia vyplýva, že v komasačnom hárku č. 66 je vedená parc. č. 16 - orná pôda o výmere 909 m2 na vlastníka J. Č. (ž. A. C.), v komasačnom hárku č. 451 parc. č. 17 orná pôda o výmere 480 m2   na   vlastníka   J.   C.   slob.   Zápis   bol   vykonaný   na   základe   miestneho   šetrenia   a merania zo dňa 1. 6. 1942, ktoré je vyznačené pod položkou č. 56 ohlasovacieho listu. Podľa   zákresu   došlo   k   zlúčeniu   pôvodne   zameraných   parc.   č.   13,   16,   17   a   k   novému rozdeleniu tak, že parc. č. 16 o výmere 909 m2 bola pridelená pre J. Č. (ž. A. C.) a parc. č. 17 o výmere 480 m2 pre J. Č. slob., pričom pôvodná parc. č. 13 bola zrušená. Tento stav nebol   premietnutý   do   komasačnej   mapy.   Následne   boli   vykonané   zmeny   na   základe zápisnice o čarovaní pozemkov z 15. 10. 1943, keď F. P. prevzal pozemky J. Č. a kúpnou zmluvou 20. 3. 1944 odkúpil parcelu J. Č.

Geometrickým plánom č.   562/62-212-920,   úradne   overený na Stredisku   geodézie pred okres Ž. dňa 20. 5. 1963 došlo k upresneniu hranice medzi parc. č. 26 a 12. V novom stave vo výkaze výmer parc. č. 16, 17 boli zlúčené ako parc. č. 17 o výmere 1442 m2 pridelená pre F. P., ktorú následne dedila jeho manželka V., rod. S. Okrem parc. č. 17 boli riešené aj parc. č. 7, 8, 10 a 12, pričom majetkovoprávne mali byť vysporiadané iba parc. č. 7, 8 a parc. č. 10, 12 a 17 sú pre pozemnoknižné usporiadanie nežiadúce. Pri parc. č. 17 v novom stave sú rešpektované zmeny, ktoré boli vykonané zámenou a kúpou ako je to vyššie uvedené.

Komasačné   parc.   č.   16   a   17   v   súčasnosti   zodpovedajú   ako   celok   katastrálnym parceliám zapísaných na :

LV č. 1236 parc. č. 6 zast. plocha o výmere 662 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17 o výmere 193 m2,

- LV č. 1559 parc. č. 7/1 orná pôda o výmere 501 m2 - zodpovedajúca kom. parc. č. 17   o   výmere   193   m2  ,   parc.   č.   7/2   zast.   plocha   o   výmere   113   m2   a   parc.   č.   7/3 zast. plocha o výmere 142 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17 o výmere 94 m2. Teda i v tomto znaleckom   posudku je   konštatovaný   skutkový stav,   tak   ako je popísaný vyššie v zmysle zmluvy o zámene pozemkov a kúpno-predajnej zmluvy.

Vychádzajúc   z   popísaného   skutkového   stavu   si   V.   Ch.,   rod. S.   oprávnene   dala osvedčiť svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou spísanou na Notárskom úrade Ž., notárom D. T. pod č. N 123/97, Nz 195/97 dňa 24. 9. 1997. Následne na to V. Ch. kúpnou zmluvou zo dňa 14. 11. 1997, ktorá bola Správou katastra Ž. zavkladovaná pod č. V 6127/97 previedla vlastnícke právo k novovytvorenej KNC parc. č. 7

- orná pôda o výmere 756 m2 na odporcov v rade 1/ a 21. Odporkyňa v rade 3/ nadobudla vlastnícke právo k KNC parc. č. 6 - zastavané plochy o výmere 662 m2 Osvedčením o dedičstve sp. zn. D 632/99 po poručiteľke V. Ch.

Na   základe   takto   konštatovaného   skutkového   stav   súd   dospel   záveru,   že   právna predchodkyňa odporcov nadobudla vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti vydržaním dňa 1. 1. 1961, preto je návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva nedôvodný a tento zamietol.“

4. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ   išlo   o   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   dôkazov   a   právne   posúdenie   veci, v tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi   napadnutého rozhodnutia tak, ako sú podrobne uvedené na č. l. 7 až 9 dôvodov rozsudku, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v odvolacom konaní uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľky v odvolacom konaní v tom smere, že prvostupňový   súd   sa   nevyporiadal   s   dedičským   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Žiline sp. zn. D 1239/86-24, zo dňa 27. 11. 1986, lebo sporné nehnuteľnosti už v tom čase nemohli byť   vo   vlastníctve   poručiteľa   práve   z   dôvodu,   že   právna   predchodkyňa   odporcov   tieto vydržala už v roku 1961 tak, ako to podrobne zdôvodnil prvostupňový súd na č. l. 8 až 9 dôvodov s príslušným právnym zdôvodnením po predchádzajúcom vyhodnotení dôkazov, s čím sa stotožnil i odvolací súd. Po takomto vyhodnotení a právnom posúdení veci je právne   bezvýznamnou   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   i   časová   postupnosť   vydania osvedčenia,   na   ktorú   poukazovala   navrhovateľka.   V   tomto   konaní   sa   navrhovateľka domáhala určenia vlastníckeho práva a pokiaľ teda prvostupňový súd prejudiciálne ustálil, že v minulosti došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností právnym predchodcom odporcov, následne správne jej návrh zamietol.“

5. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že   preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

6. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd   nemusí   rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníka   konania (I. ÚS 226/2010).

8.   K tvrdeniu   sťažovateľky,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 C/121/2006 z 28. apríla 2011 uvádza, že prijaté právne závery všeobecných súdov v predmetnej   veci   nemožno   so   zreteľom   na   skutkový   stav   považovať   za   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Krajský   súd   vychádzal   z ústavne   akceptovateľného   výkladu   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a tieto   aplikoval   na   skutkový   stav   zistený   dokazovaním   okresného   súdu   v predmetnom konaní.   Závery   vyjadrené   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu   nemožno   považovať za svojvoľný   výklad,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   základných   práv sťažovateľky ako účastníčky predmetného súdneho konania.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že sa krajský súd nevysporiadal s dôkazom – rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 z 27. novembra 1986, ústavný súd uvádza, že tak z uznesenia okresného súdu, ako aj z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že označený dôkaz bol vykonaný, a z rozhodnutí všeobecných súdov jednoznačne vyplýva, že sa   týmto   dôkazom   zaoberali,   a je   tiež   zrejmé,   akými   úvahami   tieto   súdy   postupovali pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva.

9. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a   napadnutým   uznesením krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012