znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 13/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   januára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Bratislava   I pod   sp.   zn. 32 Cb 35/06 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Cob 272/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 35/06 a Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Cob 272/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby z 20. marca 2006 sa P. d. N. (ďalej len „družstvo“)   ako pôvodný   žalobca domáhalo od šiestich   žalovaných náhrady majetkovej ujmy   vo   výške   64   659   000   Sk   s prísl.   Na   základe   zmluvy   o postúpení   pohľadávok z 23. marca 2006 došlo k postúpeniu uplatnených pohľadávok na spoločnosť O., s. r. o. (ďalej   len   „O.“).   Postúpenie   pohľadávok   bolo   oznámené   žalovaným   ako   dlžníkom   tak družstvom, ako aj O., a to písomne oznámeniami o postúpení pohľadávok z 23. marca 2006. Súčasťou   oznámení   o postúpení   pohľadávok   bola   aj   výzva   na   zaplatenie   postúpených pohľadávok v prospech O. Okresný súd pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpilo družstvo   a na   jeho   miesto   nastúpila   O.,   na   ktorú   prešli   práva   a povinnosti   v súlade   so zmluvou   o postúpení   pohľadávok   z 23. marca   2006.   O.   ďalšou   zmluvou   o postúpení pohľadávok z 11. apríla 2007 postúpila pohľadávky sťažovateľke. Postúpenie pohľadávok bolo   žalovaným   dlžníkom   oznámené   tak   zo   strany   O.,   ako   aj   sťažovateľky   písomne oznámeniami o postúpení pohľadávok z 11. apríla 2007. Súčasťou oznámení o postúpení pohľadávok bola aj výzva žalovaným dlžníkom na zaplatenie pohľadávok sťažovateľke. Okresný   súd   pripustil,   aby   z konania   na   strane   žalobcu   vystúpila   O.   a na   jeho   miesto vstúpila sťažovateľka, na ktorú prešli práva a povinnosti v súlade so zmluvou o postúpení pohľadávok z 11. apríla 2007. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 23. apríla 2007 sťažovateľka nadobudla od spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „A.“), ďalšie pohľadávky na úhradu   majetkovej   ujmy   voči   žalovaným,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   podaním z 30. apríla 2007 zmenila a bližšie špecifikovala žalobný petit na úhradu majetkovej ujmy. Ďalšou zmluvou o postúpení pohľadávok zo 4. októbra 2007 sťažovateľka nadobudla od A. ďalšie   pohľadávky   voči   žalovaným.   Postúpenie   pohľadávok   bolo   oznámené   žalovaným dlžníkom tak zo strany A., ako aj zo strany sťažovateľky písomne oznámeniami o postúpení pohľadávok zo 4. októbra 2007, ktorých súčasťou bola aj výzva na zaplatenie postúpených pohľadávok sťažovateľke.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 32 Cb 35/06 z 1. apríla 2008 došlo k pripusteniu zmeny žalobného petitu v súlade s písomným návrhom sťažovateľky vychádzajúcim z už uvedených skutočností. Keďže okresný súd týmto uznesením pripustil zmenu žalobného petitu, nevyhnutne musel vzhľadom na ustanovenie § 95 ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku preskúmať aj výsledky doterajšieho konania a posúdiť ich ako dôvodný podklad na konanie o zmenenom návrhu. Jeden zo žalovaných podal v priebehu konania návrh na jeho prerušenie až do právoplatného skončenia iného súdneho konania vedeného Okresným súdom Košice¬okolie pod sp. zn. 17 Cb 84/2008. Toto konanie žalovaný sám inicioval, pričom jeho predmetom je určenie neplatnosti niektorých už uvedených zmlúv o postúpení pohľadávok.

Uznesením okresného súdu č. k. 32 Cb 35/06-405 z 26. augusta 2008 bolo konanie prerušené bez toho, aby bolo vo výrokovej časti uznesenia uvedené, dokedy má byť konanie prerušené.   Uznesenie   bolo   veľmi   stroho   a iba   formalisticky   odôvodnené   citáciou príslušného   zákonného   ustanovenia.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   odvolanie, v ktorom uviedla dôvody nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého uznesenia. Poukázala na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku okresný súd svojimi skoršími uzneseniami už pripustil zmeny účastníkov konania na strane žalobcu. Mal   pritom   za   preukázané,   že   po   začatí   konania   došlo   k   prevodu   práv   a povinností, o ktorých   sa   koná.   Z toho   vyplýva,   že   okresný   súd   po   nevyhnutnom   posudzovaní singulárnych   sukcesií   vyvodil   dôsledky   z tohto   vývoja   právnych   vzťahov   svojimi právoplatnými uzneseniami. Sťažovateľka ďalej poukázala na ustanovenie § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj na relevantné rozhodnutie Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa   ktorého „Relevantné oznámenie   postupcu   dlžníkovi   o postúpení   pohľadávky   bez   ďalšieho   zakladá   aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza   bez   toho,   aby   ako   prejudiciálnu   otázku   skúmal   existenciu   a platnosť   zmluvy o postúpení.   Dlžník   sa   v takomto   prípade   nemôže   úspešne   dovolať   neplatnosti   zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na   základe   ktorej   má   dlžník   plniť   novému   veriteľovi   s dôsledkom,   že   sa   zbaví   svojho záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa, samozrejme za predpokladu, že oznámenie spĺňa   náležitosti   právneho   úkonu,   teda   je   určité   a zrozumiteľné   a bolo   urobené   vážne a slobodne. Platí to bez ohľadu na to, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla.“.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   272/2008-465   z 25.   augusta   2009   bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Krajský súd považoval za postačujúce vysporiadať sa s dôvodmi   odvolania   sťažovateľky   v dvoch   stručných   odsekoch,   v ktorých   navzdory skutočnostiam   uvádzaným   v odvolaní   prijal   závery,   ktoré   nielenže   nie   sú   náležite odôvodnené, ale sú dokonca v priamom rozpore s platnou legislatívou a judikatúrou.

Sťažovateľka považuje uznesenia všeobecných súdov za arbitrárne, keďže sa náležite nevysporiadali so skutočnosťami nevyhnutnými pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili. Najmä krajský   súd   sa   nevysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a právnym   posúdením sťažovateľky. Konkrétne sa náležite nevysporiadal s významom súdneho konania o určenie neplatnosti niektorých zmlúv o postúpení pohľadávok vo svetle skutočnosti, že v zmysle platnej   legislatívy   a judikatúry   relevantné   oznámenie   postupcu   dlžníkovi   o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.   Krajský   súd   neuviedol,   prečo   nesubsumoval   vec   pod   judikát,   ktorý problematiku rieši. Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou všeobecných súdov pri rozhodovaní o prerušení konania skúmať pomer rizika následkov spôsobených prípadným neprerušením konania a rizika ohrozenia sťažovateľky v dôsledku prerušenia konania, a to vzhľadom   na   zásadu   rozumného   proporčného   vzťahu   medzi   použitými   prostriedkami a sledovaným cieľom.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 32 Cb 35/06 a krajským súdom pod sp. zn. 2 Cob 272/2008 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu z 26. augusta 2008 a krajského súdu z 25. augusta 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje napokon náhradu trov právneho zastúpenia. Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob 272/2008-465 z 25. augusta 2009 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 32 Cb 35/06-405 z 26. augusta 2008. Podľa názoru krajského súdu v každom súdnom konaní sa konajúci súd musí vysporiadať s aktívnou, ako aj pasívnou legitimáciou účastníkov konania. Túto otázku rieši v rozhodnutí vo   veci   samej.   S otázkou   aktívnej   legitimácie   je   pochopiteľne   spojené   aj   prípadné postúpenie   pohľadávky,   z ktorého   sťažovateľka   odvodzuje   svoju   aktívnu   legitimáciu. V danej veci podal jeden zo žalovaných určovaciu žalobu o vyslovenie neplatnosti zmlúv o postúpení   pohľadávok.   Konanie   o tejto   žalobe   prebieha,   a nie   je   dosiaľ   právoplatne skončené. Je nesporné, že dané konanie má význam pre posúdenie tohto sporu. V prípade, ak bude žaloba o vyslovenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok zamietnutá, bude sa musieť okresný súd zaoberať v tomto konaní s otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľky a skúmať dôvodnosť žaloby.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 32 Cb 35/06, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 32   Cb   35/06-405   z 26.   augusta   2008   bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   navyše   dodať,   že   sťažovateľka odvolanie aj podala.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   2 Cob   272/2008. Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka tak v podanom odvolaní, ako aj v sťažnosti ústavnému súdu vychádza z publikovaného   stanoviska   najvyššieho   súdu,   z ktorého   vyvodzuje,   že   za   existujúceho skutkového stavu (postúpenie pohľadávky bolo dlžníkovi oznámené postupcom) sa dlžník nemôže domáhať skúmania platnosti postúpenia pohľadávky. Inými slovami, sťažovateľka vychádza   z predpokladu,   že   žaloba   jedného   z dlžníkov   o   vyslovenie   neplatnosti   zmlúv o postúpení   pohľadávok   bude   (musí   byť)   zamietnutá.   Preto   z pohľadu   sťažovateľky v prebiehajúcom   inom   konaní   sa   nerieši   otázka,   ktorá   by   mohla   mať   význam   pre rozhodnutie súdu [§ 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku].

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citovaný dôvod prerušenia konania, ako aj ďalšie dva dôvody prerušenia konania uvedené v ustanovení § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sú fakultatívneho rázu. Je vecou uváženia súdu, či za splnenia zákonom ustanovených podmienok konanie preruší, alebo postupuje inak. V danom prípade bol krajský súd toho názoru, že je potrebné počkať na výsledok konania o vyslovenie neplatnosti niektorých zmlúv o postúpení pohľadávok. Krajský súd teda odmietol posúdiť otázku platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok sám ako prejudiciálnu a hodlá vyčkať v tomto smere na rozhodnutie iného súdu v inom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   sa   nejaví   ani   ako arbitrárny, ale ani ako zjavne neodôvodnený. Hoci odôvodnenie uznesenia krajského súdu je   stručné,   je   z neho   dostatočne   zrejmé   a jasné,   že   krajský   súd   uprednostňuje,   aby prejudiciálnu otázku neposudzoval on sám. Takýto postup nevybočuje z medzí uváženia daných ustanovením § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010